# Obyčajný nepokoj Denisa Durca | Psychologické horory a drámy
> Kvalitné slovenské poviedky a online čítanie do cesty. Nové napínavé príbehy na pokračovanie každý štvrtok. Najlepšie epizodické čítanie s audioknihami zdarma!
Public Ghost content for AI and LLM tooling. This file includes a bounded export of public pages first, then recent public posts.
Append `.md` to any post or page URL to get the content in Markdown (for example, `/example-post.md`).
## Pages
### Denis Durec: Autor projektu Obyčajný nepokoj
URL: https://www.obycajnynepokoj.sk/slovensky-spisovatel-denis-durec/
Last updated: 2026-06-16T18:39:03.000Z
## "Tebe hrabe?!"

Týmito povzbudivými slovami reagovala moja rodina, keď som sa im zveril, že ma korporátna kariéra nenapĺňa a že by som rád prerazil čoby **literárny prírastok na slovenskom trhu.**

Mali pravdu? Asi áno (a to ešte ani netušili, aké príbehy píšem...) - avšak kvapkami racionality sa troví vášeň, čo duša umelca, tak opatrne strážená v skriniach po celom svete, neprežije. Navyše považujem **rozširovanie povedomia o náročných témach** za spoločensky dôležité a keďže mi sudičky do kolísky nepovenovali dar rečnenia, vybral som si tú ľahšiu cestu spoza klávesnice.

### Čo je vlastne ten Obyčajný nepokoj? 

Obyčajný nepokoj pre mňa symbolizuje **príbehy zo života ľudí ako ja alebo ty**. Neospevované komédie a tragédie dejúce sa každý deň, ktoré sa srdca dotknú viac než plány superzloduchov alebo upírske harašenie.

Zosobňuje tiež **protiklady emócií v našom existenčnom údele**, o ktoré sa v tvorbe opieram. Tieto kontrasty medzi obvyklým a podivným, priateľským a hrozivým, pokojom a napätím nám umožňujú vychutnať si umenie intenzívnejšie, pudovo. 

Navyše to znie proste kúl, tak... neobvykle. A to já rád.

> "Obecenstvo z tejto kategórie mám najradšej - koho nebaví strašiť ľudí???"

Moja tvorba sa pohybuje na pomedzí **psychologického thrilleru, hororu a drámy.** Neohrabane kráčam v šľapajach majstrov ako Jack Ketchum, Clive Barker, Stephen King, Edgar Allan Poe alebo Guy de Maupassant, od ktorých dennodenne kradnem inšpiráciu (ale nehovorte im to, prosím!). Platformu Obyčajný nepokoj som vytvoril pre každého, kto **podobné žánre s obľubou** **číta, počúva, prediskutováva**, alebo z nich má, napríklad, iba nočné mory (obecenstvo z tejto kategórie mám najradšej - koho nebaví strašiť ľudí???). V budúcnosti by som pomocou nej taktiež rád pomáhal ostatným začínajúcim spisovateľom obohacovať slovenskú kultúrnu scénu - všetci vieme, že ich potrebujeme ako soľ.

**Nové epizódy pridávam každý štvrtok spolu s ich audioverziami,** vlastnoručne nahrávanými a korenenými jemnou frustráciou nad nedostatkom hereckého talentu. Taktiež sa občas vyžívam v symbolizme, ktorý druhým nedáva zmysel alebo mi v krkolomných slovných obratoch ujde gramatika, no akosi si nedokážem pomôcť - beriem ich sťa neškodný pot umeleckej duše, po rokoch vytiahnutej zo skrine. Napriek tomu sa snažím opísať tie fantasmagorické obrazy spred svojich očí čo najzaujímavejšie a z celej duše dúfam, že si **príbehy užiješ od začiatku do konca.**

### Píšeš super - akurát neviem, komu by som takú literatúru odporučila.

Lepšiu recenziu si začínajúci spisovateľ nemôže priať, nie? Jedným dychom ti kamarátka pohladí ego aj kompletne spáli sny o kariére. Našťastie moja hlava s obľubou behá proti múrom bez potreby notifikovať zvyšok tela. 

Jej slová ma inšpirovali k ešte tvrdšej práci, podnecujúcej vznik Obyčajného nepokoja. Dnes už svojim čitateľom dokážem odpovedať - **bez obáv ma odporuč tomu jednému známemu alebo kamarátke**, ktorým tiež nie sú cudzie temné zákutia ľudskej prirodzenosti. Oni vedia, že **nefiltrované príbehy sú tie najzaujímavejšie.**

### No dobre, hrabe mi aj vo voľnom čase…

Stephena Kinga sa raz pýtali, či celý život píše hrôzy, lebo je zvrátený od prirodzenia (hehe…) alebo ho v mladosti niečo straumatizovalo. Odpovedal, že nevie a aj keby vedel, povedal by im? 

Dlho som sa snažil cez túto pasívne-agresívnu otázku “zpsychoanalyzovať” seba samého a myslím, že som na to konečne kápol.

> "Úplne neškodný, deti žerie maximálne raz do mesiaca."

**Od malička ma fascinovali ľudia** \- ako riešia problémy, čo ich motivuje vstať z postele, prečo volia Fica… Keď do takého hrnca vložíš Verte neverte na videokazetách, Poeove poviedky z babkinej knižnice, vyrastanie na Myjave (to je kapitola sama o sebe) a následne vytneš sporáku, vybuble chlpatý a brýlatý amalgam. Úplne neškodný, deti žerie maximálne raz do mesiaca.

Napriek tejto s horormi bežne spojovanej predstave zo mňa vyrástol vcelku **normálny chlap, ktorý miluje príbehy každého typu**. Holdujem tiež heavy metalu (a sem-tam si od svojich idolov “požičiam” koncept alebo zaujímavú frázu - sorry, Opeth!), vedeckým dokumentom na YouTube a amatérskemu zabŕdaniu do geopolitiky. 

### Is orange really the new black?

Viem ja? Zato som presvedčený, že keď si sa dočítal/a až tak ďaleko, drahá čitateľka a drahý čitateľ, budeme si rozumieť. **Preto by som ťa rád** **poprosil o láskavosť** \- pokiaľ ti moja vízia dáva zmysel, podpor vznik našej komunity. Čítaj a počúvaj moje príbehy, napíš mi spätnú väzbu, sleduj Obyčajný nepokoj na sociálnych sieťach (od [TikToku](https://www.tiktok.com/@denis%5Fdurec?ref=obycajnynepokoj.sk) a [Instagramu](https://www.instagram.com/obycajny%5Fnepokoj/?ref=obycajnynepokoj.sk) až po [YouTube](https://www.youtube.com/@obycajny%5Fnepokoj?ref=obycajnynepokoj.sk) a [Facebook](https://www.facebook.com/profile.php?id=61579475927197) postujem zaujímavosti, trailery na nové príbehy aj žánrové odporúčania), či o našej platforme povedz kamarátom. **Naozaj si veľmi vážim každú pomocnú ruku**, nohu a prípadne aj iné údy.

> Pokiaľ zavoláš do 15 minút, pribalím navyše nie jeden, nie dva, ale...

### "A to zdaleka není všechno, Horste!"

Nože alebo ponorné mixéry chrúmajúce tehly, bohužiaľ, nemám. Obyčajný nepokoj však skrýva omnoho viac, než sa na prvý pohľad zdá! Pripravil som si preto pre teba **dve úrovne členstva** **\- obe odomykajú ešte viac bonusov** spolu s hlbším ponorením sa do mojich príbehov. Pokiaľ zavoláš do 15 minút, pribalím navyše nie jeden, nie dva, ale... Ok, príliš lacný vtip, ja viem. 

**Jednoducho si vyber tú svoju** a ja sa postarám, aby si si jazdu poriadne užil: 

Vnútorný kruh - ZDARMA 

Bezplatné členstvo, vďaka ktorému získaš:  
🗃️ Plný prístup do ****knižnice poviedok**  
🎧 Prístup k ****audioverziám príbehov**  
****🎥 Behind-the-scenes a autorské komentáre** k jednotlivým príbehom  
💬 ****Možnosť komentovať** a zapájať sa do diskusií  
🥇 ****Najnovšie epizódy ako prvý/á** priamo e-mailom

[Chcem byť členom! ](#/portal/signup/free) 

Patrón - 3.33€ mesačne 

Budem ti nesmierne vďačný, ak by si mi chcel/a pomôcť v tvorbe lepšieho obsahu.   
☝️ Všetky ****bonusy z Vnútorného kruhu**  
🤜🤛 ****Priamo podporuješ** tvojho začínajúceho lokálneho autora  
****🔥** Dostaneš ****Early access** k novým epizódam  
💎 Prednostne s tebou ****prediskutujem všetky tvoje otázky a námety**

[To znie výhodne! ](https://www.obycajnynepokoj.sk/#/portal/signup/69bfc72724f65e00083f65b1/monthly) 

### Bojíš sa ďalšieho predplatného viac než psychopatických vrahov a monštier v kryptách? 

Je to úplne normálne a ja chápem. Ak ma stále chceš podporiť, akurát bez mesačných záväzkov, **kliknutím na tlačidlo nižšie ma môžeš pozvať na kávu**. 

Iba vďaka pomoci od čitateľov ako ty dokážem udržať Obyčajný nepokoj **slobodný, bez reklám a s ešte lepšími príbehmi!**

[Pozvať Denisa na kávu](https://www.obycajnynepokoj.sk/#/portal/support)

**Každého eura si veľmi vážim**, pretože mi umožňuje venovať sa tomuto projektu naplno a naďalej obohacovať životy milovníkov psychologických príbehov!
### 🎧 Audioknihy
URL: https://www.obycajnynepokoj.sk/audioknihy/
Last updated: 2026-09-10T22:17:53.000Z
Pokiaľ máš chuť na konkrétny žáner, môžeš si prelistovať rovno danú kategóriu:

- [Horor](https://www.obycajnynepokoj.sk/tag/psychologicky-horor/)
- [Thriller](https://www.obycajnynepokoj.sk/tag/psychologicky-thriller/)
- [Dráma](https://www.obycajnynepokoj.sk/tag/psychologicka-drama/)

---

## Tanec s diablom

*Nové epizódy každý štvrtok!*

![Obálka audioverzie psychologického vojnového hororu Tanec s diablom, kde vyčerpaný ruský vojak sedí na troskách domu, pričom mu monštrózne prsty kladú na plecia čiernu deku.](https://storage.ghost.io/c/70/1a/701a386f-0e5a-457f-b5e8-61f644a7a32d/content/images/2026/07/Tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horor-obalka-1.jpeg)

Neskúsený chlapec zo Sibíri sa vo vidine slávy vydáva bojovať na ukrajinský front. Postup cez predné línie mu však strhne ružové okuliare a zjazví pamäť scénami, na ktoré do smrti nezabudne.

Obklopení hrôzami vojny musia byť vojaci navyše v strehu pred niečím omnoho príšernejším - domáci totiž proti Rusom zoslali pohanskú kliatbu!

#### **Detaily príbehu*

**Dĺžka: Novela | Žáner: Psychologický vojnový horor | Autor: Denis Durec*

1. [Sibírske šialenstvo](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-1-audiokniha/)
2. [Lepší život](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-2-audiokniha/)
3. [Občianska povinnosť](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-3-audiokniha/)
4. [Seminár života a smrti](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-4-audiokniha/)
5. [Ukrajinská noc](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-5-audiokniha/)
6. [Za Rusko!](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-6-audiokniha/)
7. [Tanec s diablom](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-7-audiokniha/)
8. [Bez milosti](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-8-audiokniha/)

---

## Kľúčnikova hra

![Obálka pre psychologický horor Kľúčnikova hra v audioverzii, na ktorej je vnútorná strana vstupných dverí, pod ktorými presvitá oranžové svetlo lampy. V pred nimi stojí v mláke vody šiesť sfúknutých sviečok poukladaných do polkruhu.](https://storage.ghost.io/c/70/1a/701a386f-0e5a-457f-b5e8-61f644a7a32d/content/images/2026/06/klucnikova-hra-psychologicky-horor-cover.jpeg)

Vtipkovanie o internetovej legende z TikToku sa pre partiu tínedžerov zmení v boj o život, keď jeden z nich upadne do nevysvetliteľnej paralýzy.

Plán záchrany si však vyžaduje čoraz riskantnejšie rozhodnutia. Dokáže Michal napriek vlastným traumám vyslobodiť najlepšieho priateľa, než tajuplná bytosť zamkne v temnote aj jeho?

#### **Detaily príbehu*

**Dĺžka: Poviedka (1 hod. 28 min. počúvania) | Žáner: Psychologický horor | Autor: Denis Durec*

1. [Monštrum z TikToku](https://www.obycajnynepokoj.sk/klucnikova-hra-psychologicky-horror-epizoda-1-audiokniha/)
2. [Ťažké rozhodnutia](https://www.obycajnynepokoj.sk/klucnikova-hra-psychologicky-horror-epizoda-2-audiokniha/)
3. [Život nie je fér](https://www.obycajnynepokoj.sk/klucnikova-hra-psychologicky-horror-epizoda-3-audiokniha/)
4. [Šestoro sviec v polnočnom šere](https://www.obycajnynepokoj.sk/klucnikova-hra-psychologicky-horror-epizoda-4-audiokniha/)

---

## Kalvária jedného muža

![Obálka audioverzie psychologického thrilleru Kalvária jedného muža, kde sa v odlesku oka odráža hrôzostrašná postava ťahajúca káru prikrytú handrami.](https://storage.ghost.io/c/70/1a/701a386f-0e5a-457f-b5e8-61f644a7a32d/content/images/2026/06/kalvaria-jedneho-muza-psychologicky-thriller-obalka.jpg)

Ján, vyhorený analytik, zmanipuluje zmluvy, aby zničil kariéru svojej šéfke a dostal jej miesto. Plán vyjde, no pomsta chutí sladko iba chvíľu. Kým Jánova morálka upadá, z nočných ulíc sa začne ozývať vŕzganie hrdzavej káry, ktoré mu nedovolí spať.

Každý bezohľadný čin má svoju cenovku a majiteľ káry si prišiel vybrať dlh. Dokáže Ján ujsť pred vlastným svedomím, než ho neznámy v plášti stiahne do šialenstva?

#### **Detaily príbehu*

**Dĺžka: Poviedka (1 hod. 40 min. počúvania) | Žáner: Psychologický thriller/horor | Autor: Denis Durec*

1. [Plán pomsty](https://www.obycajnynepokoj.sk/kalvaria-jedneho-muza-psychologicky-thriller-epizoda-1-audiokniha/)
2. [Škripot](https://www.obycajnynepokoj.sk/kalvaria-jedneho-muza-psychologicky-thriller-epizoda-2-audiokniha/)
3. [Jalové rady](https://www.obycajnynepokoj.sk/kalvaria-jedneho-muza-psychologicky-thriller-epizoda-3-audiokniha/)
4. [Eskapáda sebapohŕdania](https://www.obycajnynepokoj.sk/kalvaria-jedneho-muza-psychologicky-thriller-epizoda-4-audiokniha/)
5. [Ticho](https://www.obycajnynepokoj.sk/kalvaria-jedneho-muza-psychologicky-thriller-epizoda-5-audiokniha/)

---

## Sanatórium sv. Anny

![Obálka audioverzie psychologického hororu Sanatórium sv. Anny, kde neznáma žena v čiernom stojí vo vchode opustenej nemocnice v horách.](https://storage.ghost.io/c/70/1a/701a386f-0e5a-457f-b5e8-61f644a7a32d/content/images/2026/06/sanatorium-sv-anny-psychologicky-horror-obalka.jpg)

Realitný developer si príde obzrieť staré sanatórium hlboko vo Veľkej Fatre. Keď ho však začne prenasledovať duch ženy, stratí vedomie. Zobudí sa vnútri budovy a boj o prežitie mu pomaly ale isto mení chápanie reality.

Jeho zmiznutie sa dostane až k dvojici martinských policajtov, ktorí sa ho vydajú do zdanlivo opusteného areálu hľadať. Stihnú muža zachrániť zo spárov prízrakov, kým nebude prineskoro?

#### **Detaily príbehu*

**Dĺžka: Poviedka (1 hod. 23 min. počúvania) | Žáner: Psychologický horor | Autor: Denis Durec*

****Kapitola 1 - Prízraky minulosti:**

1. [Známa tvár](https://www.obycajnynepokoj.sk/sanatorium-sv-anny-prizraky-minulosti-psychologicky-horror-epizoda-1-audiokniha/)
2. [Preflámovaná noc](https://www.obycajnynepokoj.sk/sanatorium-sv-anny-prizraky-minulosti-psychologicky-horror-epizoda-2-audiokniha/)
3. [Precitnutie](https://www.obycajnynepokoj.sk/sanatorium-sv-anny-prizraky-minulosti-psychologicky-horror-epizoda-3-audiokniha/)

****Kapitola 2 - Záchrana:**

1. [Nečakaná návšteva](https://www.obycajnynepokoj.sk/sanatorium-sv-anny-zachrana-psychologicky-horror-epizoda-1-audiokniha/)
2. [Vrak v rokline](https://www.obycajnynepokoj.sk/sanatorium-sv-anny-zachrana-psychologicky-horror-epizoda-2-audiokniha/)
3. [Kto je ten chlap?!](https://www.obycajnynepokoj.sk/sanatorium-sv-anny-zachrana-psychologicky-horror-epizoda-3-audiokniha/)

---

## Správna vec

![Obálka audioverzie psychologickej drámy Správna vec, kde Lenka plače u psychiatra s cigaretou v prstoch.](https://storage.ghost.io/c/70/1a/701a386f-0e5a-457f-b5e8-61f644a7a32d/content/images/2026/06/spravna-vec-psychologicka-drama-obalka.jpg)

Učiteľka Lenka sa v nočnej Prahe stala obeťou brutálneho sexuálneho útoku. Mesiace nedokáže opustiť byt, prichádza o prácu a jej jedinou spoločníčkou v boji s PTSD sa stáva mačka Anežka. Frustrovaná strachom z vonkajšieho sveta nakoniec s podporou sestry Zuzky vyhľadá psychológa a pokúsi sa vrátiť do normálneho života.

Keď jej však Zuzka dohodne brigádu u školského fotografa, návrat do spoločnosti Lenku prinúti čeliť tej najdesivejšej skúške. Dokáže sa postaviť za vlastné ideály v okamihu, keď na tom záleží najviac?

#### **Detaily príbehu*

**Dĺžka: Poviedka (48 min. počúvania) | Žáner: Psychologická dráma | Autor: Denis Durec*

1. [Divný psychológ](https://www.obycajnynepokoj.sk/spravna-vec-psychologicka-drama-epizoda-1-audiokniha/)
2. [Nákup](https://www.obycajnynepokoj.sk/spravna-vec-psychologicka-drama-epizoda-2-audiokniha/)
3. [Fotky v parku](https://www.obycajnynepokoj.sk/spravna-vec-psychologicka-drama-epizoda-3-audiokniha/)
4. [Nádych](https://www.obycajnynepokoj.sk/spravna-vec-psychologicka-drama-epizoda-4-audiokniha/)
### 📚 Knižnica príbehov
URL: https://www.obycajnynepokoj.sk/kniznica-pribehov/
Last updated: 2026-09-10T22:17:37.000Z
Pokiaľ máš chuť na konkrétny žáner, môžeš si prelistovať rovno danú kategóriu: 

- [Horor](https://www.obycajnynepokoj.sk/tag/psychologicky-horor/)
- [Thriller](https://www.obycajnynepokoj.sk/tag/psychologicky-thriller/)
- [Dráma](https://www.obycajnynepokoj.sk/tag/psychologicka-drama/)

---

## Tanec s diablom

*Nové epizódy každý štvrtok!*

![Obálka psychologického vojnového hororu Tanec s diablom, kde vyčerpaný ruský vojak sedí na troskách domu, pričom mu monštrózne prsty kladú na plecia čiernu deku.](https://storage.ghost.io/c/70/1a/701a386f-0e5a-457f-b5e8-61f644a7a32d/content/images/2026/07/Tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horor-obalka-1.jpeg)

Neskúsený chlapec zo Sibíri sa vo vidine slávy vydáva bojovať na ukrajinský front. Postup cez predné línie mu však strhne ružové okuliare a zjazví pamäť scénami, na ktoré do smrti nezabudne.

Obklopení hrôzami vojny musia byť vojaci navyše v strehu pred niečím omnoho príšernejším - domáci totiž proti Rusom zoslali pohanskú kliatbu!

#### **Detaily príbehu*

**Dĺžka: Novela | Žáner: Psychologický vojnový horor | Autor: Denis Durec*

1. [Sibírske šialenstvo](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-1/)
2. [Lepší život](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-2/)
3. [Občianska povinnosť](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-3/)
4. [Seminár života a smrti](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-4/)
5. [Ukrajinská noc](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-5/)
6. [Za Rusko!](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-6/)
7. [Tanec s diablom](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-7/)
8. [Bez milosti](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-8/)

---

## Kľúčnikova hra

![Obálka pre psychologický horor Kľúčnikova hra, na ktorej je vnútorná strana vstupných dverí, pod ktorými presvitá oranžové svetlo lampy. V pred nimi stojí v mláke vody šiesť sfúknutých sviečok poukladaných do polkruhu.](https://storage.ghost.io/c/70/1a/701a386f-0e5a-457f-b5e8-61f644a7a32d/content/images/2026/06/klucnikova-hra-psychologicky-horor-cover.jpeg)

Vtipkovanie o internetovej legende z TikToku sa pre partiu tínedžerov zmení v boj o život, keď jeden z nich upadne do nevysvetliteľnej paralýzy.

Plán záchrany si však vyžaduje čoraz riskantnejšie rozhodnutia. Dokáže Michal napriek vlastným traumám vyslobodiť najlepšieho priateľa, než tajuplná bytosť zamkne v temnote aj jeho?

#### **Detaily príbehu*

**Dĺžka: Poviedka (41 min. čítania) | Žáner: Psychologický horor | Autor: Denis Durec*

1. [Monštrum z TikToku](https://www.obycajnynepokoj.sk/klucnikova-hra-psychologicky-horror-epizoda-1/)
2. [Ťažké rozhodnutia](https://www.obycajnynepokoj.sk/klucnikova-hra-psychologicky-horror-epizoda-2/)
3. [Život nie je fér](https://www.obycajnynepokoj.sk/klucnikova-hra-psychologicky-horror-epizoda-3/)
4. [Šestoro sviec v polnočnom šere](https://www.obycajnynepokoj.sk/klucnikova-hra-psychologicky-horror-epizoda-4/)

---

## Kalvária jedného muža

![Obálka psychologického thrilleru Kalvária jedného muža, kde sa v odlesku oka odráža hrôzostrašná postava ťahajúca káru prikrytú handrami.](https://storage.ghost.io/c/70/1a/701a386f-0e5a-457f-b5e8-61f644a7a32d/content/images/2026/06/kalvaria-jedneho-muza-psychologicky-thriller-obalka.jpg)

Ján, vyhorený analytik, zmanipuluje zmluvy, aby zničil kariéru svojej šéfke a dostal jej miesto. Plán vyjde, no pomsta chutí sladko iba chvíľu. Kým Jánova morálka upadá, z nočných ulíc sa začne ozývať vŕzganie hrdzavej káry, ktoré mu nedovolí spať.

Každý bezohľadný čin má svoju cenovku a majiteľ káry si prišiel vybrať dlh. Dokáže Ján ujsť pred vlastným svedomím, než ho neznámy v plášti stiahne do šialenstva?

#### **Detaily príbehu*

**Dĺžka: Poviedka (47 min. čítania) | Žáner: Psychologický thriller/horor | Autor: Denis Durec*

1. [Plán pomsty](https://www.obycajnynepokoj.sk/kalvaria-jedneho-muza-psychologicky-thriller-epizoda-1/)
2. [Škripot](https://www.obycajnynepokoj.sk/kalvaria-jedneho-muza-psychologicky-thriller-epizoda-2/)
3. [Jalové rady](https://www.obycajnynepokoj.sk/kalvaria-jedneho-muza-psychologicky-thriller-epizoda-3/)
4. [Eskapáda sebapohŕdania](https://www.obycajnynepokoj.sk/kalvaria-jedneho-muza-psychologicky-thriller-epizoda-4/)
5. [Ticho](https://www.obycajnynepokoj.sk/kalvaria-jedneho-muza-psychologicky-thriller-epizoda-5/)

---

## Sanatórium sv. Anny

![Obálka psychologického hororu Sanatórium sv. Anny, kde neznáma žena v čiernom stojí vo vchode opustenej nemocnice v horách.](https://storage.ghost.io/c/70/1a/701a386f-0e5a-457f-b5e8-61f644a7a32d/content/images/2026/06/sanatorium-sv-anny-psychologicky-horror-obalka.jpg)

Realitný developer si príde obzrieť staré sanatórium hlboko vo Veľkej Fatre. Keď ho však začne prenasledovať duch ženy, stratí vedomie. Zobudí sa vnútri budovy a boj o prežitie mu pomaly ale isto mení chápanie reality.

Jeho zmiznutie sa dostane až k dvojici martinských policajtov, ktorí sa ho vydajú do zdanlivo opusteného areálu hľadať. Stihnú muža zachrániť zo spárov prízrakov, kým nebude prineskoro?

#### **Detaily príbehu*

**Dĺžka: Poviedka (43 min. čítania) | Žáner: Psychologický horor | Autor: Denis Durec*

****Kapitola 1 - Prízraky minulosti:**

1. [Známa tvár](https://www.obycajnynepokoj.sk/sanatorium-sv-anny-prizraky-minulosti-psychologicky-horror-epizoda-1/)
2. [Preflámovaná noc](https://www.obycajnynepokoj.sk/sanatorium-sv-anny-prizraky-minulosti-psychologicky-horror-epizoda-2/)
3. [Precitnutie](https://www.obycajnynepokoj.sk/sanatorium-sv-anny-prizraky-minulosti-psychologicky-horror-epizoda-3/)

****Kapitola 2 - Záchrana:**

1. [Nečakaná návšteva](https://www.obycajnynepokoj.sk/sanatorium-sv-anny-zachrana-psychologicky-horror-epizoda-1/)
2. [Vrak v rokline](https://www.obycajnynepokoj.sk/sanatorium-sv-anny-zachrana-psychologicky-horror-epizoda-2/)
3. [Kto je ten chlap?!](https://www.obycajnynepokoj.sk/sanatorium-sv-anny-zachrana-psychologicky-horror-epizoda-3/)

---

## Správna vec

![Obálka psychologickej drámy Správna vec, kde Lenka plače u psychiatra s cigaretou v prstoch.](https://storage.ghost.io/c/70/1a/701a386f-0e5a-457f-b5e8-61f644a7a32d/content/images/2026/06/spravna-vec-psychologicka-drama-obalka.jpg)

Učiteľka Lenka sa v nočnej Prahe stala obeťou brutálneho sexuálneho útoku. Mesiace nedokáže opustiť byt, prichádza o prácu a jej jedinou spoločníčkou v boji s PTSD sa stáva mačka Anežka. Frustrovaná strachom z vonkajšieho sveta nakoniec s podporou sestry Zuzky vyhľadá psychológa a pokúsi sa vrátiť do normálneho života.

Keď jej však Zuzka dohodne brigádu u školského fotografa, návrat do spoločnosti Lenku prinúti čeliť tej najdesivejšej skúške. Dokáže sa postaviť za vlastné ideály v okamihu, keď na tom záleží najviac?

#### **Detaily príbehu*

**Dĺžka: Poviedka (20 min. čítania) | Žáner: Psychologická dráma | Autor: Denis Durec*

1. [Divný psychológ](https://www.obycajnynepokoj.sk/spravna-vec-psychologicka-drama-epizoda-1)
2. [Nákup](https://www.obycajnynepokoj.sk/spravna-vec-psychologicka-drama-epizoda-2/)
3. [Fotky v parku](https://www.obycajnynepokoj.sk/spravna-vec-psychologicka-drama-epizoda-3/)
4. [Nádych](https://www.obycajnynepokoj.sk/spravna-vec-psychologicka-drama-epizoda-4/)
## Posts
### Tanec s diablom (Ep.8): Bez milosti
URL: https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-8-audiokniha/
Last updated: 2026-09-11T05:46:16.000Z
[« Pred. epizóda](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-7-audiokniha/)

_This post is for paying subscribers only._
### Tanec s diablom (Ep.8): Bez milosti
URL: https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-8/
Last updated: 2026-09-11T05:45:39.000Z
[« Pred. epizóda](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-7/) 

Radšej príbehy počúvaš? Žiadny problém - audiokniha na teba už čaká!

[Počúvať audioknihu ](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-8-audiokniha) 

---

Pavlova vysielačka neprestávala šumieť. Po porade sa preto štvorica rozhodla vyjsť na vlastnú päsť. Vitalij po odkrútení stráže vrátil samopal Kosťovi. Ten sa ho opýtal, či nevidel Michaila. Chlapec kývol plecami, nezdvíhajúc pohľad. 

Hodinu pred polnocou prekutrali garáže, kde našli pojazdného žiguláka a bandasku benzínu. Bez svetiel vyrazili smer Butové, držiac motor pod tisícpäťsto otáčkami.

Vitalij sa natlačil do rohu a snažil sa driemať popri žartoch o Kosťovej dochádzke na kurz prvej pomoci. Vraj by iba Doktora Housa napadlo obväz viazať cez košeľu. Anton ho spoza spolujazdca sledoval. Drgol ho pažbou a podal mu zbraň. 

„Tento si už nestrať. Inak ťa Kalimov prepleskne.”

Vitalij nepoďakoval, len si oprel čelo o čiernu oceľ. Zamyslel sa, či je zbraň zaistená, no nemal silu poistku skontrolovať. 

Atmosféra mu pripomínala večerné jazdy Ladou z Krasnojarsku - spomienky nemožne zapadané popolom minulosti. Vitalij sa neodhodlal spomínať. Príliš to bolelo.

Po hodine a pol cesty sa im rozsypala prevodovka. Mudrovanie problém neopravilo a vo Vrchnej Pokrovke nenašli jediný dom so štyrmi múrmi, nieto mechanika. Odstavili preto žiguláka v poli a pokračovali cez les.

Kým sa s odretými nohami došmatlali k ostnatému plotu základne, spln mesiaca sa hmlou predieral od západu. Kličkova skupina akurát popíjala čaj v jedálni. Každý z nich sledoval svoj kus stola, priložil hrnček k ústam a pokračoval v čistení špiny za nechtami. Kličko uvidel Vitalijov pohľad a vyskočil mu okolo hrude.

„Tak rád ťa vidím, kámo.“

„Aj ja teba,“ odtiahol sa Vitalij a spadol na ľavicu. Po Kličkových kanadách schlo bahno a v puzdre chýbal otcov nôž.

„Snáď nikomu neumrel škrečok, mládenci,“ povedal Anton, keď si vytiahol konzervu fazúľ. Zo zipsu vypadli aj čipkované nohavičky. Spýtavým pohľadom odfrkol: „Vojak potrebuje domovskú podporu všade.”

Nasledovnú mĺkvotu rozdelilo plukovníkove smrkanie.

„No konečne,” zabuchol dvere, skladajúc vreckovku do saka. „Dali ste si na čas, jedni aj druhí. Kde je poručík Tereščenko?“

„Prepadli nás Ukrajinci, pane. Teda Čečenci. Mína. Odtiaľ išla misia dolu kopcom,“ povedal Anton popri prežúvaní.

„Nehovorte s plnými ústami, desiatnik. Prečo ste sa hneď neohlásili?“

„Nebol signál.“

„Nezmysel. Máme rádiové pokrytie až po Kramatorsk.“

„Možno chyba vo vysielačkách.“

„Nemožné, sám som ich testoval. Neklamte mi.“ 

„Prepáčte, pán plukovník. Hold tá telekomunikačná firma, ktorú ste pretlačili tendrom, nie je pripravená slúžiť vlasti.“

Kalimov sa postavil dva centimetre od Antonovej tváre. Desiatnik sa stiahol a pohrúžil do večere. 

„Čo to vlastne máte na sebe?”

„Uniformu.”

„Odkiaľ?”

„Našiel som.”

Plukovník si utrel pokrčený nos.

„Nestrpím klamstvá. Ani povaľačstvo. Zajtra prídu posily, postúpime západným frontom.“

„Nemali prísť dnes?“ ozval sa staršina.

„Hej a prinesú aj tie stratené vesty,“ zamrmlal Anton, čo plukovníka obrátilo naspäť naňho.

„Potrebujeme vás, vojaci. Vlasť vás potrebuje. Ale bez mudrovania a odvrávania. Som ochotný baviť sa s každým ako s dospelým chlapom - pokiaľ sa budeme rešpektovať. Nie sme v holubníku. Ak sa vám nepáči, môžeme ísť klasickým spôsobom, desiatnik.“

„Veď ja len tak. Predsa nehovorím novinky.“

„Novinky…? Vztyk! No rýchlo, prasatá,“ pľul Kalimov. „Zoradiť, ihneď.“

Chlapi sa vliekli do pozoru. Anton si držal krajec v rukách a zazeral na plukovníka, ktorý sa mu postavil čelom.

„Vychádzky vás omrzeli, desiatnik? Meno!“

„Smirnov. Anton,“ prežúval ďalej.

„Á, desiatnik Smirnov. O vás som počul. Posledné správy výkon veľmi nechválili. Vraj ste nechali súdruha zomrieť pod paľbou a následne ho okradli.“

„Kompletný výmysel, plukovník. Nikdy by som nič také neurobil.“

„Kapitán si myslel, že ste mŕtvy. Hľadali vás pol hodinu.“

„Prenasledovali ma fašisti. Musel som sa stratiť, pane. A nájsť lepšie zásoby. Pre ostatných, samozrejme.“

„Aha, lepšie zásoby. Tie ruské sa vám nepozdávajú?“

„Pán plukovník, so všetkou úctou, tie zvyšky z Moskvy… Povedzme, že som zažil chutnejšie zemiaky v kazaňských chlievoch.“

„Dobre. Namiesto jedla dostanete zrušené vychádzky. Teraz sa môžete smiať, desiatnik, celou svojou pokryteckou papuľou.“

Kalimov mu napľul pod topánky a odišiel. 

„Nechce sa mi smiať, pán plukovník. Nasmial som sa dosť na tých neoznačených nákladiakoch. Zvláštne, že chodia o tretej ráno poza sklad zrovna tie dni, keď majú prísť zásoby. Možno ste o nich nevedeli, tak som vám chcel podať hlásenie z prvej ruky.“

Plukovník sa otočil s ohňom v očiach. Zadržanie smiechu Antonovi nepomohlo.

„Takže takto sa mi budete... Stalin mal pravdu. Jeden príklad lepší než tisíc slov. Stráže!“

Vošli dvaja chlapi vojenskej polície. Plukovník natiahol prst na desiatnika.

„Spútať a von.“

Bez slova vykonali rozkaz a bratia z oddielu sa predbiehali, kto prvý nič nepovie. Anton sa trepal a nadával. Nepomohlo. 

„Pochod, všetci!“

Mimo svetla mesiaca stálo po rozbahnenom dvore dvadsať divákov. 

„Prišiel čas pre lekciu správania. Desiatnik Smirnov, chceli by ste na svoju obhajobu niečo povedať?“

Zvyšok sa odomkne za 

00d : 00h : 00m : 00s 

Nebaví ťa čakať? Ako Patrón dokážeš čítať aj počúvať nové epizódy ešte pred ich oficiálnym vydaním. Navyše priamo podporíš moju tvorbu!

[Prezrieť všetky bonusy ](https://www.obycajnynepokoj.sk/#/portal)

_This post is for paying subscribers only._
### Tanec s diablom (Ep.7): Tanec s diablom
URL: https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-7-audiokniha/
Last updated: 2026-09-10T22:15:45.000Z
[« Pred. epizóda](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-6-audiokniha/) [Nasl. epizóda »](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-8-audiokniha/) 

![audio-thumbnail](https://storage.ghost.io/c/70/1a/701a386f-0e5a-457f-b5e8-61f644a7a32d/content/media/2026/09/Tanec-s-diablom-psychologicky-horor-epizoda-7-audiokniha_thumb.jpg)

Tanec s diablom, Ep. 7 - audiokniha

0:00

/1367.107823

1×

---

Po náročnom návrate na základňu nachádza Vitalij svojho kamaráta zlomeného strachom. Z misie si totiž doniesol viac než len špinu a modriny.

[Počúvať ďalšiu epizódu ](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-8-audiokniha) 

[« Pred. epizóda](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-6-audiokniha/) | [Audioknihy](https://www.obycajnynepokoj.sk/audioknihy/)
### Tanec s diablom (Ep.7): Tanec s diablom
URL: https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-7/
Last updated: 2026-09-10T22:16:53.000Z
[« Pred. epizóda](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-6/) [Nasl. epizóda »](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-8/) 

Radšej príbehy počúvaš? Žiadny problém - audiokniha na teba už čaká!

[Počúvať audioknihu ](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-7-audiokniha) 

---

Sídlisko Vitalijovi pripomínalo zuby bezdomovca. Stále tam, no neprirodzene pokrivené, odpojené od života. Sčernená výťahová šachta, ktorej skupina vzdávala tichý hold, predstavovala hnilý koreň. Akýmsi zázrakom sa cez ňu výbuch vyštveral len do niekoľkých chodieb a nechal zvyšok obyvateľov pokračovať v pozemskom boji. 

Raketa sa musela stratiť. Zaručene jej zlyhala navigácia. Alebo sa tu skrýval nepriateľ. Inak nemajú dôvod cieliť na civilistov. Bojujú predsa proti fašistom. Ochraňujú nevinných.

Kosťa stiahol Vitalija spred okna. Snažil sa ho rozveseliť - neúspešne. Postupovali vyššie a šachta vcucávala odlupujúcu sa farbu spolu so sadzami až do suterénu, kde ich nikto viac nenájde. Muži skúšali kľučky, pokým na štvrtom poschodí nenašli voľný byt.

Oprášili si potrhané maskáče a posadali po gauči. Napriek devastácii voňala obývačka lešteným drevom. Michail uvaril čaj k čokoládovým sušienkam z kredenca. Vítaná zmena po zatuchnutej vode a kaši.

Ticho sedeli, pokým para z hrnčekov neustala spolu s paľbou od reštaurácie. Kosťa vytrhol dvojicu z driemot, keď Vitalijovi hodil svoju zbraň a nakázal mu strážiť, kým si ošetrí brucho. Vraj je to veľmi dôležité, tak sa má vzchopiť. Druhý súdruh sa odobral hľadať viac na zahryznutie. 

Večer sa blížil pomaly a chlapcovi stále pískalo ušami. Schod po schode schádzal k vstupným dverám. Možno znovu zaprší a spláchne popol, pomyslel si. Čas navráti zeleň, smiech a vravu, ktoré tu bývali. 

Sadol si pod zvončeky a položil hrnček. Prepočítal guľky v zásobníku. 

Jedna. 

Dva. 

Tri…

Mysľou mu preblikovali prázdne oči, mozog kvapkajúci šachovnicou kachličiek. Oprel sa o stenu a očakával granáty prichádzajúcich Čečencov. Počul iba svoj dych. Prerývaný. Ťažký.

Ak sa objavia, musí strieľať. Na takomto mieste sa nikto nepýta, či chce strieľať. Trénovali ho. Nie je sračka.

Rovnako ako Counter Strike, bude čo nevidieť koniec. Kličko tak hovoril. Loading screen a výsledková tabuľka. Vráti sa domov. Saška s matkou musia byť úplne bez seba. 

Skontroloval telefón - od Starobilsku nepribudla jediná z paličiek signálu. Pri nehode sa cez displej rozprskla pavučina, vďaka ktorej nevedel rozlúštiť stav batérie. Ktovie, ako sa…

„Bu!”

Do zorného pola mu skočila pozdĺžna tvár. Zvalil sa a zaliezol za zábradlie. Siahol po zbrani, no kým vložil zásobník, vytrhli mu ju z prstov.

„Pozri sa na tohto ostrostrelca. Toto sú ruskí najlepší,” zasmial sa vojak, ktorého Vitalij odniekiaľ poznal. Spoza útlej postavy sa vynoril druhý, taktiež okolo štyridsiatky, v cudzej uniforme. Vytrhané zlatomodré nášivky zamaskoval stuhami formujúcimi ruskú vlajku. Ich zbrane vyzerali futuristicky. 

„Niet divu, že nás západ tlačí domov,” vytiahol si muž penový štuplík z ucha. 

To oni dvaja obrali zomierajúceho kamaráta. Nechali tím v šlamastike.

„No čo čumíš, veď nie sme strašidlá. Alebo som ťa tak vyľakal, že si pustil do gatí? Kde sú ostatní?”

„Hore. Druhé poschodie.”

„Ty hliadkuješ? Ti zverili takú dôležitú rolu?” opýtal sa druhý.

Vitalij sa pozviechal a vypýtal si zbraň naspäť.

„Áno. Než ste mi dopili čaj,“ kopol do črepov dymiacej mláčky.

„Nezostala troška pre nás?“

„Možno by ste si ju radšej ukradli. Nechali nás pokapať.“

Pozdĺžna tvár sa začala smiať.

„Je vám okrádanie mŕtvych smiešne? Takíto Rusi nie sú. Máme národnú hrdosť. Zásady.”

„Sme rýchlo preskočili zdvorilosti. Ja že si trochu pokecáme.” 

Známi si sadli povedľa. 

„Okrádanie? Útek? Pozrime, kto hovorí. Anton, mne sa zdá, že iba minúty dozadu sa v reštaurácii stále bojovalo. Statoční Rusi držali líniu.“

„Sú v poriadku? Vyhrali?“ skočil mu do reči Vitalij.

„Veru tak. Čaj sa varí pomaly. Buď objavil teleport, alebo je tiež jeden z nás srabov?“

Vitalij neodpovedal.

„Vidíš, ostrostrelec. Nie sme bez hriechu - ani ty, ani my. Jednoducho prežívame. Okrádať mŕtvych, pff... Trochu silné slovo. Nemyslíš, Anton?”

„Áno, Pavel. Prisilné slovo,” povedal a napil sa z ploskačky, než ju podal kamarátovi.

„Nazval by som to zužitkovanie. Udržateľnosť je na západe populárny pojem. Sme progresívci. Mŕtvym je takáto vodka platná ako… No, ako mŕtvemu zimník. Nám, tým živým,” prihol si na zosilnenie pointy, „náramne pomôže. A chutná. V akademickom svete to nazývajú logikou. Možno si o nej počul. Ako sa vlastne voláš?”

„Vitalij.”

„Vitalij aký?”

„Vitalij Roznin, pokrytci.” 

„Toho teda nepoznám,” chechtal sa Pavel a buchol priateľa do ramena. Ten sa nesmial a Pavlovi zmrzol úsmev. „Nepamätáš si predsa, keď nám...“

„Rokov?“ prerušil ho Anton.

„Devätnásť.“

„Niečo ti poviem, Vitalij Roznin. Dobre počúvaj. Vojna nie je srandička, ako vidíš v telke s Tomom Cruisom. Alebo na počítači, či kde vy zasrani plytváte čas. Vojna je peklo a my tancujeme s diablom. Tu skapínajú ľudia s celým životom pred sebou a nikoho to nezaujíma. Uvidíš také veci, že je lepšie sa odbachnúť, než do osemdesiatky nemôcť zaspať,” preháňal si vodku ústami, než ju vypľul. „Mňa budeš nazývať pokrytcom… Mi pripomínaš toho chuja Kalimova. Prvý, čo vodu káže, ale víno pije. Zapamätaj si, mladý - zákon džungle. Silnejší pes jebe a ak nejebeš ty, ojebú teba. S humanistickými rečičkami sa ďaleko nedostaneš a pri najbližšej príležitosti skončíš ako chudák Rado. Počul si o troch ľadových medveďoch?”

Vitalij zakrútil hlavou. Stiahol si kolená pod bradu a dúfal, že dvojica odíde.

„Keď sa roztopil posledný sneh, išli sme hliadkovať. Vtedy sme ešte mali Cherson. Hľadali sme stopy po nákladiakoch, alebo hocičo naznačujúce pohyb nepriateľa. Vieš, čo sme našli? Troch chlapov z grupy, niekoľko mesiacov stratených. Umrzli v zákryte, keď ich obkľúčili. Nevydržali ani do tmy. Pech, ha?”

„Hm…”

„A vieš prečo?”

Dal Vitalijovi facku a pohyb zakončil vystretím ukazováku.

„Pretože si nezohnali zalepené boty a bundu navyše. Každý sa tu na teba vyserie. Život je jeden za všetkých a všetci za seba. Myslíš, že ťa Putin miluje? Ani nevie, kto si a v momente ťa nechá odbachnúť, ak sa mu postavíš do cesty.”

„My také hlúposti nerobíme,” doplnil Pavel a uchlipol si vodky. „Poberieme, čo sa hodí, zužitkujeme dary a modlíme sa za padnutých bratov. Presne, ako sa na slušných kresťanov patrí. Poviem ti, nájsť Ukrajinca je jackpot. Tie prešívané bundy zo západu…” pohladil Antonovu uniformu. „Luxus. Musím takú doviezť žene.”

„Ty nemáš ženu,“ zažmúril naňho Anton.

„Nájdem. Času dosť.“

„Konečne vhodná poznámka. Že ty si tú knižku nehodil do kotla.”

„Ktorú?”

„Čo som ti daroval po augustových vychádzkach. Veď vieš, ako sa nám podarilo predať ten…”

„Á, srdce oceánu. Pekný úlovok,” zaškeril sa.

Vitalij strácal farbu. Dal by poslednú vindru, aby sa mohol zamknúť v izbe a olejovať kolieska hodiniek. Prejsť sa s Alexandrou. Objať mamu, Georgyho. Aj toho starého ochľastu, ktorý sa snažil hrať na otca.

Pavel sa rozopol a nastavil tvár zvyškom októbrového slnka.

„Zamrznúť, kamarát, je o hovne smrť.” 

„Prd. Zamrznutie nie je zlé. Dokonca je ti pri konci teplo a si v rauši. Utopiť sa, to nechceš,” dopil Anton placačku a schoval ju pod bundu. „A aj topenie je lepšie než tancovať s Morou.”

Posledná veta vrátila Vitalija do Severodonecku.

„To veru, suka. Tá je horšia než syfilis…”

„Čože?” otočil sa na štvoricu zdvihnutých obočí. 

„Jáj, on je nový,” drnkol si Pavel do čela. „Ostrostrelec, predsa. Sa má na čo tešiť.” 

„Povieš mu to?”

„Ty vieš lepšie dramatizovať.”

„Nebudem pokrytec? Ha? No okej. Za siedmymi horami, za siedmymi dolami, žili raz... Či chceš skrátenú verziu?” 

Vitalij neodpovedal.

„Ukrajinci sa spaktovali s čertami. Nemyslím NATO, čo trepú tí blbci na Rusku 1\. Naozajstnými pekelníkmi, takými s rohami a kopou chlpov. Ako tuná Pavel,” štrngol kamarátovi do ukradnutej helmy. Spadla mu z hlavy a rachotiac sa skotúľala až do suterénu. Pavel kukal s vystretými dlaňami, či to myslí vážne. Anton pohodil plecami a kývol nadol schodmi.

„Idiot,” sykol Pavel, keď schádzal do tmy.

„O nič neprídeš, už si to počul. Poznáš prvý pluk, Vitalij? Hovoria si Z-1.”

„Nie. Niečo ako tento náš?”

„Presne tak. Akurát dole pri Donecku. V hlavnom kempe im záhadne zomierali chlapi. Každú noc. Pred smrťou kričali o klapote či čo. Vídali ženskú v čiernom. Špinavé vlasy po zem, škaredá ochechula.”

Pavlove kroky stíchli a kontúry suterénu sa zliali s tmou. Anton pozeral Vitalijovi do očí. Nemrkal.

„Nadránom našli každého pod plachtou z tých vlasov. Kto ich prvý odkryl, začul Morin kolovrat ďalší.” 

Vitalij sledoval otáčajúci sa kolotoč. Pískanie hrdze po prázdnom ihrisku stíchlo, na zamínované polia za mestom spadla hmla. Vnímal každú kvapku vody alebo zachraptenie kamienkov spod výťahovej šachty.

„Minulý týždeň vyslali skupinu zo Z-1 na bežné preskautovanie opusteného ukrajinského bunkra. Tipni si, čo našli.”

Vitalij hlavou odmietol a vstal, no Anton ho stiahol naspäť.

„Mladé dievča. Podrezané. V kaluži vlastnej krvi a kruhu z lieskových halúzok. Tiež jej chýbali oči, aby som nezabudol. Odpísali to na obyčajného šialenca. Alebo dievča neznieslo život krtka, ktorý im vďaka dronom doprajeme. Akurát mňa svet naučil, že sa náhody nedejú. Hovorila ti matka staré rozprávky, nie? O Babe Jage, stračej nôžke a tak?”

Vitalij prikývol.

„Jasné, že áno. Čo ti mamička nepovedala je, že tá pliaga reálne existuje. Pomôže ti, ak ju pekne požiadaš. Stačí pár správnych slov, vetvičiek, sviečok,“ luskol prstami, „a pravdaže panna, ktorá sa ti ochotne podreže v strede toho cirkusu. Musia byť zúfalí, tí hajzlíci, ale nedivím sa im. Robil by som to isté, ak by sa mi do domu napakovali cudzinci bez dovolenia.”

Zasmial sa Vitalijovým očiam, naťahujúcim sa do rozmerov podšálok. Nechty zaštrngali pletivom výťahovej šachty. Stúpali schodmi. Šuchotanie látky, krok za krokom. Vyššie. Bližšie. Obrysy sa formovali z temnej hmly. 

Pavel s kapucňou na hlave a vycerenými zubami.

„Pustil si do gatí? So štipkou rozumu by si to urobil. Hovorí pravdu. Sám som počul staršinu škriekať celú noc. A ráno…” prešiel si nechtom cez hrdlo. „Nikdy – a kľudne ti zopakujem pre efekt – nikdy, ak nájdeš niekoho prikrytého čiernou plachtou, ho prvý neodkrývaj. Teda ak si s Morou nechceš zatancovať tiež, ostrostrelec.”

Obaja sa rozchechtali.

„Kde je chľast?”

„Dopil som,” pobúchal si po kapse Anton. 

„Ty hajzel… No nič, mali by sme ísť spinkať. Bude dlhá noc.”

„Ideme v noci?“ opýtal sa Vitalij.

„Kedy by si chcel ísť, po dvojtýždňovom wellness pobyte?“

Zhora sa ozval ženský krik. Kontrovalo mu vrčanie a facky.

„Ale čo, predstavenie. Ideme sa pozrieť na divadlo? Uvidíš oslobodzovanie Ukrajincov spod nacistického nátlaku v priamom prenose.”

Anton s Pavlom ho chytili pod paže a ťahali po schodoch. 

„Nechce sa ti? Predsa treba podporovať vojsko. Naši udatní bojovníci pokladajú za utlačovaných krajanov životy. Tak hovorí Solovjov, nie?”

Trojica sa pretlačila zárubňami oranžového bytíku. Vzduchom sa stupňoval krik, zmiešaný s kúdolmi dymu. Anton hodil horiacu panvicu do umývadla a otvoril okno, než vošli za hlasmi. 

Michail stál pred dvomi ženami - matkou a dcérou. Dievča Vitalijovi pripomínalo tridsaťkilové trasorítky zo Saškinho tanečného krúžku. Akurát tam sa nedusili slzami.

Matke vypovedal hlas a skúšala odtlačiť chlapovu obviazanú čeľusť. Normálne by ho dokázala pár momentov udržať, než príde pomoc. Lenže tú zabila mína mesiac dozadu.

Ruská uniforma ju zavalila. Dcéra, schovaná za skriňou, otvárala ústa a nevnímala matkine prosby o vzatia do zajačích. Pavel si scénu odfotil a oprel sa o pianíno.

,Musia niečo povedať. Urobiť,’ pomyslel si Vitalij. ‘Aspoň jeden z nich. Prečo len tak stoja a pozerajú sa?’

„Nekrič, kráska, nepomôžeš si. Akurát ma nabudíš do nesprávnej dierky. Mhm,“ zaškeril sa muž, ktorý Vitalijovi rozprával, že pracuje v kvetinárstve a stará sa o tri deti z manželkinho predchádzajúceho vzťahu. Sťahujúc nohavičky ženu udrel. „Drž hubu, hovorím. Inak namiesto teba osedlám dcérenku.“

Žena zmĺkla a zavrela oči. Pavel sa hral na telefóne a ignoroval kamaráta, ktorý prešacoval spálňu. Do ruksaku pobalil pár strieborných náramkov s iPadom.

Netrvalo dlho a Michailove prírazy sa spomaľovali. Nosom mu stekali kropaje potu. Keď skončil, otrel si ovisnuté prirodzenie o stehno obete.

„Chce sa niekto ďalší povoziť, než pripravím dcérenku?“

„Nie! Prosím, nechajte ju na pokoji, veď má sotva trinásť!“ vyhŕkla žena. Semeno z nej stekalo po gauči.

„Nechce sa mi parkovať vo vytopenej garáži. Už si si svoje užil, tak sa stiahni,“ pristúpil Anton k chlapovi a zazipsoval mu rázporok. 

Michail ho zdrapol: „Ty si ten vyjebanec, ktorý sa na nás dole vykašľal.”

Anton ako odpoveď zdvihol samopal a vytlačil Michaila z obývačky. 

„Vytopená, nevytopená, garáž sa vždy hodí. Aspoň sa lepšie kĺže,“ stiahol si Pavel nohavice. „Za odmietnutie takej ponuky sa dáva jedna po papuli.“

Žena sa nadýchla a roztiahla nohy. Keď sa do nej vojak pustil, sledovala Antona hladiaceho dcérine vlasy. Dieťa si so skleneným pohľadom cucalo palec. 

„Mňa si zoberte, koľkokrát chcete, ale Kaťju, prosím, pustite! Zmilujte sa, páni, prosím vás. Veď spolupracujem.“

 „Urobím ti čaj, chceš?” sklonil sa Anton k dievčaťu. Zaostrila naňho pohľad a prikývla. „Poď. Ukážeš mi svoju izbu.”

Zdvihol dievča do náručia a než sa s ňou zavrel do kuchyne, kývol na Vitalija.

„Tancujeme s diablom. Buď sa prispôsobíš, alebo skapeš.”

Vitalij sa odtrhol od svojej telesnej schránky. Popri Pavlovom dychčaní vycúval a hodil tyčku chodbou. Odplantal sa na dvor, utierajúc si ústa do rukáva. Ignoroval Michaila, ktorý kráčal nahor so samopaľom v ruke. 

Sadol si do prostriedku kolotoča a sledoval letiace chmáry. V ušiach mu zarezonoval výstrel.

Na chlapov vybehol nacista z vedľajšieho bytu. Určite musel. Sú tu nepriatelia. 

Udrel sa do hlavy. Zaťal hánky a kýval sa dopredu-dozadu. 

Vizualizácie jeho bilbordov a nových áut prerývalo žobronenie. Zahnal ho, no vždy sa vrátilo. Mrmlal si dookola tri vetičky.

Za rodinu. Za vlasť.

Za ruskú slávu.

## Pridaj sa zdarma do Vnútorného kruhu!

Získaš plný prístup do knižnice a k audioknihám, ako aj k Autorským komentárom jednotlivých príbehov.

Pridať sa 

Email sent! Check your inbox to complete your signup. 

E-mailové adresy nikomu nepredávam a neposielam reklamy ani spam.

Po náročnom návrate na základňu nachádza Vitalij svojho kamaráta zlomeného strachom. Z misie si totiž doniesol viac než len špinu a modriny.

[Čítať ďalšiu epizódu ](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-8) 

[« Pred. epizóda](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-6/) | [Knižnica príbehov](https://www.obycajnynepokoj.sk/kniznica-pribehov/)
### Tanec s diablom (Ep.6): Za Rusko!
URL: https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-6-audiokniha/
Last updated: 2026-09-04T08:44:35.000Z
[« Pred. epizóda](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-5-audiokniha/) [Nasl. epizóda »](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-7-audiokniha/) 

![audio-thumbnail](https://storage.ghost.io/c/70/1a/701a386f-0e5a-457f-b5e8-61f644a7a32d/content/media/2026/08/Tanec-s-diablom-psychologicky-horor-epizoda-6-audiokniha_thumb.jpg)

Tanec s diablom, Ep. 6 - audiokniha

0:00

/1219.695229

1×

---

Vitalij v ohni vojny zisťuje, že najhoršie monštrá nosia rovnakú uniformu. Dokáže zachrániť nielen seba, ale aj nevinných civilistov?

[Počúvať ďalšiu epizódu ](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-7-audiokniha/) 

[« Pred. epizóda](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-5-audiokniha/) | [Audioknihy](https://www.obycajnynepokoj.sk/audioknihy/)
### Tanec s diablom (Ep.6): Za Rusko!
URL: https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-6/
Last updated: 2026-09-04T08:43:36.000Z
[« Pred. epizóda](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-5/) [Nasl. epizóda »](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-7/) 

Radšej príbehy počúvaš? Žiadny problém - audiokniha na teba už čaká!

[Počúvať audioknihu ](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-6-audiokniha) 

---

Severodoneck čakal ako rozkladajúca sa mŕtvola s rebrami otrčenými k oblakom. Východná strana, odkiaľ sa minulý rok zahajovala špeciálna vojenská operácia, vyzerala o poznanie horšie. Kapitán im povedal, že si paneláky Ukrajinci rozbombardovali sami. Na Vitalijovu otázku ‚Prečo?’ neodpovedal a pokračoval v hlásení do vysielačky. 

Vitalij sa modlil, nech sa kostol s poslednou funkčnou stenou nezrúti práve na ich Ural. Naftový osemvalec podobným strachom netrpel a ľhostajne kľučkoval pomedzi sutinami bývalej promenády. 

Ohlodané pozostatky ulíc vyplavili život. Vtáky sa stránili otvoriť zobáčik, pokiaľ v diaľke nezadunel výstrel a kŕdeľ neodletel do lepších krajín. Boj prírode odopieral obnovenie života.

Vitalij si opakoval povinnosť voči vlasti, no mravčenie v srdci pretrvávalo. Scenéria zostala vyrytá pod viečkami. 

Chrániť vlasť zničením susedov? Ako? Prečo?

Predsa tu vraždili fašisti Rusov, ozval sa mu hlavou Kličkov hlas. Ako v druhej svetovej.

Nemohol byť dostatočne vzdelaný na pochopenie tak náročných otázok, aj keď počas celej cesty nevidel jedinú svastiku. Vedenie vie, čo robí a bratia navôkol tiež bez reptania počúvali.

Dva nákladiaky sa oddelili a dva drkotali hlbšie mestom. Chlapi sa smiali a pili, hrali po batohoch karty a hádali sa o zadkoch kazašských žien. Muža naproti, spiaceho s hlavou vyvrátenou o plachtu, videl Vitalij prvýkrát. Podobal sa na záchranárov z Černobyľu – vpadnuté oči, sinavá pokožka, málo prežívajúcich trsov vlasov. Pred koncom cesty ho začal podozrievať, že vôbec nespal. Hlava mu ani raz nespadla a podľa rozbujarenia susedov sa posúval mimo dosahu ich bludných lakťov.

Vitalij, opretý o hlaveň, sledoval Kličkove útrapy s kontrolou zásobníkov. Kamarát s ním odmietal prehodiť slova, lebo ho preradili k prieskumnému tímu namiesto zvyšku postupujúcemu na nepriateľskú základňu. Záchrana bratov z desiateho družstva bola, Kličkovými slovami, ‚lamácka vedľajšia misia’, kvôli ktorej zmešká akciu.

Po zastavení zvolal poručík Tereščenko prieskumnú skupinu a Kličko opäť poprosil o preradenie. Nadriadený mu pripomenul, že nie sú na školskom výlete a ak si ešte raz otvorí hubu, zoberie Ukrajincom potešenie odbachnúť ho.

„Vojaci, viete cieľ misie, hej?”

Prikývli. Jevgenij sa otrávene postavil do radu.

„Dobre. Kam presne idete?”

Všetci piati zazerali čoby veveričky spod chrastia. 

„No... Veď tuná má byť nemocnica a tam sa mala namontovať nejaká anténa a...” začal staršina po pár trápnych sekundách. Poručík ho mávnutím umlčal.

„Takže ešte raz a počúvajte, dementi. Pred dvomi dňami poslalo vedenie do nemocnice rádiový interceptor. Je jedno, či tam je, ten nejdete hľadať. Pátrate po štyroch chlapoch s modrými pásikmi. Prečešte kilometrový rádius. Pokiaľ sú nažive, pomôžete im naspäť. Pokiaľ nie, zamerajte ich polohy a potom nájdite bezpečné miesto, kde vás vyzdvihneme. Toť vsjo. Chápeme sa?”

Pätica prikývla. Vitalij by vsadil päťsto rubľov, že staršina stále nedokáže polovicu zopakovať.

„Tu máte GPS modul, nemocnica je označená. Držte oči otvorené a skúste myslieť ako oni. Nešpáraj sa mi tu v nose, kretén! Myslieť, hovorím, a dávaj pozor,” vystrčil ukazovák. „Jeden zlý krok a skončíš s americkou guľkou v hlave. Posielajú sem zvedov.”

„Pán poručík, neovládame predsa mesto?”

„Prečo si myslíš, že sa inštaluje rušička, ktorá dokáže odpočúvať rádiové hovory?”

Vojakove čelo, obmotané červenou šatkou, hľadalo u spolubojovníkov podporu. 

„Nechápem. Vy cháp...”

Kličko mu zaklopal na helmu.

„Fašisti tam majú kontrolné stanovisko. Čo si jebnutý, Rambo?”

„Aha.”

„Bežte, než sa rozplačem,“ pobúchal Tereščenko po korbe. „Hej, Roman! Vstávaj, veď nemáš opicu. Choď s nimi, lebo ma klepne. By ešte doštrádovali do Kyjeva.“

Naproti spiaca mŕtvola pomaly odlepila hlavu od plachty a zoskočila z Uralu.

„Roman je odteraz váš veliaci praporčík. Takže urobíte čo?”

„Eeh…”

„Áno - všetko, čo vám povie. Dúfam, že sú tie prichádzajúce posily bystrejšie. Nu, pašli, suka! A skúste sa vrátiť celí. Zvyšok - ideme ďalej!”

Poručík sa usadil naproti Vitalijovi a šiestich osamelých samurajov zanechal vydymených naftou.

„Fakt dúfam, že to nedojebú,” mrmlal si Tereščenko a skontroloval čas. „Zatiaľ ideme podľa plánu, dobre. Komunikátor funkčný. Zajtra poobede zaútočíme na bunker za mestom, pokiaľ prerazíme nepriateľskú líniu. V noci príde čerstvý batalión od Vladivostoku. Prerozdelíme vybavenie, pár hodín šlofíka…” Zachytil Vitalijov pohľad. „Modli sa, aby tie úspechy pokračovali. Ešte to fiasko s trochou roboty otočíme.“ 

Prešiel si dlaňou po strnisku a prepleskol sa, až mu v očiach zasvietilo.

„Počúvajte, máme pred sebou asi dvadsať minút cesty popri juhozápadnom fronte. Ukrajinci postupujú veľmi rýchlo a preto treba odvážnych chacharov. Nás. Dnešná misia je jednoduchá. Vytlačiť Ukrajincov za elektráreň. Ak zaútočia, udržíme líniu po okraji mesta. Za každú cenu zabránime zovretiu do nožníc. Inak si zajtra čo? Áno, vytrieme riť žihľavou. A pravdaže skúsime neumrieť - to sa v živote vcelku hodí. Ak predsa len niekto z vás nevidí svetlo na konci tunela a chytá samovražedné tendencie, nech sa mi prihlási popredu. Pošlem ho s piatimi kilami cé štvorky a bielou vlajkou Ukrajincom rovno do náruče. Otčina takú obetu určite nikdy nezabudne. Ani jeho mater, keď jej ho vrátia v zaváraninovom pohári.”

Pod poručíkovým ramenom zachraptila vysielačka.

„Príjem.”

„Vasiľ, máme problém,” povedal kapitán z nákladiaku pred nimi.

„Čo sa deje, pane?”

„Nikoho na stanovisku nie je. Vyzerá...”

Vetu preťal výbuch. Ural zmizol v čiernom ohni. 

Šofér dupol na brzdy a strhol volant. Vozidlo sa naklonilo a kolesom zavadilo do vytrhnutého asfaltu. 

Ďalšiu sekundu mal Vitalij problém rozoznať, ktorým smerom je navrch. Masa kotúľajúcich sa tiel kričala ako jeden. Mladík pri kabíne si nezaistil samopal a vypustil polovicu zásobníku do prísediaceho. 

Pätnásť ton rozbehnutého železa prerazilo zvodidlá a zastavilo sa vyvalené cez pravobok. Vojaci si jeden cez druhého stúpali po hlavách, aby sa dostali po kyslík. 

Postrelenému vtlačili črevá naspäť do brucha a snažili sa krvácanie zmierniť, než ho v mláke výkalov oficiálne neodpísali. 

„Za víťazstvo,” vydýchol naposledy chlapec nie oveľa starší od Vitalija. 

„Ty si teda vyhral,” prikývol Tereščenko a skontroloval okná nad cestou. Začuli cudzie kanady. Zdvihol päsť a naklonil sa cez roh dymiacej korby. „Vyjebané míny. Rýchlo chlapi, sem. Musíme nájsť zákryt.”

Dvaja spolubojovníci sa medzitým zlietli k mŕtvemu a vyzliekli ho po trenky. Uspokojili sa s dvomi tisíckami rubľov a zlatou retiazkou.

„Je mi z vás na vracanie,” fľochol na nich poručík, keď ďalekohľadom preskautoval ulicu. Kroky spoza budovy sa približovali. Stíšil hlas: „Hentam rovno máme krytie. Pohyb!”

Prebehli do ruín reštaurácie a skryli hlavy pod stôl. Črepy z výkladu im rezali dlane. Vitalijovi sa triasla pravá noha. Nedokázal ju zastaviť.

Vzmuž sa, takto sa vojaci nesprávajú.

„Pst, prestaň! Prezradíš nás,“ chytil ho poručík. 

Vitalij zovrel pažbu samopalu. Kamienky štrkotali stále bližšie.

„Išli tadiaľto, som si istý. Prečešeme oblasť. Grigorij, Marko, so svojimi doľava. Zvyšok so mnou.“ 

Hlas hovoril rusky, no so zvláštnym prízvukom. Vitalij ho nedokázal identifikovať.

„Murza?“ zachrčal Tereščenko.

Poručík zatiaľ necítil prichádzajúcu smrť a vyťahujúc ďalekohľad sa preplazil k prahu. Vedľa vyvráteného nákladiaku stálo viac než dvadsaťpäť chlapov s takticky upravenými em štvorkami, po zuby natiahnutí do čiernych maskáčov. Vodcovi spod okuliarov vytŕčala polmetrová brada. Gestami riadil skupinu za sebou.

„Do prdele… Sme v loji,“ prepočítaval poručík približujúcich sa nepriateľov. „Murza presedlal k Ukrajincom. Snáď nestiahol celú elitnú čatu so sebou.“ 

Prechádzal po dvoch tuctoch skrývajúcich sa očí. Na červeno-bielych kachličkách reštaurácie nenasalo jediné hrdlo čerstvý vzduch. Vitalij sa mal chuť vsiaknuť cez stenu ako rozliata Coca-Cola.

„Je nás málo. Aspoň máme pozičnú výhodu,“ mrmlal si Tereščenko. „Nemôžu nás obkľúčiť. Pri schopnom mierení ich dokážeme zriediť. Ustúpia a my prebehneme naspäť. To by mohlo fungovať. Vojaci,“ podvihol hlas, „rozostúpte sa. Abašev, Petrov - ľavý koniec. Ty vedľa. Kuznecov k druhej strane. Na môj povel spustíme paľbu. Dovtedy nestrieľajte. Mierte na stehná, ramená a krk. Krátke dávky, potom skryť. Určite...“

Za chrbtom im cinkli dva pozdĺžne granáty. 

„Flashbang!“

Vitalijovi výbuch vypálil žilky viečok do rohovky. Nedokázal určiť, či sa strop točil alebo ho klamalo pískanie v ušiach.

„Za Rusko!“ zahučal dym. Nasledovala dávka zbrane. Výkriky. 

Prešiel si hrudník, ruky, nohy. Všetko na mieste. Nejaká tekutina mu vytekala z ucha. Zbesilo mrkal, pokým nezačal opäť vidieť. 

„Nie, ešte nie! Preboha!“ vykríkol hlas, než paľba zosilnela. „Skloň sa, veď nevid...“

Vitalija ostriekala červená. Majiteľ hlasu sa zvalil cez rozbité sklo. 

Chlapec hľadel do poručíkových prázdnych očí. Zvyšky mozgu sa vylievali po podlahe. Nedokázal od toho obrazu odvrátiť zrak. 

Šmátral po puške. Zmizla. 

Sedmička živých polievala zásobníkmi ulicu. Dvaja, ktorí pred piatimi minútami šacovali mŕtveho, sa vyparili s dymom granátu.

Abašev si chytil rameno, preklínajúc matky útočníkov. Nepriatelia sa pohybovali medzi rozstrieľanými autami a kandelábrami. Traja striehli natiahnutí pod múrom. Vypálili pár nábojov, zmizli a znovu sa objavili povedľa. Zbytky výkladu sa rozleteli rovno do Vitalijovho čela.

„To bude v poriadku. V poriadku. V poriadku…”

Cez symfóniu samopalov nepočul vlastný hlas. Nepotreboval ho počuť. Jeho mozog sa uzamkol. Plazenie sa stalo jedinou prijateľnou aktivitou. 

Miestnosťou blyskol druhý výbuch. Vnútro hlavy mu zaryčalo bolesťou. 

Takto to nejde. Stratil zbraň. Neprežije.

‚Postav sa,’ započul hlas trénera moskovského kempu. ‚Nebuď na posmech, strachopud!’

Keď dokázal presvedčiť údy k pohybu, zazrel granát na prsiach nebohého poručíka. Načiahol sa po ňom, no stratil rovnováhu a zvalil sa vedľa mŕtvoly. Končekmi prstov zdrapil Tereščenkovu vestu a vytvoril zo stále teplého tela zákryt. Pretrel si slziace oči, počkal, až sa výklad prestane krútiť a uvoľnil granát. 

Zameral tri helmy pri vraku auta. Cez vlasy mu zasvišťala guľka. Bar sa roztrieštil na kusy. Zavrel oči a odhodil granát, koľko mu ruka povolila.

Tlaková vlna vytrhla kapotu starého Renaultu. Čečenci nariekali jeden cez druhého. 

Rozmazaná tvár Vitalija pochválila a pokračovala v streľbe. Presné slová nerozumel. Aj pod zavretými viečkami videl Tereščenkove rozďavené čelo. Krv usychajúcu po vlasoch. Výraz do neznáma.

Zvuk amerických samopalov sa každou sekundou približoval. Vitalija hrozne boleli uši.

„Ústup, je ich priveľa!“ počul z druhej strany reštaurácie. „Požiadame o posily.“

„Ako?” spýtal sa Kuznecov spoza barovej stoličky.

Vitalij sa prevalil k poručíkovej vysielačke. Postláčal všetky tlačítka.

„Haló? Počuje ma niekto? Sme druhá čata poručíka Tereščenka, Severodoneck. Potrebujeme okamžitú pomoc. Opakujem, potrebujeme okamžitú pomoc. Zaútočil na nás nepriateľ. Poručík je mŕtvy. Haló?!”

Petrova odstrelilo dozadu. Pozviechal sa, stískajúc po košeli sa rozširujúci fľak, a strieľal jednou rukou. Polovica zásobníku skončila v múre.

„Poručík je mŕtvy,” položil si Vitalij hlavu na šumiacu vysielačku.

„Jebem celú operáciu,“ povedal Kuznecov.

„Nie, neopustíme stanovisko,” skríkol Abašev, rukávy potečené krvou. „Udržujte pozície.” 

Vojaci naňho pozerali.

„To je rozkaz!”

Príkladom sa položil pod výklad a trafil nepriateľa do krku. Zo šestky živých dali traja ruky k dielu. 

Vitalij ležiac premýšľal, prečo mu tak treští v hlave. Kde vlastne je?

Neznámy ho chytil a odtiahol hlbšie do reštaurácie.

„Mu oprdím tie rozkazy… A ty by si mal tiež. Stratený čas.”

Severodoneck. Čečenci. Výbuch. Zbraň?

„Pomôž mi s ním. Je mimo. No tak, sám to nezvládnem.” 

Kličko mu zbabelosť neodpustí.

„Hej! Ho zamordujú!”

Áno, kvôli dezercii ho zastrelia. Neuvidí Sašku. 

Napriek tomu nenašiel silu vzoprieť sa Kuznecovovi a niekomu ďalšiemu, kto mu chytil nohy. Vyniesli ho k zadnému východu. 

Opreli Vitalija o stenu. Neznámy sa predstavil ako Kosťa. Kuznecov, ktorý si pridŕžal bandáž pod rozrezanou bradou, mu podal ruku. 

„Michail Alexandrovič.”

„Ty, mladý?”

„Ha?”

„S kým mám tú česť?”

„Vitalij. Roznin.”

„Vieš vstať, Vitalij?”

„Čo?”

„Musíme ísť. Môžeš chodiť? Poslúchajú ťa nohy?” prstami gestikuloval kráčanie.

„Áno. Neviem.”

Pod rampou stála biela dodávka. Potiahli kľučku - zamknuté.

„Bljať. Autom pritiahneme pozornosť. Musíme sa vypariť. Bude tu viac Čečencov než mravcov,“ zakričal Kosťa, kým si prezeral ranu na bruchu.

„Má pravdu,“ sledoval Michail trasúceho sa chlapčiska. V pokožke pod trieskami by sa mu krvi nedorezal.

„Sakra, to bolí jak čert,” stiahol si Kosťa látku ponad slabiny. „Nápady?”

„Poďme tam. Skryjeme sa do sídliska. Vyčkáme večera. S trochou šťastia nás nenájdu. Po súmraku zavoláme o pomoc.“

„Vykašlú sa na nás,“ zašepkal Vitalij.

„Čože?” Michaila prekvapilo zapojenie neprítomného člena. „Tí zlosynovia zaručene vyšlú pátracie oddiely.“

„Nehovorím o Čečencoch.“

Vietor z Vitalijovho čela odvieval štípanie a krv kvapkajúca pod kanady prestávala bolieť. 

„Rusi by sa na svojich nikdy nevykašľali!“ zvolal Michail. Sekundovala mu stupňujúca sa paľba.

Prešli popri preliezkach a plechovom kolotoči, za ktorým ležali osemnásťposchodové paneláky. Neodvážili sa zastaviť, kým sa reštaurácia nestratila poza kopcom. 

Michail si vymenil obväz, pod ktorým zívala odhalená kosť. Prekontrolovali muníciu a opýtali sa Vitalija, kde nechal kalašnikov. Kývol plecami.

Obzreli do štvorca rozložené budovy. Prvá mala zamknuté dvere. Druhou sa vynímala sčernená diera po rakete. Vstup bol však odomknutý, tak zmizli v prítmí jej chodby. 

Netušili, že ich niekto celú dobu sledoval. 

## Pridaj sa zdarma do Vnútorného kruhu!

Získaš plný prístup do knižnice a k audioknihám, ako aj k Autorským komentárom jednotlivých príbehov.

Pridať sa 

Email sent! Check your inbox to complete your signup. 

E-mailové adresy nikomu nepredávam a neposielam reklamy ani spam.

Vitalij v ohni vojny zisťuje, že najhoršie monštrá nosia rovnakú uniformu. Dokáže zachrániť nielen seba, ale aj nevinných civilistov?

[Čítať ďalšiu epizódu ](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-7/) 

[« Pred. epizóda](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-5/) | [Knižnica príbehov](https://www.obycajnynepokoj.sk/kniznica-pribehov/)
### Tanec s diablom (Ep.5): Ukrajinská noc
URL: https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-5-audiokniha/
Last updated: 2026-08-28T10:59:39.000Z
[« Pred. epizóda](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-4-audiokniha/) [Nasl. epizóda »](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-6-audiokniha/) 

![audio-thumbnail](https://storage.ghost.io/c/70/1a/701a386f-0e5a-457f-b5e8-61f644a7a32d/content/media/2026/08/Tanec-s-diablom-psychologicky-horor-epizoda-5-audiokniha_thumb.jpg)

Tanec s diablom, Ep. 5 - audiokniha

0:00

/1476.166576

1×

---

Výkaly, krv a zúfalstvo - Vitalij na vlastnej koži okúsi pravú tvár boja v predných líniách. Ako zareaguje na smrť spolubojovníkov?

[Počúvať ďalšiu epizódu ](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-6-audiokniha/) 

[« Pred. epizóda](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-4-audiokniha/) | [Audioknihy](https://www.obycajnynepokoj.sk/audioknihy/)
### Tanec s diablom (Ep.5): Ukrajinská noc
URL: https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-5/
Last updated: 2026-08-28T11:02:24.000Z
[« Pred. epizóda](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-4/) [Nasl. epizóda »](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-6/) 

Radšej príbehy počúvaš? Žiadny problém - audiokniha na teba už čaká!

[Počúvať audioknihu ](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-5-audiokniha) 

---

Prvú polovicu cesty vládla v autobuse veselá atmosféra. Napriek zákazu alkoholu sa im podarilo prepašovať zopár fľašiek a spolu s vodičom pripili na presnú mušku a rýchle prsty. Avšak za Voronežom kalíšky došli a zvyšných šesť hodín odtikávalo po sekundách. Ponorková choroba si cvakla šichtu spolu s prdmi susedov.

Vitalij dvojicu za sebou poprosil, či mu neprestanú kopať do sedadla. 

„Jasnačka, ostrostrelec,” odpovedali.

Zavrel viečka a keď sa po hodinke zobudil, našiel si žuvačku vo vlasoch. Rehotali sa sťa osli, keď mu ju Kličko vystrihoval. Kamarát im potom ukázal prostredník a vrátil sa k lešteniu topánok.

Napriek 25 centimetrom pre nohy a otlačenej riti mu deň voľna dovolil zregenerovať svalovicu spolu s mokvajúcimi pľuzgiermi. Vrcholom blaženosti sa stala príručka AK-74, kolujúca po pasažieroch. Študoval v nej architektúru zbrane, až pokým autobusy nezaškripeli do státia.

Starobilsk regrútov zdravil lejakom s podobnou šancou umúdrenia ako dvojica za Vitalijom. Parkovisko zívalo prázdnotou spolu s hlavnou ulicou. Vybrali si tašky a očakávali fanfáry pomedzi búšiacimi kropajami. 

„Kam máme ísť?” spýtal sa neznámy spredu vodiča.

„Ja mám vedieť? Mne povedali: ,Privez ich pred úrad.’ Stojíte pred úradom? No? Takže veľa šťastia. Ja si idem ľahnúť.”

Tristo nôh sa prešmatlalo pod odkvapy, aby zachránili aspoň náhradné ponožky. Spustila sa vrava a zopár chlapov pažbami rozoznelo dvere mestského úradu. Keď pochopili, že ich nikto nečaká, zatrieskali na pár ďalších domov. 

Za oknami jedného sa rozsvietilo. Otvoril chlap v pyžame, so ženou vykúkajúcou spoza ramena.

„Čo nám chcete?”

„Kde je ruská základňa? Prišli sme bojovať,” prebral iniciatívu vychudnutý muž v okuliaroch. 

„Vojaci…” pretrel si domáci oči. „Rusi, hej? A ty si ich hovorca?” 

Prikývol.

„Aha. Počkaj chvíľu.” Ukrajinec niečo zašepkal manželke. Tá sa stratila vo vedľajšej izbe. „Išli ste zďaleka do cudzej zeme?”

„Áno. Sme unavení. Mokrí.”

„A polámaní!” vykríkol súdruh spoza hovorcu. 

„To je dobre,” prikývol domáci, keď sa žena vrátila. Podala mu tmavý sáčik, z ktorého si odsypal do dlane. „Nastav ruku.”

„Čo?”

„Nastav ruku, Rusák.”

Hovorca predpažil a chlap mu predal hrsť semiačok. 

„Dajte si ich do vreciek. Aby aspoň slnečnice rástli, keď si tu ľahnete.”

Než stihli zareagovať, zavrel im dvere pred nosom. Po pár tlmených nadávkach zhaslo aj svetlo. Muž cez okuliare hľadal oporu v spolubojovníkoch. Tí sa zmohli len na šúpanie nohami. 

Než podišli o vchod ďalej, zreval po nich šofér z prvého autobusu: „Čakajú vás v Butovom.“ 

„To je kde?“

„Päť kilometrov tým smerom.”

„Super. Tak všetci do autobusu, nech nemokneme. Pohyb!”

„Huš! Peši, súdruhovia. Ja mám padla,” zatarasil šofér dvere.

„Ha?”

„Som platený doviezť regrútov po úrad v Starobilsku a to som urobil. Ponad moje povinnosti som vám za bezproblémovú cestu vyzistil, kde čaká veliteľ. Berte to ako znak dobrej vôle. Vraj na základni máte byť čo najskôr. Tak šup, šup.”

Zagestikuloval ostatným vodičom a spínačom za sebou zavrel vchod do sucha a tepla.

„Ale, kurva akási,“ nadvihol mladík spoza Vitalija pušku. Hovorca mu hlaveň stiahol. Vtedy sa o okno autobusu rozbila prvá fľaša. Sedačky pokropil dážď spolu so sklom druhej butelky. 

„Kto to urobil?” ozvalo sa zvnútra. „Suka, oni mi rozbili okno. Kto ho rozbil? Priznajte sa!”

Nasledovala výmena nadávok a dupot menšej dediny po ulici. Skupinka najhlasnejšie protestujúcich kopla do výkladu večierky a privlastnila si zo tri fľašky chľastu spolu s krabičkami cigariet, na ktoré cez dieru dosiahli. Keď bolo mlieko rozliate a pár spravodlivých si odfrklo, pridali sa k loveniu zvyškov aj ostatní. 

Pokračovali hodinu a pol podľa navigácie v Hovorcovom telefóne - prvá doprava, potom rovno a doľava. Vitalij sa s ním dal do reči. Bol to fajn chlap. Elektrotechnik. Nová prezývka mu prischla až do smrti nemeckým granátom o dva dni neskôr. 

Manželka so synom sa museli uspokojiť plakaním nad medailou národného geroja. Jeho poslednou pamiatkou sa stala klíčiaca slnečnica, nachádzajúca život v krvi neznámeho osloboditeľa. 

---

Únava a bahnité kilometre utíšili nespokojné hlasy. Zástup zmoknutých kurčiat zastavil ostnatý drôt chránený dvojicou strážnikov. Zdvihli si pažby k bradám. 

„Čo ste zač?”

„Čo myslíš, idiot? Banda Ukrajincov, ktorí stratili bielu vlajku? Uhni láskavo, začíname triezvieť,” zabručal chlapík vpredu a odpľul si.

„Idem zavolať Kalimova,” odbehol ľavý strážnik. Pravý sa schoval naspäť do búdky.

„Len bež. A dones nejakú klobásku. Skapem od hladu, než pošlem pod zem prvého imperialistu,” odpovedal regrút, žmýkajúc si uniformu.

„Fašistu, akého imperialistu,“ drkol doňho sused.

„To je jedno. Hlavne, že peniaze idú.“

O pár minút sa strážnik vrátil. Postava, ktorú priviedol, mala vysokú čapicu a hruď vystlanú vyznamenaniami.

„Vitajte, bojovníci. Srdečne vás do jedného vítam. Akú ste mali cestu?“

Stopäťdesiat párov očí žiarilo chuťou zašliapať toho idiota do zeme.

„Prikrátku. Ešte zostáva podrážky na štyri kilometre.“

„Dobre máte. Takí machri sa nám hodia.“

„Pán plukovník,“ priklonil sa strážnik, „so všetkou úctou, pane, nemali by sme ich najprv zobrať dovnútra a potom sa predstavovať?“

„Ďakujem vám, čatár, za tak dôležitú pripomienku. Zaručene by som na to nebol prišiel bez vašej pomoci. Nabudúce, keď sa budete…“ hlas sa mu stupňoval, až sa zarazil a otočil vyznamenania k svojmu slávnemu vojsku. „Chlapci, čaká pripravená večera. Tadiaľto, rovno k tej hale. Bežte, idem za vami.“

Pochodovali za svetlom spolu s molami a nevnímali vrčanie plukovníka Kalimova nad strážnikom.

„Dúfam, že si užijete svoju extra službu na latrínach. Pre vaše reči ako stvorená, čatár. Hláste sa ráno u hajzelmajstra. A ak si nabudúce nevypýtate povolenie otvoriť tú zhnitú papuľu, napchám vám túto hlaveň až po pažbu do riti, že vám vyjde nosom. Jasné?“

„Dovoľte mi prehovoriť, pane.”

„Hovorte.”

„Jasné, pane. Rád by som si hlaveň nechal mimo riti, pane.”

„Zavrite už hubu, preboha.” 

---

Posilám ukázali vrchol pohostinnosti - plesnivé matrace v izbách po ôsmich. Polovica miestností dokonca mala okná a nesmrdeli po prasacích vnútornostiach. Vietor víril prach rozpraskanými stenami, okenice vyhrávali Kalinku.

Po krátkom predstavení ich nového domova odhádzali ruksaky na kopu a obklopili desaťmetrové rady stolov plní očakávania. Kuchár Vitalijovi vyfľusol do taniera vodu farby chcaniek a prihodili krajec tvrdého chleba. Napriek tomu v rytme cinkania lyžíc vylízal aj poslednú kvapôčku hostiny na privítanie.

Plukovník obchádzal stoly a potriasal regrútom rukami. Je mu vraj cťou spoločne udržiavať Rusko slobodné. Nie, život vojaka je ešte lepší, než sa hovorí v televízii. Nejde len o peniaze, ale hlavne zadosťučinenie. Poslanie robiť dobro.

Príbeh prerušil chlapík s lebkou na rukáve. Bľabotal o Iľjičovi prikrytom čiernou plachtou. Plukovník s ním odbehol k ubytovniam. Vrátil sa so zamračenou tvárou, až keď oneskorenci vracali taniere a chlapom okolo stolov padali brady.

„Aká je popri fronte situácia? Už sa krysy stiahli naspäť do nôr? Kedy ich prestaneme šetriť a udrieme plnou silou?” pýtal sa plukovníka Kličko.

Pred odpoveďou si Kalimov zvesil baranicu. Hľadel si na kanady. Od stolov sa spustila vrava, ktorú rukou utíšil.

Hovoril o výbave a ako malo vyjsť na každého. Po ceste však konvoj prepadli. Dorazilo jediné auto. Nemajú vesty, prilbíc zostali dve debny. Nepriateľ prelomil zásobovacie spojenie a sú nútení naviazať novú trasu. V nasledujúcich troch dňoch dojedia posledné lančmíty. Chlieb pomaly plesnivel. Aspoň zemiakov zostáva dosť. Musia sa vzchopiť, zvolal, všetci do jedného. Vydržať chvíľkové ťažkosti.

Vojakmi novinky prechádzali ako dvestodvadsať zo zásuvky. Znovu ukľudnil vlnu ohlasov.

„Chlapci, asi ste počuli od velenia, že sa výhľad zlepšuje. Postupujeme cez Luhansk aj Doneck. Získavať teritórium nie je brnkačka. Treba trpezlivosť, plán a, pravdaže, neohrozené vojsko.”

„My chceme bojovať. Chceme pomôcť!” pridal sa Vitalij do šumu pluku. Cítil sa sebavedomejšie, keď Kličko prikývol a vystrel päsť nad hlavu. Plukovník k dvojici otočil tvár. 

„Pravdaže, ako inak? Avšak táto krajina je zradná. Civilisti nás nevítajú s otvorenou náručou. Dávajte si preto pozor. Pokiaľ sa budú správať podozrivo, voľná paľba. Nasledujú krušné dni, páni, verte mi. Plánuje sa útok na rozvaly za Lysyčanskom. Nepriateľ navyše postupuje hranicou Krymského polostrova, čo znamená presúvanie zásob. S nami pri spodku pyramídy.”

Do debaty stolov sa prilial olej.

„Za rohom čakajú ťažké časy, ale vydržíme. Vždy sme vydržali. Nepriateľ nás chce stlačiť do nožníc a po jednom odstrihávať hlavy. Ako odpovie Matka Rus?” postavil sa Kalimov a vykríkol: „Treskom Kaťúš! Až sa budú triasť pred našou uspávankou, vypneme im poistky. Postrieľame poslednú ženu s deckom, ktoré sa jej schová pod sukňu. Taká je ruská odpoveď!” buchol do stola a vykročil k dverám. Na polceste sa otočil.

„Nechcel som vás hneď trápiť stratégiami, ale zaslúžite si vedieť plány najbližších dní. Lepšie dokážete brániť spravodlivosť, ktorá vo svete zostala. Stačí poslúchať rozkazy, statočne bojovať a samotného satanáša odkopneme naspäť do pekla. Vyspite sa, zajtra skoro vstávame. Pre šťastlivcov som pripravil vyhliadkovú jazdu Severodoneckom.” 

Jedálňou pribehol salutujúci major a Kalimovi zašepkal hlásenie. Plukovník pohybom hlavy odmietol a odišiel. Major teda prebral žezlo a spolu s kapitánmi rozdelili posily do čiat. Následne si ich poručíci prevelili po družstvách, s ktorými budú ubytovaní. 

Vitalij našťastie zostal v treťom družstve piatej čaty spolu s Kličkom. Boli hrdinovia druhého práporu 73\. motostreleckého pluku špeciálnej vojenskej operácie, pripravení slúžiť ľudu. Ťukli si päsťami a napriek vlhkým spodkom sa mali problém neusmievať.

---

Po večeri hodnej bohatierov sa rozliezli po izbách. V družstve sa krátko predstavili a vymenili si pár anekdot o svojich krajoch, kým si vešali premočené uniformy cez stoličky. Niekoľko blažených malo dokonca matrace suché.

Zaliezli pod deky, zatuchnuté a tenké, presedlávajúc debatu k prídelom jedla. Staršina prišiel pred dvoma týždňami a šeptom potvrdil, že to nie sú chvíľkové ťažkosti. Problémy pretrvávajú tiež s oblečením. Aspoň výplaty nemeškajú.

Minulý týždeň chodili prosiť o jedlo civilistov, čo fungovalo spoľahlivo. S hlavňou pod bradou vysypali aj šupky od uhoriek. A zopár chlapcov, hlavne takých šikmookých, ich tiež zjedlo. 

Niektorí sa na základňu vracali s LCD televízormi alebo Playstationmi - pravdaže ak nenašli hotovosť alebo šperky. Pár idiotov od Jakutsku sem dotiahlo práčky a nedali si vysvetliť, že sa šesťdesiat kíl železa tých deväť tisíc kilometrov fakt ťahať neoplatí. Tento pluk je taká veselá partička. Skoro ako rodina.

Zhasnutím svetiel Vitalija pridusila váha zajtrajška. Popri Kličkovom chrápaní si začal uvedomovať, ako ďaleko od domova sa ocitol. Spiace pláne Voronežu neuvidí ani ďalekohľadom.

Prehodil sa na bok a nasal studený vzduch. Stlačilo mu vnútornosti, keď sny vyfarbili Sašku čakajúcu pred majákom. Kričal, no nepočula ho. Nedokázal sa zbaviť tieňa okolo pliec. 

Teraz je vojak ruskej armády, opakoval si. Vojaci nefrflú. Neboja sa.

Neženia sa.

Prečo nie?

Lebo za vojakmi ženy plačú. Strácajú nádej. Nečakajú.

Do čiernočiernej tmy vápnom natretých stien ho vyvrhol výkrik. Posadil sa a rozmýšľal, či sa mu nezdal. Postava vo vedľajšej posteli sa strhla.

„Blin, čo sa robí?”

„Počul si to tiež?”

„Veď sa to nedalo nepočuť.”

„Držte huby, ľudia sa snažia spať,” ozvalo sa z matraca nad Vitalijom. Konštrukcia zavŕzgala a sused vypustil vetry.

„Ty si nič nezaregistroval?”

„Registrujem vás a to mi stačí. Spite, inak...”

Prerušil ho druhý výkrik, ako kozľa sťahované z kože.

„Jaký chuj…?!” zoskočil staršina.

„To nie je od nás.”

„Ha?” 

Zažihajúc baterku vyšiel na chodbu, kde hľadalo vysvetlenie viacero rozospatých tvárí. Pleš medzi šedivejúcimi vlasmi sa mu leskla. Kličko spod deky poslúchal mrmlanie a až po Vitalijovom posmelení sa odhodlal k dverám.

„Podaj mi tú baterku,” povedal staršinovi poručík Tereščenko. Silný chlapík, Vitalijovi sa páčil. Akoby v kukle aj spal.

„Nemáš vlastnú?”

„Nevyprávaj a daj mi ju. Ich nejem.”

Vyšli von zástupom slepcov, vedených lúčikom svetla. Tápajúce ruky ohlušujúco miesili ticho, pokým ho nerozťal šum neóniek. Niekto zozadu zhíkol. Súdruhovia sa obrátili k pupkáčovi s odkrveným výrazom.

„Pardon, ja som nečakal… svetlo.”

Zišli do dvora bývalého mäsokombinátu. Cez okná náprotivnej budovy lietali tiene. Výkriky nahradila vrava strážnikov a zobudených ranených, ktorí očakávali cestu domov. Polovica roty stála v bahne, neodtŕhajúc oči od humbuku nad hlavami.

„Kto tak reve?” hlas plukovníka rezonoval zvetraným betónom. „Gagarin, hlásenie!”

„Pán plukovník, stalo sa to znovu. Seržant Vasnetsov, pane.”

„Stalo sa znovu… Čo sa stalo znovu? Hovorte jasne, pre boha.”

„Melie rovnaké bludy, ako včera kapitán Reznov, než... No viete. Než ho našli pod tou plachtou.”

„Aké bludy?”

„Predsa tá historka s kolovratom a vlasatou ženskou, pán plukovník.” 

Gagarinov hlas preskakoval, akoby ďalšie slovo nestálo za riziko vyslovenia.

„Vasnetsov, hovoríte? Je v poriadku? Ukážte mi ho.”

„Rozkaz.” 

Obaja sa stratili za stenou.

„Seržant Vasnetsov, počujete ma?” opýtal sa plukovník. Druhý hlas vykríkol a bľabotal o uspávankách.

„Hovorí z cesty, pán plukovník. Takto sme ho našli,” povedal Gagarin. 

„Ona tu bola. Bola v kempe. Videl som ju v rohu. Smiala sa mi. Spievala.” 

„Kto bol v kempe, Jurij? Nikto okrem nás tu nie je.”

„Chcela ma objať.”

Z dverí pred Vitalijom vyšiel kužeľ svetla a strážnik do žmúriacich tvárí zreval, či nemajú nič lepšie na práci. Nech zmiznú naspäť do postelí, je dávno po večierke. Otázku ,čo sa deje’ odkopol fľochnutím.

„Vie sa dostať cez zamknuté dvere. Vlasy v kľúčovej dierke. Pradie. Keď ho počujete. Počul som ho v Lysyčansku.“

„Koho?“

„Šušťanie kolovratu.”

„Zmiznite kade ľahšie!” zahnal sa po nich strážnik obuškom. Piata čata však neopúšťala pozíciu. „Vlad, Marko, zavolajte chlapcov.”

„Mal som Dmitrimu veriť. Zoslali kliatbu. Zoslali ju na nás!”

„Neboj, do tvojej izby sa nedostane žiadna baba. Strážime dvere.”

„Mi bol čert dlžen ho nájsť.”

Do mrholenia sa vyvalili posily a odviedli čatu k spiacemu zbytku. V hmle sadajúcej po stromoch doznieval Jurijho hlas. 

„Bože môj, tiež skončím pod tou čiernou dekou. Dmitrij... Dala mu jeden deň. Musím zavolať Milke. Hneď teraz. Pustite ma, musím počuť svoju ženu!”

Vitalij zvyšné dve hodiny prebdel opretý o ruksak. S každým zavretím viečok mu mysľou trhlo kvílenie a ďakoval Bohu, keď ich pred piatou zvolali k raňajkám.

Zaplnenými lavicami čučali otázky. Plukovník sa neobjavil a neoholený major nič mimo rozpisu severodoneckej cesty neobjasnil. Vitalij so spolužiakom na zozname prečítali svoje mená.

„Nie je Severodoneck pri Lysyčansku?” sykol muž vedľa Vitalija.

„Netuším. Koho to trápi?” oboril sa naňho oproti sediaci kolega.

„Tak hovoril ten v noci. Že počul kolovrat v Lysyčansku.”

„A ty vieš, čo to znamená? Podľa mňa hovoril o kóde tajnej operácie.”

„Pri nej scvokol?”

„Scvokol… Možno obrábal nesprávnu záhradku,” zasmial sa staršina. „Nie Lysyčansk, v Luhansku hovoril.”

Major ignoroval stupňujúcu sa vravu a monológ uzavrel časom nástupu. 

Nasýtení bezforemnou kašou sa vybraní šťastlivci vrátili na izbu. Vitalij si povyťahoval nepotrebné veci z batohu a zavrel sa do latríny. Pri nastupovaní na korbu o pol hodinu neskôr sa Klička zľakol. 

Jevgenij lapal dych spod desiatich centimetrov viest, návlekov a taktickej prilby s kuklou. Prst rukavice nedokázal prepchať oblúkom spúšte. Namiesto neohrozeného vojaka sa skôr podobal tanku.

Staršina Klička poklopkal po prilbe s otázkou, či je niekto doma. Chlapi, naskladaní korbou čoby sardinky, vybuchli smiechom.

„Nie je ti horko?” povolil mu vestu Vitalij.

„Trochu. Dá sa vydržať. Ty?”

„V pohode,” odpovedal kamarátovi, avšak pachuť zvratkov sa mu stále prelievala pomedzi zuby. 

Urobili si spoločnú fotku a postol ju na VK. Kým sa konvoj rozbehol, zložil si prilbu a sledoval kontúry svojej tváre v oceli samopalu. Dusil myšlienky na minulosť aj budúcnosť. Žiť treba teraz.

Spolubojovníci povedľa sa bavili, aké čačky postŕhajú z nepriateľov čoby trofeje. Snáď tiež nájdu krásne civilistky v ťažkostiach, zachechtali sa. Bonus sa predsa hodí.

Toho mrazivého rána nenašli civilistky ani trofeje. 

Našli smrť.

## Pridaj sa zdarma do Vnútorného kruhu!

Získaš plný prístup do knižnice a k audioknihám, ako aj k Autorským komentárom jednotlivých príbehov.

Pridať sa 

Email sent! Check your inbox to complete your signup. 

E-mailové adresy nikomu nepredávam a neposielam reklamy ani spam.

Výkaly, krv a zúfalstvo - Vitalij na vlastnej koži okúsi pravú tvár boja v predných líniách. Ako zareaguje na smrť spolubojovníkov?

[Čítať ďalšiu epizódu ](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-6/) 

[« Pred. epizóda](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-4/) | [Knižnica príbehov](https://www.obycajnynepokoj.sk/kniznica-pribehov/)
### Tanec s diablom (Ep.4): Seminár života a smrti
URL: https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-4-audiokniha/
Last updated: 2026-08-21T11:30:33.000Z
[« Pred. epizóda](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-3-audiokniha/) [Nasl. epizóda »](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-5-audiokniha/) 

![audio-thumbnail](https://storage.ghost.io/c/70/1a/701a386f-0e5a-457f-b5e8-61f644a7a32d/content/media/2026/08/Tanec-s-diablom-psychologicky-horor-epizoda-4-audiokniha_thumb.jpg)

Tanec s diablom, Ep. 4 - audiokniha

0:00

/1235.577143

1×

---

Oddiel regrútov na Ukrajine privítajú slnečnicovými semiačkami, plesnivým chlebom a nákazlivou kliatbou, ktorá prichádza so šušťaním kolovratu.

[Počúvať ďalšiu epizódu ](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-5-audiokniha/) 

[« Pred. epizóda](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-3-audiokniha/) | [Audioknihy](https://www.obycajnynepokoj.sk/audioknihy/)
### Tanec s diablom (Ep.4): Seminár života a smrti
URL: https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-4/
Last updated: 2026-08-21T11:30:51.000Z
[« Pred. epizóda](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-3/) [Nasl. epizóda »](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-5/) 

Radšej príbehy počúvaš? Žiadny problém - audiokniha na teba už čaká!

[Počúvať audioknihu ](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-4-audiokniha) 

---

Myslel, že je pripravený na dlhú cestu, no po dvoch dňoch zatuchnutého vzduchu a nefunkčného kúrenia chytal ponorkovú chorobu. Za Novosibirskom začala horieť lokomotíva, čo predstavovalo aspoň chvíľku rozptýlenia napriek poldňovému meškaniu. Navyše mu tŕpli nohy, odkedy dve ženy stredného veku nastúpili do ich kupé v Omsku.

Kličko sa so susedou prekonával v chrápaní. Latka sa zvyšovala každým nádychom, až sa kamarát uvelebil na Vitalijovom ramene. Ten ho zhodil a Jevgenij žuchnutím do posuvných dverí stíchol. Žena oproti sa triumfálnym zapílením sama zobudila a s úsmevom mokrého prdu odcupkala prepudrovať si nos. 

Jednu vec musel Kličkovi uznať - jeho entuziazmus bojovať za vlasť si poddával cestujúcich naokolo. Druhú noc sa po dvoch fľaškách dostali k spievaniu hymny a vymieňaniu kalíškov pomedzi kupé. 

Každým kilometrom bližšie k frontu sa Vitalij cítil schopnejší, rozumnejší a viac stotožnený so západným konfliktom. Pochopil, že Rusi celú históriu bojovali o prežitie. Ľudia Kličkovho kalibru pozerali za roh, keď aktuálny útok popri západnej hranici identifikovali čoby európsky zámer zničiť s ich kultúrou aj ortodoxné hodnoty. 

Spolucestujúci ich nadránom povzbudzovali uznanlivým kývaním bradou. Revízor dokonca o šiestej priniesol vodku z lekárničky a ponalieval celému vagónu.

Pár ignorantských idiotov si presadlo do druhej časti transsibiráka. Potrebovali trochu viac času. Spadnú im k nohám, keď sa z frontu chlapci vrátia ako víťazi. Vitalij z Európy prinesie ešte viac zlata než dedko. Rodina ho začne rešpektovať, šéf povýši. Saška ho, pravdaže, privíta s otvorenou náručou. A nikdy viac si nezafarbí vlasy dohrdzava.

Napriek novozískanej perspektíve ani o deviatej ráno nedokázal zaspať a skrčený pod dekou zízal po Kličkovi, tretíkrát prebrusujúceho lovecký nôž. Byť hrdinom je super, ale armáda nie sú iba vtipy a nadávanie na Ameriku, či?

„Počuj,“ povedal Vitalij a vypľul chrcheľ pod sedačku, „do akého kempu ideme? Čo robia s regrútmi?“

„Neviem a je mi to jedno. Tebe by malo tiež. Generál ukáže a vojak robí - tak funguje armáda. Prikážu utekať, utekáš. Strieľať, strieľaš. Ľahké.“

„Hm… Ty sa… No vieš, nebojíš?“

„Báť sa chrániť rodinu? Kľudne položím život. Strach nie je dôležitý - oslabuje ťa.“

„Budeme musieť strieľať. Na ľudí, nie?”

„Jasné. Ako inak chceš tú rakovinu vykoreniť?”

„Ale zastreliť niekoho druhého je zločin. Hriech. Veď nás tak učili.“

„Myslíš, že všemohúci Boh nevidí chumajov v Kyjeve? Bojujeme za pravdu, Vitalij. Boh je na našej strane.“ 

Odopol si kevlarovú vestu, aby dočiahol vyleštiť šmuhu na kanade. Potom veci v rovnakom poradí ako včera a predvčerom uložil do bergenu a zamkol zips.

„Pozri - naberieš skúsenosti a služba pôjde ľahšie. Aj mne chvíľu trvalo, než som si zvykol. Prvýkrát niečo zastreliť je zvláštny pocit. Postupne sa ale vyparí. Brnkačka ako, čo ja viem... Opravovanie oných… Hodiniek.“

„Ty si niekoho dal dole? V realite?“

„Bol som loviť divinu s otcom. Tréning, vieš ako. Či naperieš guľku do hlavy jeleňovi alebo Ukrajincovi, je predsa jedno, nie?“

Vitalij sledoval utekajúcu krajinu. Po skle stekali kropaje, lámajúc zárodky slnka v miniatúrne dúhy. Kličko si skontroloval hodinky. 

„Štvrť na desať. Už sme skoro v Moskve. Vidíš - rozmýšľal som, že by som toto robil profesionálne.“

„Hm?” vytrhol chlapec pohľad z myšlienok.

„Si sa pýtal, čo budem robiť po škole. Prihlásim sa do armády. Platia fajne.“

Vitalij si nebol istý, ako reagovať. Usmial sa a prikývol, než sa vrátil k pokusom prikryť stres pokrievkou ušľachtilého cieľa.

---

Pískanie bŕzd zobudilo dámy z Omsku. Odkedy so sprievodcom stiahli tri kalíšky vodky, dokonca prestali chrápať. Teraz sa popri pakovaní ruksakov sťažovali na bolehlav. Kličko sa medzi ne pretlačil s vtipmi o západných agentkách.

Pri vystupovaní ich ovalilo horko, aké v Krasnojarsku nechyrovali ani počas tropických vĺn z Mongolska. Vitalij mal chuť pobehnúť, no stehnami sa mu rozlievala slabosť. Sledujúc masy ľudí pokrivkával pri Kličkovi, ktorému nestačil dych za prvými schodmi.

Pri okienku sa pýtali na najkratšiu cestu do zberného kempu, lebo im nefungoval internet. Predavačka kývla plecami, podobne ako ľudia v rade. Muža s výložkami uvideli po pol hodine blúdenia.

„Práporčík. Vidíš hviezdičky na pleciach?“ drkol Kličko kamaráta. Vitalij položil batoh a poklepal vojakovo rameno. 

„Dobrý deň. Prosím vás, neviete, kde je zberný tábor Krasnenka?”

„Hlásite sa do služby?”

„So cťou,” zasalutoval Jevgenij. 

„To rád počujem. Poznám Krasnenku.”

„Nevedeli by ste nás tam zobrať?“ 

„Bohužiaľ. Mám iné povinnosti.“

„Aspoň ktorým vlakom máme ísť.”

„Vlakom sa tam nedostanete. Najlepšie je zísť jednotkou na konečnú. Odtiaľ ide autobus do vedľajšej dediny. Tuším osemstodeväťdesiatka, smer Obninsk. Utekajte, inak vám ujde.”

„Jednotka je čo?”

„Metro. Tam,” vystrčil prst muž.

„Ďakujeme. Dovidenia.”

„Veľa zdaru, kadeti.”

Ako zbičované kurence hľadali okolo kioskov označenie ,jednotky’. Pýtali sa okoloidúcich, ktorí bez reakcie pokračovali v ceste. Rozdelili sa a Vitalij kamaráta stratil v pohyblivej mase. O chvíľku zaregistroval spoza rohu mávajúcu ruku.

„Tuná, za sochou. Poď.”

Turnikety im zastavili krok, tak čítali tabuľky nad automatmi na lístky.

„Tento?”

„Načo celodenný? Nie je obyčajný tiež prestupný?”

„No neviem. Ten je len 90 minút. Čo ak nestihneme bus? A aká dlhá má byť celá cesta?”

„Skús vygoogliť.”

Vitalij ťukal údaje do telefónu. Vyskočilo varovanie o posledných pätnástich percentách batérie.

„Nemám dáta.”

„A wifi?”

„Stále nefunguje.”

„Proste vezmime ten obyčajný a šmitec.”

„A je prestupný?”

„Kam by si chodil hodinu a pol jednou linkou? Hore dole sa otáčal?”

Mašina im za posledné drobné vypľula lístky a zišli stovky metrov do najväčšieho atómového krytu na svete, ako Kličko nezabudol podotknúť. 

„Úžasné,“ ušlo Vitalijovi spod nosa vďaka pocitu prechádzania sa po paláci, ktorý im cár dovolil cestou do práce navštíviť. Moskovčania musia byť tak šťastní ľudia.

Od tvárí čumiacich do telefónov však márne hľadali pomoc. Pri lúštení smerovej tabule zachytili skupinu v uniformách. Jednému trčala z ruksaku hlaveň kalašnikova, kvôli čomu zabudol Kličko žmurkať.

Po krátkom predstavení vysvitlo, že majú rovnaký cieľ. Cesta jednotkou je vraj uzavretá a treba presadnúť na šestku. Kamaráti ich nasledovali bez šajnu, kde skončia. Ale aspoň sa stali súčasťou partie.

Traja žili v Moskve, jeden v Petrohrade a ďalší priletel z Novosibirsku. Petrohradčan trávil dovolenku u sestry, keď sa rozhodol narukovať. Vráti sa domov hneď po výhre vojny - ani večera mu nestihne vychladnúť. Novosibirčan zdôrazňoval, ako dlho nevedel nájsť prácu. Peniaze prídu vhod, no dúfa v zaradenie do skladov. Pechota je o krk.

Vitalijovi sa páčilo, že sa s nimi chlapi bavili bez okolkov napriek generačnému rozdielu. Vedeli o svete omnoho viac a skúsenosti s armádou sa nedali ukryť. 

Kličkove chvastanie o lovení jeleňov spustilo historky z poľovačiek. Moskovčanovi sa v posede chcelo hrozne srať a pred vystrelením si prdol. Nohou mu zrazu stekalo niečo teplé a vlhké. V hrôze sa mykol a miesto vysokej trafil veveričku.

Nižší súdruh sa predstavil ako Nikolaj. Predával pasce na medvede v Mitiši. Sused mu povedal, že videl cudzieho chlapa podliezať cez uvoľnenú latku v plote, keď Nikolaj nechal ženu samú doma. Predajca dostal nápad za milión rubľov. 

Rovno k diere nastražil pascu, zakrytú suchým lístím. Poza stromom očakával krik. Neprešlo desať minút a votrelec akoby cvičil operu. Nad pascou kľačiaci majiteľ miestneho servisu mal nohavice okolo členkov a aj Nikolajovi ho prišlo ľúto. Prečo?

Chlap totiž pascu zbadal a plánoval najvyšší stupeň potupy manžela-paroháča - osrať mu ten pokus o odplatu. Presadenie dominancie však prekazila fazuľovica z predchádzajúceho večera. Keď hovno zaťažilo spínač, čeľuste vtiahli kývajúce sa vajcia do komplotu. Nikolaj sa aspoň viac nemusel strachovať o vychovávanie cudzích deciek.

„To je super,” zašepkal Kličko Vitalijovi do ucha.

„Nechať si odstrihnúť gule?”

„Nie, ty kokot. Stretli sme machrov. Stopro nás kopu naučia.”

„Mhm.”

Debata sa presunula k špeciálnej vojenskej operácii. Postup vraj nejde podľa plánu a nováčikovia dostávajú spacáky len so šťastím. Nikolajovi známi museli vyzliekať nepriestrelné vesty z Ukrajincov - spoľahlivý zdroj aj na topánky a zbrane, ktoré dostávali od Američanov v omnoho lepšom stave než Rusi.

Zvyšní dvaja z Moskvy sa s ním pustili do hádky. V akej dimenzii dostanú žaludi z ukrajinskej žumpy lepšiu výstroj než legendárny suchopútny oddiel Ruska? Prísediaci počúvali krik s pohľadom pri zemi a strachom vysloviť súhlas ktorejkoľvej strane.

„Dobre, dobre - veď uvidíme,” uzavrel hádku Nikolaj a opýtal sa, či niekto nemá pitie. Petersburčan mu podal litrovú petku. „Ej, suka. To je vodka, nie voda,” povedal a odpil si viac.

„Na akú prdel budem ťahať vodu? Túto som pálil sám. Poctivých severských päťdesiat päť percent.”

„Hej, opatrne! Nechaj aj nám.”

Fľaška kolovala a keď o pol hodinu vystupovali, poskakovala prázdna pomedzi nohy cestujúcich. Po chytení autobusu a jednom ovracanom sedadle dorazili na miesto. 

Chaos bolo slabé slovo. 

Stovky regrútov behali po poli a strieľali na terče. Jeden cez druhého vyberali zostávajúce zásoby topánok. Dozorcovia tlačili rady špinavých mužov do autobusov, neraz ich triafajúc pelendrekmi.

Skupinka sa rozrástla a rampa križujúca ostnatý drôt ich zastavila v rôznych stupňoch nadšenia. Kličkovi neprestávali žiariť oči napriek komisárovi štekajúcemu mu do ksichtu. Prijímacie lístky im hodil do koša a troch nepočúvajúcich vyfackal.

„Boty so samopalom vám dajú v hlavnej výdajni, týmto smerom. Maskáče tu. Prilby možno zostanú po dovezených zranených. Vesty došli pred týždňom a spacáky radšej nespomínajte. Ak si zaslúžite strechu nad hlavou, zbuzerujem vás menej. Teraz pohyb!“

Po predstavení plánu pobytu komisára nahradil inštruktor. Svalnatý chlap mal na rukáve vyšitú lebku v červenom hľadáčiku. Po jedinom zhúknutí sa aj dvojmetroví krčili čoby potkany. 

„Wagnerovci,” zašepkal Nikolaj spoza Vitalija. Davom zašušťala vrava.

S maskáčmi a vlnenými dekami ich nahnal pred unimobunky, odkiaľ proti občianke vydávali kalašnikovy. Kličko, prehriaty kilami výbavy, si uvoľňoval popruhy na nepriestrelnej veste.

„Toto zatiaľ nepotrebuješ chlapče,“ zastavil sa pri ňom inštruktor. „Dobrý model, kamarátovi zachránil život. Akurát ju máš opačne.“

Kličko zavrčal na Vitalija, ktorý dlaňou dusil smiech. 

Ozbrojení prešli za Wagnerovcom do haly so stovkami poschodových postelí.

„Pozor! Prezliecť a nezastreliť, zelenáči. Nechcem vidieť jedinú ruku siahnuť na poistku, inak ju useknem týmto nožom. Pridáte sa do výcviku o druhej. Máme len tri dni a potrebujeme každú novú silu. Z frontu ide zvesť o novej zbrani, ktorá zablokuje racionálne myslenie a zničí pľúca. Predpokladáme inováciu Američanov, bojový plyn. Funguje pomaly, no úmrtnosť je nad deväťdesiatpäť percent. Preto si prejdeme drily proti chemickým útokom a ako narábať s plynovými maskami. Tie následne dostanete v pridelených základniach. Rozchod do 13:30.“

---

Nasledujúcich sedemdesiatdva hodín sa Vitalijovi mihlo pred očami. Nestihol si poriadne ani sadnúť. Behali s tridsaťkilovými ruksakmi bahnom zákopov a strieľali zo samopalov, pokiaľ im pažby nevydrali modriny. 

Kemp sa ukázal ako škola, ktorá nenudila slovníkmi alebo rovnicami. O jej seminároch života a smrti s Kličkom odmalička snívali. Holohlavý Wagner vysvetľoval, ako sa pri otvorenej streľbe kryť a dávať pozor na vlastných. Čo robiť, keď sa zbraň zasekne. Vitalij túžil celý mechanizmus rozobrať, no po večeri spadol do postele, neschopný pohybu. 

Lôžková paralýza však nebola len tréningom. Jedáleň regrútom podávala lančmíty. Každý. Jeden. Deň. Silnejší než Vitalij podľahli nočnej nevoľnosti, keď z konzervy vylovili potkaní pazúr. Ticho slintali nad kuraťom s ryžou, ktoré sa podávalo veliteľskému úseku.

Jediný deň jasali nad chybou logistického softvéru, vďaka čomu k nim zablúdil kamión z neďalekého supermarketu. Než ho strážnici stihli odnavigovať, boli regrútske matrace prepchané vreckami pražených arašidov, hrozienok a makrel v rajčinovej omáčke. 

Keďže sa kempom šírila hrôza o dominancii lančmítu aj na fronte, nakúpil si Vitalij pri vychádzke do Moskvy konzervy fazule a pár suchých klobás. Vyhodiť posledných štyridsať tisíc rubľov za nepriestrelnú vestu ho presvedčila drevená figurína, ktorej kalašnikov dvomi ranami vymazal hlavu. Nevadí, súhlasil s Kličkom - zainvestuje do svojej budúcnosti a byt následne kúpi z dividend.

Žiadnemu tréningu sa nepodarilo zlomiť kamarátove reči, napriek tvárou sa rozširujúcej purpurovej farbe. Pri raňajšej prekážkovej dráhe ho Vitalij našiel pod preliezačkou. S vykrútenou dlaňou a slzami v očiach opakoval: „Za Rusko. Za víťazstvo. Za Putina.”

Pomohol mu vstať a prikrivkali k doktorovi. Ruka bola len narazená a vraj za ňu medailu nedostane. Doktor ho po zafačovaní zápästia vypoklonkoval, nech nezaberá miesto chorým.

Napriek adrenalínu však Vitalijovi dvojtýždňová únava spojená s cnením po rodine gniavila vervu prvých dní. Cez slabšie chvíľky si pripomínal slogany o ochrane domoviny a oslobodzovaní nevinných. Občas to nestačilo a Georgymu svoju dilemu prirovnával k belgickým pralinkám.

‚Keď ti gorila tlačí dolu krkom piatu krabicu, začnú sa ti krížiť oči aj z tej najlepšej čokolády,’ odpísal bratovi cez Telegram.

A posledný deň sa mu veru skrížili, keď na strelnici nezaregistroval klaksón a vystrelil meter od inštruktora kontrolujúceho terč. Krv z nosa sa Vitalijovi zastavila až pri zoradení pred autobusmi. Monokel mu zostal ešte nasledujúci deň spolu s prezývkou ‚ostrostrelec’.

Major Marikčuk, ako nazval prijímací komisár Wagnerovca, nešetril chválou. Vraj sa rýchlo učia a oddiel prahne po podobných posilách. Odprisahal Bohu nad hlavou, že sú do jedného pripravení hrdo brániť domovinu.

„Rozšírte ruskú slávu, vojaci,“ uzavrel rozlúčku a ukázal na otvorené dvere. „Nesklamte svoju rodinu.”

Ďalšia zastávka - Starobilsk, odkiaľ pokračovali nákladnými Uralmi spred tisíc deväťsto deväťdesiateho. Cesta trvala celý deň, pričom dostali dve päťminútové zastávky pri krajnici. Kto potreboval srať, musel byť vynaliezavý.

Vitalij sa kolenami oprel o sedadlo pred sebou a do sluchátok si pustil hudbu. 

Ten búchač ich nazval vojakmi s veľkým v, chodilo mu hlavou. Čo tam po monokli, konečne je poriadnym chlapom. 

Drgol Klička, ktorý mu napuchnutou rukou opätoval salutáciu. 

Seržant Vitalij Roznin… Znie dobre, nie? 

Predstavoval si, ako stál po krasnojarských billboardoch. Neboj sa byť hrdinom, hovoril slogan nad jeho tvárou. Mládež by viac namiesto praktickej výuky nemárnila roky po školách.

Cítil v kostiach, že je pripravený na veľké dobrodružstvo a sladké plody rešpektu, ktorý ho čakal za hranicou.

## Pridaj sa zdarma do Vnútorného kruhu!

Získaš plný prístup do knižnice a k audioknihám, ako aj k Autorským komentárom jednotlivých príbehov.

Pridať sa 

Email sent! Check your inbox to complete your signup. 

E-mailové adresy nikomu nepredávam a neposielam reklamy ani spam.

Oddiel regrútov na Ukrajine privítajú slnečnicovými semiačkami, plesnivým chlebom a nákazlivou kliatbou, ktorá prichádza so šušťaním kolovratu.

[Čítať ďalšiu epizódu ](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-5/) 

[« Pred. epizóda](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-3/) | [Knižnica príbehov](https://www.obycajnynepokoj.sk/kniznica-pribehov/)
### Zavraždi ich všetkých: Odysea s Kalváriou jedného muža
URL: https://www.obycajnynepokoj.sk/autorsky-komentar-kalvaria-jedneho-muza/
Last updated: 2026-08-10T14:42:20.000Z
[« Pred. komentár](https://www.obycajnynepokoj.sk/autorsky-komentar-sanatorium-sv-anny/) 

Vitajte, priatelia, pri ďalšom odhalení tragédii za oponou Obyčajného nepokoja! 

Dnes sa zavŕtame pod kožu poviedke (~~Kára plná bolesti)~~ Kalvária jedného muža, s ktorou som sa trápil sedem rokov. Napriek nekonečným úpravám, [podobných tým okolo Sanatória sv. Anny](https://www.obycajnynepokoj.sk/autorsky-komentar-sanatorium-sv-anny/), som s ňou zostával nespokojný. Až Faulknerov koncept 'Kill your darlings' (zabite svojich miláčikov) osvetlil hlavný problém a dovolil poviedku vydať. Ako?

### Strastiplné cesty románopiscov

Už popri vysokej škole ma hrýzli ašpirácie napísať román. Začal som prvými dvoma kapitolami, no kosťami mi hmýrili pochybnosti. Navyše som si zakrátko našiel prácu, do ktorej som zasadil zvyšky voľného času. Podvolil som sa preto radám - zalial si uši voskom, nechal sa pripútať o sťažeň sedliackeho rozumu a ignoroval túžbu počuť piesne prichádzajúce z útesu mladých spisovateľov. 

> Manažér mal výhrady. Ja som s nimi nesúhlasil. A bol konflikt na svete.

Remeslo trebalo cibriť jednoduchšou formou pomedzi prednáškami Medzinárodných financii, Kapitálových trhov a metrom na Radlickú. Avšak o čom písať? Predsa nestačia príbehy o trblietavých upíroch alebo mutantoch zbierajúcich kontrakty na monštrá, šeptala mi domýšľavá hlava. Treba komplexný námet - druhý Zločin a trest! Ale nemusím ísť kvôli tomu do exilu na Sibír?

_This post is for subscribers only._
### Tanec s diablom (Ep.3): Občianska povinnosť
URL: https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-3-audiokniha/
Last updated: 2026-08-14T08:01:19.000Z
[« Pred. epizóda](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-2-audiokniha/) [Nasl. epizóda »](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-4-audiokniha/) 

![audio-thumbnail](https://storage.ghost.io/c/70/1a/701a386f-0e5a-457f-b5e8-61f644a7a32d/content/media/2026/08/Tanec-s-diablom-psychologicky-horor-epizoda-3-audiokniha_thumb.jpg)

Tanec s diablom, Ep. 3 - audiokniha

0:00

/675.636417

1×

---

Horiaca lokomotíva, semenníky odtrhnuté pascou na medvede a krvavé mozole od Wagnerovca - Vitalij s Kličkom prechádzajú seminárom života a smrti.

[Počúvať ďalšiu epizódu ](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-4-audiokniha/) 

[« Pred. epizóda](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-2-audiokniha/) | [Audioknihy](https://www.obycajnynepokoj.sk/audioknihy/)
### Tanec s diablom (Ep.3): Občianska povinnosť
URL: https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-3/
Last updated: 2026-08-14T08:00:29.000Z
[« Pred. epizóda](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-2/) [Nasl. epizóda »](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-4/) 

Radšej príbehy počúvaš? Žiadny problém - audiokniha na teba už čaká!

[Počúvať audioknihu ](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-3-audiokniha) 

---

Nálada v rodine stvrdla na betón. Napriek neschopnosti spať odmietal odchod do Mongolska spolu s plačom dobiedzajúcou matkou. Známi mu prišli buď gratulovať, alebo ponúkať kontakty za hranicami. Nevedel, ktorých brať vážnejšie.

Počas víkendu sa zmieril s osudom, no priznanie Alexandre stále bolelo. Nechala ho stáť na ulici a ignorovala správy. V nedeľu Sidorovcom zvonil, kým frajerkin otec neotvoril. Chytil chlapca za rameno a bez slova prikyvoval, čo pre Vitalija znamenalo viac než prázdne frázy. Vypili pár poldecákov, no dievča nevyšlo z izby ani po prosbách ich oboch.

Ladu zaparkovali pri adrese z listu krátko po pondelkovom poludní. Matka stihla do päťdesiatich sekúnd vynadať dvom úradníčkam. Vystrašené ženy ich nasmerovali k dverám opĺznutej budovy, pred ktorou postával tucet mužov. Rad sa hýbal pomaly, no po hodine si aspoň smeli sadnúť v čakárni. Čakajúci pozerali do zeme, hrali sa na telefónoch alebo spali.

„Hahá, tam máš!” zachechtal sa chlapec a potriasol škriekajúcim smartfónom. 

„Kličko? Ty čo tu robíš?” naklonil sa Vitalij pred kamaráta vo vojenskej uniforme. Vyzeral profesionálne napriek vytŕčajúcemu bruchu a o číslo väčším topánkam.

„Vitaj! Budeme slúžiť spolu, súdruh,” zamával mu skrkvaným papierom pred očami. 

„Aj teba povolali?”

„Konečne dostali rozum. Veď som posielal prihlášku už pred mesiacom. Musela im kampaň ísť riadne zle, keď siahli po mojom kalibri. Nechceli ukázať slabosť, vieš ako.”

„Keď myslíš. Koľko čakáš?”

„Asi štyri hry. Aspoň sa nemusíme drbať do školy.”

„Hráš céesko na mobile?”

„Nie je to pravý Counter. Čínska napodobenina, ale hrá sa okej. Musím zostať ostrý medzi ušami, vieš ako. Na bojisku stačí jeden moment a skončí z teba kopa sračiek.”

„Mhm…”

„Prišli aj tvoji starí, ha? Dobrý, pani Rozninová. Pán Roznin.”

„Ahoj, Jevgenij,” odzdravil otec. Matka z oznamov okolo dverí zisťovala, kde sa možno sťažovať a synovho spolužiaka neregistrovala.

„Čo jej je?” kývol k nej Kličko.

„Trochu ju ten rozkaz vzal.” 

Otec zatriasol manželkou a mrmlal ospravedlnenia cez rad ľudí, ktorí zdvíhal zraky. Dvere číslo šesť sa otvorili a zavolali ďalšieho.

„Mali by ste byť na svojho syna hrdá, teta. Ide biť Ukrajinských fašistov a západných satanistov. Za to by hocijaký poriadny chlap položil krk - dupľom hrdý Rus!”

„Bež mi tam s patriotickými rečami. Nech si bijú satanistov, koľko chcú. Ale môjho syna mi nezoberú.”

„Stratený prípad, toto,” mávol rukou pán Roznin. „Ty vypadáš poriadne pripravený, Jevgenij Vladimirovič.”

„Si píšte. Babka dala peniaze na nepriestrelnú vestu. Novú, pozrite. Tatko požičal spacák a nôž z vojny. Viete, postrelili ho a ako invalid viac nesmie slúžiť.” 

„Aha.”

„Ale nebojte sa, zvládnem to aj za neho. Stačí mi dať do rúk AK-čko a zradcovia v Kyjeve popadajú ako muchy.”

Vitalij zvieral občianku s povolávacím rozkazom. Spotené dlane obálku menili na krepák. Mal problém sústrediť sa, no kamarátove slová sa zázrakom postavili do správneho poradia. 

„Nedajú nám všetko vybavenie?” 

„Sme v dlhej vojne, Vitalij. Nepočúval si Putina? Nedajú pokoj, pokiaľ ich do jedného nepobijeme. Máme si doniesť najlepšie veci, aké dokážeme zohnať. Ochota dať všetko je pri boji za národ občianska povinnosť.”

Na nové auto sa Vitalijovi zabúdať nechcelo a obeta zostávala odtiaľ potiaľ. Snáď mu väčšinu napakuje povolávací úrad, ak nie samotné ministerstvo.

Kličko mu pol hodinu pripomínal odhodlanie Červenej armády pri Leningrade a do mozgu otráveného osadenstva vypaľoval obraz ruskej vlajky nad Námestím nezávislosti. Keď kamaráta zavolali dovnútra, Vitalij mu pritakal a zaželal veľa šťastia. Uvoľnené stoličky sa v čakárni zapĺňali pomalšie a až po zabuchnutí dverí si všimol, že z miestnosti nikto nevychádzal.

Za ďalších štyridsať minút sekretárka zavolala Vitalija a než stihol vstať, vletela matka pred panel oficiálov. Vykrikovala o zrušení nezmyselných náborov materinským právom. Strážnici ju vyhodili s napomenutím - nabudúce tromi fackami neskončia. Muž v strede stola skákal zrakom medzi papiermi a tínedžerom.

„Pán Roznin… Ehm, Vitalij. Máme tu akúsi… No, nazvime to problémikom. Očividne si… Vitalij Roznin,” zdvihol povolávací rozkaz, ktorý mu chlapec podal, „akurát my sme teba neočakávali. V systéme vedieme Anatolyho Roznina. Ehm, dvadsať rokov v aktívnych zálohách.”

„Tatka?”

„Je tu s tebou? Mila, môžeš skontrolovať chodbu?”

„Nie!” vyhŕkol Vitalij.

Sekretárka sa zasekla v polceste. Trojčlenná komisia očakávala vysvetlenie.

„Potrebujete silných vojakov. Do reálneho boja, nie? Otec je alkoholik. Má problémy so srdcom, trasú sa mu ruky. Je bezcenný. Zoberte mňa. Nebudem na obtiaž.”

Predseda mlčal a pozeral do počítača. Naťukal pár slov.

„Prosím. Som tu, pripravený bojovať. Pre vlasť všetko.”

„Jeden ako druhý, hm? Nám je to vlastne jedno. Sadni si.”

Vitalija prezreli, opýtali sa pár otázok o zdravotnom stave a postoji k ukrajinskej agresii. Odrapkal Kličkovu prednášku z čakárne o občianskej povinnosti. Komisia mu potriasla pravačkou, predložila papiere k podpisu a ukázala bočné dvere. 

Má sa hlásiť v zbernom centre pri Moskve, kde mu pridelia oddiel. Nie, žiadny transport nie je dohodnutý - ak si pohne, ešte stihne vlak o tretej. Cesta trvá necelé tri dni a pokiaľ by si náhodou zaumienil inú destináciu, smie rodine posielať listy. Dostanú ich pri vychádzkach z ciel v stredu a piatok.

„Čakajú vás do dvoch týždňov, no vyvaruj sa cestovania na poslednú chvíľu,“ skončil predseda komisie monológ. „Vtedy sa deje najviac nešťastí.“

„A vybavenie?” spýtal sa Vitalij, než ho strážnik vytlačil von.

„V zbernom centre ťa určite obvešajú. Rusko svojich chlapcov nenecháva v štichu. Dovidenia. Ďalší!” odpovedal a sekretárka za chlapcom zabuchla.

Vrátil sa k Lade, kde mu matka spadla okolo krku. Ak silou mocou chce ísť, aspoň ho pobalí - zaváraniny, ponožky, hrnce, dvojplatničku… 

Odmietol a ona zmenila stratégiu. 

„Budúci týždeň je tá oslava uja Poliskajava. Toho si vždy mal tak rád.“

„Nemôžem čakať do budúceho týždňa.“

„Neboj sa, oni počkajú. Ľudí majú kopu.“

„Mami, nechaj to tak. Zajtra prejdeme obchody a kúpime najdôležitejšie. Čím skôr pôjdem do služby, tým skôr sa vrátim. Neučila si ma tak?”

Nasadli a skontroloval chat so Saškou, ktorá stále správy neprečítala. Odhodený telefón sa z poťahu odrazil pod sedačky. Celú cestu mu čelo drkotalo o sklo, kým sledoval šedivé múry vykúkajúce spod námrazy. 

Neurobil chybu. Musí slúžiť vlasti, či sa mu to páči alebo nie. A možno nájde šťastie v nešťastí.

---

Po porade s Kličkom zbalil najpotrebnejšie oblečenie do ruksaku a hokejovej tašky. Dokúpi pár obväzov, trvanlivých salámov, fľašku vodky a s kamarátom chytia transibirák. Zvažoval aj rady o objednaní bojovej výbavy, dokedy na internete nenašiel ceny nepriestrelných viest.

Matka mu k botníku pristavila dva kufre zaváranín a koláčov. Vybral si štyri buchty a bochník chleba. Zvyšok vrátil do kuchyne. Pani Rozninová sa aus Protest zamkla v spálni. Domom páchol chľast napriek tomu, že sa otec od večera neukázal.

Chcel predsa zažiť dobrodružstvo, opakoval si po ceste k Sidorovcom. Teraz sa núka s hrdinskou medailou na dlani. 

Spoza plota zbadal, že sa závesy Saškinej izby pohli. Napriek tomu ho pani Sidorová po gratulácii otočila. Alexandra vraj išla s kamarátkami do mesta. Nie - nevie, kedy sa vráti. Držia mu palce a veľa šťastia.

„Super, hneď sa mi dýcha ľahšie…” odpovedal zatvárajúcim sa dverám.

Nechápali to rozhodnutie. Zostávalo na ňom dokázať, ako sa mýlia.

## Pridaj sa zdarma do Vnútorného kruhu!

Získaš plný prístup do knižnice a k audioknihám, ako aj k Autorským komentárom jednotlivých príbehov.

Pridať sa 

Email sent! Check your inbox to complete your signup. 

E-mailové adresy nikomu nepredávam a neposielam reklamy ani spam.

Horiaca lokomotíva, semenníky odtrhnuté pascou na medvede a krvavé mozole od Wagnerovca - Vitalij s Kličkom prechádzajú seminárom života a smrti.

[Čítať ďalšiu epizódu ](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-4/) 

[« Pred. epizóda](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-2/) | [Knižnica príbehov](https://www.obycajnynepokoj.sk/kniznica-pribehov/)
### Tanec s diablom (Ep.2): Lepší život
URL: https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-2-audiokniha/
Last updated: 2026-08-07T09:39:30.000Z
[« Pred. epizóda](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-1-audiokniha/) [Nasl. epizóda »](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-3-audiokniha/) 

![audio-thumbnail](https://storage.ghost.io/c/70/1a/701a386f-0e5a-457f-b5e8-61f644a7a32d/content/media/2026/07/Tanec-s-diablom-psychologicky-horor-epizoda-2-audiokniha_thumb.jpg)

Tanec s diablom, Ep. 2 - audiokniha

0:00

/1059.760159

1×

---

Vitalij zistí, že bol povolávací rozkaz určený niekomu inému. Prečo napriek urazenej priateľke a chuti zostať doma presvedčí náborových komisárov, aby chybu nenaprávali?

[Počúvať ďalšiu epizódu ](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-3-audiokniha/) 

[« Pred. epizóda](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-1-audiokniha/) | [Audioknihy](https://www.obycajnynepokoj.sk/audioknihy/)
### Tanec s diablom (Ep.2): Lepší život
URL: https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-2/
Last updated: 2026-08-30T21:19:45.000Z
[« Pred. epizóda](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-1/) [Nasl. epizóda »](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-3/) 

Radšej príbehy počúvaš? Žiadny problém - audiokniha na teba už čaká!

[Počúvať audioknihu ](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-2-audiokniha) 

---

Vitalij odhodil oblečenie a sadol si do vane. S pôžitkom sa stratil v horúcej pare. Odmietnutie z Moskovského technologického inštitútu akoby neprišlo. 

Zavrel oči a predstavil si, ako nastupuje na čisté internáty vybavené laptopmi. Chvíľka stresov a titul má vo vačku. Prijmú ho do Rusalu a z bonusu zaplatí lístky pre rodinu. Prvýkrát uvidia Moskvu. Strýko so strynou ho potľapkajú po pleci. Konečne zaslúžený rešpekt. Čoby svadobný dar kúpi Saške BMW. Červené. S M paketom a brutálnym výfukom.

Mokrý prebehol do svojej izby, odkopávajúc hokejku, ktorá sa mu ocitla pod nohami. Natiahol si čisté tričko a skontroloval nočný stolík.

Ležal v šuplíku, rovnako ako včera. Zlatý a hrozivý. Vitalij sledoval tisícky tvárí odrážajúcich sa rubínom. Nastal správny čas? Ružové zore, príjemné počasie… Konečne by mal povinnosť z krku. 

Hodil ho naspäť a stolík zavrel. Kličko mal pravdu - Saška stojí za viac. Dopraje ich deťom spomínať na oteckove romantické pokľaknutie do ochcaného snehu s ožranom zaveseným cez lavičku?

Napísal bratrancovi, ktorý robil čašníka pri centre Krasnojarsku. Top reštaurácia. Poriadne drahá.

,Stôl pre dvoch, nedeľa večer. Kvety, víno a tieto veci. Dohodnuté? Dík, Vladko, máš jednu u mňa.’ 

Minúty preskočili 45\. Sčesal si vlasy dozadu a na kabát vyprázdnil polovicu voňavky. Zabudol si umyť zuby, tak si striekol Adidasu aj po ústach - čo okamžite oľutoval. Utekal sa obuť a zistil, že nechal ponožky v kúpeľni. Nasúkal teda do tenisiek bosé nohy.

Pred domom fúkalo a zmrznuté kvapky búšili po kapucniach trojice okoloidúcich, strateno kladúcich jednu nohu za druhou. Kombinácia zotrvačnosti a dobrej nálady odhodila jedného do priekopy. Druhý sa zohol na pomoc a škobrtol tiež.

Zhnusenie sa vo Vitalijovi pred pár rokmi priklonilo k súcitu. Čo iné si človek prikovaný povinnosťami v takej diere začne - našepkávanie koňom a hypnotizovanie kôz? Vzdali sa zúfaniu so známym čertom. Svet, ktorý nedokázali ovplyvniť, ich gniavil späť do zeme.

Odkĺzal sa o dve ulice ďalej k svetločervenému domu. Od malička sa pri ,majáku’ stretávali. Stará pani Gorkyová si doteraz nezvykla, no posledné dva roky sa jej zhoršoval Parkinson a nadávanie podguráženým tínedžerom prenechala susede.

Oprel sa o lampu a sledoval padajúcu omrzlinu. Zrazu ju z plotu strhol náraz dobermana a pod Vitalijom skoro ušli nohy. Presedlal o stĺp ďalej a zapol VK. Skúšal Instagram cez VPN, ale videá sekali. Zrušenie Spotify pocítil viac a musel pesničky púšťať z YouTube, ktoré mu vyžralo dáta ešte pred koncom mesiaca. Navyše posledný týždeň vracal aj ten chybu.

Nechápal, prečo ich celý svet odpojil. Malo to niečo s pomocou ukrajinskému ľudu? Putin nie je z tých, kto by vyvolával spory pre nič za nič a ostatné štáty akoby Rusko nechápali. 

Mobilizácia skončila rovnako zvláštne. Koľko vojakov poutekalo, aby do boja začali povolávať normálnych ľudí? Keď ju nedávno ohlásili, skočili sa s Puškinom pozrieť na protest pri škole. Kličko sa s nimi dva dni nerozprával.

Kamaráta, ktorý celý mesiac o samopaloch nezavrel hubu, si vo vojne vedel predstaviť. Ale seba? By sa zastrelil pri čistení hlavne. Veď s hokejkou sa učil tri roky a puky mu stále utekali. Jeden jedinýkrát ho nebohý dedko vzal loviť jelene. Dal mu do rúk malorážku a keď Vitalij kontroloval poistku, odstrelil starkému palec. Odvtedy pred ním zbrane schovávali. A dedo viac a viac hľadal dno fľašky.

Pravidelné bubnovanie krúpov prerušili kroky - ľahučké sťa srnka, ktorá sa pri puknutí inovate mykne. Vyšiel postave naproti. Strčil nos pod kapucňu a zdvihol útly driek do vzduchu. 

Alexandra zapišťala, obopla ho nohami a odmietala pustiť. Chvíľu sa tak v kuželi svetla bozkávali. Spod umelej kožušiny sálalo teplo a Vitalij sa nenáhlil tvár vyberať napriek namietajúcim krížom.

„Ako sa máš? Všetko v poriadku?“ spustil ju kvôli kŕču v chrbte. 

„Teraz neporovnateľne lepšie,“ povedala a preplietli si prsty. „Mali by sme to robiť častejšie.“

„Objímanie, bozkávanie alebo to tretie? Som za vyskúšať akciu v skúšobnej kabínke.“

Ťapla ho rukavicou.

„Takúto odpoveď potreba vysvetliť. Mám pomalé zapaľovanie.“

„Treba si jedno vybrať?“ vyšpičkovala sa k nemu. Trojdňové strnisko jej dávalo pôžitok lízania šmirgľa, no neodtiahla sa. „Aké bolo technologické expo?“

„Také... V pohode. Asi ako očakávaš od kopy kravaťákov. Chalani si, pravdaže, medzitým užívali u Lietajúceho prasaťa. Potom sme skočili na tréning.“

Kráčali svojim okruhom po dedine. Robili ho skoro denne, od prvého rande rok dozadu. Oblizoval si zvyšky jej mätového balzamu po perách.

„Nebola tam aj tá univerzita, čo si ju obzeral? V Novosibirsku?“

„Neviem. Videl som pár ľudí z univerzít.“

„A?“

„A nič.“

„No tak. Nechaj Moskovský inštitút Moskovským inštitútom. Sú tiež iné dobré školy, kam by ťa zobrali.“

„Žiadna nie je na takej úrovni. Otvorí mi dvere veľkých firiem.“

„Možno áno, ale nemal by si sa prijímačkami tak stresovať. A nemusíš tiež byť tak ďaleko. Čo mám v Taskine bez teba robiť?“ 

Pritúlila sa do jeho kabátu. Stiahol ju tesnejšie.

„Ten rok vydržíme a potom sa presťahuješ za mnou. Prenajmeme si garsónku a nebudeme musieť sledovať, či sú naši mimo domu.“

„Ako povieš, miláčik. Hlavne, že budeme spolu.“

„Čaká nás omnoho lepší život, ver mi. Skúsim sa s prihláškou odvolať. Snáď niekto odmietne a šťastie sa unaví. Ak nie, počkáme do budúceho roku. Za tú dobu by som zarobil na nájom. Tiež by si v Moskve nemala problém s prácou. Dobrých kaderníčok je nedostatok.“

„Budú mi chýbať rodičia.“

„Aj mne. Neskôr nás prídu navštíviť. Ako vám funguje babka?“

„Rovnako. Dnes od poštára nakúpila desať losov.“

„Nehovorili ste mu, nech ich nenosí?“

„Tento je nový. Tatko ho musí najbližšie odchytiť.“

„Aspoň do stávkových kancelárii už neuteká, nie?“

„Pri nákupoch ju nespúšťame z očí. Suseda ju minulý týždeň videla samú v autobuse. Snáď išla iba za sestrou a nevyhodila polovicu dôchodku. Aspoň známi nehlásili, že by pýtala požičať peniaze.“

„Toto by jeden neveril. By ste ju normálne mohli dať do televízie.“

„Keby jej pomohli...“

„Na liečenie ju nezoberú?“

„Preboha, len to nie. Vieš, aká by bola po dedine hanba? Navyše by nešla.“

Kráčali okolo budovy miestneho úradu a krčmy zároveň. Zvnútra sa spievalo, akoby dávali zadarmo. Praskliny v omietke zachytávali sneh, takže celá severná strana splývala so záhradou.

„Ako chcete. Vidíš, skoro by som zabudol. Máš v nedeľu voľno?“

„Asi áno. Prečo?“

„Prekvapenie. Skočíme do mesta.“

Rozžiarili sa jej oči a zatlieskala. 

„Jéj. Čo si len vymyslel?“

„Nepoviem. Inak by to nebolo prekvapenie.“

„Veru nehovor. Teším sa!“

Snáď aj ja. Potili sa mu dlane, len na prsteň v šampanskom pomyslel.

„Zavolám nám taxík.“

„Vyfúkol si babke jackpot či čo?“

„Dozvieš sa v pravý čas, miláčik.“

Zastavili pred domom Sidorovcov a Alexandra si stiahla kapucňu. Vitalijovi dali facku oranžové kadere.

„Ešte si mi nepochválil novú farbu.”

„Pekná. Naozaj...”

Keď našiel hrdzavé koliesko v hodinovom strojčeku, namočil ho do kyseliny a bolo opäť krásne. Pomohla by troška chlorovodíka navrátiť lesk milovanej blonďavej hrive?

„Dobre si to urobila. Ako dlho tie farby obvykle vydržia?”

„Táto by mala okolo dvoch mesiacov. Neboj, budeš mať dostatok času si ju užiť.”

„Veru si užijem. Milujem ťa.”

„Aj ja teba.”

„Dobrú noc.”

„Dobrú!” 

Stiahol si čiapku a v ozvene krčmy pochodoval proti ihlám Sibíra. Bránka domu povolila až po dvoch kopoch. Bolesť nôh necítil.

Matka sa usadila do obývačky, kde sledovala filharmonický koncert. V rohu vysielania Ruska 1 bežali informačné pásy o stovkách krajanov zabitých ukrajinskou políciou každý deň. Bez Putinovho zásahu by pochodovali na Moskvu. Ten národ fašistov pozná iba nenávisť a krvilačnosť. Amerika so zvyškom imperialistickej Európy ho podporujú pre zničenie ruských hodnôt.

Možno mal Kličko pravdu - chrániť vlasť je povinnosť. Dedko sa v štyridsiatom štvrtom nebál ísť do Poľska. Pomohol s oslobodením a dokonca doniesol kopu šperkov, ktoré mu vďační ľudia hádzali pod nohy. 

„Vitalij, kde si bol?” 

Hlas mala unavený, viečka jej padali.

„So Saškou vonku. Som ti hovoril.”

„Prepáč, moja dutá hlava. Ako sa majú u Sidorovcov?“

„Po starom. Babka stále stávkuje.“

„Chudáci, Pánboh im nadelil. To mi pripomína - bež, prosím ťa, skontrolovať svojho brata, či nepodpálil dom.”

„Ten vrabcovi neublíži, mama.”

„Odkedy hrá tie tvoje hry na počítači, si nie som istá. Stále pizda sem, jebať tam. Cítim sa ako vo verejnom dome. Dúfam, že podobne nerozpráva v škole.”

Vitalij bojoval s udržaním kútikov pod koreňom nosa. Sľúbil naňho dať pozor a zatvoril dvere. 

„Oj, bola by som zabudla,“ zvolala cez sklo. „Pozri schránku. Mala mi prísť Kresťanka.”

„Neprestala si ten časopis odoberať dva roky naspäť?”

„Zlepšili sa a pridali rubriky. Dám im druhú šancu.”

Z poschodia duneli údery do stola.

„Kurva, vyjebaný noob. Odinštaluj to, keď nevieš hrať!“ 

Kým zo schránky vytiahol dva listy a časopis, necítil od smiechu brucho. Stav zápasu zadarmo počúval spolu so susedmi. 

„Hajzel spičený. Prijebem ti, kokot!”

Z televízora po novom húkala dievčina v bikinách, ako ju manžel nemiluje a že si dá tie umelé prsia vyoperovať. Podal papiere matke a zostal pozerať, či z nešťastnice neukážu aj spodnú polovicu. Kamera preskočila na zahýbajúceho manžela, tak Vitalij odišiel vynadať Georgymu.

„Vitalij! Poď sem, rýchlo!” 

Ten tón ho zamrazil. 

„Áno, mami?”

Stískala obálku ako pred výplatou.

„Pre teba.“

Vytiahol list a čítal. Netušil, či desať sekúnd alebo pol hodiny.

„Od koho?“ prehltla slová.

„Vojenský komisariát.” 

Povolávací rozkaz do špeciálnej vojenskej operácie.

Prečo on? Prečo zrovna teraz?

„Veď ty nemáš vojenské skúsenosti. Nebol si na vojne. Putin hovoril, že berú iba rezervné sily.”

Ešte raz si prečítal písmo s modrou pečaťou po okraji. Izba tmavla.

„Teba nemôžu zobrať. Nie, tak sa to nerobí,” hodila ovládač proti kvetinkovej tapete. „Putin hovoril niečo iné. Zmýlili sa. Pošta urobila chybu.“

Kličko bude závidieť. Kľudne by mu list veru podaroval.

Vyšiel hore schodmi a zavrel sa do izby. Matka zdola kričala: „Zoberieme ťa preč. Nebudeš sa hlásiť. Zájdeme mojej kamarátke v Mongolsku, dovolí nám prečkať.”

Sadol si za stôl, kde mal rozrobené dedkove hodinky. Do strojčeka zapraseného hrdzou len zázrakom našiel náhradné diely. Ozubené kolieska so strunkami z bazáru čakali v celofáne pod lampou.

Zaťal päste a zhlboka dýchal. 

Čo treba ďalej? Ach áno, kyselina, voda a olej. Potom pripevní strunky a závažia. 

Pinzetou sa snažil trafiť miniatúrny čap. 

Trošku viac doľava… No…

Konce cvakli naprázdno. 

Prečo musia tie zasrané čapy robiť tak maličké? Sa za boha nedajú chytiť!

Držal pravačku v ľavej dlani, aby sa toľko netriasla. Koliesko znovu cinklo vedľa a zapadlo poza strojček. Georgy vehementne vyhlasoval, že k nemu spoluhráčova matka chodí tancovať na chuj. 

„Drž hubu, ty zasran, nebývaš tu sám!” zatrieskal po stene, až mu Ježiš s krížom zletel pod posteľ. 

Dom stíchol. Hodil pinzetu kade ľahšie a strčil hlavu do vankúša. Vytiahol babkin prsteň a predstavil si ho na Saškinej ruke. 

Sny budú musieť prečkať povinnosť vlasti. Ak ho domov nepošlú v pozinkovanej truhle.

## Pridaj sa zdarma do Vnútorného kruhu!

Získaš plný prístup do knižnice a k audioknihám, ako aj k Autorským komentárom jednotlivých príbehov.

Pridať sa 

Email sent! Check your inbox to complete your signup. 

E-mailové adresy nikomu nepredávam a neposielam reklamy ani spam.

Vitalij zistí, že bol povolávací rozkaz určený niekomu inému. Prečo napriek urazenej priateľke a chuti zostať doma presvedčí náborových komisárov, aby chybu nenaprávali?

[Čítať ďalšiu epizódu ](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-3/) 

[« Pred. epizóda](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-1/) | [Knižnica príbehov](https://www.obycajnynepokoj.sk/kniznica-pribehov/)
### Tanec s diablom (Ep.1): Sibírske šialenstvo
URL: https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-1-audiokniha/
Last updated: 2026-07-31T23:19:04.000Z
[Nasl. epizóda »](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-2-audiokniha/) 

![audio-thumbnail](https://storage.ghost.io/c/70/1a/701a386f-0e5a-457f-b5e8-61f644a7a32d/content/media/2026/07/Tanec-s-diablom-psychologicky-horor-epizoda-1-audiokniha_thumb.jpg)

Tanec s diablom, Ep.1 - audiokniha

0:00

/976.056644

1×

---

Vitalij má veľké plány so svojou priateľkou. Do schránky mu však dorazí list, ktorý ich rozfúkne sťa vzdušný zámok.

[Počúvať ďalšiu epizódu ](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-2-audiokniha/) 

[Audioknihy](https://www.obycajnynepokoj.sk/audioknihy/)
### Tanec s diablom (Ep.1): Sibírske šialenstvo
URL: https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-1/
Last updated: 2026-08-11T18:27:15.000Z
[Nasl. epizóda »](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-2/) 

Radšej príbehy počúvaš? Žiadny problém - audiokniha na teba už čaká!

[Počúvať audioknihu ](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-1-audiokniha) 

---

Hardbass vyvaľoval tesnenia reprákov a stará Lada sa šmýkala pomedzi pruhy, praskajúc vo švíkoch učňami z priemyslovky. Tváre za zahmlenými oknami sa so smiechom oblievali vodkou. Kalíšky vyleteli oknom ešte pred tabuľou Krasnojarsku, čoby obeta bohom poľadovice. 

Vitalij sa nepamätal, že by takú v septembri zažil. Dedko spomínal historky, ako skoré mrazy prinášali nešťastie do rodiny. Nebolo zničenie šancií úspešnej budúcnosti dostatočnou fackou a mal navyše očakávať okoktavenie brata? Alebo sa znovu potvrdzuje, že dedulovi uleteli včely dlho pred smrťou? Podľa situácie celej rodiny by úspory skôr vsadil na druhú možnosť.

„Kľud, Kličko, lebo sa vysekáme,“ zakričal a potiahol si dúšok Stoličnej. 

„Všetko je pod kontrolou, dopiče. Je to štyrikrát štyri. Lada. Tá nebúra.“

Jevgenij Tarasov, alias Kličko, auto kúpil pred mesiacom, lebo ho prestalo baviť stopovanie do školy. Odvtedy sa denne stretávali pred jeho domom s kešom v ruke. Pred každou trištvrtehodinovou cestou hodili peniaze do kelímku s nápisom ‘dýzel’, zapálili cigarety a vynadali Arťomovi. Stále zabúdal doniesť fľašku šampanského, ktorú prehral v karaoke.

Síce sa dalo ušetriť autobusom, no dochvíľnosť zostávala nepriamo úmerná zľavám páleného v Perekrestoku. Raz za zastávkou zabrzdila Liazka na iskriacom ráfiku namiesto zadnej pneumatiky. Vodič ich pripomienky vypočul s vlasteneckým „jebať” a ani si nevypýtal cestovné. Tú ryhu v asfalte odvtedy používali namiesto Yandex Máp pri hmle.

Teraz zvyčajne vyučovanie stíhali. Pokiaľ nie, učiteľka prežije. Za prvú poznámku kvôli oneskorenému príchodu jej Jevgenij ukázal prostredník a do ksichtu hodil mokrú špongiu. Viackrát sa neozvala.

Kličko otvoril dvere a s rukou hore sa uškŕňal na postaršiu paničku, ktorú práve obiehali sprava. Zakričal, nech si stiahne okienko a natiahol k Citroenu krabičku cigariet. Keď im vyčítala ohrozovanie premávky, stlačil plyn a do čelného skla jej hodil fľašku z raňajšej vodky. 

Prezývku dostal pri jeho prvej mánii s boxerskými diétami. Po škole vtedy rozprával, ako za mesiac nabral 10 kíl svalov bez cvičenia. Nedalo sa mu vysvetliť, že litrom jahodového proteínu denne zhadzujú slaninu maximálne influenceri a on je iba tlstý mamrd. Samotnému Arťomovi rozbil kvôli žartom papuľu pár rokov dozadu.

Od malička to bol macher s ostrými lakťami a pantom na špacíre. Odkedy ho Vitalij poznal, ani jeden deň neskončil nudne.

„Štyrikrát štyri? Keby si mater zapriahol, mali by sme navyše pohon dvoch balónov,“ rehotal sa Arťom a dlaňami vážil imaginárne poprsie. „Warp speed ahead, Scotty!”

Červený ksicht signalizoval poslednú métu tráviacich štiav pod úrovňou zubov. Vitalij zroloval okno a vytlačil kamarátovu hlavu do štípajúceho vetra. Cesta s Arťomom Ivanovičom je stávka na neistotu. Skončiť to môže hocikde hocikedy. Minule trafil stánok s kapustou.

„Drž piču, lebo ťa vyjebem do riti touto šaltpákou.“

„By ju ani necítil, už tam mal väčšie,“ povedal Puškin a vrazil Arťomovi, ktorý nechcel fľašku pustiť. Od prvého ročníka si chceli z Ilju Puškina robiť srandu kvôli podobe s tým spisovateľom, no za tri a pol roka nedokázali vymyslieť jediné netrápne prirovnanie. Tak sa aspoň smiali, že je buzerant.

Keď Arťomovi odkväcla hlava a Puškin vyprostil vodku, stiahol tretinu fľašky čoby správny mechanik/nastavovač. Napriek mrazu a desaťcentimetrovým výmoľom cesty prvej triedy sa Arťom neprebral.

Druhá sedemdecovka sa dopila pred Pridorožným, lebo vykladali Ivanušku. Monokel od Klička sa mu stihol zahojiť, no cigaretu si viac na nových poťahoch neodvážil zapáliť. Vitalij preliezol do predného sedadla a dvadsaťročná Lada zatočila kolesami po ľade. Puškin sa oprel o slintajúceho Arťoma, objímajúc školskú tašku. Aktuálne rotovali popri Saturne, návrat k zemi neznámy.

„Smrdíš ako stará kunda,“ povedal Vitalij a stiahol kúrenie. „Nedá sa tu dýchať.“

„Hej, hej. Nerob. Teplo sa musí odvetrávať, inak odpáli motor.“

„Prepáč. Som zabudol tú štvorku z mechaniky, ty kokot.“

„Čo si ešte nemal otvorenú Ladu? Každá tak funguje. Výrobná chyba medzi 1980 až...“

„2010?“

„Ha, suka, to je možné. Pripál mi a kašli teraz na školu.“ Vyhodil blinker a s ručičkou bojujúcou proti obmedzovaču predbehol nákladiak. „Radšej mi povedz, čo chceš robiť. Už si ho dal tvojej mladej?“

Vitalij skontroloval pravidelné dýchanie ožranov za chrbtom.

„Nie. Mám ho v nočnom stolíku. Dva dni sa odhodlávam.“

„Nerieš. Proste ju zober do peknej reštiky, nie do vyjebaného Arajika pri konci ulice. Hoď jej ten prsteň do kávy alebo čo.“

„Jebe ti, do kávy? Sa predsa dávajú do šampanského, nie?“

„To je jedno. Len aby ho nezhltla. By si jej potom mohol palcovať riť ešte tri dni pred svadbou.“

Vitalijovi skoro zabehol dohorený filter, ktorý cmúľal medzi zubami.

„Keby bol život tak jednoduchý. Ty o tom máš predstavu ako Mongoli o vojne.“

„Jebať ich. Aj Ukrajincov. Pozeral si včera Solovjova?”

„Nie. Nepozerávame ho.”

„Kurvy nacistické si myslia, že zradu netrestáme. Tatko tak hovorí. Putin im všetko zráta s úrokmi. Chvála Bohu zaňho.“

„Nemáme intelektom na tvojho tatka, no.“

„Len by mi prišiel povolávací list, by si videl ten tanec. Ratata, jedného za druhým. Aj ty by si predsa išiel plniť vlasteneckú povinnosť, nie?“

„Čo ja viem. Asi hej. Nezavrú ťa, keď neposlúchneš?“

„Veď čo iné robiť s takými kokotmi? Rovno strieľať pri stĺpe. Chrániť národ je poslanie každého chlapa.“

„Nemáš v jeden deň streľby dosť? Že ty si málo chľastal.“

„Jasné. Mám plné ruky práce a vy butelku vycengáte, suky. Tri hlty za celú cestu! Nabudúce vás nechám s výstrojom mrznúť pred halou.“

„Nesťažuj sa, dostávaš slušný tringelt. Zarobíš za hodinu viac než ja za dve.“

„Tak nakokot platia v hlinikárni?“

„Pokiaľ nerobíš v kancľoch alebo nie si vedúci smeny, hej. Nastopro dávajú brigádnikom ešte menej.“

„Na takú robotu seriem.“

„Hej. By si musel obmedziť OnlyFans.“

„Alebo si jedno založiť. Nafotím svoje smradľavé nožiská a doláče potečú v tisícoch.“ 

„Rodený biznismen. Máš tiež nápady, ktoré ťa nedostanú do kriminálu?“

„Niečo skočí do cesty. Ak nie, tak sa cez prázdniny dostanem do silver elity.“

„Za dva mesiace, hej? To hovoríš od druháku, keď s nami začal céesko hrať Puškin.“

„Tentoraz nebude toľko kokotov v tíme,” zaškeril sa Kličko. „Po dostatočne dlhej dobe promócia musí vyjsť.“

„Dobre majstre, drž už piču. Ten horúci vzduch ma uspáva.“

---

Vitalij na sekundu privrel oči. Zrazu pískali brzdy.

„Konečná. Vystupovať, vy lenivé prasce!“ 

Zaparkoval pred Tarasových domom a zatiahol ručnú, ktorá mu zostala v ruke. Obsah zadného sedadla sa skotúľal po štrku. 

„Dík. Za podporu,” hodil Vitalij zbytok krabičky cigariet Kličkovi. 

Lada zostala ohnutá pod sto dvadsiatimi kilami za volantom a pobafkávala smrad do mínus troch vo vzduchu. Z kufra povyťahovali korčule s hokejkami a dohodli zajtrajší čas stretu. Vitalij sa nahol do okienka, až keď sa Puškin s Arťomom odobrali domov. 

„Počuj, teraz naozaj. Ty by si niekoho reálne zastrelil?“

Kličko pohodil plecami. 

„Prečo nie. Dnešná doba ťa zocelí. Filmy, hry - naša generácia je pripravená. Môj názor.“ Vyliezol a zamkol Ladu. „Vieš, že mám pravdu. Zajtra.”

Vitalij prešiel svojich pätnásť krokov, než započul krik.

Ďalší tanier pošiel. Matka stiahla ventil, až keď ho zazrela v zárubniach. Georgy sa smial na lavici v kúte. Domáca úloha mu prepadla pomedzi stehná.

„Ahojte,“ povedal Vitalij a sadol si vedľa mladšieho brata. Tašku s hokejkou hodil pod stôl.

„No konečne. Kde ste boli tak dlho?“

„Chvíľku sme sa v meste zdržali.“

„Tri hodiny sú chvíľka? Chceš večeru?“

„Dal by som si.“

Georgy natiahol do nosa závan z Vitalijovho kabátu a zaškeril sa. Matka pred nich položila salám s horčicou a chlebom.

„Pre boha, Vitalij, nie aj ty. Stačí jeden ožran v rodine. Čo sa mám o všetkých starať sama?“

Vitalij strčil nos do límca. Nič necítil.

„Ale, ale, kľud,“ povedal, „nie som predsa alkoholik. Postarám sa o vás. Som sľúbil, nie? No povedz, nesľúbil?“

Otočila sa k drezu a popri umývaní mrmlala.

„Áno, sľúbil. A to aj dodržím. Vyštudujem univerzitu a zoberiem rodinu do Moskvy. Tam si postavíme veľký dom a budeme spolu bývať. Konečne sa dostaneme k vysokej spoločnosti. Vieš, koľko ľudí žije v Moskve?“ sklonil sa nad Georgyho zošit. „Čo vlastne píšeš?“

„Domácu z ruštiny. Koľko ľudí je v Moskve?“

„Veľa. Tisíckrát viac než u nás.“

Dieťaťu sa rozžiarili oči.

„Nemotaj mu hlavu. Ešte si nepreskočil. Reči ako tvoj otec. Si ho mal pred svadbou počuť. Nepohli sme sa za osemnásť rokov z miesta. A on zase...“ 

Šmarila hrnček o zem. Našťastie bol plastový a Vitalij ho so salámou v ruke vrátil do kredencu.

„Čo zase urobil?“

Kývla rukou a so slzami na krajíčku odišla. Vitalij sa otočil k bratovi.

„Hm?”

„Zase začal.“

„Kde je?“

Georgy sa zahihňal, prst vystrčený k dielni. Vitalij si odkrojil krajec a vyšiel do záhrady. 

---

Otec sa krčil nad latami pri hučiacej cirkulárke. Vitalij mu oprášil bundu a hupol na fľakatý gauč. Kotúč sa zastavil.

„Nazdar. Už si doma z tej akcie?“

„Hej. Práve som prišiel,“ odhryzol si z večere. „Chceš?”

Otec zakrútil hlavou.

„Ako ste sa mali? Páčila sa ti nejaká z tých univerzít?“

„Niektoré boli v pohode. Tiež poriadne drahé.“

„Pokiaľ budeme môcť, pomôžeme. Zoberieme úver, ak treba.“

„Také nič od vás nechcem. Radšej mi povedz, čo za novinky vrabce čvirikajú.“

„Aké vrabce?“ zložil si ochranné okuliare a utrel kropaje.

„Vnútri sa rozbíjajú taniere. Mamuša sa zamkla do spálne, Georgy sa tomu smeje. Nemá si ako pamätať päť rokov dozadu.“

„Vitalij, prosím ťa, nezačínaj aj ty. Mama robí veľa kriku pre nič.“

„Pre nič? Teda sa nič nestalo. Nemal si ani kvapku.“

Elektrický ohrievač im fúkal horúci vzduch priamo do tvárí. Otcovi utekali oči cez pavučinu na strope k regálom s lakmi. 

„Netreba sa strachovať. Žiadny problém. Vieš, z čoho urobila cirkus? Našla v garáži pár prázdnych fliaš. Nie mojich. Určite sa vypili cez Veľkú noc, so strýkom a rodinou. Také nič a ona každému rozpráva, že chľastám. Rozumieš?“ usmiechol sa a začal v skrini preberať plechovky s riedidlami.

„Tie fľašky neboli tvoje? Si si istý?“

Ako odpoveď štrngli piksle od penetráku. Vitalij kopol do vypínača ohrievača. Zdvíhal sa mu z horka žalúdok. 

„Odpovedz.“

„Ja nie som alkoholik. Odprisahám to rovno Pánu Bohu.“

Otočil otca na seba. Lak s živicou pretláčali stopy po vodke.

„Kotol hrniec karhá, obidva sú čierne,“ potiahol drevár nosom. „Ak chceš ísť za Sašou, radšej sa prezleč.“

Syn prikývol a prehltol sústo. Vyschlo mu v krku.

„Snaž sa cudzie fľašky držať na uzde. Ja od vás peniaze nechcem, ale tvoje dlhy splácať odmietam. A strýko sa ti druhýkrát postaví chrbtom.“

Vyšiel do mrazu, kým sa cirkulár naspäť rozozvučal. Akurát si očuchával golier, keď mu cinkol telefón. 

Saška. O siedmej pred majákom. 

Zo štósu dreva nakukol na hodiny v kuchyni. Šesť desať. Schody bral po dvoch a modlil sa, že matka priložila pod bojler. Jedna ľadová kúpeľ mu za týždeň stačila. Stále sa nestihol rozhodnúť, koľko frajerke povie.

## Pridaj sa zdarma do Vnútorného kruhu!

Získaš plný prístup do knižnice a k audioknihám, ako aj k Autorským komentárom jednotlivých príbehov.

Pridať sa 

Email sent! Check your inbox to complete your signup. 

E-mailové adresy nikomu nepredávam a neposielam reklamy ani spam.

Vitalij má veľké plány so svojou priateľkou. Do schránky mu však dorazí list, ktorý ich rozfúkne sťa vzdušný zámok.

[Čítať ďalšiu epizódu ](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-2/) 

[Knižnica príbehov](https://www.obycajnynepokoj.sk/kniznica-pribehov/)
### Kľúčnikova hra (4/4): Šestoro sviec v polnočnom šere
URL: https://www.obycajnynepokoj.sk/klucnikova-hra-psychologicky-horror-epizoda-4-audiokniha/
Last updated: 2026-08-26T14:53:40.000Z
[« Pred. epizóda](https://www.obycajnynepokoj.sk/klucnikova-hra-psychologicky-horror-epizoda-3-audiokniha/)

_This post is for subscribers only._
### Kľúčnikova hra (4/4): Šestoro sviec v polnočnom šere
URL: https://www.obycajnynepokoj.sk/klucnikova-hra-psychologicky-horror-epizoda-4/
Last updated: 2026-08-26T14:53:22.000Z
[« Pred. epizóda](https://www.obycajnynepokoj.sk/klucnikova-hra-psychologicky-horror-epizoda-3/) 

Radšej príbehy počúvaš? Žiadny problém - audiokniha na teba už čaká!

[Počúvať audioknihu ](https://www.obycajnynepokoj.sk/klucnikova-hra-psychologicky-horror-epizoda-4-audiokniha) 

---

Ešteže sem dosiahla wifi, inak by som sa stihol z tlachania tých dvoch zblázniť. O čom sa vôbec dokážu baviť po troch hodinách nezavretia huby?

Napriek bubienkom na dranc som však sedel na mieste. Staré kreslo bolo pohodlné a vedľajšia miestnosť sa zdala pritemná. Plávajúce odrazy stromov atmosfére nepridávali a ja som sa necítil dva razy dobrodružne.

Stihol som prejsť polovicu zoznamu z YouTubu, keď zazvonil budík. Dvanásť hodín a pani Bukovčanová stále sedela pri Lukym. Prikryla ho dekou a ak mu jorkšír vyskočil na brucho, stiahla psa k sebe.

Ela sa nadýchla, vydýchla a do telefónu naťukala číslo od Barbory. Žena jemne položila synovu hlavu a zdvihla mobil.

“Bukovčanová, prosím?”

Sestra si ústa prekryla rukávom a hovorila zvláštne hlbokým hlasom: “Dobrý večer. Vidíme od vás z kancelárie svetlá, pani Bukovčanová.”

“Kto volá?”

“Hana Petrovičová. Bývame neďaleko vašej firmy…”

Sestra na mňa mykla hlavou.

“Slovplastik,” šepol som.

“…Slovplastik.”

“Nemusíte sa strachovať. Máme dvadsaťštyrihodinovú prevádzku.” 

“Tie svetlá sú z kancelárie.”

“Pracujeme dlhšie kvôli aktuálnej situácii. Alebo účtovníčka zabudla zhasnúť.”

Barbora sa pred sestru predklonila a udrela päsťou do dlane. Tá nadhodila plecami, hryzúc si peru.

“Ale nie, preboha - z toho okna vyšľahli plamene!” vyhŕkla odrazu.

“Čože?” zdvihla hlas Lukášova mama. “Čo to vravíte, ženská?”

“Horí, kurníkšopa. Horí vám kancelária. Rýchlo!”

Žena za oknom vyskočila a stála zaseknutá medzi synovými žmurkajúcimi viečkami a kľúčmi od auta. Schmatla kľúče a popri šprinte do schodov zo seba zhodila župan. Po minúte zbehla oblečená, dala synovi pusu a zmizla. 

Pohľad sa mi odlúčil od tela. Sledujúc scénu spoza chrbtov trojice tínedžerov, vytŕhajúcich syna z objatia matky, vo mne niečo zomrelo. Moje pľúca zovreli rovnaké kliešte ako pred dvomi rokmi v Trenčíne.

“Ste si vymysleli maličkosť, pani Petrovičová,” usmiala sa Barbora s taškou v ruke.

“Nechcela som. Videli ste, že ma odpálkovala. Potrebovali sme ju dostať von? Potrebovali. Buď rada, že som vôbec zavolala.”

“Veď ja nič, dobrá práca. Teraz poďme, rýchlo.”

Kráčal som nadol prvý. Schody sa točili popri rohu steny, linoleum klzké od prachu. Na predposlednom schode mi podrážka zavadila o vyčnievajúcu lištu. Členok sa vo vyheglaných topánkach skrútil a poslal ma nosom do komody. Rukami som si ochránil tvár, no nohu elektrizovala bolesť.

“Si v poriadku,” oprášila ma Ela. Prikývol som.

“Nechcem byť necitlivá, ale fakt nemáme čas,” prebehla povedľa Barbora a podržala vstupné dvere. “Firmu majú pri Vaďovciach, nie? Čiže maximálne polhoďka tam aj naspäť. A viem si predstaviť, že pani Nekulíšková nepríde zrovna v najlepšej nálade.”

_This post is for subscribers only._
### Kľúčnikova hra (3/4): Život nie je fér
URL: https://www.obycajnynepokoj.sk/klucnikova-hra-psychologicky-horror-epizoda-3-audiokniha/
Last updated: 2026-08-24T14:21:53.000Z
[« Pred. epizóda](https://www.obycajnynepokoj.sk/klucnikova-hra-psychologicky-horror-epizoda-2-audiokniha/) [Nasl. epizóda »](https://www.obycajnynepokoj.sk/klucnikova-hra-psychologicky-horror-epizoda-4-audiokniha/)

_This post is for subscribers only._
### Kľúčnikova hra (3/4): Život nie je fér
URL: https://www.obycajnynepokoj.sk/klucnikova-hra-psychologicky-horror-epizoda-3/
Last updated: 2026-08-24T14:21:45.000Z
[« Pred. epizóda](https://www.obycajnynepokoj.sk/klucnikova-hra-psychologicky-horror-epizoda-2/) [Nasl. epizóda »](https://www.obycajnynepokoj.sk/klucnikova-hra-psychologicky-horror-epizoda-4/) 

Radšej príbehy počúvaš? Žiadny problém - audiokniha na teba už čaká!

[Počúvať audioknihu ](https://www.obycajnynepokoj.sk/klucnikova-hra-psychologicky-horror-epizoda-3-audiokniha) 

---

Napriek viacerým premenným vyšiel plán bez zádrheľov. Mama protestovala, no otec nás nakoniec zaviezol. Ani nečakal, či vojdeme do vchodu. Striedajúc si Barborinu tašku sme sa so slnkom nad obzorom dostali pred Kulíškových dom. Vďaka stromom ovládal dolinu Zaboškrekov tieň. 

Kostra baráku Lukášových starkých, chátrajúca povedľa, mojej guráži nepridávala. Občas sme s kamarátom sedávali pod deravou strechou a odpojili hlavy od zvyšku sveta. Navyše do starého domu dosiahla wifi, takže z neho Luky hrával, ak sa s mamou pohádali.

Po rozvode Kulíškovcov sa pleseň so suchým lístím plazili z ruiny bližšie k mladšiemu domu. Fasáda spomínala na žiarivú bielu a vo viacerých miestach praskala. Záhrada prerástla, kvety opadali. 

Lukáš od rozchodu rodičov menil tému, keď sa debata dostala za horu darčekov s dovolenkami v exotike. Názor som kamarátovi do očí nepovedal, no tá cesta zaručene nesmerovala k padajúcemu zlatu a ja som o pendlovanie medzi dvomi bytmi záujem nemal.

Zvonček prelepovala menovka ‘Bukovčanová’. Stlačili sme ho a čakali. Auto stálo na príjazdovej ceste, tak sme zazvonili druhýkrát. Nič. 

Akurát sme prejednávali prelezenie plotu, keď sa dom otvoril. Zvnútra vyletel jorkšírsky teriér a štekal, pokým ho pani Kulíšková neokríkla. 

“Dobrý deň, teta,” povedal som.

Prikývla, no neodpovedala. 

“Počuli sme, že sa Luky necíti dobre. Mohli by sme ho vidieť?”

“Nabudúce, deti. Určite by si návštevy vážil, no… nie je v stave privítať vás.”

Jej hlas pripomínal šušťanie lístia a k nám doletovali iba úlomky, ktoré sa v jemnom vánku udržali.

“Prosím,” vyhŕkla Barbora. “Chceme ho pozdraviť, zaželať skoré uzdravenie. Hneď odídeme.”

“Bojím sa, že s vami veľa nepodebatí. Treba ho vystrojiť do nemocnice.” S posledným slovom sa jej zatriasli líca, no udržala si vážnu tvár. “Vážim si záujem, no dnes nie.”

Zatvárala za sebou a mne nenapadlo nič lepšie: “Vieme, čo sa mu stalo a ako ho uzdraviť.”

Dvere sa zabuchli. Pohľady sme presunuli po vlastných spýtavých tvárach. Jorkšír pokračoval vo vrieskaní spoza bránky.

“Toľko k rozumnému dohadovaniu sa,” povedala Barbora. “Mišo, zamykajú tie terasové dvere na noc?”

Sestra na ňu vystrčila ukazovák: “Nedovolím zatiahnuť mi brata do vlámačky. Navyše pokiaľ…”

Tvár pani Kulíškovej sa odrazu vrátila pomedzi zárubne.

“Becky, poď dovnútra,” okríkla psa. Následne sa otočila k nám. “Viete, kto mu to urobil?”

Barbora divoko prikyvovala. 

“Máme dokonca dôkaz,” vytiahla telefón.

Bránka zabzučala. Pes zaliezol za nohy pani domácej a sledoval, kým sme sa ponúkali do otvárania.

“Poďte dovnútra. Päť minút oželiem.”

_This post is for subscribers only._
### Kľúčnikova hra (2/4): Ťažké rozhodnutia
URL: https://www.obycajnynepokoj.sk/klucnikova-hra-psychologicky-horror-epizoda-2-audiokniha/
Last updated: 2026-07-21T21:54:48.000Z
[« Pred. epizóda](https://www.obycajnynepokoj.sk/klucnikova-hra-psychologicky-horror-epizoda-1-audiokniha/) [Nasl. epizóda »](https://www.obycajnynepokoj.sk/klucnikova-hra-psychologicky-horror-epizoda-3-audiokniha/) 

![audio-thumbnail](https://storage.ghost.io/c/70/1a/701a386f-0e5a-457f-b5e8-61f644a7a32d/content/media/2026/07/Klucnikova-hra-psychologicky-horror-epizoda-2-audiokniha_thumb.jpg)

Kľúčnikova hra, Ep. 2 - audiokniha

0:00

/1279.066463

1×

---

Trojica sa bezúspešne snaží dohodnúť s Lukášovou mamou. Podarí sa im ju o polnoci dostať z domu, aby stihli urobiť záchranný rituál?

[Počúvať ďalšiu epizódu ](https://www.obycajnynepokoj.sk/klucnikova-hra-psychologicky-horror-epizoda-3-audiokniha/) 

[« Pred. epizóda](https://www.obycajnynepokoj.sk/klucnikova-hra-psychologicky-horror-epizoda-1-audiokniha/) | [Audioknihy](https://www.obycajnynepokoj.sk/audioknihy/)
### Kľúčnikova hra (2/4): Ťažké rozhodnutia
URL: https://www.obycajnynepokoj.sk/klucnikova-hra-psychologicky-horror-epizoda-2/
Last updated: 2026-07-30T08:28:13.000Z
[« Pred. epizóda](https://www.obycajnynepokoj.sk/klucnikova-hra-psychologicky-horror-epizoda-1/) [Nasl. epizóda »](https://www.obycajnynepokoj.sk/klucnikova-hra-psychologicky-horror-epizoda-3/) 

Radšej príbehy počúvaš? Žiadny problém - audiokniha na teba už čaká!

[Počúvať audioknihu ](https://www.obycajnynepokoj.sk/klucnikova-hra-psychologicky-horror-epizoda-2-audiokniha) 

---

Lukáš celý predchádzajúci týždeň spieval o novom Playstatione od mamy. Dokonca mu dovolila hrať v obývačke, kým bola na nočnej. Nečakal som preto, že by sa cez víkend ozval. Pravda však skončila horšia.

V pondelok neprišiel do školy a ja som dostal tušáka, že niečo nie je košér s kostolným poriadkom. Napísal som mu na WhatsApp. Potom Discord. Nič. Podľa aplikácie neprišiel dva dni online. Strepal sa zo schodov a dolámal si obe ruky? Aj keby, Lukáš by vymyslel možnosť zalogovať sa nohami. 

Chalani z tímu tiež viac nevedeli. Nechcel som ho spamovať kvôli paranoji, no celý večer sa nám nedarilo. Bez Lukyna N00b Crusherom chýbala pravá ruka a akurát sme sa pred odhlásením pohádali. 

Po ďalšom dni ticha sa mi pri lavici zastavila Barbora. Opýtala sa, či si môžeme pokecať v súkromí. V doprovode prekvapených pohľadov Tomáša s Cyrilom som ju nasledoval na chodbu. 

“Počul si o Lukáškovi?” opýtala sa.

“Nie. Neodpovedá a od víkendu neprišiel online.”

“Ani mne nenapísal. Bojím sa, že je tá hrôza pravdivá.”

“Ha? Vyklop, čo vieš.”

“Najprv som to počula od známej z Kopáku. Jeden jej kamarát býva pri pani Kulíškovej.”

“Kulíškovej? Ako Lukášovej mame?”

“Áno. Vraj u nich bola cez víkend sanitka a vyniesli mŕtvolu. Na nosidlách.”

Skrčil som nos a po pár sekundách si uvedomil, že nedýcham.

“Čože?”

“Mhm. Pred matikou som začala kopať hlbšie a pýtala sa mamy, či ho neprijali.”

“Pri svätopeterskej bráne?”

“Je sestrička na áre, ty idiot.”

“Dobre, dobre, som nevedel. No, hovor ďalej a neksichti sa.”

“Lukáško nie je mŕtvy.”

“Uf, chvalabohu. Prežral sa fazuľou?”

"Je paralyzovaný. Od vlasov po nechty na nohách.”

Úsmev mi spadol z tváre. 

“Paralyzovaný? Č-Čo sa mu stalo?”

“Robili mu testy na mŕtvicu - negatívne. Žiadne infekcie, vírusy alebo parazity. Vraj si skoro pustili Doktora Housa pre inšpiráciu.”

“Nezistili nič?”

“Nezistili a nezistia. Sám vieš, kto mu to spôsobil.”

Nechápavo som na spolužiačku civel, než mi šedá kôra vyhrabala video z piatku.

“Koľko dní dozadu si oslavovala šieste narodeniny? Zabudol som ti zablahoželať.”

“Kompletne kliatba sedí. Nehraj sa na hrdinu. Tá historka ťa tiež vystrašila.”

“Nezmys…”

“Sedí, Michal. Ani v Skalici nenašli príčinu. Pani Kulíšková si ho kvôli kapacite musela vziať domov a zajtra ráno idú do Bratislavy.”

“Odkiaľ toto vieš?”

“Klebety sa po Myjave šíria rýchlo.”

“Hm… Dokážeme mu pomôcť?”

“Nikto iný mu nepomôže. Musíme ho odkliať.”

“Ok, idem s tvojou sprostou teóriou internetového monštra. Ako ho chceš zachrániť? Sama si hovorila, že tá baba z videa nevie brata…”

“Vie - včera postup ukázala. Sľúbila do večera update. Potrebujeme troch ľudí, minimum na rituál. Plán je ku Kulíškom večer zájsť. Ela mi pomôže so sviečkami. Ty sa len dostav bez vypichnutého oka.”

Zazvonilo a chodba sa vyľudnila.

“Prečo dnes večer? Nemôžeme sa o tom ‘pláne’,” naznačil som prstami úvodzovky, “aspoň v pokoji porozprávať? Po hlave sa vrhať k záverom Lukymu nepomôže.”

“Ti hovorím - prevážajú ho do Blavy. Ktovie, kde skončí. Asi im sám o Kľúčnikovi nepovie.”

“Myslíš, že nám teta Kulíšková uverí?” sykol som a usmial sa na prichádzajúcu postavu. “Dobrý deň, pani učiteľka.”

“Zvonilo, Michal. Poď dovnútra.”

“Prepáčte, zabudli sme sa.”

Nechal som slovenčinárku prejsť a než zasadla za katedru, Barbora sa ku mne naklonila: “Nestaraj sa a hlavne nemysli. Proste príď. Chceš zachrániť Lukášov život, nie?”

“Jasné, že chcem. Ale…”

“Ticho. Priprav sa na dlhú noc. Šiesta u vás. A žiadne slamky,” uškrnula sa.

“Drž hubu, to sa stalo pred dvomi rokmi. Odkiaľ vôbec vieš…”

Ignorovala ma a vybehla schody k sexte.

---

Celú hudobnú som sa nedokázal sústrediť. Útrpné fidlikanie učiteľa presvedčilo poslať ma domov skôr. Namiesto čakania na bus som s husľami pod pazuchou vykročil k Hliníkom. 

Hlava sa mi však neprečistila. Les navôkol hučal vo svojej mĺkvosti. Znova mnou zamával pocit samoty, ktorý dnes chápem omnoho lepšie. Pridal som do kroku a posledného pol kilometra prebehol. Žiadnymi rozumnými vysvetleniami k spolužiačkiným teóriám ma šušťanie stebiel neosvietilo. Akurát som pred bránou zastavil s boľavými pätami.

Dúfal som v rozruch prechádzajúcich áut, susedov s kabelami, chaos schopný prekričať tú divnú náladu. Namiesto toho ulicou vládol pokoj. Mama s otcom ešte neprišli z práce a sestra si pod altánkom čítala časopis.

“Čau, brácho,” povedala a napila sa z hrnčeka. “Hudobná v pohode?”

“Nemusela si hneď vyklábosiť Barbore o nehode so slamkami.”

“Ale no… Také veci sa stávajú dnes a denne, netreba sa hanbiť. Zaručene nie si jediné decko, čo napálilo do steny hrajúc sa na slimáka.”

“Nie som decko. A mal som byť Jack Sparrow.”

“Aj piráti končia v nemocnici. Predstav si tých menej šťastných, ktorí si oči vypichli. Ty si za blbosť vyviazol s pár stehmi a historkou o revaní v cétéčku. Počkaj desať rokov a zasmeješ sa.”

“Mne sa desať rokov čakať nechce. Ty radšej netrapoš so súkromnými problémami pred spolužiačkami.”

“Veď si sa smial, keď sme ťa priviezli domov. V sanitke na teba boli tiež milí, nie? Vyfasoval si nálepky.”

“Nebavíme sa o sanitke. Vieš, že problém nie je v sanitke.”

“Prosím ťa, nedramatizuj a ukľudni sa. Zachránili ti v Trenčíne oko a našli do pol hodiny posteľ.”

“Nemohol som spať. Pod oknom blikali neóny načerveno. Navyše ani mama nezostala cez noc.”

“Špitál praskal vo švíkoch a behali okolo teba, či nemáš vnútorné krvácanie. Iba im zavadzala. Navyše musela ísť ráno do práce.”

“Nemusela. Dá sa vziať ošetrovné na dieťa. Aby nezostalo straumatizované.”

“Choď ty s traumou. Sme sa o tom bavili.”

“Áno - pamätám, ako si ju proti mne huckala.”

“Proti tebe? Jednu noc si prespal sám. Jednu. Hneď ráno za tebou prišiel tatko. Pravdaže mal náhodou neďaleko kamarátku,” vrátila pozornosť k článku. Vytrhol som jej časopis z rúk, hodil ho na zem a odpochodoval do domu.

“Hej, počkaj,” zakričala, utekajúc za mnou. S batohom v ruke som vyšprintoval schody a zavrel sa do izby.

“Celý život mi chceš pokaziť. Aby sa mi v škole smiali. Preto si Barboru zavolala.”

“Fandíš si,” odfrkla spoza steny. “Za tým sú iné pudy. Podobné tým tatkovým.”

Nechápal som, čo myslela. Ten zvláštny pocit zvierajúci mi pľúca silnel.

“Pudy tvojej blbosti akurát tak.”

“Hej! Prehovárala som ju, nech vás neotravujeme. Ale dobre - prídem, až sa pánkovi vráti nálada normálne komunikovať.”

“Nechoď,” vyhŕkol som a striasol tlak z ramien. “Vraj sa s tebou bavila. O pomoci Lukymu.”

“Bavila je silné slovo,” otvorila dvere, opretá o zárubňu. “Hovorila mi o nákupe zopár sviečok a čistých spoďárov. Mame povie, že ideme dorábať ten piatkový projekt. Neviem, čo si od takého výstupu sľubuje, ale má pravdu - skúsiť pomôcť neuškodí.”

“Predsa si nemyslíš…”

“Kvôli odrapkaniu riekanky po polnoci nás nezačne naháňať debilko z TikToku, nie. Ale za pokus stojí každá prkotina. Možno motyka vystrelí a nájdeme detail, ktorý doktori prehliadli.”

“Dobre, dobre. Pôjdem s vami. Mám si niečo prichystať?” 

“Stopro pevné topánky s baterkou - ku Kulíškom máme štyri kiláky cez pole. Následne hocičo Barča zavelí. Po novom je samozvaným expertom na nášho pána Kľúčiara a ja jej vášeň preferujem nekonfrontovať.”

---

Pol hodinu som s hlavou v skrini rozmýšľal, aké veci sa hodia k záchrannej misii. Topánky do záhrady neboli najpevnejšie, no vhodnejšie než školské tenisky. Jedna trigovica, lampička s náhradnými baterkami, lano, pätnásťcentimetrový skladací nôž od dedka… Pravdaže by na rezanie konopného lanka stačili aj nožničky, no akosi ma jeho váha vo vrecku upokojovala. A s lanom minimálne zviažem Barboru, ak chytí hysáky.

Mozog operácie prišiel po šiestej, prevesený športovou taškou. Rodičom prespanie nevadilo a po desiatich minútach zdvorilostí ju prepustili do Elinej izby. Za posledný mesiac som k sestre zablúdil druhý raz a ten smrad voňavky ma znovu vyfackoval. Stôl prázdny, ceruzky v rade, poličky sršiace sterilnosťou… Nechutné. Ako tak dokázala žiť?

Z postele sme pozorovali spolužiačku, kým nenašla účet Čiernej Klaudie. Prstami som vo vačku prechádzal po hranách noža. Predstavoval som si, ako bojujem s monštrom, uskakujúc divými saltami a piruetami. Čepeľ vyrástla v meč, ktorým som sa oháňal lepšie než zaklínač Geralt a…

“Nepostla aktualizáciu. Snáď záchranný rituál fungoval.”

“Existuje ešte iný rituál?” opýtala sa sestra. “Nechcem byť negatívna, Barča, ale toto začína znieť jak creepypasta.”

“Nie, naozaj treba iný postup. Hovorila o ňom vo včerajšom videu. Kvôli odčarovaniu šla do…” zasekla sa v strede vety a prižmúrila na mňa oči.

“No, povedz. Do Starého Hrozenkova?” Začal som sa rehotať. “Nie náhodou za prababkou, bielou čarodejnicou? Neponúkajú konzultácie zadarmo?”

“Stichni! Nič lepšie nemáme. Vo veľa krokoch sa záchranný rituál nelíši od vyvolávacieho. Treba akurát dvojnásobný počet sviečok, ďalšie dva veršíky rýmu a troch ľudí na odriekavanie.”

“A potom čo?”

“Ak uspejeme, odomkne Kľúčnik pôvodnú obeť.”

“Vedľa nej nechá prísne tajné dokumenty o UFO. Pravda vyjde von.”

“Pokiaľ sa chceš vykašľať na najlepšieho kamaráta, odpálkuj sa rovno teraz.”

“Dobre, dobre. Som ticho.”

Barbora rozzipsovala tašku a stiahla handru.

“Priniesla som štyri sviečky, viac sme doma nemali. Kúpila si zvyšné dve?” 

Ela vytiahla vrecko spod postele. 

“Pre istotu tri. Keby sa babka z Hrozenkova prepočítala,” žmurkla na mňa. “Navyše každému pol litra vody a pár sladkostí.”

“Dík. Práve som vám poslala riekanku do WhatsAppu. Mám svetlo, ak by sme ho potrebovali… Plus kľúčenka, na ktorú budeme zbierať kľúče.”

Prečítal som si osem hlúpučkých veršíkov v čete, držiac recenziu za zubami.

“Celú maškarádu máme urobiť tu a potom utekať za Lukášom?”

“Nie. Kľúčnika treba vyvolať v rovnakom dome, kde zamkol obeť. Tá musí byť tiež prítomná, inak odčarovanie nefunguje.”

“Ty si si nerobila srandu? Bývajú v Žaboškrekoch.”

“Sorry, že snímanie kliatieb v Trenčianskom kraji zatiaľ nezdigitalizovali.” 

“Jeho mama nenechá trojku cudzích deciek chodiť v noci po baráku.”

“Nielen chodiť - ona v dome nesmie zostať. Inak ju môže Kľúčnik chytiť.”

“Okej, zabrusujeme do absurdnosti. Nemôžeme ju o polnoci poslať preč.”

“Nepošleme.”

“Nemá pani Čierna Klaudia zaklínadlo…” začal som, no Barbora ma prerušila.

“Sama odíde. Majú vo firme audit a nestíhajú.”

“To zase odkiaľ vieš?”

“Spoľahlivé zdroje.”

“Kvôli auditu odíde od chorého syna?”

“Veru. Dobré matky sa nenechajú odohnať,” fľochol som na sestru.

“Mama nemohla zostať, prestaň konečne. Tak či tak chceme Lukáša vidieť a opýtať sa, ako sa mu darí. Skúsme sa s pani Kulíškovou rozumne dohodnúť.”

“Áno. Zaklopeme, povieme, že im v dome vyvoláme démona a vyšleme tetu s ľahkou hlavou do roboty. Easy peasy lemon squeezy,” podopieral som si bradu päsťou. “Vôbec nevypadáme na bandu psychopatov.”

“Vlúpať sa cudziemu človeku do domu je jednoduchšie, hej?”

“Nie, počkaj. Máš dobrý nápad.”

“Ďakujem. Aspoň jedna racionálna.”

“Nie s tým rozumným dohodnutím - to je debilina, neuverí nám.” Barbora sa postavila a rozmýšľala s rukami vbok. Ponad tepláky jej presvitala čipka červených nohavičiek. Donútil som sa stiahnuť pohľad k radu brakových romantasy. “Pôjdeme sa pozrieť na Lukáška. Prehodíme s pani Kulíškovou pár slov. Popri tom sa vypýtam na záchod a vezmem Lukášove kľúče. Kde ich nosil?”

“V prednej prepážke batohu, po vačkoch, v bunde - podľa situácie. Čo ak ich nenájdeš?”

“Niečo vymyslím. Otvorím okno alebo…”

“Majú zašupovacie dvere na terasu. Pokiaľ do nich padne kameň, zámka nezacvakne.”

“Vidíš, lepší nápad. Alarm, dúfam, nemajú…?”

“Do riti.”

“Majú?”

“Hej.”

“Sme vybavení. Ja sa kvôli blbosti zavrieť nenechám,” povedala Ela a vyšla von.

“Kam ideš?”

“Na záchod. Dramatický efekt je čisto náhodný,” zakričala z chodby.

“Mysli, Mišo - nepamätáš si náhodou kód? Kedy si u nich bol naposledy?”

“Neviem. Tri týždne dozadu? Po škole sme pozerali videá, než išiel bus.”

“Neviem si nesmieme dovoliť. Nevidel si ho odblokovávať alarm, keď ste vošli?”

“Hm… Asi áno…”

“Žiadne asi. Rozmýšľaj!”

“Netlač na mňa. Nepamätám… Vidíš, áno. Spomínal, aký pripečený kód jeho mama nastavila. Lebo si pôvodný nevedela zapamätať.”

“Aký nastavila? Štyri nuly?”

“Neviem. Určite štyri číslice. 1234?”

“Priestor na hádanie dostaneš, až sa nás poliši opýtajú na dôvod vlámačky.”

“Čo odo mňa očakávaš, sakra?!”

Do dverí nakukla mama.

“Miško, neotravuj dievčatá. Majú prácu. Načo vám je toľko sviečok, Barborka?”

“Projekt. Chémia. Študujeme dopad zmeny teploty na… rôzne materiály. Je lepšie mať zásobu.”

“Aha, zaujímavé. Nechcete večeru? Urobila som perkelt.”

“Vieš čo, ja si dám,” povedal som. “Po domácich úlohách mi vyhladlo.”

“Dobre, donesiem vám všetkým.”

“Ja nechcem, ďakujem,” ozvala sa spolužiačka, no matka ju s radosťou odignorovala. 

“Mne daj len pol taniera,” povedala Ela a zavrela za sebou dvere. “O veľa som prišla?” 

“Tvoj brat má pamäť zlatej rybičky.”

“Čiže o nič. A posledný problém, než sa vôbec vypakujeme z domu - jastrabovi dole nejde nepozorovane zmiznúť. Bus na Myjavu odchádza dvadsať päťdesiat a zaručene nás nenechá na pokoji, než nepôjde spať.”

“No problem. Ten projekt tu nezvládneme dokončiť, lebo som zabudla… zošit s poznámkami. Pani učiteľka je príšerne požadovačná. Vaši nás zavezú pod bytovku a povieme, že vás môj otec privezie, keď skončíme. Potom sa skryjeme za výťah a počkáme. Tým pádom si budú vaši myslieť, že ste u nás a naši, že som u vás. Naspäť si vezmete taxík. Teda ak prežijeme.”

“Ako prepašujete mňa? Som v chémii na polokovoch.”

“Dostal si minule trojku, nie?” uškrnula sa sestra. “Potrebuješ doučovanie. Máte predsa koncový test presne z tohoto, nie? Easy peasy lemon squeezy.”

“Deti, poďte! Nech to nevychladne,” zakričala mama z kuchyne.

“Perkelt s vyvolávaním démonov… Lepší stredajší večer som si nevedela predstaviť.”

## Pridaj sa zdarma do Vnútorného kruhu!

Získaš plný prístup do knižnice a k audioknihám, ako aj k Autorským komentárom jednotlivých príbehov.

Pridať sa 

Email sent! Check your inbox to complete your signup. 

E-mailové adresy nikomu nepredávam a neposielam reklamy ani spam.

Trojica sa bezúspešne snaží dohodnúť s Lukášovou mamou. Podarí sa im ju o polnoci dostať z domu, aby stihli urobiť záchranný rituál?

[Čítať ďalšiu epizódu ](https://www.obycajnynepokoj.sk/klucnikova-hra-psychologicky-horror-epizoda-3/) 

[« Pred. epizóda](https://www.obycajnynepokoj.sk/klucnikova-hra-psychologicky-horror-epizoda-1/) | [Knižnica príbehov](https://www.obycajnynepokoj.sk/kniznica-pribehov/)
### Kľúčnikova hra (1/4): Monštrum z TikToku
URL: https://www.obycajnynepokoj.sk/klucnikova-hra-psychologicky-horror-epizoda-1-audiokniha/
Last updated: 2026-07-21T21:54:59.000Z
[Nasl. epizóda »](https://www.obycajnynepokoj.sk/klucnikova-hra-psychologicky-horror-epizoda-2-audiokniha/) 

![audio-thumbnail](https://storage.ghost.io/c/70/1a/701a386f-0e5a-457f-b5e8-61f644a7a32d/content/media/2026/06/Klucnikova-hra-psychologicky-horror-epizoda-1-audiokniha_thumb.jpg)

Kľúčnikova hra, Ep. 1 - audiokniha

0:00

/1236.154921

1×

---

Lukáš v pondelok nepríde do školy a skupina zisťuje prečo. Pripravia záchranný plán tvárou v tvár ožívajúcej mestskej legende.

[Počúvať ďalšiu epizódu ](https://www.obycajnynepokoj.sk/klucnikova-hra-psychologicky-horror-epizoda-2-audiokniha/) 

[Knižnica príbehov](https://www.obycajnynepokoj.sk/kniznica-pribehov/)
### Kľúčnikova hra (1/4): Monštrum z TikToku
URL: https://www.obycajnynepokoj.sk/klucnikova-hra-psychologicky-horror-epizoda-1/
Last updated: 2026-07-17T07:18:13.000Z
[Nasl. epizóda »](https://www.obycajnynepokoj.sk/klucnikova-hra-psychologicky-horror-epizoda-2/) 

Radšej príbehy počúvaš? Žiadny problém - audiokniha na teba už čaká!

[Počúvať audioknihu ](https://www.obycajnynepokoj.sk/klucnikova-hra-psychologicky-horror-epizoda-1-audiokniha) 

---

Poriadne dlho ma táto historka trápila. Až po šestnástich mesiacoch nachádzam čriepky odvahy vrátiť sa k osudovej noci u Lukáša a niekomu svoje spomienky vyrozprávať. Svet sa mi vtedy obrátil naruby a bojím sa, aby sa nezvrtol aj ostatným podobne nerozvážnym. Nažive ma držia zvyšky nádeje, že sa o pár rokov nejakým zázrakom vedy o seba dokážem postarať. Preto ma, prosím, dobre počúvajte - a v žiadnom prípade neskúšajte, čo sme urobili my.

S Lukym sme boli od primy najlepší kamaráti. Nie takí, ktorí vedľa seba sedia a po vyučovaní sa vidia maximálne na Discorde. My sme si laptopy brali jeden k druhému. Neexistovalo nič lepšie než piatková čipsopárty s League of Legends do tretej ráno. Navyše odkedy mi rodičia k štrnástym narodeninám kúpili poriadnu mašinu, hra bežala na 100 FPS bez lagov.

Kedy ísť spať sme vedeli podľa špeciálnych hodiniek - kričali z chodby, či sme normálni a sem tam vytiahli router zo zásuvky, ak zašlo do tuhého. Hihňajúc sme sa potom zakutrali do dek a šuškali si o autách v garáži snov. Obvykle zablúdila debata na spolužiačky a ktoré by sme do športiakov posadili. 

Raz nás dokonca zobral Lukyho oco v sobotu na strelnicu a vystrieľali sme celý zásobník deväťmilimetrovej Beretty, než nám uzemnil rozožraté oči vzduchovkou. Ten víkend sa mi do pamäte zapísal čoby jeden z najúžasnejších v živote. Viete, v poslednej dobe mi k podobným témam zablúdi myseľ a príde mi to celé ešte viac ľúto. 

Poslednú čipsopárty sme si dohodli mesiac dopredu, lebo nezáväzné pokusy skrachovali. U nás na Polianke sa veľa nedeje, takže som sa nevedel dočkať a v kalendári odpočítaval zostávajúce dni. Zavolal som aj ďalších chalanov zo školy a iba jeden odmietol kvôli učeniu sa na písomku. Jeho chyba. 

Koncoročné testy boli až o dva týždne. Zato rebríčky v League of Legends sa menili denne a nenechávali nás chladnými. Našťastie stáli prázdniny za rohom spolu s dvomi slnečnými mesiacmi drtenia deciek z Poľska. S Lukášom sme zostávali neporaziteľná dvojka a s inými carryčkami ma hrať nelákalo. On zakaždým poznal správnu taktiku a ja som mu vedel pomôcť z patálií.

Ó, áno - na kvartánsky tím “N00b Crushers XD” zostávam patrične hrdý napriek jeho rozpadu. Pred vyučovaním sme si dohadovali stratégie večerných zápasov, vďaka ktorej sme sa po týždňoch snahy vytiahli z bronzovej divízie do striebra. Zlato by podľahlo zakrátko nato, pokiaľ by sme sa dokázali opäť stretnúť.

Pre čipsopárty sme naplánovali testovanie nového prístupu k výberu šampiónov. Smrteľne dôležitá vec vyššie v rebríčkoch. Luky našiel najbližší voľný piatok až na konci mája, lebo sa mu rodičia v striedavej starostlivosti nevedeli dohodnúť. Chvíľami som mal pocit, že ho brali na drahé dovolenky z trucu a čakali, že úplatkami stiahnu synovu mienku k svojej strane. Akoby ho nepoznali.

Problém nastal deň pred stretnutím. Roman ochorel a Tomáš dostal zaracha kvôli štvorke z chémie. Cyril z midu sľuboval prísť, no o ôsmej odpísal, že ho frajerka donútila ísť do kina. Vlajku myjavských Noob Crusherov som teda zostal držať ja s Lukynom.

Spolužiak však prišiel akýsi nesvoj. Stratégiu sa nedalo otestovať a po prvej spackanej hre zavrel laptop. Chrúmajúc slaninkové čipsy sa vrátil k otázkam o červených nohavičkách Barbory Novomestskej zo sexty. Ako vedel taký pikantný detail, pýtate sa?

Pár dní dozadu som pred telesnou omylom otvoril dvere na šatni, kým sa prezliekala. Ospravedlnil som sa, no keďže ma poslala s rozbehom do riti, zobral som za situáciu plnú zodpovednosť. V detaile som chalanom opísal každú čipku jej spoďárov. Cyril dokonca ten model od Calvina Kleina našiel na nete.

Bohužiaľ mi ušlo, že moja drahá sestra vyklebetila od Prašníka po Vrbovce, kedy Lukáš príde a zrovna táto kamarátka sa ju rozhodla navštíviť. Akože spolu robili projekt. Jasné, náhodička. Nebolo všetkým jasné, že nám chcú skaziť jediný super večer z mesiaca.

Ela vtrhla do izby, keď Lukáš spod postele vyhrabal gitaru a s citom vybrnkával Nirvanu. Kým ja som sa k skúseniu darčeka od starkých odhodlával pol roka, on nechal obavy za dverami. Proste mu išli tieto veci od ruky.

“Mama prišla z roboty - nechceš sa s ňou pozdraviť? Čo robíte?”

Veď sa na nás pozeráš, chystal som sa povedať. Vtedy za ségrou vošla Barbora a mňa skoro vcucol koberec.

“Hrajú Lolko, nie? Či ako sa tá hra volá. Ahoj, Luky,” usmiala sa pripečene. Kývol jej naspäť a pokračoval v hraní. Zdalo sa mi, alebo brnkal hlasnejšie? Dokonca si pohmkával?

“Idem, idem. Nemáte lepšiu robotu než obkundovať?”

“Robotu sme dokončili a žijeme, kde žijeme, takže… Nie. Sorry, mladý. Prečo negemblíte?”

“Plný tím debilov. V najlepšom si treba dopriať pauzu,” odpovedal Lukáš a zmenil melódiu na vágnu nabodobeninu Taylor Swift. Než som sa opýtal, odkiaľ ju poznal, Barbora ma predbehla.

“Super pesnička. Vieš ju zahrať celú? Zaspievam si s tebou.”

“Zase pomaly, nevyzliekaj nám ho tu,” sadla si na posteľ Ela a udržiavajúc so mnou očný kontakt kývla k dverám.

“Áno, radšej pôjdem. Nepotrebujem sa pozerať na slintajúce tínedžerky.”

Bral som schody do kuchyne po dvoch a pobozkal mamu, ktorá ľavou rukou vybaľovala nákup a pravou pridržiavala mobil pod uchom. Keď konečne zašla za roh, vytiahol som dvojlitrovú Coca-Colu s balíkom čipsov a utiekol do bezpečia.

“Akurát preberáme obľúbené filmy. Ďalšie?” hovorila Ela, kým som balík sypal do misky. “Nechcete sa normálne najesť? Smažené robí paseku v žalúdku.”

“Moje detstvo fungovalo na životospráve cukru s olejom a vidíš - ako repa,” uchechtol sa Lukáš, ktorý štvrtým taktom predstieral, že ‘Nothing else matters’ pozostáva z jedného akordu. Barborine hudobné cítenie našťastie utieklo roky dozadu a hmkala kompletne iný text, čiže si dokázali hrkútať do rána. “Ale keď spomínaš jedlo… Dal by som si kebab. S cesnakovou majonézou.”

“Tiež by som si dal. Akurát ho z Myjavy ani Brezovej nedovážajú.”

“Preto je pizza lepšou alternatívou. Dáš si so mnou šunkovú s hríbami, brácho?”

“Neviem, či mám chuť na pizzu.”

“Stačí povedať: ‘Áno, Elenka.’ O byrokraciu bude postarané. Ty, Lukáš?”

“Pizza, hm… Možno hawaii?”

“Vďaka statusu hosťa prehliadnem kacírstvo,” povedala a kývla na Barboru.

“Rozdelíme si ju napoly?” opýtala sa spolužiačka Lukáša. Prikývol. “Potom druhú pikantnú? Ale bez cibule.”

“Rozkaz. Takže šunková, hawaii a pikantná bez cibule sa do hodiny nesie.”

“Čaute, decká. Počujem správne debaty o pizzi?”

“Nerieš, mami,” odpovedal som. “My sa o seba postaráme.”

“Len sme si pár chceli objednať na večeru, nech nežijeme o suchej strave,” hodila si sestra do úst lupienky. 

“Načo by ste si objednávali, keď som kúpila cesto? Upečieme ich doma. Predsa sú lepšie horúce, nie? Psí čumák od taxikára za toľké peniaze nestojí.”

“Nenamáhaj sa. Si narobená, vylož si nohy. Ja sa o nich postarám.”

Sestra u mňa hľadala podporu. S pohľadom v monitore som odmietal.

“Nie, trvám na správnej výžive detí. Mojich aj cudzích. Za okamih donesiem chlebíčky. Také maličké predjedlo.”

“Netreb… Hm, ďakujeme. Budeme radi,” sestra zmenila tón, keď ju pritisli matkine oči. “A mami?”

“Áno?”

“Majú vlastný rozvoz. Taxíky pizzu prestali rozvážať rok dozadu.”

Mama kývla plecami a ignorovala Elinu stŕpnutú čeľusť.

“Tato kedy príde?” opýtal som sa.

“V aute mi volal, čaká na dodávku. Sľúbil pomôcť so sťahovaním tej kamarátke zo Senice.”

Prikývol som a pokračoval v študovaní tapety. Sestra sa uvoľnila až po zacvaknutí zámky.

“Zas sa kurví.”

“Prestaň! Je tvoj otec, nesmieš tak hovoriť,” hodil som po nej perom. Hodila mi ho naspäť. 

“Môžem. Čo je pravda, nie je hriech.”

“Nie je.”

“No vidíš.”

“Tak som to nemyslel.”

“Len sa bojíš si ju priznať.”

“Nebojím!”

Hlas sa mi stupňoval ku kriku. 

“Obaja si uvedomte, že nezáleží na pravde,” položil Lukáš gitaru. “Dospelí robia, čo chcú. Našou povinnosťou je chmatnúť po zlate, ktoré padá.”

“Sa ti ľahko hovorí.”

“Áno, lebo som sa zariadil. Nedali mi nič zadarmo - chcel som Playko, musel som v správnom čase poťahať správnymi šnúrkami. Výlet do Energylandie? Nekonal by sa, keby som nevyužil tatkove nasranie na mamu kvôli doktorovi. Stačí počkať na power spike - ako v Lolku.”

“Tvoji rodičia majú peniaze. Iné možnosti, chápeš?”

“Toto nie je o peniazoch, Mišo. Ver mi. Áno, mám teraz dom aj byt, medzi ktorými je otravné pendlovať, ale v živote prospieva zmena prostredia. Rozvod nie je koniec sveta, skôr začiatok lepších časov - pokiaľ sa vieš zariadiť. Medzi dospelákmi sa prečistí vzduch a sú ochotní na viac kývnuť.”

“Necháme rozvody byť, ok? Tato nás nepodvádza.”

“Nás?” pozrela na mňa Barbora.

“Pýtal sa ťa niekto?”

Zagúľala očami a otočila sa na sestru: “Chcete sa celý večer hádať, alebo pôjdeme konečne robiť niečo zaujímavé?”

“Film k tej… pizzi?” podpálil iskričku v Elinej tvári pohľad smerom k dverám.

“Videli ste Endgame?” opýtal sa Luky.

“Nie. Zato som videla Wednesday a onedlho vychádza druhá séria. Mohli by sme si tú prvú pripomenúť,” odpovedala Barbora. Ucítila na prsiach kamarátov pohľad, tak si vytiahla výstrih. Nie príliš, aby predsa dovidel.

“Maratón Wednesday? Seriózne?” 

“Tak skús nadhodiť niečo originálnejšie, múdra hlava.”

Barborin cynický pohľad som bez mrknutia opätoval.

“Ja mám rád filmy od Denisa Villeneuve. Alebo Nolana. Mohli by sme si pozrieť Dunu, nového Blade Runnera… Alebo Interstellar - ten je cool, nie?”

Luky prikývol, zamestnaný dôležitejšími záležitosťami.

“Štyri a pol hodiny sa mi pri filme sedieť fakt nechce,” odpovedala sestrina spolužiačka.

“Aha, ale šestnásť pri infantilnom pseudohorore je ok.”

“Áno, lebo Wednesday nie je pripečená.”

“Stačí, netreba sa hádať. Čo stredná cesta - La La Land?”

Na Elu sa uprelo šestoro zreníc - jedny prekvapené, druhé prižmúrené, tretie pripravené vraždiť. Uhádnete, ktoré boli moje?

“Žartujem. Videla som na Insta dobré recenzie na Všetko všade naraz.”

“Čínska kravina,” odfrkol Lukáš a hrsť čipsov zalial pohárom koly. “Si radšej pozriem ten La La Land.”

“Ona ma ho donútila pozerať minule a viac cez tortúru odmietam prejsť bez boja,” povedal som. “Takže sme naspäť na začiatku. Akceptujem aj thrillery. Luky, začni druhé kolo a nájde…”

“Neuveríte, čo som videla na TikToku,” prerušila ma Barbora. “Počuli ste o Kľúčnikovi?”

Skupina zakrútila hlavami, poniektorí otrávenejšie než ostatní.

“Poseriete sa strachom, kámo. Jedno dievča rozprávalo, že sa zaujíma o ducharinu. Vyvolávali s kamarátkami Krvavú Mary, Slendermana, starého otca a tak ďalej. Tieto rituály s čiernymi sviečkami a Ouija tabuľkou sú, pravdaže, kraviny. Ale hovorila, že sa posledné vyvolávanie pretočilo do ozajstnej nočnej mory.”

“Nočnej mory, aha. Privolali Elvisa a nedokázal zavrieť hubu?”

“Mohli by sme nejakého ducha zavolať, aby tebe zavrel hubu, Michal,” oborila sa na mňa.

“Kašli na to,” povedal mi Lukáš a ťukol Barboru čipsom. “Ako sa vyvolávanie zvrhlo?” 

“Od bratranca sa dozvedela o Kľúčnikovi. Je to pradávna bytosť, chodiaca pomedzi reality. Prvú zmienku našli z dvora Jána Pálfiho. Má ťažké topánky a zostávajú za ním stopy vody. Cez dvere ho počuješ štrngať kľúčmi - má taký zväzok, tvorým otvorí každú zámku.”

“Vypadá strašidelne?”

“Hm… Nikto nevie. Teda, preživší nepovedia.”

“Prečo nechcú hovoriť?”

“Nie, Ela, nedokážu. V tom je problém. Tá baba, Čierna Klaudia, hovorila, že najprv pripravili vyvolávací rituál. Musí odbiť polnoc. Dvaja zapálili sviečky pred botník. Zhasli svetlá, potom zavreli všetky dvere na dome okrem tých vstupných. Tie treba dokorán otvoriť. Odriekali riekanku typu ’Sviece horia v polnočnom šere, žiadny kľúč netreba na tieto dvere…”

“Vau, riekanka na desať slov. Viac od pani Čiernej Klaudie ani neočakávam.”

“Nie každá prkotina musí mať tri a pol hodiny, ty ‘Hej-ja-mám-rád-filmy-od-Denisa-Vilena’.”

“Villenueva.”

“Počkaj, počuješ? To práve tvoje posledné mozgové bunky vonku zrazilo auto."

“Mhm, jasné. Až po tých tvojich. Netreba čakať - veľa ich nezostáva.”

“Ticho,” stiahla ma sestra naspäť do stoličky. “Prečo ľudia nedokážu Kľúčiara popísať?”

“Kľúčnika,” opravil ju Lukáš.

“Keď príde, musíš z domu utiecť, než ťa nájde. Problém je, že za sebou zamkne. Postupne odhadzuje zo zväzku kľúče a iba jeden pasuje. Treba ho nájsť. No ak sa na Kľúčnika pozrieš, zamkne ťa do tvojej vlastnej hlavy. Vtedy do smrti dokážeš hýbať len očami.”

“Čože?”

“Áno - nevieš sa najesť, ísť na záchod, hovoriť. Preto ani Klaudia nevie, ako Kľúčnik vyzerá.”

“Super,” vydýchol Lukáš a strčil si ďalšiu hrsť čipsov do úst. 

“Super blbina,” otočil som sa na kamaráta, no ten od vzrušenia nežmurkal.

“Musíme ho skúsiť zavolať. Mám stratégiu.”

“Šibe ti?”

“A prežila tá Klaudia? Natočila video, tak, predpokladám, paralyzovaná nezostala.”

“Ona nie, ale jej brat áno. Teraz hľadá spôsob, akým Kľúčnikovu kliatbu zrušiť.”

“Aha, zrazu máme kliatby copyrightnuté. Možno by mala ísť na Kľúčnikove Q&A, kde sa dozvedia Kľúčnikovu metódu na odvolanie Kľúčnikovej kliatby. Nepredáva náhodou v bio predplatné lekcií hrozenkovských cigánok?”

“Nevšímaj si ho a prepošli mi ten TikTok,” povedal Lukáš. “Máš ho uložený, nie?”

“Určite áno, akurát ho musím nájsť.”

“Načo by si riskoval paralýzu?”

“Ha, takže tomu veríš,” zasmial sa kamarát.

“Nie… Jasné, že neverím. Ale prečo riskovať?”

“Vzrúšo. Len sraľovia nemajú gule zapáliť pár sviečok po polnoci a odriekať zaklínadlo.”

“Súhlasím s bráchom - načo vyvolávať potvoru, ak za výhru nič nedostaneš?”

Barbora mykla plecami a pokračovala v scrollovaní.

“Bolo by úplne najlepšie, keby si získal superschopnosť. Napríklad dokázať odomknúť hocijaké dvere,” povedal Luky, s nosom v Googli hľadajúc pôvod tej mestskej legendy.

“Alebo že sa na teba nebude dať pozrieť - aj keď pár takých už poznám.”

“Našla som ho,” vyhŕkla Barbora a ukázala predramatizovaný thumbnail. “Podľa komentov smieš Kľúčnika poslať na inú osobu. Viem, proti komu takú schopnosť využiť.” 

Vyplazil som jej jazyk a otočil sa na stoličke dookola. 

“Mega. Stačí vyliezť oknom a Belanová má po vtákoch.”

“Tá sama by mala ponúkať, že ak neprepadneš, smieš ju poslať na ďalšieho nešťastníka,” odpovedal som Lukymu.

“Amen.”

“Deti, chlebíčky sa nesú,” zakričala mama.

“Počkajte tu, my jej pomôžeme,” povedala Ela. Nedvíhal som sa, tak ma poštípala do ucha. “Povedala som pomôžeme. Nespi!”

“Dobre, dobre. Veď idem.”

“Robí tie pizze, ktoré sme chceli?” opýtala sa spolužiačka.

“Matka má pridobré uši. A dúfam, že nenašla ananás. Žiadne vyvolávanie duchov, než sa vrátime, ok?”

“Choď aj ty do zadku, ségra.”

“Do zadku? Veď si nevieš ani farbu ponožiek bezo mňa vybrať. Nepamätáš sa, ako si ma v Trenčíne objímal, nech ťa tam nenechávame?”

Znovu ma uštipla do ucha a ja som bojoval s nutkaním potisnúť tú o dva roky staršiu ozrutu dole schodmi.

## Pridaj sa zdarma do Vnútorného kruhu!

Získaš plný prístup do knižnice a k audioknihám, ako aj k Autorským komentárom jednotlivých príbehov.

Pridať sa 

Email sent! Check your inbox to complete your signup. 

E-mailové adresy nikomu nepredávam a neposielam reklamy ani spam.

Lukáš v pondelok nepríde do školy a skupina zisťuje prečo. Pripravia záchranný plán tvárou v tvár ožívajúcej mestskej legende.

[Čítať ďalšiu epizódu ](https://www.obycajnynepokoj.sk/klucnikova-hra-psychologicky-horror-epizoda-2/) 

[Knižnica príbehov](https://www.obycajnynepokoj.sk/kniznica-pribehov/)
### Kalvária jedného muža (5/5): Ticho
URL: https://www.obycajnynepokoj.sk/kalvaria-jedneho-muza-psychologicky-thriller-epizoda-5-audiokniha/
Last updated: 2026-08-13T07:56:10.000Z
[« Pred. epizóda](https://www.obycajnynepokoj.sk/kalvaria-jedneho-muza-psychologicky-thriller-epizoda-4-audiokniha/)

_This post is for subscribers only._
### Kalvária jedného muža (5/5): Ticho
URL: https://www.obycajnynepokoj.sk/kalvaria-jedneho-muza-psychologicky-thriller-epizoda-5/
Last updated: 2026-08-13T07:56:01.000Z
[« Pred. epizóda](https://www.obycajnynepokoj.sk/kalvaria-jedneho-muza-psychologicky-thriller-epizoda-4/) 

Radšej príbehy počúvaš? Žiadny problém - audiokniha na teba už čaká!

[Počúvať audioknihu ](https://www.obycajnynepokoj.sk/kalvaria-jedneho-muza-psychologicky-thriller-epizoda-5-audiokniha) 

---

Zobudilo ma myknutie hlavy. Oslintaný časopis zašušťal a spadol na koberec. Aspoň žalúdok spolupracoval. 

Pred oknom sa valili chumáče hmly podobné cukrovej vate. Vyšiel som z obývačky a naslepo hľadal vypínač. Tikanie mi mašírovalo mozog na kašu. 

Hm, tvar predsiene nesedel. Zábleskom zvonku sa štípanie v kostiach potvrdilo - zrkadlo, výtlačok Van Goghových Slnečníc, kukučkové hodiny. Poznal som obrysy príliš dobre.

Nemožné.

V pyžame som vyšiel na dvor a zamračil sa na fasádu rodičovského domu. Znovu ten záblesk. Vychádzal zo sadu. Naboso som sa preplietol húštinou k radom jabloní, ťahajúcich sa po úpätie Zobora. Prsty hladili omietku, nohy prešľapovali samé. Potrebovali ma tam zaniesť. 

Sad nestál ovešaný plodmi, vymaľovaný šťavnatou zelenou. Zomieral polámaný a suchý v nánosoch oparu. Na lícach ma zaštípal mráz, ktorý prstom na nohách odopieral cit. Napriek tomu mi nitky osudu varili krv, tlačiac ma pomedzi stromy.

Za záhradou sme sa s Eliškou sánkovávali. Najlepšie spomienky z tejto rite. Dotyk snehu, Eliškin výskot a pády končiace sa smiechom. Mysľou v spomienkach som si oprel čelo o kôru stromu. Plachta skĺzla z obrazov držaných pod zámkou.

“Tvoja mama má pravdu, naše svety nie sú kompatibilné. Nie, Janko, nedala by nám do konca života pokoj. Už takto ma terorizuje dosť. Ja… Necítim sa pripravená. Prepáč.”

Vrátila mi zásnubný prsteň. Zaniesol som ho späť do zlatníctva. Čo iné som mal robiť? 

Dva dni mnou triasol hnev voči matkiným výmyslom. Najprv vytvorila problém okolo zamestnania priateľkinho otca. Potom sa ako zdravotná sestra nebude mať kedy starať o deti. Navyše sú z východu. Odtiaľ neprichádza nič dobré.

A evanjelici.

Tu, moji milí, ležal kameň úrazu - starý sťa ľudstvo samo, neprekonateľný ani láskou k blížnemu. Predsa ide o pokoj v rodine, tlačila nám do gebene mater. V kostole by nás ohovárali. A kde by ste krstili deti? Neopláca sa vytŕčať z davu.

Znovu ten záblesk. V polovici sadu sa sformovala postava. Pod šedivým kabátcom sa tentokrát neskrýval umrlec, ale… 

Eliška. 

Stála na stoličke, šijou priviazaná k haluzi. Zachytila môj pohľad a utrela si slzy vreckovkou.

Nie, nič také by neurobila. Nie je hlúpa, cení si život. 

Chcel som zakričať, nech na nehýbe a počká na mňa, no z úst mi vyšiel iba obláčik pary. Spoza jablone vyliezol umrlec v sestriných šatách. Opadávali z neho kusy mäsa. Položil nohu na stoličku a prehovoril hlasom malej Danky: “Prečo si mamičke nezdvihol telefón?”

Moja hlava sa zasekla.

“Nemáš ju viac rád? Preto ju sťahuješ do rovnakého života, aký ti nadelila babička?”

“To nie je pravda. Chcem pre nich dobre. Nech neskončia ako ja.”

Dieťa sedelo na vedľajšom strome a, hmkajúc si melódiu večerníčka, odlupovalo suchú kôru. Po nožičky v papučkách sa načahovali prsty oparu.

“Aspoň si je vedomá všetkých možností,” hlas z úst mŕtvoly sa prehĺbil do môjho. “Môže sa do konca života nenávidieť. Zadržať žlč. Pred dieťaťom hrať, že sa nič nestalo. Otecko musel na pár dní odísť na pracovnú cestu. Nemá rúž na krku, len sa porezal pri holení.”

“Prestaň! Môj otec bol vzorový manžel. Spolupracovníci o ňom šírili klebety - mama sama to hovorila.”

V záblesku svetla mi tvár ohavy zaplnila zorné pole. Rovnako rýchlo zmizla.

“Si šťastný s výberom života, Janko?”

“Nepočúvam ťa.”

“Potápať ženy hľadajúce podporu?”

“Marika vo mne podporu nehľadala. Je nespôsobilá na vedenie tímu. Žena, navyše bez vysokej školy, s náprstkom skúseností z reálneho života.”

“Škodil si, aby si sa dostal po jej pozíciu,” pohladil Elišku po líci, ktorá zrazu zmenila podobizeň na šéfovú. Prsty za sebou zanechávali šťavu kvapkajúcu na plášť. “Teraz sa kochaj plodmi svojich činov.”

Melódia večerníčka stíchla. Zavrel som oči, no neznáma sila mi viečka rozďavila.

“Pozeraj sa ako chlap!”

Umrlec odkopol stoličku a Marika v kŕčoch trepala nohami, kým sa jej oprátka zahryzávala hlbšie do krku. Na mieste som utekal k chrčiacej žene, meniacej sa z manažérky na sestru a naspäť. 

“Mami!” zakričala Danka a snažila sa zliezť zo stromu. Konár dieťa s prasknutím pustil čelom k zemi. Väzy chrupli a padajúca vetva zavalila neprirodzene vykrútenú hlavičku. 

Eliškine beľmá a napuchnuté líca nedostali šancu dcéru oplakať. S úderom umieračika kŕče prestali. Hojdajúce sa telo zhltla hmla. 

Spadol som na zem. Triasol sa. 

“Odveziem tvoje bremeno,” povedala postava. Stisla v zemi zapichnuté vidly.

Zaznelo druhé odbitie, doplnené podmazom od The Doors.

“This is the end, my only friend, the end…”

Trávou šušťali bosé chodidlá. Mäso pod trhajúcou sa kožou mľaskalo, kĺby vŕzgali.

“Nechcem, nechaj ma. Nič som neurobil!”

“Pre nikoho, ani raz v živote.”

Zhíkol som od pichľavej bolesti v boku a otvoril oči.

_This post is for subscribers only._
### Kalvária jedného muža (4/5): Eskapáda sebapohŕdania
URL: https://www.obycajnynepokoj.sk/kalvaria-jedneho-muza-psychologicky-thriller-epizoda-4-audiokniha/
Last updated: 2026-07-24T16:20:12.000Z
[« Pred. epizóda](https://www.obycajnynepokoj.sk/kalvaria-jedneho-muza-psychologicky-thriller-epizoda-3-audiokniha/) [Nasl. epizóda »](https://www.obycajnynepokoj.sk/kalvaria-jedneho-muza-psychologicky-thriller-epizoda-5-audiokniha/)

_This post is for subscribers only._
### Kalvária jedného muža (4/5): Eskapáda sebapohŕdania
URL: https://www.obycajnynepokoj.sk/kalvaria-jedneho-muza-psychologicky-thriller-epizoda-4/
Last updated: 2026-07-27T11:47:01.000Z
[« Pred. epizóda](https://www.obycajnynepokoj.sk/kalvaria-jedneho-muza-psychologicky-thriller-epizoda-3/) [Nasl. epizóda »](https://www.obycajnynepokoj.sk/kalvaria-jedneho-muza-psychologicky-thriller-epizoda-5/) 

Radšej príbehy počúvaš? Žiadny problém - audiokniha na teba už čaká!

[Počúvať audioknihu ](https://www.obycajnynepokoj.sk/kalvaria-jedneho-muza-psychologicky-thriller-epizoda-4-audiokniha) 

---

Večer som pred televízorom cítil urgentnú potrebu spratať dve fľašky červeného. Z obrazu Mariky aj Elišky sa stala spomienka a chlap s károu si tiež našiel inú obeť. V blahodarnom tichu mi padala hlava a po hodinovej sieste som precitol s hladom mládežníka.

Piatok večer, desať hodín - noc je ešte mladá. Som predsa vedel, prečo zostať sám, nie? Dovolím si vyplatiť dividendy toho zasraného života.

Zhrnul som sáčiky od čipsov k fľaškám a vymenil prepotenú košeľu za tričko so šortkami. Sprchu zastúpila polovica voňavky. Za vchodovými dverami som si zabetónoval mantru, že sa do piatej nevraciam, ani keby horelo. 

Prečo by som sa vlastne chcel vrátiť, keby horelo? Veď nie som požiarnik. 

Po hodine plantania sa centrom na mňa vyskočil podnik vysokoškolskej mladosti. Kedysi sme sa smiali hejnám postarších beťárov hľadajúcich dvadsiatničky. Teraz sa obávam, že som sa prepracoval do podobného štádia. 

Pred vstupom do mňa vrazil predklonený mladík s rukou na ústach, ktorého čašníčka častovala nadávkami. Potkol som sa o schod, zachytil sa o barovú stoličku a sledoval jej tetovanie - od krku až po predlaktie. Jediná v bare sa vekom blížila mojej maličkosti.

“Hovorím ti, tých čiernych kokotov zmlátil naschvál! Predsa musí vedieť, čo robí…” prekrikovala basy z reproduktorov. 

Vyhadzovač ju prerušil: “Hovno vie. McGregor je debil najhrubšieho zrna. Bývalý boss hovorieval: ‘Nikdy never národu viac ožratému než triezvemu.‘“

“Šéfko musel zažiť príjemné vyrastanie na Slovensku,” uškrnula sa barmanka. 

Podľa nakrátko ostrihaných vlasov a gestikulácie som ju tipoval na lezbu. Kam naša spoločnosť smeruje? Kedysi sa podobné vý…

“Haló, si tu s nami?” zalúskala mi pred očami. “Plánuješ čumieť alebo chľastať?”

“Nalej mi dvojitú vodku. Ak chceš, aby som za ňu aj zaplatil, radšej si odpusť ten tón.”

“O mňa sa nestaraj,” kývla na vyhadzovača. Zdvihol obočie, no nepohol sa z miesta. “Keš predom.”

Vysypal som päť eur v drobných a akurát si prikladal štamperlík k ústam, keď sa za parketom mihol zaujímavý objav.

Príjemne vyvinutá dievčina, vyžehlené vlasy stiahnuté do strany. Prsia v primalej podprsenke. Rifľová sukňa do polovice zadku, hmmm…

Všimla si môjho úsmevu a odpovedala mrknutím. Žiadne fľochnutie alebo opustený pohľad. Mladá presne vie, čo chce. Viac ponúkania mi netreba.

“Ešte dve poprosím,” ukázal som na poldecák. 

Barmanka videla, ktorým smerom si oblizujem pery a kým som sa kymácal cez miestnosť, odfrkla niečo na štýl ‘úchylného hovada’.

Dievča vyťukávalo správu na telefóne. Udrel som pohármi o stôl, no zvuk sa stratil v humbuku techna. Čoby majster zvodca som sa predklonil s prižmúreným okom. 

“Taktiež dnes odrábaš šichtu sama?” zakričal som. 

“Šichtu?” zarehotala sa. Prirovnanie k prostitútke mi doplo prineskoro. “Čakám na kamarátky. V piatky tancujeme do rána.”

“Rád počujem, že sa tiež viete baviť. Môžem?”

“Jasné, sadni si.”

Podprsenku si stiahla hlbšie, čím mi znemožnila koncentráciu na lichôtky.

“Janči.”

Stisla nastavenú ruku. 

“Lucka, ahoj.”

“Takže ty tu čakáš na kamarátky? Prečo ťa nechali čakať osamote?” 

“Raz som tie kravy čakala dve hodiny. Ale tak fungujú všetky baby, nie? Veď ty o nich musíš vedieť svoje.”

“Čosi viem. Akurát ja som vyberavý. Keď narazím na krásku tvojho levelu, zakusnem sa a nepustím.” 

Opätovala mi pohľad. Posunul som k nej vodku a na ex ju do seba hodila. Nasledoval som príklad dievčiny, ktorá mohla byť mojou dcérou a na barmanku zdvihol dva prsty.

“Tak, Lucka, s kamarátkami tancujete do rána?”

“Jasné.”

“A tancuješ radšej sama alebo s chalanom?”

Potiahla si z vapy a ponúkla mi. Jahodová príchuť odrovnala zvyšok mojich chuťových pohárikov a keď sa z druhej strany boxu objavil podgurážený mladík, s poďakovaním som jej ju vrátil. 

“Heeej, krásavica. Nechcela by si mi pusou spríjemniť večer, čo?”

“Máš štýl,” žmurkla na mňa, ignorujúc rovesníka s fľakmi vápna na mikine.

Hodil sa vedľa nej a chytil ju za stehno. Lucka sa zasmiala, no neodtiahla. Vyhadzovač nás periférne sledoval.

“Ja ti ho rád spríjemním tiež,” posunul ruku na prsník a Lucii trvalo niekoľko sekúnd, než ju odhodila. 

“Kamarát, práve sa s touto krásavicou bavím a neprekážalo by mi, keby si svoju ožratú riť vzal o bar ďalej,” prekrikoval som cez stôl reproduktory. “Ak pobehneš, ešte stihneš posledný vlak do Kittsee.”

“Nepruď, starec. Vráť sa do postele za svojou tlstou manželkou. Nevidíš, že si moju prítomnosť slečna užíva?” 

Nalepil sa na ňu bližšie. Lucka na jeho špinavú mikinu mrkala rovnako ako na mňa pred piatimi minútami. Niečo jej šepkal a ona sa s mávnutím ruky zachichotala. 

Prešiel som okolo stolu a naklonil sa mu k uchu: “Ak sa okamžite neodjebeš, ty zasraná strata času, tak chytím tieto poháre a budeš ľutovať, že tvoj tatko nestihol skôr vytiahnuť.” 

“Tak to skús,” odsotil ma.

_This post is for subscribers only._
### Kalvária jedného muža (3/5): Jalové rady
URL: https://www.obycajnynepokoj.sk/kalvaria-jedneho-muza-psychologicky-thriller-epizoda-3-audiokniha/
Last updated: 2026-07-16T08:31:21.000Z
[« Pred. epizóda](https://www.obycajnynepokoj.sk/kalvaria-jedneho-muza-psychologicky-thriller-epizoda-2-audiokniha/) [Nasl. epizóda »](https://www.obycajnynepokoj.sk/kalvaria-jedneho-muza-psychologicky-thriller-epizoda-4-audiokniha/)

_This post is for subscribers only._
### Kalvária jedného muža (3/5): Jalové rady
URL: https://www.obycajnynepokoj.sk/kalvaria-jedneho-muza-psychologicky-thriller-epizoda-3/
Last updated: 2026-07-27T11:43:27.000Z
[« Pred. epizóda](https://www.obycajnynepokoj.sk/kalvaria-jedneho-muza-psychologicky-thriller-epizoda-2/) [Nasl. epizóda »](https://www.obycajnynepokoj.sk/kalvaria-jedneho-muza-psychologicky-thriller-epizoda-4/) 

Radšej príbehy počúvaš? Žiadny problém - audiokniha na teba už čaká!

[Počúvať audioknihu ](https://www.obycajnynepokoj.sk/kalvaria-jedneho-muza-psychologicky-thriller-epizoda-3-audiokniha) 

---

## Piatok

Škrípanie káry nadránom stíchlo a dovolilo mi na pol hodinku zadriemať. Po drnčaní budíku sa však kolotoč spustil vo vyjazdených koľajach. Na moje sklamanie ma nezrazilo auto, než som si pípol zamestnaneckú kartičku a od deviatej som čučal za stolom otravujúcim posledných desať rokov môjho života. 

Onedlho po mne prišla Marika. Vyzerala horšie než ja - a to bolo čo povedať. Kruhy pod očami, mastné vlasy, košeľa, ktorá sa zľakla žehličky… Dokonca sa mi zdalo, že sa snažila kabelkou zakryť fľak od kečupu na sukni. Dieliky dotvárali obraz zlomeného človeka. Vyčítavý hlas sa vrátil a mne jej prišlo ľúto, než som svedomie nezamkol pod šedú hmotu. 

Odkiaľ zase ide ten zasraný vŕzgot?! Nedostanem aspoň okamih pokoja? 

Sústredil som myseľ na Powerpoint. Zostávalo šesť slidov. Napriek snahe zabudnúť na život mimo vodiacich čiar a stĺpcov predaných úverov mi hukot v ušiach silnel. Vo vrecku začali hrať The Doors a ja som zodvihol bez prečítania volajúceho.

“Haló?”

“Janko?” 

Hlas sa lámal napriek dobrému signálu.

“Eliška, si to ty? Prepáč, ja som včera zaspal. Vypadli mi z hlavy tie neprijaté hovory.” 

Som ja veru starší braček - nevideli sme sa pol roka a ja na ňu zabudnem pri prvej príležitosti. Ešteže sa s odpúšťaním nepodala na mamku. 

“Potrebujem… Potrebujem známu tvár.” 

Hlas doznieval sťa ozvena v jaskyni. Zatiaľ sa jej darilo zadržiavať plač.

“Čo sa deje? Stalo sa Danke niečo?”

“Nie po telefóne. Môžem prísť dnes večer?” 

“Pravdaže, od toho som tu. Neboj - hocičo sa deje, nie je tak zle. Porozprávame sa a uvidíš. Dovtedy hlavne kľud. Chladnú hlavu.”

“Dobre. Snažím sa.” 

V pozadí pospevovala moja neter. Eliška cmukla a zašepkala jej, nech nehádže chrumky na televízor. Potom sa vysmrkala a pokračovala: “Naozaj ti ďakujem. Si asi jediný chlap, na ktorého som sa mohla spoľahnúť. Tak večer.” 

Položila bez čakania na odzdravenie. Natoľko ma vyviedla z miery, že som nezaregistroval Peťa prichádzajúceho z mítingu so správami o ‘rozširovaní tímového povedomia’, ako sme partizánsku iniciatívu nazvali. Jednu zlú myšlienku nahrádzala horšia a moje svedomie sa stalo neviditeľným bojiskom.

---

Než sa mi v tvári obnovil cit, ťahalo na pol dvanástu. Z raňajšieho slajdu som napísal prvé dve vety. Peter si podopieral bradu nad klávesnicou a zdvihol na mňa pohľad.

“Obed?”

“Som hladný, že nevidím.” 

Pri výťahu sa kolega chytil za brucho. 

“Tuším mi nesadol ten chia puding.” Črevá zabručali na súhlas. “Ja som jej hovoril, že ho jeden banán nezachráni. Počkaj ma chvíľočku, musím…”

“Keď musíš, tak musíš. Len nech tu nestojím pol hodinu.” 

Za rohom som zazrel včerajšie dovolenkové dámy. Tentoraz vynechali egyptských teroristov a na mušku si vzali cieľ bližší môjmu srdcu.

“Videla si mladú Stanekovú?” 

Usmial som sa nad budúcnosťou, v ktorej po päťdesiatke aj ja začnem častovať tridsaťpäťročné kolegyne titulom mladice.

“Mariku? No jasné,” kývala hlavou Anka, natriasajúc si druhú bradu. “Nedá sa prehliadnuť. Znovu preflámovala noc.”

“Ha-há, čoby flámy. Sesternica sa pozná s jej susedou. Spoza dverí počuť rev ako z parlamentu. Vraj sa neprestávajú hádať ani v spánku.”

“Nehovor. Také vážne?” 

Hanka skontrolovala okolie. Schoval som sa za stenu. 

“Manžel jej podal žiadosť o rozvod. Prevody zaškrípu každému manželstvu, ale odkedy jej mamička dostala rakovinu… Marika ju presťahovala k nim domov, nech má mamu pod dohľadom. Svokra v byte chlapovi nevonia.”

“Tam musia byť iné problémy. Toto ich len zdvihlo na hladinu.”

“Drahá moja, ešte som neskončila. On už si stihol nájsť milenku.”

“Tá suseda ich videla?” 

“Nie, ale mysli - keď ti chlap nevie bez koktania odpovedať, kde po robote chodil, asi vymetá komíny pod cudzou strechou, nie?”

“Hej…” posmutnela Anka. “Chudátko Marika, život sa na ňu zosypáva. Ja som zase na porade počula, že je v disciplinárnom konaní. Vážna nedbanlivosť alebo dokonca pokus o podvod. Ešteže na obstarávaní prezreli zmluvy s právnym, inak z toho mohli byť problémy.” 

Pokým sa mi po hrudníku rozlievalo teplo víťazstva, hlavu gniavila nechuť. Zo samého seba. Keby som ten deň počkal…

“Vedenie jej popri vyšetrovaní udelilo ultimátum. Odmietla a sama dala výpoveď. Že potrebuje dlhšie voľno. V pondelok si má vypratať kanceláriu. Navyše ju čakajú súdne ťahanice, ak sa podozrenia osvedčia.”

“To by som na ňu ani za sto rokov nepovedala. Určite si dobre rozumela?”

Kolegyňa kývla ramenami. 

“Prešla som si panickými útokmi za menej. Neviem, čo asi zažíva ona. Neodporúčam taký zážitok ani najhoršiemu nepriateľovi.”

Dvere od záchoda sa rozleteli a Peter ma vysmiaty ťukol do ramena. 

“Ach, znovunarodený. Zavolal si výťah?” 

Bez odpovede som čumel na manažérkine žalúzie. Výťah so zacinkaním dorazil a z dverí vyšli traja developeri. Pozdravili nás a keď som neodzdravil, zakýval mi kamarát rukou pred očami. 

“Hej, idem, idem,” vkročil som dovnútra a nedal na sebe poznať, že si kára po mňa prišla do práce.

_This post is for subscribers only._
### Kalvária jedného muža (2/5): Škripot
URL: https://www.obycajnynepokoj.sk/kalvaria-jedneho-muza-psychologicky-thriller-epizoda-2-audiokniha/
Last updated: 2026-08-24T14:23:39.000Z
[« Pred. epizóda](https://www.obycajnynepokoj.sk/kalvaria-jedneho-muza-psychologicky-thriller-epizoda-1-audiokniha/) [Nasl. epizóda »](https://www.obycajnynepokoj.sk/kalvaria-jedneho-muza-psychologicky-thriller-epizoda-3-audiokniha/) 

![audio-thumbnail](https://storage.ghost.io/c/70/1a/701a386f-0e5a-457f-b5e8-61f644a7a32d/content/media/2026/05/Kalvaria-E2--final-_thumb.png)

Kalvária jedného muža, Ep. 2 - audiokniha

0:00

/1206.391497

1×

---

Nečakané zistenia o Marike a manželských problémoch Jánovej sestry nalamujú pôvodný plán. Čo sa stane s vŕzganím pod tlakom pochybností?

[Počúvať ďalšiu epizódu ](https://www.obycajnynepokoj.sk/kalvaria-jedneho-muza-psychologicky-thriller-epizoda-3-audiokniha) 

[« Pred. epizóda](https://www.obycajnynepokoj.sk/kalvaria-jedneho-muza-psychologicky-thriller-epizoda-1-audiokniha/) | [Audioknihy](https://www.obycajnynepokoj.sk/audioknihy/)
### Kalvária jedného muža (2/5): Škripot
URL: https://www.obycajnynepokoj.sk/kalvaria-jedneho-muza-psychologicky-thriller-epizoda-2/
Last updated: 2026-08-24T14:23:30.000Z
[« Pred. epizóda](https://www.obycajnynepokoj.sk/kalvaria-jedneho-muza-psychologicky-thriller-epizoda-1/) [Nasl. epizóda »](https://www.obycajnynepokoj.sk/kalvaria-jedneho-muza-psychologicky-thriller-epizoda-3/) 

Radšej príbehy počúvaš? Žiadny problém - audiokniha na teba už čaká!

[Počúvať audioknihu ](https://www.obycajnynepokoj.sk/kalvaria-jedneho-muza-psychologicky-thriller-epizoda-2-audiokniha) 

---

Pri vkladaní kapsle do kávovaru som mrkol na Julku. Projektová manažérka zo stavebných sporení sa slnila v relax zóne. S dózou Carte d’Or na bruchu. 

Než som sa stihol priblížiť, strčila zmrzlinu poza gauč a akože napísala správu do chatu. Okrem svojich skrýš želé cukríkov jej išla huba o každom spadnutí špendlíka v kancelárii, kvôli čomu som jej s úsmevom podal kávičku a nekomentoval prekysnuté stehná.

“Dobré ránko. Vidím, že využívaš slniečko naplno.”

“Než znovu na dlho zmizne. Zima mi ubíja dušu.”

“Amen. A nie sme v tom sami. Vieš, kto sa mi v slabšej chvíľke zdôveril, že hľadá dom na Maledivách?”

“Alena Skalická z korporátov sa vraj sťahuje na Kanáry.”

“Naša šéfová, Marika. Zatiaľ to nikomu z firmy nepovedala. Bála sa, aby sa nerozšírili nejaké fámy alebo tak.”

“Pochopiteľné. Na jej mieste by som o ďalšie nemala záujem. Čo to máš, preboha, na nohách?”

“Darček od DevOps tímu. Krokodília koža. Sladké, nie? Ale vráťme sa k Marike - aké ďalšie fámy?”

“Ale nič… Sme sa o nej bavili s Oľgou.”

“Tvojou sesternicou z risku? Nevidel som ju, odkedy ich presťahovali. Musím jej zablahoželať k povýšeniu.”

“Ďakujem, odkážem.”

“Seniorným riaditeľom sa človek nestáva každý deň. Treba taký krok poriadne osláviť.”

“Veru sme oslavovali. Trochu… priveľa. Zavolali aj Mariku - Oľga sa s ňou pozná z predchádzajúcej práce.”

“Naozaj?”

“Dievčina prišla v podguráženej nálade a celý večer nemala hlboko do pohára. Chápeš, kam tým mierim?”

“Nehovor.”

Tváril som sa zhrozene, no žalúdok mi od radosti skoro vyletel cez uši.

“By sa jej poriadne dlhá dovolenka hodila. Počula som, že ju už viackrát tento mesiac napomínali. Určite si si tiež všimol, že…”

“Nie je vo svojej koži. Čo tam po pár prešľapoch a pochybnom risk manažmente. Dá sa dohromady.”

“Len aby.”

“S pitím je vždy problém. Akurát premýšľam - videl som ju tiež, minulý týždeň. Zamkla sa do kancelárie s fľaškou koňaku. Nie lacného. Aby jej na tú haciendu vyšlo.”

“Na Maledivách by si haciendy hľadal ťažko, Janko. Ale barák tam nebude lacný. No, musela si nasporiť. Teraz ponúkame na sporeniach pekné úroky. Zamestnanci majú percento navyše. Peter šporí na chatu. Mal by si si odkladať aj ty.”

“Ja si už užívam zdvojnásobenie úrokovej platby mojej hypotéky.” 

“My si tvojej obety ceníme. Radšej si ju zafixuj, nech ťa nezloží. Ktovie, či znovu dostaneme úvery zadarmo ako po dvetisíc ôsmom.”

Sledovali sme autá ťahajúce sa cez žily Bratislavy. Julke zaškvŕkalo v bruchu. 

“Proste dúfam, že jej tieto nepríjemnosti neprejdú cez hlavu.”

“Mhm.”

“Nebudem ťa viac zdržovať. Vidím, že máš plné ruky práce. Prajem pekný zvyšok dňa. A dobrú chuť k obedu.”

“Dobrú, dobrú.”

“Prosím, hlavne o týchto klebetách nikomu nehovor,” naklonil som sa k nej. “So šéfovou nebude tak zle. Na sto pro.”

Kolegyňa sa obrátila naspäť k predobedňajším lúčom a zavrela oči.

“Nestrachuj sa. Som ako hrob zamknutý na dvanásť západov.”

Nič iné som od teba ani nechcel počuť, Julinka.

---

Hodiny som sledoval každých 5 minút, očami potískajúc ručičky. Po sadnutí na miesto som stihol o nových zisteniach informovať Peťa aj QA testera z tímu, no obaja museli odbehnúť na plánovanie šprintu a nechali ma obhrýzať si nechty. 

Netušil som, že by Marika pila alkohol, nieto s ním mala problémy. Ale také vážne zistenia sú… no, vážne a treba o nich informovať spolupracovníkov. Spolupracovníci následne zdelia novinky svojim spolupracovníkom. Napríklad pri plánovaní šprintu. Verejné povedomie sa pekne, exponenciálne obohatí správnym smerom. 

No tak, už choď, nechceš prísť neskoro, opakoval som s pohľadom na roletách. Si hladná. Bež niekomu piť krv teraz, než sa ostatní vrátia z obeda.

O 11:58 sa dvere otvorili a ulízaná hlava odišla s notebookom pod pažou. Pre istotu nemala červené iba bielka, ale aj rozlíčený makeup. Márne sa snažila zakryť prúdiky maskary. Určite by nám však dokázala podať polhodinovú lekciu o správnom púdrovaní. Tým patentovaným tónom patricija.

Precupital som pomedzi stoly a skontroloval vzduch, než som za sebou zavrel presklené dvere. 

“Showtime,” zamrmlal som hlášku z akčného béčka. Avšak sotva som dopovedal, za rohom cinkol výťah a po podlaží sa rozniesol známy zvuk opätkov. 

Marikiných alergénnych opätkov. 

Moje odhodlanie zletelo znepokojujúcim tempom od Jasona Bourna po posraté trenky. Len tak-tak som z miestnosti vyskočil a akoby nič pokračoval na záchody. Až teraz som si uvedomil, že krokodília koža vŕzga zarovno kostolných vrát a snažil sa našľapovať na päty.

Manažérkine oči, zabrané do vlastných problémov, sa nezdvihli z koberca. Po pár sekundách vyšla bez laptopu a cestou si potichu nadávala. Od značky ‘Páni’ som ju mlčky sledoval. Dve ženy zabraté do dovolenkových rozhovorov mi dotvárali kulisu.

“Egypt je pekný, ale tie bombové útoky a nepokoje, čo tam sú…”

“Prosím ťa, kto by išiel odpaľovať bombu na pláž hotela? Nebuď smiešna, Anka.” 

Napriek tomu, že moja maličkosť Anke a Hanke nestála za pohľad, som pred návratom do kancľu nechal galoše za odpadkovým košom. Pokiaľ by sa pýtali, pridal som sa do barefootového hnutia. 

Marikin počítač sa ešte nestihol zamknúť, čo mi zmenilo plány. V sérií porozhadzovaných zložiek som po chvíli našiel cieľ - zmluvu IT zákazky. 

Suma sa šmahom zmenila z päťstotisíc na šesťstotisíc eur, pričom v podmienkach vznikla klauzula o úhrade zvyšných stotisíc v prospech účtu vo Švajčiarsku - úplnou náhodou práve tomu Marikinho otca. Platnosť nie je na rok, ale tri, s ročným účtovaním. 

Marika, Marika… Nevedeli sme, že si takých vecí schopná. 

Než som prilepšil aj detaily kvartálnych výkazov, ktoré mala v blízkej dobe odosielať, prišiel mail. Adam Krčmár z trojky písal, že mu má tú zmluvu okamžite poslať podpísanú, lebo presunuli míting s dodávateľom. 

Ideálne načasovanie. Dokončil som audit, vrátil okná do pôvodného stavu a vyšiel k svojmu stolu práve načas. Pani Bátoriová utekala do svojho hradu s telefónom v ruke. Schoval som sa za stenu a počúval. 

“Do riti, nedajú pokoj. Čo som na baterky?! Áno, áno, sa neposer. Nie si tu jediný s kopou roboty, Adam.” 

Hučanie tlačiarne preťal telefón. Trochu ma oziabali nohy.

“Kde si? Mám tie dokumenty podpísané, donesiem ti ich. Ok, hneď som tam.” 

S papierom zrolovaným v pästi odbehla otráviť deň ďalšiemu výťahu ľudí. Spokojne som sa vrátil po topánky a počkal na Peťa, s ktorým som mal dohodnutý obed.

---

Do pol siedmej som čakal, než Marika zdvihne kotvy. Konečne som si nemusel robiť starosti, že ma uvidia kolegyne plánujúce ultra all-inclusive na Sinajskom polostrove. 

Napriek pocitu nedokončenej práce som prehrabávanie sa cez manažérkine šuplíky a koše vzdal po pol hodine. Mimo starých budgetov a kresby tímového workflow som nenašiel viac než vlhké vreckovky so skrkvanými obalmi od čokolády. 

Niekto si nasmeroval Julkinu trajektóriu neuspokojenej ženštiny. Hlavne, že ešte pred rokom nevynechala lekciu o dôležitosti keto diéty. Vďaka šéfovej viem, akým spôsobom variť brokolicu, keď si kupujem hranolky z McDonaldu.

Zbalil som si caky paky a nahradil raňajší taxík autobusom bez klimatizácie. Kým vodič zastavil v Petržalke, odumrela mi jedna polovica mozgu z nedostatku kyslíku a druhá z odhaleného podpazušia medveďa s tričkom Motörhead, ktorý celú cestu čumel na moje boty. 

Košeľu som si rozopol už pri odomykaní bytu. Napriek očakávaniam mi nálada spadla späť do depresívneho normálu. Veď ako inak - nie som Skalická z korporátov. Debilovia sa nedostanú po chalupu na Malte, iba maltu na chalupe. Aby sa pohli vo firemnej hierarchii, potrebujú kompromitovať kolegov.

“Nezmysel,” zhodil som zo seba nohavice a prehľadal chladničku. “Všetko robím pre tím. Dievčina dostane zaslúžené a v robote sa prečistí vzduch.”

Vyzbrojený rožkom, horčicou a salámom po záruke som na balkóne čítal novú stranu z príbehu sídliska. Ostatní majú život predsa rovnako posraný. Zrazu ktosi zreval ‘Gól!’, až zadunela stena. 

Á, zabudol som, že sa dnes hrá o Stanleyho pohár. Sused rád aktuálne dianie pripomína šťastlivcom naokolo, či sú fanúšikmi hokeja alebo nie. 

Z poličky som vytiahol vreckové rádio, darček od otca k tridsiatym piatym narodeninám, a komentátor sa prebudil k životu. Washington Capitals viedli nad Vegas Golden Knights dva jedna. 

Bodlo by studené pivo. Akurát som doma žiadne nemal a na plážovom kresle sa pridobre sedelo. 

Nevadí, zavrel som oči a počúval hru. Keď neprší, aspoň kvapká. 

---

Z driemot ma prebral Jim Morrison. Slnko bojovalo na obzore popri vrcholiacom zápase.

“This is the end, my only friend, the end,” ozývalo sa z nohavíc v chodbe. Nemal som záujem zdvíhať zadok kvôli nejakému telemarketingu predávajúcemu prvý antikoncepčný krém pre homosexuálne páry. Viečka sa mi naspäť privreli a sen o jachtení na juhu Francúzska pokračoval. 

Škripot. Ohavné trenie železa o železo, zanechávajúce pískanie v ušiach. Odkiaľ sa berie - z podpalubia? Samotného mora?

Ďalšie zaškrípanie ma vrátilo do Bratislavy. Vytiahol som sa o zábradlie a sledoval mláčky oranžového svetla. Paneláky stíchli, ulica ležala bez pohybu. 

Jedna ráno. Super, teraz nezaspím. Do roboty znova rozlámaný. Sústrediť sa na výkazy v takom stave je olympijský výkon.

A teraz si predstav, že ti kolega analýzy prepíše, vrátila sa myšlienka z večera. 

Ohrýzal som si palec, opakujúc prečo účel svätí prostriedky, keď sa pod balkónom opäť prehnal škripot. Pripomínal nechty ťahané po tabuli. Zažmúril som na ihrisko a prvýkrát ju uvidel. 

Za detskou hojdačkou chodila silueta v plášti, ťahajúca káru prehodenú kusmi látky. Kvôli kapucni som jej nevidel do tváre. Z konštrukcie vytŕčal zvon zavesený na kovovom ramene a vidly hrdzavé ako samotný vozík. Kolesá pišťali o dušu. 

Musel to byť bezdomovec. Asi opitý, s korisťou do zberu. Ja pôjdem ráno do svojej práce, on zase do svojej. Na živobytie si zarábame každý inak a predsa nás oboch spoločnosť gniavi.

“Bež v pokoji, bratu,” zašomral som. “Len keby sa dalo tichšie.”

Vrátil som rádio na poličku a zavrel balkónové dvere. Prešiel som do sprchy, kde vŕzganie poľavilo a myseľ mi v šume chladnej vody pookriala. Ako bude vlastne tím fungovať bez Mariky? Aby mňa povýšili, musela by motyka vystreliť priamo seniornému riaditeľovi do ksichtu, keďže mi manažérka nenapísala najlepšie hodnotenie. Navyše, reagovali by ostatní pozitívne, alebo by ma brali za zradcu?

S uterákom v ruke som vyšiel z kúpeľne a so zhrozením zistil, že škripot káry nezmizol. Dokonca zosilnel. Bezdomovec sa medzitým z ihriska vyparil a preliezačky opäť spali spolu s odparkovanými autami. 

Spadol som do postele, no spánok sa mi vyhýbal oblúkmi. Vŕzgot tiež dvakrát nepomáhal. Po pol hodine s hlavou vo vankúši som sa vrátil na balkón. Postava s károu sa prechádzala rovno pod mojimi oknami. 

“Hej, kamarát,” zakričal som, “čo tak si ľahnúť do trávičky a na dnes život zabaliť?”

Žiadna odpoveď, žiadna reakcia.

“Počuješ tam dole? Odsťahuj sa zabývať do susedových smetiaku, keď nechceš sklapnúť.” 

Vo svetle verejného osvetlenia som zazrel úsmev. Kožu mal napriek žltej žiare mŕtvolne bledú. 

Netreba volať políciu, možno odíde sám. A možno nie a bude ma srať až do rána. Zaručene sa nikam neponáhľa. Z nočného stolíka som vybral štuplíky do uší a zaliezol pod paplón. 

Pena pískanie nezastavila, ešte viac ho v hlave zosilnila. So zavytím som si pritisol na uši dlane a čakal na spásu. Neprišla. Odhodil som štuple na stolík a zašiel po mobil. Displej svietil tromi neprijatými hovormi od Elišky.

Sestrička moja zlatá, snáď si do rána poradíš. Ja mám vážnejšie problémy.

Vyťukal som 158\. Z reproduktoru sa ozval ženský hlas. 

“Polícia, tiesňová linka. Ako vám pomôžem?”

“Dobrý vee…” Čo je vlastne - večer, ráno, noc? “Dobrý deň. Rád by som nahlásil rušenie nočného kľudu na Medveďovej. Nemôžeme tu spať kvôli opitému bezdomovcovi. Neznesiteľne vŕzga s károu.” 

“Ako dlho to trvá, pane?”

“Viac než pol hodinu stojí pod mojim balkónom. Počul som ho však aj včera.”

“Hm… Zatiaľ ste prvý, kto o ňom volá,” zarazila sa operátorka. “Obvykle zo sídlisk dostaneme aspoň dve hlásenia.”

“Asi ma to prestalo baviť prvého. Veď sa ten lomoz nedá vydržať.”

“Ok, pošlem k vám jednu hliadku. Na pána si posvietime,” povedala nepresvedčene. “Poprosím vás ešte o meno a presnú adresu.”

Nadiktoval som jej údaje a s prstami na spánkoch sa natiahol do kresla. 

---

Zobudil ma telefonát. 

“Haló?” zamumlal som.

“Dobrý večer. Blažejová, policajná stanica. Volala som s vami pred pol hodinou.”

“Ha?”

Snažil som sa rozpomenúť, čo sa dialo a prečo spím v obývačke. Škripot valiaci sa zo stien mi osviežil spomienky.

“Pred chvíľou mi volal strážnik z Medveďovej. Na celej ulici je kľud. Žiadni bezdomovci ani hluk.” 

Ten hajzel sa musel schovať, keď uvidel policajta a teraz ma naschvál vytáča. Lebo som si dovolil otvoriť hubu.

“Ste tam, pane?” 

“Veď ho počujem,” prešiel som k oknu v spálni. Chlap mátožne pochodoval hore-dole s vozíkom plným harampádia. Občas sa látka na káre posunula a zo štrbiny vyprskli iskry. “Stále mi tu chodí, hnusoba. Hej, ty!” zakričal som, zabúdajúc na telefón pri ústach. “Volám s políciou. Zabásnu ti riť. Počuješ? Nepočúva ma,” dodal som operátorke. 

“Rada by som vám pripomenula, že za zneužívanie tiesňovej linky účtujeme vysoké pokuty.”

“Prečo by som vám klamal, pani Blažejová? Určite sa iba stiahol, keď videl strážnika a teraz mi nedá pokoj. Počúvajte!” vystrčil som telefón cez okno. Bez slova načúvala pískaniu železa. “Už mi veríte? Haló, ste tam ešte?”

“Ak si z nás budete strieľať, pošlem toho strážnika za vami. Táto linka je pre ľudí, ktorí potrebujú pomoc. Želám dobrú noc.” 

Hovor sa ukončil. S otvorenými ústami som spadol na zadok a napriek prášku na spanie do rána nezažmúril oka. 

## Pridaj sa zdarma do Vnútorného kruhu!

Získaš plný prístup do knižnice a k audioknihám, ako aj k Autorským komentárom jednotlivých príbehov.

Chcem sa pridať 

Email sent! Check your inbox to complete your signup. 

E-mailové adresy nikomu nepredávam a neposielam spam.

Nečakané zistenia o Marike a manželských problémoch Jánovej sestry nalamujú pôvodný plán. Čo sa stane s vŕzganím pod tlakom pochybností?

[Čítať ďalšiu epizódu ](https://www.obycajnynepokoj.sk/kalvaria-jedneho-muza-psychologicky-thriller-epizoda-3) 

[« Pred. epizóda](https://www.obycajnynepokoj.sk/kalvaria-jedneho-muza-psychologicky-thriller-epizoda-1/) | [Knižnica príbehov](https://www.obycajnynepokoj.sk/kniznica-pribehov/)
### Hrôza redigovania: Prečo začalo Sanatórium v banke a skončilo s myšou?
URL: https://www.obycajnynepokoj.sk/autorsky-komentar-sanatorium-sv-anny/
Last updated: 2026-08-10T14:41:58.000Z
[« Pred. komentár](https://www.obycajnynepokoj.sk/autorsky-komentar-spravna-vec/) [Nasl. komentár »](https://www.obycajnynepokoj.sk/autorsky-komentar-kalvaria-jedneho-muza/) 

V predchádzajúcom [autorskom komentári k poviedke Správna vec](https://www.obycajnynepokoj.sk/autorsky-komentar-spravna-vec/) som sa dotkol lovenia nápadov a inšpirácie pre príbehy. Teraz by som rád v spojení so vznikom Sanatória priblížil druhú stranu mince - a síce dôležitosti úprav a redigovania (anglicky “editing”, ktoré ako správny Slovák používam v konverzáciách tiež). 

Spisovateľov sa čitatelia často pýtajú, či čítajú svoje vlastné príbehy a realita ich prekvapí. Píšeme síce príbehy, ktoré sami chceme čítať a ktoré nás zaujímajú, avšak aj čokolády Lindt sa dá objesť.

> Schopnosť redigovania je jedna z najdôležitejších zručností spisovateľa. Bez problémov tromfne inovatívne nápady a zaujímavé prvotné koncepty.

Kým spisovateľ knihu napíše, prečíta si ju viackrát než hociktorý z jeho skalných fanúšikov. Väčšinu autorov zatopí studený pot len pri piatom pohľade na zoznam kapitol. Nevedia sa dočkať, kedy sa budú môcť posunúť do niečoho nového, čo nepoznajú naspamäť.

Toto trápenie je kriticky potrebné. Brandon Sanderson pri jednej z prednášok spomenul, ako sa v mladosti divil pri pohľade na prvotné koncepty rôznych známych kníh. Vraj sa nedali čítať, množstvo z nich úplne rozdielnych od verzie v tlači! 

Vtedy mu to doplo - schopnosť redigovania vlastného textu je jedna z najdôležitejších zručností spisovateľa. Bez problémov tromfne inovatívne nápady a zaujímavé prvotné koncepty. Prečo? Dovoľte mi vziať vás na krátky výlet časopriestorom ku koreňom [poviedky Sanatórium sv. Anny](https://www.obycajnynepokoj.sk/sanatorium-sv-anny-prizraky-minulosti-psychologicky-horror-epizoda-1/).

_This post is for subscribers only._
### Kalvária jedného muža (1/5): Plán pomsty
URL: https://www.obycajnynepokoj.sk/kalvaria-jedneho-muza-psychologicky-thriller-epizoda-1-audiokniha/
Last updated: 2026-07-03T10:33:46.000Z
[Nasl. epizóda »](https://www.obycajnynepokoj.sk/kalvaria-jedneho-muza-psychologicky-thriller-epizoda-2-audiokniha/) 

![audio-thumbnail](https://storage.ghost.io/c/70/1a/701a386f-0e5a-457f-b5e8-61f644a7a32d/content/media/2026/05/Kalva--ria-E1--final-_thumb.png)

Kalvária jedného muža, Ep. 1 - audiokniha

0:00

/1049.470544

1×

---

Jano zbiera posily na diskreditovanie manažérky, no mysteriózna postava s károu mu odmieta dať pokoj. Vyrieši problém zavolanie polície?

[Počúvať ďalšiu epizódu ](https://www.obycajnynepokoj.sk/kalvaria-jedneho-muza-psychologicky-thriller-epizoda-2-audiokniha/) 

[Knižnica príbehov](https://www.obycajnynepokoj.sk/kniznica-pribehov/)
### Kalvária jedného muža (1/5): Plán pomsty
URL: https://www.obycajnynepokoj.sk/kalvaria-jedneho-muza-psychologicky-thriller-epizoda-1/
Last updated: 2026-06-28T08:11:58.000Z
[Nasl. epizóda »](https://www.obycajnynepokoj.sk/kalvaria-jedneho-muza-psychologicky-thriller-epizoda-2/) 

Radšej príbehy počúvaš? Žiadny problém - audioverzia na teba už čaká!

[Počúvať audioverziu ](https://www.obycajnynepokoj.sk/kalvaria-jedneho-muza-psychologicky-thriller-epizoda-1-audiokniha) 

---

## Streda

“Ján!”

Čo zase chce? 

“Jano, kde si?!” 

Skúste moju šéfovú odradiť. Kobra 11 v sukni a popolníkoch.

“Tu, Marika,” stlačil som tlačidlo s nápisom ‘Lungo’. 

Vyčesaná hlava vykukla spoza steny, mávajúc štósom papierov. 

“Toto treba do konca týždňa prerobiť, rozumieš mi?” 

Rozumiem - znovu sviatočná nálada. 

Kávovar zapípal, ponúkajúc novú možnosť otočiť sa rýchlokvasenej riaditeľke spotrebiteľských úverov chrbtom. Škrípanie Marikiných zubov sálalo na metre a pre uši degenerátov môjho typu neexistovalo príjemnejšieho zvuku. 

“Ako si to predstavuješ, Jano? Ha? Pošleš mi túto kopu nezmyslov namiesto ročného reportu deň pred meetingom s boardom a čakáš, že sa poďakujem?” vtisla sa s tvárou medzi mňa a kuchynskú linku. 

Tuším sa jej popri tej dramatickej pauze parilo z uší. Ohohó, balancujeme na hrane. 

“Ďakujem pekne, veru.”

“Čo sa ti na tej kope nezmyslov nepáči tentoraz?” 

Odkedy ju povýšili, znižovala sa mi sračkotolerancia exponenciálnym radom. Hlavne posledný mesiac sa chovala otravnejšie než obvykle a akože zabúdala odpovedať na e-maily. 

“Vidíš tie nadpisy? Dva rôzne fonty. Sme v roku 2018 a WordArt nie je cool. Alebo štruktúra samotného dokumentu - uvedieš problémy až po vysvetlení riešení. Navyše s kopou irelevantných dát. To ani nespomínam pridávanie neviem akých smajlíkov do slidov pre predstavenstvo,” hodila vytlačenú prezentáciu na stôl. 

“Hm, a predsa si to spomenula…”

Začínal som pochybovať, že dokáže slová čítať v správnom poradí. 

Vo vačku mi zazvonil telefón. Sestra. Schválne, či aj ona trpí pod nesprávnou hviezdou. Zrušil som hovor a usmial sa Marikinej gestikulácii.

Nalejme si čistého vína. Nie som bohvieaký pracovník, ale dokážem posúdiť, že si drahá Marička povýšenie nezaslúžila. Hodná bola nakopania presne tam, kam sa posledných päť kvartálov cpala predstavenstvu. Ostatní roky drieme na analytických pozíciách a panička si za dve letá prebehne trištvrte hierarchie. Narodila sa taká alebo je Maybelline? 

Prdlajs. Zlé odhady idú na mňa, dobré na šéfovú. Za výkon oddelenia nemôžu nízke úrokové sadzby a expanzia ekonomiky, ale jej vodcovské schopnosti. A tak spolu s prémiami zhrabne naša vyčesaná trúba aj zopár povýšení. Korporátny život. Stačí už len fľusnúť a vyleštiť.

“Prepáč, to som prehnala. Otázka nie je, čo sa mne nepáči,” kývala hlavou svojim arogantným spôsobom. “Ale ako si ten report odflákol. Sme na jednej lodi a teraz viac než inokedy potrebujem spoľahlivú robotu. Prepáč, ale nezostáva mi kapacita kontrolovať Powerpointy. Aj keby som vás rada koučovala. Smiem ťa požiadať, aby si tú prezentáciu prerobil? Ihneď - žiadne výhovorky, lebo na ne nemáme čas.”

Pred zahnutím za roh sa zastavila: “Pokiaľ neukážeme vedeniu svoju hodnotu, pri najbližšom reorgu nás pošlú na infolinku. Rozumieš?”

“Ja, Herr General.” 

S pokazeným zvyškom dňa som sa odšuchtal za počítač a popri písaní SQL kódu sníval o pravdepodobnostiach fatálnych pracovných úrazov. 

---

Byt som odomykal až po deviatej večer. Preliačina vo dverách sa stále sama neopravila, no aspoň som si na ňu za posledných päť rokov zvykol.

Dojedol som špagety z predvčerajška a nalial si pohár koly s rumom, ktorá ľuďom oddávna pomáhala kvasiť nad životným nešťastím. Aspoň počasie mi držalo rozum nad hladinou kolapsu. 

Tohtoročné leto kvitlo do krásy každým dňom. Nie príliš dotieravé horko, osviežujúci vetrík. Ideálne pre večerné vychádzky a bozkávanie sa na lavičkách. Navyše šlo stále vidieť vyhasínajúce lúče za obzorom. Oprel som si lakte o zábradlie balkónu v pokuse odletieť do krajiny zabudnutia. 

Takto nádherne je na Maledivách celý rok. A mňa môj bratislavský byt za dva mesiace donúti pekne-krásne skloniť hlavu pred rannými mrazmi. Prečo som v mladosti nezačal podnikať, kým som ešte vydržal trsať do rána? Celé tie stratené roky by som makal na seba a v štyridsiatke odtancoval do dôchodku.

Život na sídlisku zmizol a vedomie sa kochalo trblietavými vlnkami na pláži v Karibiku. Koktejl donesie služobníctvo na lusknutie prstov. Zmrzlinový bar dopĺňajú dňom i nocou. Telefónny signál pod jednu paličku.

Akurát by som nemohol byť kretén.

Deti ulice bez oddychu ždímali posledné dni prázdnin. Toľká bezstarostnosť. Voľnosť. Perspektíva do budúcnosti. Netlačí ich stredný vek poprášený neúspechmi. Žiadna šťanda im nekradne šancu posunúť sa v živote. 

Minútu po minúte zahalila sídlisko žiara lámp. Smiech prestal rezonovať ulicou, ľudia sa stiahli do nôr. Nadišiel čas, aby som dnešný boj vzdal tiež. Než som zatvoril balkónové dvere, ozvalo sa z temnoty medzi panelákmi sotva počuteľné vŕzganie. 

Niekto by si mal naolejovať bicykel. Možno oprášim aj ja starý Kellys a vyčistím si hlavu pri Neziderskom jazere. Marika snáď nestihla natiahnuť chápadlá až po Rakúsko. 

So zvyškom cuba libre som zamieril do kúpeľne. 

---

Ležal som na okraji postele. Z prikrývky sálalo teplo, tak som ju švihol k zemi. Vrtením sa nespavosť vtierala hlbšie do kostí, no správna poloha zakaždým unikla.

Ulízaná krava…

Pokoj, nadávanie nepomôže. Treba zobrať osud do vlastných rúk. Predstavenstvo zistí, že s ňou na palube oddelenie nefunguje. Stačí problém názorne ukázať. Trošičku popchnúť pani náhodu.

Telom mi rezonovala vlna vzrušenia. Pár minút som kočíroval myšlienky, než pozliepali mozaiku odboja. Zo dňa na deň ani partizáni nevyhrali. Potrebujeme graduálnu diskreditáciu. Nenápadnú. Fatálnu. A kto vie, akého verného analytika by manažment povýšil na miesto milady Bátoriovej?

Ale počkaj, ozvalo sa svedomie. Nevychovali ťa rodičia lepšie? Navyše je otázkou času, kedy za partizánstvo zarežú teba. Zaplatíš potom nájom z výhovoriek, mudrlant?

Tma v spálni ma ťažila na pľúcach. Vyskočil som z postele a oprel sa o parapetu. Lampa nad ihriskom vyblikávala uspávanku v morzeovke, zahalená nočným vánkom. 

Podvod… Korupcia… Závažné nedopatrenie… Hlavou mi hmýrili prešľapy od výmyslu sveta. Čím len začať? 

Vtedy sa ozval ten vŕzgavý zvuk bližšie. 

Pri vedľajšom vchode si bezdomovec tlačil káričku so železom. Veď on sa za okamih odprace o dom ďalej. 

Balkón som nechal otvorený a šiel si naspäť ľahnúť. Napriek pokoju ulice som zaspal až o druhej. Po dlhej dobe som sa tešil do práce.

---

## Štvrtok

Zobudilo ma slnko raziace do ksichtu. Budík nastavený o dve hodiny neskôr na mňa zazeral digitálnymi ciframi.

“Paráda,” zašomral som cestou do kúpeľne, pretierajúc si podliate oči.

Popri kloktaní ústnou vodou mi hlavou dobiehali zvyšky komplotov. Pocítil som prvýkrát v živote bozk Múzy? Prípadne to tiež mohla byť tá mozgožravá baktéria z kúpaliska a za dva dni sa zosypem do kómy, čo by mi jemne prešlo cez rozum. Doslova. 

Obliekol som si obľúbenú košeľu a topánky z krokodílej kože, ktoré mi dali kolegovia k štyridsiatke. Budúcim manažérom sa navyše nehodí chodiť trolejbusom, tak som si vygooglil číslo na taxík. So snickerskou v ústach som si uvaril kávu a zmieril sa s hodinou bezcielneho chodenia po byte.

---

Úžasný zážitok, prial by som ho každému. Štvrť hodiny sme s Achmedom, Afgáncom alebo nejakou inou Máriou, trčali na semaforoch a desať minút obchádzali uzávierku na ceste. Podobne dlho sme sa plazili okolo nehody, kde mladé dievča v Mercedese pochrúmalo kandeláber. Nerád sa teším z cudzieho nešťastia, ale pohľad na mladú kravaťáčku so zlomeným nosom mi akosi pozdvihol deň. 

Keď Achmed zastavil pred karuselmi korporátu, časový náskok sa stratil v prachu. Neupadal som však na duchu. Pokiaľ do open officu stihlo prísť priveľa svedkov, rád si počkám na príležitosť zajtra. Z povinnosti som pozdravil recepčnú a odpípol si šichtu na turnikete.

Kolegov hore nesedelo ani tucet, no pohľad jediného by dokázal rozvíriť otázky, keby som sa zavrel do manažérkinej kancelárie. Sadol som si teda na miesto a kývol na Peťa Bednára, ktorý vykúkal spoza monitoru.

“Januško, ty beťár. Vraj ti včera tá, ktorej meno sa nesmie vysloviť, zase vrátila robotu.”

“Mhm…”

“Fakt ma mrzí, že som tu nemohol byť live. Aký opis vytiahla tentoraz - blbosti, odpad?”

“Nezmysly. Nie, počkaj, *kopu nezmyslov*,” napodobnil som Marikin nosový hlas. “*Ako keby ten hlupák Jano niekedy dokázal aj niečo iné…*” 

Otvoril som reklamovaný report a vydýchol nad predstavou štartovania od nuly.

“Už ti tie osmičky vyrezali všetky?”

“Ešte jedna zostáva. Včera išli dve, tu a tu,” ukázal na napuchnuté ústa. “Šťastie, že štvrtá nevyrástla. Mi pri platení odpálilo dekel. 200€ za jeden zub. Chápeš?! Ma to serie aj cez dva Ibalginy. Pomýlili sme si odbor. Plus doplatiť za röntgen, anestéziu a ďalších milión vecí. Sa divím, že nepýtajú prachy za vzduch, ktorý si v čakárni dovolíš vydýchať.” 

“Hej. Akurát šialenec by išiel vykradnúť banku. Ak v nej nejaká hotovosť bola, scrum mastri si ju dávno rozdelili.”

“Keby nás tak presunuli ku korporátom. Alebo aspoň k private bankingu, že by firma zaplatila leasing na bavoráka. Ale nie,” prešmýkal sa na stoličke ku mne. “Takú figu borovú.”

“Užívajme si vášeň v retaile. Hlboké uspokojenie z práce namiesto trinásteho platu.”

“Plus nadčasy zdarma. Mohli by sme spolu napísať náborové materiály. Možno by sa milady konečne niečo páčilo.”

“Berieš mi to z úst. Veď na psa príde mráz…” 

Rozmýšľal som, či Peťa zasvätiť do plánu. Nie, že by som mu neveril, ale bezpečnejšie zostane pomlčať. Pre nás oboch.

“Inak počul si o tej objednávke pre IT? Za pol milióna eur. Schválenie musí prejsť do zajtra, inak prepadne budget. Pol milióna eur za naprogramovanie dynamického menu do appky.”

“Uf. Ste do nej nadizajnovali prediktívny model akciového trhu?”

“Čoby, pár riadkov kódu. Tá istá firma nám rok dozadu integrovala formulár na podporu pobočkovej siete. Doteraz nefunguje.” 

“Formulár alebo pobočková sieť?”

Peter sa ku mne naklonil.

“Od poslednej reorganizácie mám pocit, že sme vo verejnom sektore. Dve stovky na robotu, stovka na maržu a ešte zostane na pomastenie rúčky chlebodarcu. A hentá trúba taký kontrakt schváli, akoby sa nechumelilo. Som ju minule videl. Ani zmluvu neotvorila.” 

V hlave mi škrtla nová iskrička, prehnanejšia než nápady cez noc. Akurát sa treba dostať po zmluvy procurementu. Želka z tretieho by mi možno pomohla za šampanské s úsmevom. Medzitým doplánujem asymetrický nátlak. 

“Si v poriadku?” spýtal sa Peter. 

“Ha?” 

“Nechceš Ibalgin?”

“Len som sa zamyslel. Vieš čo, máš pravdu. Nemá cenu si nechať ďalej šliapať po hlave, nie? Treba nespokojnosť zhmotniť. Zabezpečiť, aby nás vedenie počulo. Žiadny tím predsa nefunguje s neschopným manažérom.”

“Veru nie.”

“Si v tom so mnou, Peťo? Ako dlho sa už poznáme?”

“Desať rokov?”

“Presne. Keď sa do problému zahryzneme spoločne, sme neporaziteľní. Pamätáš na PSD2 a celú kopu sračiek, ktorú na nás hodil Tim z ôsmeho?”

“Kto by zabudol na ten projekt…”

“Pomohol si vtedy ty mne aj ja tebe. Z plánovaných 25 týždňov sme usekli celý mesiac roboty.”

Peter prikyvoval, kým sa mu spomienky prebdených nocí prehrávali cez zornice.

“Bež a naber do našej iniciatívy posily. Vieme, že nie sme sami. Musíme naplánovať štrajk, odmietnuť jej pracovné postupy.”

“Mám ísť sám? Nepôjdeš so mnou?”

“Pôjdem, jasnačka. Akurát musím prerobiť ten report, nech nechytí podozrenie priskoro.”

“Aha. Vidíš - pamätáš, že robím v nedeľu grilovačku? Žena si popindá, ale naloží dobrú krkovičku. Zahráme futbal, chalani budú radi. Prídeš?” 

“Ešte sme sa nedožili…” pohrozil som potemnelým žalúziám Čachtického hradu pohľadom. “Ale zatiaľ so mnou počítaj.” 

---

Než som Mariku prvýkrát uvidel o desať tridsať, celú červenú a zadychčanú, hľadali ju minimálne traja ľudia. Oblečenie na vychudnuté telo nahádzala bez ladu a skladu, a vlasy nad ušami neposlušne odstávali. Chodbou preletela bez mú a zabuchla sa u seba. 

V Outlooku som jej prebehol kalendár. Od 11:00 schôdzka s ľuďmi z inovácií. O dvanástej prezentácia kvartálnych výsledkov na druhej strane budovy, ktorá trvala až do druhej. Ideálny čas s minimom sliedivých nosov. Navyše nenahodila meeting o podpisovaní zmluvy na to dynamické menu. Určite ju len prepošle nejakej brigádničke na zaobstarávanie.

Z pobočkovej databázy som si doplnil znalosti o Marikinej rodine. Mama, učiteľka na základnej škole, stískala v konte 12 345€. Pred desiatimi rokmi načas splatila hypotéku. Ani jedno napomenutie. Otec, na druhej strane, má zápis v trestnom registri. Pozrime sa - za podvod. Navyše si rád posielal franky zo švajčiarskeho účtu. 

Až ma striaslo spokojnosťou.

## Pridaj sa zdarma do Vnútorného kruhu!

Získaš plný prístup do knižnice a k audioknihám, ako aj k Autorským komentárom jednotlivých príbehov.

Chcem sa pridať 

Email sent! Check your inbox to complete your signup. 

E-mailové adresy nikomu nepredávam a neposielam reklamy ani spam.

Jano zbiera posily na diskreditovanie manažérky, no mysteriózna postava s károu mu odmieta dať pokoj. Vyrieši problém zavolanie polície?

[Čítať ďalšiu epizódu ](https://www.obycajnynepokoj.sk/kalvaria-jedneho-muza-psychologicky-thriller-epizoda-2/) 

[Knižnica príbehov](https://www.obycajnynepokoj.sk/kniznica-pribehov/)
### Sanatórium sv. Anny - Záchrana (3/3): Kto je ten chlap?!
URL: https://www.obycajnynepokoj.sk/sanatorium-sv-anny-zachrana-psychologicky-horror-epizoda-3-audiokniha/
Last updated: 2026-06-28T08:20:07.000Z
[« Pred. epizóda](https://www.obycajnynepokoj.sk/sanatorium-sv-anny-zachrana-psychologicky-horror-epizoda-2-audiokniha/)

_This post is for subscribers only._
### Sanatórium sv. Anny - Záchrana (3/3): Kto je ten chlap?!
URL: https://www.obycajnynepokoj.sk/sanatorium-sv-anny-zachrana-psychologicky-horror-epizoda-3/
Last updated: 2026-06-28T08:20:09.000Z
[« Pred. epizóda](https://www.obycajnynepokoj.sk/sanatorium-sv-anny-zachrana-psychologicky-horror-epizoda-2/) 

Radšej príbehy počúvaš? Žiadny problém - audioverzia na teba už čaká!

[Počúvať audioverziu ](https://www.obycajnynepokoj.sk/sanatorium-sv-anny-zachrana-psychologicky-horror-epizoda-3-audiokniha) 

---

Neďaleko roztrhnutých zvodidiel muž pootvoril oči a zachrčal. 

„Prečo mi nedáš pokoj?!”

„Ukľudnite sa, pane. Dáme vám pokoj, keď nám poporiadku povie...” 

„Drž už hubu! Nezaujímajú ma tvoje múdrosti. Nie, nie, nie!” treskol si dlaňou trikrát do čela. Potom si všimol naše pohľady. „Policajti - musíte mi pomôcť. Prosím vás. Volám sa Roman Netrelský. Mám realitnú firmu v Žiline. Ženu a dve deti. Jeden muž ma od rána prenasleduje. Robí žarty, ale ja sa nedám. Púšťa mi svoj hlas do reproduktorov. Prenáša ma z miesta na miesto. Chcel som sa ho zbaviť, ale on mi nedá pokoj. Má komplica... Také mladé dievča, celé v čiernom. Studené ruky. Hrdlo roz...“ prešiel si dlhým nechtom pod bradou a preglgol, „rozrezané. Bojím sa o svoj život.“

S Danom nám čeľuste spadli ako dedinským idiotom. 

„No tak, prosím! Zatknite ho, nech mi dá pokoj. Veď toto nie je normálne ani pre Markízu.” 

Dopovedal a výraz v tvári mu zmäkol. Knísal sa dopredu a dozadu, hlavou narážajúc do môjho sedadla. 

„Ja už nikomu nechcem ublížiť. Nie nemusím. Nemusím! Nebudem robiť, čo nechcem.”

„Kľud, pane, seďte rovno.“

„Čo ty vieš o hrdosti?“ 

„Za chvíľu sme na mieste. Poviete nám, čo sa vám stalo, pán Netrelský.”

„Prepáčte, ale muselo dôjsť k omylu. Ja sa volám Jozef. Jozef Krč.“

„Jozef Krč?“

Knísanie aj vzlyky poľavovali. Srdce som cítil v hrdle.

„Čo sa deje? Tváriš sa divne, to sa mi nepáči,” povedal Dano.

„Jožko Krč bol ten tínedžer zo spisu, ktorý zmizol s frajerkou. Pätnásťroční, obaja.” 

„Áno, Jožko. Hmla... Nechcem...” vzdoroval padaniu brady. „Pomôžte...“ 

Hlas v strede slova ochabol a telo sa zvalilo pod sedadlá.

_This post is for subscribers only._
### Sanatórium sv. Anny - Záchrana (2/3): Vrak v rokline
URL: https://www.obycajnynepokoj.sk/sanatorium-sv-anny-zachrana-psychologicky-horror-epizoda-2-audiokniha/
Last updated: 2026-06-28T08:18:49.000Z
[« Pred. epizóda](https://www.obycajnynepokoj.sk/sanatorium-sv-anny-zachrana-psychologicky-horror-epizoda-1-audiokniha/) [Nasl. epizóda »](https://www.obycajnynepokoj.sk/sanatorium-sv-anny-zachrana-psychologicky-horror-epizoda-3-audiokniha/)

_This post is for subscribers only._
### Sanatórium sv. Anny - Záchrana (2/3): Vrak v rokline
URL: https://www.obycajnynepokoj.sk/sanatorium-sv-anny-zachrana-psychologicky-horror-epizoda-2/
Last updated: 2026-06-28T08:18:39.000Z
[« Pred. epizóda](https://www.obycajnynepokoj.sk/sanatorium-sv-anny-zachrana-psychologicky-horror-epizoda-1/) [Nasl. epizóda »](https://www.obycajnynepokoj.sk/sanatorium-sv-anny-zachrana-psychologicky-horror-epizoda-3/) 

Radšej príbehy počúvaš? Žiadny problém - audioverzia na teba už čaká!

[Počúvať audioverziu ](https://www.obycajnynepokoj.sk/sanatorium-sv-anny-zachrana-psychologicky-horror-epizoda-2-audiokniha) 

---

Necelé štyri kilometre pred cieľom Dano pretrhol hvízdajúci vzduch.

„A vidíš, úplne som sa ťa zabudol spýtať tú najdôležitejšiu otázku na svete,“ uškrnul sa. „Babu máš?” 

„No…” Výdych mi stŕpol v hrdle. „Donedávna.”

„Aha, jasné. Nemusíš hov…”

„Pred pol rokom ma opustila. Našla chlapa, ktorý ju vedel lepšie pochopiť. Emočne.” Horkosť v hlase som nedokázal skryť. Nádych, výdych. 

„Ako Adam,” povedal a strhol volant od polmetrového výtlku v ceste. Bageta mi zletela na topánky. „Pardon. Pohádali ste sa?”

„Ani raz sme sa nepohádali. Za celé tri roky. Z ničoho nič si zbalila kufre, než som sa zobudil. Po zvyšok poslala sťahovákov. Celý byt ňou zostal napáchnutý. Kúpeľňa. Obývačka. A tie periny...”

„Život je suka. Prepáč, nechcel som ti vytrhať štichy.” 

„Nie, v pohode. Nevedel si. A aj tak, musím sa už, preboha, vytiahnuť na nohy.”

„S čertom zle, bez čerta ešte horšie. Videl si sa odvtedy s nejakou?”

„Nie. No, áno, ale naozaj len videl. Taká blonďavá, bacuľatá. Možno si sa s ňou bavil na recepcii.”

„Hej. Hlboký výstrih.”

„Mhm, nosí, keď je teplo.”

„Milá. Ako sa volala?”

„Amálka. Chvíľu sa už bavíme. Vieš tak pracovne, pri kávičke. Ráno pred šichtou.”

„Bojíš sa ju zobrať von, ha? Daj si čas. Neutečie ti.” 

Poťapkal som ho po stehne.

„Ďakujem za emočnú podporu, Jean. Ty si na tom ako? Mal si viac šťastia?”

„Skôr viac rozumu,” zasmial sa. „Jednoducho nie som na dlhé vzťahy. Večera, pár spotrebovaných gumičiek, sprcha, a som pripravený vypariť sa pred svitaním. Vychutnávam si život plnými dúškami.” 

„Také dúšky ma prešli v prváku. Ale keď sa na teba pozriem, príde mi to vcelku logické.”

„Že som taký Kasanova?”

„Nie. Si sa z toho veku ešte nepohol.” 

„Kokot…” udrel ma do pleca a podvozkom zadunel ďalší výtlk.

---

Povyťahoval som z bagety pár kamienkov a dojedol ju, aj keď ma hlad po poslednej debate prešiel. Ako som plastovú fóliu tlačil do držiaku na nápoje, skočil Dano na brzdy. 

Zvodidlá nad skalnatým útesom sa zubili ponad spád. Žiadne brzdné stopy, chudák musel zaspať za volantom. 

„Stará nehoda?” zatiahol Dano ručnú brzdu, no motor nechal bežať.

„Nič podobné si nepamätám.”

Otvoril som dvere a uvidel kusy karosérie zaliate polámanými vetvami. Kývol som na Dana, ktorý vybehol k diere.

„Musel chytiť mikrospánok.”

„Lialo celý týždeň. Kľudne mohol dostať aquaplaning a vyletieť.”

„Hm… Stále by si videl známky šmyku na vozovke. Navyše pozri, tie zvodidlá pretrhol kolmo a v rýchlosti, keďže tu nevidieť lak a črepy. Auto,” natiahol som krk ponad roklinu a prstom opisoval dráhu, „dopadlo tiež priamo. Vidíš, začalo sa kotúľať až tam dole.”

„Skladám klobúk, Sherlock. Ok, mikrospánok. Alebo šialený pacient z toho blázinca.”

„Nemáme čas na vtipy, Dano. Rýchlo volaj na stanicu, nech pošlú záchranku a požiarnikov. Idem dole.” 

Zvyšky SUV držali pohromade vôľou božou. Čierne panely, sklo a vytrhaný plast sa roztrúsili na desiatky metrov. Vodič mal z pekla šťastie, že auto nevletelo do kmeňov naokolo, iba si o stromy odralo farbu. Po zadku som schádzal cez trsy trávy a párkrát si narazil kostrč na kameňoch, než som uvidel dovnútra. 

Rozbúchalo sa mi srdce. Medzi vystrelenými airbagmi padal prach na prázdne sedačky. Cez rozbité sklo na kapote sa ťahal striekanec krvi. Kvapky pokračovali pomedzi listami a ihličím hlbšie do lesa.

_This post is for subscribers only._
### Sanatórium sv. Anny - Záchrana (1/3): Nečakaná návšteva
URL: https://www.obycajnynepokoj.sk/sanatorium-sv-anny-zachrana-psychologicky-horror-epizoda-1-audiokniha/
Last updated: 2026-07-03T10:27:59.000Z
[« Pred. kapitola](https://www.obycajnynepokoj.sk/sanatorium-sv-anny-prizraky-minulosti-psychologicky-horror-epizoda-3-audiokniha/) [Nasl. epizóda »](https://www.obycajnynepokoj.sk/sanatorium-sv-anny-zachrana-psychologicky-horror-epizoda-2-audiokniha/)

_This post is for subscribers only._
### Sanatórium sv. Anny - Záchrana (1/3): Nečakaná návšteva
URL: https://www.obycajnynepokoj.sk/sanatorium-sv-anny-zachrana-psychologicky-horror-epizoda-1/
Last updated: 2026-07-03T10:27:34.000Z
Nečakaná návšteva a séria zmiznutí – zabehnutá rutina končí v momente, keď podozrenia ukážu na staré sanatórium. Čítaj zdarma novú kapitolu psychohorroru od Denisa Durca!

_This post is for subscribers only._
### Sanatórium sv. Anny - Prízraky minulosti (3/3): Precitnutie
URL: https://www.obycajnynepokoj.sk/sanatorium-sv-anny-prizraky-minulosti-psychologicky-horror-epizoda-3-audiokniha/
Last updated: 2026-06-25T08:54:34.000Z
[« Pred. epizóda](https://www.obycajnynepokoj.sk/sanatorium-sv-anny-prizraky-minulosti-psychologicky-horror-epizoda-2-audiokniha/) [Nasl. kapitola »](https://www.obycajnynepokoj.sk/sanatorium-sv-anny-zachrana-psychologicky-horror-epizoda-1-audiokniha/)

_This post is for subscribers only._
### Sanatórium sv. Anny - Prízraky minulosti (3/3): Precitnutie
URL: https://www.obycajnynepokoj.sk/sanatorium-sv-anny-prizraky-minulosti-psychologicky-horror-epizoda-3/
Last updated: 2026-06-25T08:54:14.000Z
[« Pred. epizóda](https://www.obycajnynepokoj.sk/sanatorium-sv-anny-prizraky-minulosti-psychologicky-horror-epizoda-2/) [Nasl. kapitola »](https://www.obycajnynepokoj.sk/sanatorium-sv-anny-zachrana-psychologicky-horror-epizoda-1) 

Radšej príbehy počúvaš? Žiadny problém - audioverzia na teba už čaká!

[Počúvať audioverziu ](https://www.obycajnynepokoj.sk/sanatorium-sv-anny-prizraky-minulosti-psychologicky-horror-epizoda-3-audiokniha) 

---

> Klopkanie dažďa. Votrelec v žltom tričku. Prepadnúť odzadu, trhnutím preťať tepnu. Nech strieka. Tak, krásne strieka. Ochutnáme líčka a potom šup dozrieť do kotolne. 

Po dvoch neúspešných pokusoch som sa posadil a pretrel si viečka. Kožený gauč, vysoké okná podobné tomu odpornému snu. Akurát linoleum sa pod kôpkami zaviateho lístia a prachu krútilo k nebu. Vonku zúrila búrka, no mraky zacláňajúce večerné zore sa trhali. Prespal som pol dňa, do riti. 

„Kam ma zatiahli…” šepol som rozbitým okeniciam. Biela košeľa sa zmenila na žlté tričko so šortkami. Je toto krv? 

*Pár fľakov od večere. Prepáč, nabudúce si dám väčší pozor.*

Orientačný bod, nájsť orientačný bod. Prišiel som zľava, rovno? Odhodil som si vlasy poza plecia. Vedľa stál balkón podopretý stĺpmi. Hlavný vchod. Prvé poschodie. Čierne BMW čakalo na parkovisku. Muselo byť moje. Koho iného? Kľúč som však nevedel nájsť vo vrecku, na zemi a ani v plesnivom gauči. Do najbližšieho mesta mám dvadsať kilometrov.

*My neodídeme. Nemôžeme ju opustiť. Potrebuje nás, ako my potrebujeme ju.*

V pravom spánku stále pulzovala bolesť od vázy. Mal som problém udržať rovnováhu. Spomedzi zubov som si chcel nechtom vytiahnuť zvyšky jedla, no hnedo-čierny maz na dlaniach ma odradil.

Pokladal som jednu nohu za druhou. Schodisko je naľavo, východ rovno pred ním.Nejakí grázli ma nosia po budove, v ktorej straší duch. Ďakujem, neprosím. Ani zadarmo.

Treba uznať, že sú zohratí. Schovávať sa vedia. Dážď im pomáhal, že som nepočul kroky. Určite sa dohadujú cez vysielačky a potom ma chloroformom vypnú. Ale ja im také srandičky nedarujem. Hneď v Martine skočím na políciu. 

Za rohom sa otvoril výhľad na široké schodisko, odkiaľ poryv vetra privial novú dávku hniloby. Chodbu lemovalo množstvo dverí - niektoré zavreté, druhé rozďavené. Tí chuligáni museli byť v nich. Museli. Spod nohy mi odskočil kus plastu do otvorenej izby. 256, hlásil štítok. 

Žiadny plast, kľúč. Od BMW. 

Zohol som sa poň a obraz v miestnosti mi vyrazil dych.

_This post is for subscribers only._
### Sanatórium sv. Anny - Prízraky minulosti (2/3): Preflámovaná noc
URL: https://www.obycajnynepokoj.sk/sanatorium-sv-anny-prizraky-minulosti-psychologicky-horror-epizoda-2-audiokniha/
Last updated: 2026-08-24T14:24:13.000Z
[« Pred. epizóda](https://www.obycajnynepokoj.sk/sanatorium-sv-anny-prizraky-minulosti-psychologicky-horror-epizoda-1-audiokniha/) [Nasl. epizóda »](https://www.obycajnynepokoj.sk/sanatorium-sv-anny-prizraky-minulosti-psychologicky-horror-epizoda-3-audiokniha/) 

![audio-thumbnail](https://storage.ghost.io/c/70/1a/701a386f-0e5a-457f-b5e8-61f644a7a32d/content/media/2026/04/Sanato--rium-K1-E2--final-_thumb.png)

Prízraky minulosti, Ep. 2 - audiokniha

0:00

/937.419932

1×

---

Roman pomaly prehráva boj s duchmi sanatória - dokáže nájsť cestu von z nočnej mory?

[Počúvať ďalšiu epizódu ](https://www.obycajnynepokoj.sk/sanatorium-sv-anny-prizraky-minulosti-psychologicky-horror-epizoda-3-audiokniha/) 

[« Pred. epizóda](https://www.obycajnynepokoj.sk/sanatorium-sv-anny-prizraky-minulosti-psychologicky-horror-epizoda-1-audiokniha/) | [Audioknihy](https://www.obycajnynepokoj.sk/audioknihy/)
### Sanatórium sv. Anny - Prízraky minulosti (2/3): Preflámovaná noc
URL: https://www.obycajnynepokoj.sk/sanatorium-sv-anny-prizraky-minulosti-psychologicky-horror-epizoda-2/
Last updated: 2026-08-24T14:24:08.000Z
[« Pred. epizóda](https://www.obycajnynepokoj.sk/sanatorium-sv-anny-prizraky-minulosti-psychologicky-horror-epizoda-1/) [Nasl. epizóda »](https://www.obycajnynepokoj.sk/sanatorium-sv-anny-prizraky-minulosti-psychologicky-horror-epizoda-3/) 

Radšej príbehy počúvaš? Žiadny problém - audioverzia na teba už čaká!

[Počúvať audioverziu ](https://www.obycajnynepokoj.sk/sanatorium-sv-anny-prizraky-minulosti-psychologicky-horror-epizoda-2-audiokniha) 

---

Popri pukaniu v kozube mi z nosa kvapkalo do tmavej mláčky. Za oknami plávali tiene stromov obnažené pouličným osvetlením, vítajúce ma po preflámovanej noci. Známe prítmie však nepoľavilo hučaniu hlavy a parkety sa naďalej točili okolo mojej osi.

Prestaň piť, opakovala manželka. Alkohol škodí zdraviu. Veru, nie je príjemné rozmlátiť si nos o vlastnú zárubňu. Ale aspoň to s tromi promile nebolí. 

Voda v strednom uchu na môj pokus o pohyb vyslala k hrdlu horčinu, tak som žuchol do tureckého sedu. Začal som zvažovať, či mi barman kvôli poslednému razu nehodil do drinku niečo silnejšie. Bez sprepitného sa menil na pomstychtivého hajzla. 

Usporadúval som si svoje večerné myšlienky, hlušiac tú ,nebudem piť’ okamžite, ako preletela mozgom. Stačí, že musím ťahať za nos klientov. Seba radšej vynechám. Žalúdok vylúdil hlboké ó, čo perfektne vystihovalo náladu v miestnosti. Krv sa mi liala do rozkroku, no zaklonenie hlavy nevypadalo na dobrý nápad. 

„Stačí, priatelia, nebudem brať rohožku psovi. Kde je vlastne tá beštia? Ares,” sykol som a po štyroch sa plazil po obývačke. 

Predklon a zaťaté brušné svaly popchli žalúdok hore hrdlom. Väčšina bol Jack a garantujem, že bol chutnejší po ceste nadol. Keď už vraciam pod vlastný stôl, nemôžem vynechať jej perzský koberec. Stavím sa, že naši iránski priatelia nepočítali s použitím Vanishu na výrobok z rúk ich detí. 

Žalúdok už neotravoval, tak som sa šúchal cez zvratky ku gauču. Vyliezť nahor vyzeralo jednoducho. Jednou rukou som chytil sklenenú dosku stola, druhou operadlo pohovky a zaprel sa všetkými piatimi údmi. 

Martina s trochou šťastia nevylezie do ôsmej, kedy budem na jednostrannú konverzáciu lepšie pripravený. Odpoviem jej dovolenkou v Malajzii a ako na vianočnom večierku zazerala po kolegovi Pavlíkovi. 

Balancoval som nad sedačkou ako Odyseus pred útesom sirén. Úmysel vzdorovať som nechal v Ubere na Hviezdoslavku.

Poď sem miláčik, pritúlim ťa svojím jemným dotykom, šepkala koža z poľských kravičiek. 

Ďakujem, ale ja na to už mám alkohol.

Uvoľnil som svaly nad poduškou, no torzo sa mi odrazu nakláňalo ponad stolík. Tá predstava sa mi za mak nepáčila, čo, na moje prekvapenie, voľný pád nestlmilo. Sklo povolilo so zvukom hodným prepadu do Číny a môj chrbát pocítil výhody kúpania sa v sklených mlákach. Úžasne to prekrvuje. Najmä okolie. 

Bolesť sa zdala vzdialená a tupá, tak som obmedzil nadávanie na tri kurvy a dve piče. Odrazu sa rozhoreli svetlá v spálni. 

„Čo to, do prdele, má byť?!“ 

Dvere sa rozleteli a na scénu vstúpila moja vyvolená. K dokonalej dráme jej chýbal ventilátor do vlasov a trombóny v pozadí. Blúdila očami v šere, než našla môj hlúpy úsmev. Bez slova cvakla vypínačom. So stonom som si prikryl tvár predlaktím.

„Zasrané prasa,” prelomila ľady dobrou náladou. 

„Kde je Ares?“

„To čo si urobil s tým kobercom?“

„Počkaj, ja ti po poriadku vysvet…” 

„Nič nevysvetľuj. Myslíš, že keď si bohatý, môžeš robiť zo života peklo ľuďom naokolo, ha? Nie. Viac nie.“

„Čo?“ opitý mozog sa zasekol po prvej vete. 

„Ty si myslíš, že mňa bavia tvoje výlety a kamarátky? Najprv mi vadilo, že som ťa našla v posteli až nadránom, ale snažila som si zvyknúť. Muži majú svoje potreby, chápem… Dva roky si môj pohár napĺňal.” 

Dobre, dobre, zavri si hubu.

„Milovala som ťa. Naozaj.” 

Áno, všetci vieme, že na mne miluješ hlavne Mastercard Platinum a benevolentnosť k blonďavému inštruktorovi jazdectva. Päť minút života mi zobrala radami, čo mám so sebou robiť, čo nemám robiť a aký je život okolo mňa ťažký. Hej, priam neznesiteľný. Nakupovať u Vuittona alebo kávička s kamarátkami? Rozhodnutia, rozhodnutia. Na takú úlohu treba minimálne 80 IQ. 

Hlas Martine postupne silnel. Snáď nezobudí susedov. Mali sme ešte v chladničke jahodové jogurty? 

„…a strč si ho vieš kam. Za náprstok si sa nezmenil. Ani teraz ma nepočúvaš, vidím ti to na očiach. Tak radšej dávaj pozor na toto. Haló!” luskla mi pred očami. „Požiadala som o rozvod.” 

Slová krájali ozvenu. Otočila sa mi chrbtom a fňukala, mačička moja, až jej sopel tiekol. Presvedčivejší výkon, než minule pri repríze Titanicu. Hm, nočná košieľka sa jej príjemne lepí na boky.

„Tak ja ti dávam ultimáta a ty mi zízaš na riť. Nepoučiteľný.” 

„A kde je vlastne ten Ares?“

„Čože?“ držala si zápästie pod nosom a utrela si slzy z líc. „Vieš, čím som si kvôli tomu prešla a ty...“

„Ale no tak, Martinka, neboj,” plazil som sa k nej, zanechávajúc červené stopy po podlahe. „Minulosť je minulosťou. Veď nemusíš plakať. Stačí sa neunáhliť. Na základe jedného...“

„Jedného?! Nerob sa blbým, Martinko.” 

„Že blbým…” 

„Stále sa hádame iba o…“ 

„Dobre, bež si za lepšou spoločnosťou.“ 

„Nemusíš sa báť. Zajtra spíš sám. Papiere ti donesie môj právnik.” 

„Nemáš náhodou na mysli môjho právnika?” 

„Choď sa vycpať.” 

Adrenalín zahnal alkohol do kúta hlavy a dovolil mi postaviť sa. 

„Nedivil by som sa, ak už máš ďalšieho obetného baránka vyhliadnutého. S tučným bankovým kontom. Znižovať si štandardy predsa bolí.“ 

„Do toho ťa nič.“ 

Bránila sa, no tvár jej sčervenala.

„Ktorý?” zreval som. „Robo Pavlík? Peter Kusý? Nie, s tým sme boli na Seychelách iba raz. Nemajú na teba dosť peňazí. Palo Weiss.“ 

„Nemám sa s tebou viac o čom baviť.”

Odvrátila blysnutie v oku ku kufru v skrini.

„Ty jedna štetka. Veru kariérny posun, omotať sa okolo majiteľa... Po všetkom, čo som pre teba urobil. Za zoschnutého šesťdesiatnika. Ako ti chutnal jeho gašparko? Kúpila si mu tabletku ty alebo mal jednu v nočnom stolíku?”

Hodila do kufa dva kabáty a vystrela na mňa prostredník. Od mlada nebola najostrejší nôž v kuchyni, tak sa radšej bez slova otočila do spálne.

„Neotáčaj sa mi chrbtom, keď sa s tebou rozprávam. Hneď sa vráť, štetka!” Stiahol som ju za zamatovú košeľu a pritlačil na stenu. „Takto sa odvďačujú kurvy z Nemšovej? Tak ti ukážem, ako sa odvďačujú chlapci z Bratislavy.“ 

S fackou sa mi vytrhla zo zovretia a zabuchla dvere do ksichtu.

„Ty so mnou zostaneš, aj keby ťa malo jebnúť! Inak poviem…” 

Ona zamkla dvere?! 

„Vráť sa! Okamžite teraz, to je befel.”

Ignorovala ma. Mňa ani obchodný riaditeľ z Deutsche Bank nenechá rozprávať do zárubne, nieto žena. Navyše s intelektom kýbľa gitu. 

Ramenom som zatlačil na drevo. Zámok sa nepohol, tak som do dverí kopol. Výkrik zvnútra mi spríjemnil večer. S ďalším kopom drevo povolilo a Martinu odrazilo na parkety. 

„Za to si môžeš sám.” Po riti sa šmýkala k stredu izby, čo jej slovám nepridávalo na vážnosti. Zastala na posteli. „Mala som počúvnuť Lucku, kým bol čas.”

Fňuk, fňuk.

„Tak ja si za to môžem sám,” skrivil som sa do úsmevu.

„Mhm.” 

„Naozaj veríš, že je naša hádka o mne? Ja tu nehrozím rozvodom, Martinka. Ja nie som ten, kto vyťahuje ukazováčik s trojkarátovým diamantom s päťstovkou jebača číslo dva v kabelke. Manželovho šéfa, aby nebolo málo. Počkaj, vypočítame, kto nám zostáva. Nešťastný chlap, ktorý v živote urobil pár chýb? Nie, ten úplne nesedí. Čo tak nevďačná chudera, čo vie argumentovať maximálne svojim telom?“ 

Popri rozprávaniu som jednu nohu podsúval druhou, aby sa moja splašená mačička nevydesila. Masírovala si odretý lakeť a podvedome sa sťahovala na druhú stranu postele.

„Vychádza nám rovnica? No? Dobre, zdá sa, že chápeš. Teraz ti dám čas, aby si sa pekne ospravedlnila a povedala, že takúto scénku viac nezopakuješ.“

Plač prestal, no nosom poťahovala stále. Čumela na mňa ako teľa na nové vráta. Skočil som na posteľ a chytil jej členok.

„Mám si z teba pokoru vyjebať? Dobre, jedinýkrát budeme problémy riešiť rovnako. Poď sem,” zachrapčal som do manželkiných zdesených očí, sťahujúc ju k sebe. Snažila sa mi vytrhnúť. Čierna látka sa poddala a ostala mi v ruke. „Bezo mňa by si zostala nič. Celé tie roky ti nosím obživu, starám sa o tvoju zbytočnú existenciu. Prišiel čas platiť.” 

Roztrhol som zvyšky obalu mojej voňavej, černovlasej bagetky. Pudy uväznili racionalitu. Krvavými dlaňami som umazal lesk alabastru. Fascinujúca krása. Útly krk, pevné prsia, ploché bruško, riť bez celulitídy. Moja žena je perfektná. A ešte stále je moja a môžem si s ňou robiť, čo chcem. Sklonil som ústa medzi Martinine nohy, napnuté od očakávania.

„Ani to neskúšaj. Prestaň, nedotýkaj sa ma!” kričala a metala sa. S úsmevom som zadoček pritiahol bližšie a rozopol si zips na nohaviciach. 

„Ale dotknem. A užiješ si to aj ty. Orgazmy si nikdy nedokázala predstierať. Máš ich príliš rada.”

Krútila sa a ja som chvíľami žmurkal na dve vagíny, keď mi na bradu dopadol kop. Hlava treskla o podlahu a v mojich viečkach vystrelili farby. Martina sa pozerala na krv stekajúcu mi po šiji, stuhnutá, stehnami na radiátore. 

„Toto si prehnala,” vyštveral som sa na nohy, tentoraz rýchlejšie než v obývačke, a prekonal prichádzajúci závrat. Zahnaná do rohu, mačička prestala fňukať. Utneme jej pazúriky. 

Odhodil som stoličku do dverí skrine, z ktorých sa vysypalo zrkadlo a pritlačil Martinu do okna.

 „Chceš si zalietať?”

„Martin, preboha, prestaň. Na kolenách ťa prosím.”

„Tak si prosila Pala? Nebezpečná profesia.”

Jej oči nabrali veľkosť tanierov, keď som zovrel zamatové hrdlo do zveráku. Bezmocnými ručičkami moje prsty odťahovala, potom skúsila škrabance a kopance. Martinkina tvár opuchla a pochopila, že cesty utešiteliek mávajú smutné konce.

Váza z čierneho skla sa mi roztrieštila o spánok. V lebke pukla kosť a ja som sa tackal po črepoch. Martina polámaný krk stále zvierala a otvárala ústa. Cez hukot v ušiach som na ženu ceril zuby. Tlak sa preniesol do oka, z ktorého kvapkali krvavé slzy. Zaliala ma hmla, otupujúca končeky prstov.

Vyletela päsť a trafila Martinu do nosa. Hlava jej zadunela o okno a zosunula sa na zem. Pozeral som na ženu v bezvedomí cez zašpinené kukátko a obraz sa naďalej zužoval. Môj ukazovák a prostredník mykali jej zlomeným nosom hore-dole. 

„Čo sa stalo, Martinka, ublížil ti manželko? Nečakala si to po všetkom, čo toleroval, ha?“ 

Plul som v tichu a pokoji. Z úst mi vychádzal hlas inej bytosti.

„Pekná váza. Drahá tiež. Nie, že by na tom tebe záležalo,” zacmukal jazykom. „V našej branži sa platí s úrokmi. Vedela si o tom? Nie. Jasné, že ne…“

„Tu máš,“ hlesla a z posledných síl švihla čiernym hrdlom, „úroky.”

Sklo sa zakuslo do prsného svalu. Bytosť ho vytrhla von a vulkán Martine ostriekal tvár. Plytko dýchala a keď na ňu zbytok vázy obrátil, nemala silu odolávať. Napuchnuté oči sa vzdali budúcnosti.

Trhol hebkými vlasmi, s ktorými som sa ráno hrával, do strany, až Martine v krku zapraskalo. Chrapčala, keď jej sklená čepeľ rezala hrdlo. Doširoka dieru roztiahol a slintal. S odporom som sa prizeral, bez možnosti karneval zastaviť. Vlny tmy ma unášali do krajiny, kde na pozemských problémoch nezáleží.

Keď si oblizoval krv z pier, zamykalo mu kútikom oka. Priložil ústa k rozďavenému hrdlu a zahryzol sa do mäsa. Rev zúfalstva reálneho Martina Tkáča nedokázali susedia počuť, kým volali na stodvanástku. Záves spadol, pódium zhaslo a zakrvavená spálňa sa stala len jednou z realít.

## Pridaj sa zdarma do môjho Vnútorného kruhu

Získaš plný prístup do knižnice a k audioknihám, ako aj k Autorským komentárom jednotlivých príbehov.

Chcem sa pridať 

Email sent! Check your inbox to complete your signup. 

E-mailové adresy nikomu nepredávam a neposielam spam.

Roman pomaly prehráva boj s duchmi sanatória - dokáže nájsť cestu von z nočnej mory?

[Čítať ďalšiu epizódu ](https://www.obycajnynepokoj.sk/sanatorium-sv-anny-prizraky-minulosti-psychologicky-horror-epizoda-3) 

[« Pred. epizóda](https://www.obycajnynepokoj.sk/sanatorium-sv-anny-prizraky-minulosti-psychologicky-horror-epizoda-1/) | [Knižnica príbehov](https://www.obycajnynepokoj.sk/kniznica-pribehov/)
### Rybačka pri nedeľnej káve: Zrod Správnej veci
URL: https://www.obycajnynepokoj.sk/autorsky-komentar-spravna-vec/
Last updated: 2026-06-08T20:54:50.000Z
[Nasl. komentár »](https://www.obycajnynepokoj.sk/autorsky-komentar-sanatorium-sv-anny/) 

Každého spisovateľa sa aspoň raz v živote opýtali: “Odkiaľ berieš všetky tie divoké nápady a ako vlastne taký príbeh vzniká?” Následne je iba na danom spisovateľovi, či odpúta svoj skazený zmysel pre humor alebo sa dokáže udržať na uzde. Počul som odpovede od skrotených ‘Ja ti sám neviem.’ po utrhnuté z reťaze typu ‘V sne mi poslal mŕtvy ujec signál, tak som zavolal médium z Pešti a spoločne sme vyvolali jeho ducha. Do čierneho diára následne zapísal detaily varovania pre svet, ktoré som nezištne zhrnul do tejto knižky. Pre teba len za 25€.’

Čoby autor beletrie nikdy nebudem proti prikoreneniu historky o nájdení námetu pre Starca a more na dne fľašky rumu, no z vlastnej skúsenosti vidím realitu v strede anekdotických extrémov. Spisovatelia vedia, odkiaľ berú inšpiráciu, akurát sú občas leniví načrieť do pamäti a pospájať jednotlivé črepinky. A nie, nechodíme nápady nakupovať po 99 centov do sekáča v Jerevane - predsa nemáme toľko peňazí na vyhadzovanie! Kto by navyše zaručil reklamáciu, pokiaľ by ten nápad nefungoval?

_This post is for subscribers only._
### Sanatórium sv. Anny - Prízraky minulosti (1/3): Známa tvár
URL: https://www.obycajnynepokoj.sk/sanatorium-sv-anny-prizraky-minulosti-psychologicky-horror-epizoda-1-audiokniha/
Last updated: 2026-06-25T08:52:31.000Z
[Nasl. epizóda »](https://www.obycajnynepokoj.sk/sanatorium-sv-anny-prizraky-minulosti-psychologicky-horror-epizoda-2-audiokniha/) 

![audio-thumbnail](https://storage.ghost.io/c/70/1a/701a386f-0e5a-457f-b5e8-61f644a7a32d/content/media/2026/04/Sanato--rium-K1E1--final-_thumb.jpg)

Prízraky minulosti, Ep. 1 - audiokniha

0:00

/894.011429

1×

---

Prízraky minulosti siahajú ďalej, než sa zdá - kto je tajomná žena v čiernom?

[Počúvať ďalšiu epizódu ](https://www.obycajnynepokoj.sk/sanatorium-sv-anny-prizraky-minulosti-psychologicky-horror-epizoda-2-audiokniha) 

[Audioknihy](https://www.obycajnynepokoj.sk/audioknihy/)
### Sanatórium sv. Anny - Prízraky minulosti (1/3): Známa tvár
URL: https://www.obycajnynepokoj.sk/sanatorium-sv-anny-prizraky-minulosti-psychologicky-horror-epizoda-1/
Last updated: 2026-06-25T08:51:39.000Z
[Nasl. epizóda »](https://www.obycajnynepokoj.sk/sanatorium-sv-anny-prizraky-minulosti-psychologicky-horror-epizoda-2/) 

Radšej príbehy počúvaš? Žiadny problém - audioverzia na teba už čaká!

[Počúvať audioverziu ](https://www.obycajnynepokoj.sk/sanatorium-sv-anny-prizraky-minulosti-psychologicky-horror-epizoda-1-audiokniha) 

> *Pozrime sa, pozrime - kravaťák. Zasraný ryšavý žid! Pochudnutý. Áno, pochudnutý, ale čo už… Poďme mu predstaviť okolie. Izba číslo 256 sa mu bude páčiť. Podávame v nej večeru!*

Obloha temnela. Posledných pár dní bolo počasie hnusné a ja som dúfal, že začne padať až pri spiatočnej ceste. Mláky nestíhali pod náporom daždíkov schnúť a predpoveď znovu sľubovala blesky s čertami grátis. Aspoň, že už prichádza koniec týždňa a táto bývalá nemocnica je dnes posledná na zozname. 

Celý mesiac mám stresy ako krava a životospráva na fast foode zaliatom kávou nepomáha. Ale čo narobím, keď biznis ide. Dokončujeme dve nové fabriky a sekretárka mi naložila ďalších troch adeptov na odkúpenie, od Modry až po Ružomberok. Nikdy som sa nemal lepšie, no akosi to necítim.

Ľudia mi opakujú, že si mám dávať na zdravie pozor, inak doplatím. Takí mudrlanti však zabúdajú, že žiadny rodič nenechá dieťa v štichu kvôli pár žalúdočným vredom. Priveľa som pre firmu obetoval. 

Bývalá mi tiež už tri roky nevie prísť na meno. Osamotené večery pre ňu asi boli ťažké. Nadávala mi aj za nekonečné mítingy na dovolenkách, no veci vyleteli do vzduchu, keď nám psa zrazilo auto. Vraj za jeho smrť môže moja bezohľadnosť a mám šťastie, že namiesto psa neležalo pod kolesami naše nepočaté decko. Po jednosmernom lístku na gauč v kancli ukončila osem búrlivých rokov esemeskou. O piatej ráno a bez pozdravu.

Prešiel som po chodníku oddelenom trávou od zvyškov omietky. Prekvapivo širokosiahly pozemok, Kramáre by sa nemuseli hanbiť. Obklopený kilometrami lesa drží potenciál na slušné rekonvalescenčné centrum. Luxus pre ruských klientov, vyžadujúcich najkrajšie stránky Slovenska. Rýchla rekonštrukcia a rozsýpajúca sa nemocnica sa prebudí po rokoch spánku. Cenu stiahnem na jednotky miliónov a obe strany budú spokojné. 

Pozoroval som fasádu centimeter po centimetri popod polstoročné topole. 

Vstup, kde je vstup... 

V jednom z okien som zazrel pohyb. Nebadateľný obrys čiernej látky. Bezdomovci sú posledná vec, čo mi dnes chýba. 

Nie, žiadni bezdomovci, ukľudňoval som sa. Únava a hry svetla. 

Plán bol prísť späť do Bratislavy pred večernou špičkou, no čerstvý vzduch a divoká zeleň odviali úzkosť za hory a doliny. Zastal som sa kochať prírodou navôkol a dúškami naberal kyslík, až sa mi točila hlava. Hodinky zapípali dvanásť a mne to prvýkrát od Nového roku bolo jedno. 

Nechtom som z ciferníku zoškriabal tmavú kvapôčku a otočil sa od veveričky skákajúcej z lavičky na lavičku. Dúfam, že sú nosné piliere bez puklín, inak sa rekonštrukcia zmení na demoličný ansámbel. Nazrel som cez okno a... 

Pri tých dverách sa pohol tieň. Určite. 

Do reality ma vrátila studená voda v topánke. 

„Roman, ty somár,“ vystúpil som z kaluže a vytriasol kamienky. Noha bola bez ponožky. Aj oblek ma škriepil, akoby sa spral. 

Stresy ti idú na mozog, mysli pozitívne. Možno tu niekedy stráviš dovolenku. 

Hm, voľno by bodlo. Uzavrieme nasledujúci fiškálny rok a bude času a času. 

S lepšou náladou som prešiel okolo ošarpaných lavičiek a fontány zasypanej sčernaným lístím. Predo mnou sa otvorilo parkovisko zakončené múrom s ostnatým drôtom. 

Ohohó, dva antické stĺpy dramaticky držali balkónik ponad hlavným vchodom. Toto príjemné oživenie funkcionalizmu zvyšku komplexu mi vnuklo nové smerovanie rekonštrukcie. Slonovinová, možno s kvapkou terracotty. Veľké okná, vysoké stropy a široké schodiská. Stavbu predražia, no efekt bude stáť za to. 

Zaburácal prvý hrom a ja som sa otočil za pohybom v lese. Vystrašený zajačik utekal ozlomkrk preč. Vzduch od severu zhustol na kašu a chodidlo v topánke mi stŕplo. 

Pomedzi stĺpmi stála žena, sotva päťdesiat metrov odo mňa. Krásna a strašná zároveň, s alabastrovou kožou kontrastujúcou krkavčím kaderám pod plecia. Okolo bokov jej vial čierny zamat, doplnený tmavým náhrdelníkom. Bez žmurknutia na mňa hľadela. 

V oku mi šklblo, pri srdci zabolelo. 

*Môže si za osud sama. Ona je na vine.*

Stromy, kríky, samotné steblá trávy sa približovali. Vzduch naokolo ma stláčal k zemi a divé traviny obaľovali moje končatiny. 

„Prečo mi nedáš pokoj?“ vzlykal som, vzdorujúc návalu slabosti. Zaťal som nechty do najbližšieho stromu a zosunul sa zadkom do trávy. 

*Zbabelec*!

Keď som sa odhodlal zdvihnúť zrak, zíval vstup prázdnotou. Zotrel som si pot z tváre a tráva za stromom zašuchorila. Ľadové prsty mi zatlačili oči.

„Lebo ty si pokoj nezaslúžiš,” zašepkala a vo výbuchu migrény som stratil vedomie.

---

> *Sen mi utekal pred očami v skratovitých vnemoch. Ozvena kachličiek, schody do temnoty. Sladkastá vôňa mäsa. Hnijúce telá zamknuté v hmle. Kroky po štrku. Máme návštevu, povedal hlas podobajúci sa môjmu. Úder ťažkých vrát.*

Zobudil som sa na matraci zájdenom od storočnej špiny, po migréne ani pamiatky. Jedna struna sa predrala cez látku a pretrhla mi košeľu. Prach pod posteľou prekryl linoleum, zažltnuté steny v kusoch opadávali okolo červených odtlačkov hánok. 

Na lakťoch som čakal na najmenší zvuk. Okrem plesne smrdel vzduch hnilobou, ako mäso v smetiaku po horúcom víkende. Cez škáry vo dverách sa dralo viac toho kyslého puchu a mňa naplo na vracanie. Zakryl som si ústa dlaňou, cez ktorú vyšplechli nestrávené kusy mäsa. Odopol som gombíky pod límcom a uvidel striekance siahajúce od krku nadol. Pod košeľou stála iba zahojená jazva vedľa ľavej bradavky. Krv nemohla byť moja. 

*Ty si ale bystrý chlapček.*

„Kto to bol?”

Hlas vychádzal odvšadiaľ a odnikiaľ zároveň. Okrem nočného stolíka a hrdzavej postele nebolo v miestnosti nič celistvé. Spod mojich zvratkov vykúkal kus mliečnej fólie ťahajúcej sa pomedzi nohy lôžka. 

Naklonil som sa cez okraj a uvidel zvyšky ľudských tiel. Noha obalená riflovinou zašprajcovanou do diery v podlahe. Vytrhané šľachy hompáľajúce sa z hnijúcich torz. Strhol som fóliu a vydýchol. Iba kopa nohavíc, tričiek a topánok. Bohužiaľ neskrývali reproduktor, ktorým ma únoscovia strašili, iba jeden obitý kľúč.

*Práca v kotolni nás vždy rozohní, tak už nelehni a riťou pohni.*

Pred oknom sa mihol čierny hodváb. Stiahol som chrbát k stene a upokojoval predstavivosť. 

„Koho teda je tá krv? A kto ste vy?“

*Koho?! Votrelcov, predsa. Dobre vieš, čo sa s nimi deje. Čo s nimi robíme…*

„Ja nič nerobím a nechcem robiť. Problémy už vôbec nie. Kľudne si zoberte moju peňaženku. Kľúče od auta. Alebo hocičo, mne je jedno. Vy aj vaši priatelia. Len ma, prosím, nechajte odísť a už o mne nebudete počuť. Nepôjdem na políciu.” 

*Nevymyslíš si konečne lepšiu výhovorku? Každýkrát dookola bla, bla, bla… Aspoň, že si dobrý herec.*

„Herec? Som developer… A viem zariadiť, aby vám sem žiadni votrelci nechodili,” hlesol som do prázdna. 

Hlas sa začal smiať, až mi hlava treštela. Zakryť uši nepomohlo. Po pár sekundách ho nahradil spev krkavcov za oknami. 

Prievan prevaľoval odpadky okolo kôpky dymiacich uhlíkov. Zo steny na mňa pozerala čarbanica namaľovaná ohorenou nohou stoličky. Tvár s dlhými vlasmi. Závoj, ruža. 

*Štetka nedá pokoj. Aspoň tu sa bojí ukázať.* 

Tá žena z parkoviska.

„Kto to je?“

*Ty si nepoučiteľný, Martin.*

Martin? 

„Máte nesprávneho. Volám sa Roman. Nechajte ma, prosím, odísť.“

*Aha, to sa hlboko ospravedlňujem. Nikto vás nedrží, pán Roman.*

Z interiéru som videl dosť. Aj exteriér radšej uvidím v spätnom zrkadle a sekretárke zložku obúcham o hlavu. Stlačil som kľučku, no dvere sa nepohli. Kľúč spod postele našťastie pasoval a ja som vyšiel na chodbu. 

Pod zamrežovaným oknom stál stolík. Váza na ňom držala ružu v purpurovom rozkvete. Lístky na dotyk nepôsobili plastovo. Vo váze dokonca stála čistá voda. 

S pocitom bezmocnosti som pokračoval k presklenej búdke, pravdepodobne recepcii, oproti ktorej stáli rozďavené vstupné vráta. Počúval som ticho budovy a našľapoval po linoleu, ktoré sa vďaka popadanej omietke zmenilo na klzisko. Žiadne grafity alebo rozbité fľaše od piva. Únoscovia nebudú obyčajní bezdomovci. 

Vrzgot mojich podrážok doplnilo šušťanie látky. Tiché, prízračné. Do chodby za mnou ústili iba dvere, z ktorých som vyšiel a napriek tomu na mňa žena pozerala modrými, krvou podliatymi očami. Nehýbala sa. Nedýchala. Oko mi skrútil tik. Poznal som jej tvár. 

*Dávno, pradávno, keď sa voda sypala a piesok sa lial, žila jedna zakomplexovaná pička s...*

„Nepamätáš sa, Martin?” otvárala ústa, no hlas sa valil zo steny. Z podlahy. Od okna. 

Krk jej neozdoboval náhrdelník, ale diera rozstrapkaná nekrotickými žilami. Zdvihla vázu s ružou a z rany vytiekol prúžok krvi do výstrihu. Natiahla ruku a váza sa jej vyšmykla spomedzi prstov. Zvuk trieštiaceho sa skla spustil novú migrénu. Prestal som si cítiť prsty, myseľ ovládla hmla. Ťahala ma do hlbín a utínala kontakt s realitou.

„Ty sviňa,“ zaznelo z mojich úst. „Zabijem ťa znovu, ak budem musieť.“ 

Napriek vzdoru sa podo mnou podlomili nohy.

*Ty sa do toho nestaraj, slaboch!*

Trasúcimi dlaňami som si zakryl oči. Znovu ten útržkovitý sen. Chľast, rozbitý stôl, posteľ. 

Krv. Veľa krvi. 

Otvoril som oči a vykríkol od zdesenia. Žena nemala krk a z diery vystrekovali bordové prúdy. Kvet pomedzi črepmi syčal v čvachtajúcej tekutine. 

Vystrelil som tak rýchlo, ako mi cudzie končatiny dovolili. Recepcia sa približovala, len desať metrov. Päť metrov. Cez kvapky dažďa vo dverách presvitalo slnko. Otočil som sa a po žene opäť nebolo jedinej pamiatky. Niečo ma potiahlo za golier a v zotrvačnosti som sa zrútil na znak. Keď moja lebka žuchla o podlahu, z ruže zostala kôpka prachu a ja som sa prepadol pod nepriehľadnú hladinu zimy.

## Pridaj sa zdarma do Vnútorného kruhu

Získaš plný prístup do knižnice a k audioknihám, ako aj k Autorským komentárom jednotlivých príbehov.

Chcem sa pridať 

Email sent! Check your inbox to complete your signup. 

E-mailové adresy nikomu nepredávam a neposielam spam.

Prízraky minulosti siahajú ďalej, než sa zdá - kto je tá tajomná žena v čiernom?

[Čítať ďalšiu epizódu ](https://www.obycajnynepokoj.sk/sanatorium-sv-anny-prizraky-minulosti-psychologicky-horror-epizoda-2/) 

[Knižnica príbehov](https://www.obycajnynepokoj.sk/kniznica-pribehov/)
### Správna vec (4/4): Nádych
URL: https://www.obycajnynepokoj.sk/spravna-vec-psychologicka-drama-epizoda-4-audiokniha/
Last updated: 2026-07-27T10:36:44.000Z
[« Pred. epizóda](https://www.obycajnynepokoj.sk/spravna-vec-psychologicka-drama-epizoda-3-audiokniha/)

_This post is for subscribers only._
### Správna vec (4/4): Nádych
URL: https://www.obycajnynepokoj.sk/spravna-vec-psychologicka-drama-epizoda-4/
Last updated: 2026-07-27T10:37:14.000Z
[« Pred. epizóda](https://www.obycajnynepokoj.sk/spravna-vec-psychologicka-drama-epizoda-3/) 

Radšej príbehy počúvaš? Žiadny problém - audioverzia na teba už čaká!

[Počúvať audioverziu ](https://www.obycajnynepokoj.sk/spravna-vec-psychologicka-drama-epizoda-4-audiokniha/) 

---

Slnko jej svietilo do očí. Dlho sa v pondelok ráno necítila tak dobre, pripravená vyskočiť do sveta. Nie, ona nie je na vine. Dostala nový život a môže sa cítiť na osemnásť, kedy chce. Ani ruka ju viac nebolela.

Vypla budík, než stihol zazvoniť a zapla počítač. Upravila zostávajúce fotky a poslala ich dievčatám na WhatsApp s ospravedlnením. Možno si založí aj Instagram. 

Odpísali jej, keď si v zrkadle primeriavala šaty na ramienkach s kvetinovým vzorom: 'Fotky sú úžasné a nie je sa za čo ospravedlňovať. Matka reaguje v poslednej dobe podráždene na každého.'

Nasypala mačke raňajky a popri chrúmaní granoly zapla rádio. Cez internet skontrolovala spojenie do Malešíc - skočí metrom na Želivského a odtiaľ chytí bus. Ľudia pôjdu do práce, tak treba počítať s kolónami.

Po roku sa prvýkrát nastriekala voňavkou. Do kabelky vložila zrkadlovku, obula sa a šedý plášť nechala visieť na vešiaku. Zamávala susede Kmentovej, ktorá prekvapením pomaly neodzdravila. Zrýchlila do klusu a v slnku nového týždňa sa cítila o desať kíl ľahšia. 

---

"Haló? Ahoj, Matej, tu Lenka. Áno, Zuzkina sestra. Ako sa máš?"

Metro hrkotalo cez hlas na druhej strane.

"Áno, dnes je úžasne pekne. Teplúčko. Idem metrom. O sedem tridsať som pred školou… Nie, nevadí, ja ťa počkám… Pomôžem s prípravou, jasné."

Staršia pani za Lenkou si presadla na druhú stranu vozňa.

"Och, pardon, ja kričím. Nie, Matej, to nebolo tebe. Potom mi zavolaj, až zaparkuješ… Áno, dobre. Veľká telocvičňa, skontrolovať, či doniesli lavicu a stoličku. Spoľahni sa."

Lenka si prekryla dlaňou ústa a zachichotala sa. 

"Neboj, trafím. Opýtam sa vrátničky. Začínajú v tej škole o ôsmej alebo… Tak neskoro? Hm, moderné vyučovanie. Bez problémov, ja sa v školách cítim ako doma… Mhm, ďakujem… Aj tebe. Vidíme sa, ahoj."

Usmiala sa na spolucestujúcu.

"Prepáčte, to sa mi často nestáva."

Žena prikývla a zovrela kabelku na stehnách pevnejšie.

---

"Dobrý deň, prišla som pomôcť s fotením. Matejovi Rotbergovi, príde za chvíľku. Stojí v zápche."

Ukázala fotoaparát vrátničke.

"Dobrý. Dobre, tu sa mi podpíšte."

"Ďakujem."

Lenka odbehla a zo schodov sa vrátila.

"Vedeli by ste mi povedať, kde je veľká telocvičňa?"

"Nahor, doľava a dlhou chodbou doprava. Nemôžete ju prehliadnuť."

Vyšla dve poschodia, no odbočku nenašla. Zišla nižšie a zahla do chodby vľavo. Šatne. Vráti sa na vrátnicu opýtať…

"Pusť ma!"

"Taký konský kokot ťa pustím."

"Pustíme ťa, keď s tebou budeme hotoví. Ha?"

Treskol do skrinky a dievča vykríklo.

_This post is for subscribers only._
### Správna vec (3/4): Fotky v parku
URL: https://www.obycajnynepokoj.sk/spravna-vec-psychologicka-drama-epizoda-3-audiokniha/
Last updated: 2026-07-27T10:31:17.000Z
[« Pred. epizóda](https://www.obycajnynepokoj.sk/spravna-vec-psychologicka-drama-epizoda-2-audiokniha/) [Nasl. epizóda »](https://www.obycajnynepokoj.sk/spravna-vec-psychologicka-drama-epizoda-4-audiokniha/)

_This post is for subscribers only._
### Správna vec (3/4): Fotky v parku
URL: https://www.obycajnynepokoj.sk/spravna-vec-psychologicka-drama-epizoda-3/
Last updated: 2026-07-27T10:29:44.000Z
[« Pred. epizóda](https://www.obycajnynepokoj.sk/spravna-vec-psychologicka-drama-epizoda-2/) [Nasl. epizóda »](https://www.obycajnynepokoj.sk/spravna-vec-psychologicka-drama-epizoda-4/) 

Radšej príbehy počúvaš? Žiadny problém - audioverzia na teba už čaká!

[Počúvať audioverziu ](https://www.obycajnynepokoj.sk/spravna-vec-psychologicka-drama-epizoda-3-audiokniha/) 

---

Celý deň sedela na gauči napriek boľavým krížom. Pozerala turecké, španielske aj argentínske telenovely. Potláčala protesty žalúdku druhým balením popcornu. Cez reklamu sledovala sídliskový život pod balkónom, keď ju zo spomienok vytrhla spálenina. Utekala cez dym do kuchyne a z mikrovlnky vytiahla sáčik uhlíkov. Naplo ju a hodila posledný popcorn z krabičky do koša. Vyššie sily posielajú znamenie, že si má dať pauzu. Pootvárala okná a vyšla si na balkón zapáliť. Slnečné počasie držalo. Škoda, že musí byť zavretá. 

Kmentová niesla domov nákup, krivkajúc na jednu nohu. 

Ako by sa jej páčilo, keby každému porozprávala, že si tá päťdesiatročná fiflena zlomila členok pri lezení cudziemu chlapovi do bytu? Alebo tamto mladá rodinka Kovalščukovcov. Milí prisťahovalci, tri deti. Otecko robí bieleho koňa pre Vietnamcov. A šušká si Lenka o ňom so susedmi? Nie. Nikto ju nechápe a ani nepochopí. Najradšej by im všetkým dala na hubu.

Potiahla si z cigarety.

Poslať kade ľahšie. Pravá, ľavá, hák. Tak im to tréner ukazoval. Dôležité je nebyť agresorom, inak sa ponižujeme na ich úroveň. Ale ak druhí útočia pasívne, psychologicky, nie je jediné riešenie správne trafiť do držky? 

Udusila ohorok a pravačkou napodobnila hák do steny. Zle vypočítala vzdialenosť a hánky sa rozpleskli o omietku. Vykríkla, až mačka z parapety zdvihla hlavu. 

Život nedá pokoj s jeho kozmickými gagmi. Prekliata. Vypudená z raja a do pol pása v smole. Na smiech všetkým naokolo. Také bremeno mi nanútili. 

---

Ruka bolela aj druhý deň ráno. Opuchla napriek obväzu a ibalginovej masti. Umývanie zubov ľavačkou vzdala. Prehrábavala sa skrinkou, ktorú nemala otvorenú od výšky a oprášila zrkadlovku. 

"Zvládneš to. Pol hodinky zvládneš. Ľudia si ťa nevšímajú. Nie si zaujímavá."

Po desiatich minútach krúženia cez chodbu otvorila dvere. S plášťom a klobúkom vyšla do tridsiatich stupňov v honbe za inšpiráciou. 

Dlho nefotila a kvôli obviazanej dlani sa jej fotoaparát vyšmykoval. Odfotila jazero so skupinkou hrajúcou frisbee. Expozícia mimo. Paneláky za parkom? Kompozícia akurát pre Sreality.cz. Skúšala pár makro fotiek, ale bez poriadneho objektívu z nich vylezie mazanica. 

Na zastávke si robili selfies dve tínedžerky. Opýtala sa, či by im mohla urobiť portrét. Súhlasili. Nadiktovali jej svoj Instagram profil. Odpovedala, že nemá Instagram. Ponúkli WhatsApp a pochválili klobúk. 

"Anička! Poď sem, zober aj Johanku. Kto ste?"

Zo stiahnutého okienka hromžila žena vo veku poodobnom Lenke.

"Prečo fotografujete moje dieťa?"

_This post is for subscribers only._
### Správna vec (2/4): Nákup
URL: https://www.obycajnynepokoj.sk/spravna-vec-psychologicka-drama-epizoda-2-audiokniha/
Last updated: 2026-09-04T08:41:28.000Z
[« Pred. epizóda](https://www.obycajnynepokoj.sk/spravna-vec-psychologicka-drama-epizoda-1-audiokniha/) [Nasl. epizóda »](https://www.obycajnynepokoj.sk/spravna-vec-psychologicka-drama-epizoda-3-audiokniha/) 

![audio-thumbnail](https://storage.ghost.io/c/70/1a/701a386f-0e5a-457f-b5e8-61f644a7a32d/content/media/2026/04/Spra--vna-vec-K2_final_thumb.jpg)

Správna vec, Ep. 2 - audiokniha

0:00

/684.118912

1×

Kruté nedorozumenie v parku Lenku zlomí a prebudí tie najhoršie obvinenia. Uvidí svetlo na konci tunela?

[Počúvať ďalšiu epizódu ](https://www.obycajnynepokoj.sk/spravna-vec-psychologicka-drama-epizoda-3-audiokniha/) 

[« Pred. epizóda](https://www.obycajnynepokoj.sk/spravna-vec-psychologicka-drama-epizoda-1-audiokniha/) | [Audioknihy](https://www.obycajnynepokoj.sk/audioknihy/)
### Správna vec (2/4): Nákup
URL: https://www.obycajnynepokoj.sk/spravna-vec-psychologicka-drama-epizoda-2/
Last updated: 2026-09-04T08:41:41.000Z
[« Pred. epizóda](https://www.obycajnynepokoj.sk/spravna-vec-psychologicka-drama-epizoda-1/) [Nasl. epizóda »](https://www.obycajnynepokoj.sk/spravna-vec-psychologicka-drama-epizoda-3/) 

Radšej príbehy počúvaš? Žiadny problém - audioverzia na teba už čaká!

[Počúvať audioverziu ](https://www.obycajnynepokoj.sk/spravna-vec-psychologicka-drama-epizoda-2-audiokniha/) 

---

"Nemám ho rada. Je divný." 

"Viem, miláčik. Spomínala si, že si mu minule vypochodovala z pracovne…" 

Slúchadlo stíchlo. Lenka prešla k oknu, ak by sa zhoršil signál.

"Nám to radili na cvičení. Nenechať sa vytočiť a zostať chvíľu sám. Na ukľudnenie." 

"Niekedy lepšie, niekedy menej. V každom prípade je profesionál. Takí bývajú divní. No tak, veď máš skúsenosti s divnými chlapmi až až." 

"Toho mi ani nespomínaj." 

"Včera som ho stretla." 

"Kde?" 

"U kaderníčky, kde asi." 

"Stále je s ňou?" 

"Hej." 

"Dobre má. Hlavne teraz." 

"Budeš v poriadku. Nepovedal ti doktor, že robíš míľové kroky?" 

"Áno. Nahral si ma na video." 

"Zdokumentoval, aká si úžasná." 

"Mhm." 

“Som na teba hrdá. Seriózne. Neksichti sa. Viem, že sa ksichtíš.”

“Prosím ťa…”

“Nič sa neboj, zlatko. Dušan netuší, o koho prišiel. Veď jeho ten ošiaľ s mladicou prejde a potom sa doplazí späť.”

“Už ho vidím.”

“Skoro by som zabudla - bavila som sa s kamarátom zo základky.”

“S ktorým?”

“Matejom predsa. Na škole bol trochu mešuge. Chodil bosý a meditoval… Nedávno sa presťahoval do Prahy.”

“Veď tu vyrastal.”

“Dlhá história. Založil si firmu. Fotí oslavy, rodinné portréty a tak. Teraz dostal zákazky na fotenie žiakov.”

“Akých žiakov?”

“Všetkých. Celé triedy. Základky, stredné. Čo ja viem, možno aj škôlky. Hlavná vec je, že nestíha a hľadá brigádnika.”

“No a?”

Počula televízor v pozadí. Asi správy. 

“Darí sa ti lepšie a myslím, že pár hodín s usmiatymi detičkami ti prospeje. Navyše je tvoje artistické nadanie na nezaplatenie. Teda dúfam, že ti zaplatí, pravdaže.”

“Ja neviem, Zuzi.”

“No tak. Super príležitosť, stvorená pre teba. Nemôžeš sedieť doma naveky. Miluješ deti. Miluješ fotiť. Spoznáš nových ľudí, zmeníš prostredie. Nič zlé z brigádky nemôže vzísť.”

“Dám ti vedieť.”

“Nie, nedávaj mi vedieť. Jeden týždeň. Pokiaľ sa ti nebude páčiť, vrátiš sa domov a vynadáš mi. Fér?”

Teraz stálo ticho na Lenkinej strane.

“Fér.”

“Tak vidíš. Začínaš v pondelok.”

“Čože?”

“Dovolila som si dohodnúť ti prvý džob.”

“Ale…”

“Pšt! Základná škola v Malešiciach. Pôjdeš tam tieňovať Mateja. Zaučí ťa do všetkého potrebného. Nebudeš ani chvíľu sama. Nemá sa čo stať. Náhodou sa ti znepáči farba jeho kravaty - poďakuješ a viac ho neuvidíš. Ak s ním nezačnem zase chodiť.”

“Ty si nepoučiteľná.”

“Čoby, čoby, sestrička. Môj problém je, že sa učím prirýchlo.”

“Dokedy tam v pondelok stŕpnem?”

“Pred trinástou ste vybavení.”

“Okej. Lebo som ešte dohodnutá s Livinkou na dorobení tých učebných plánov.”

“Stále jej ich robíš? Veď už rok spolu nepracujete.” 

“Keď môžem pomôcť, rada pomôžem. Akurát som kvôli tomu skoro zmeškala sedenie.”

“Zaručená správa zvrchu. Že si máš hľadieť vlastných problémov a nechať nevďačné babizne na pokoji.”

“Krivdíš jej. Nie je nevďačná.”

“Dala ti za všetku tú robotu niekedy niečo iné než vatikánsku menu?”

Lenka mlčala.

“Myslela som si. Chceš niečo? Idem do Alberta.”

“Albert nemusím. Aj tak, mám doma dosť. Ďakujem.”

“Ako chceš. Zavolaj mi zajtra, ok?”

“Hej.”

“Pamätaj - vzduch ti prospeje. Bež sa prejsť.”

“Mhm.”

---

Vyšla zo sprchy a nasypala mačke plnú misku granúl. Zaškŕkalo jej v bruchu, tak skontrolovala chladničku. Prázdna. Otvorila skrinku s cereáliami. Prázdna. 

Míľové kroky, pripomenula si doktorov hlas. 

Musí ísť do obchodu. Znovu.

Obliekla si široké tričko a tepláky. Predok ani zadok nebolo veľmi vidieť. Dobre. Preorganizovala nádobky na cereálie, múku a cestoviny. Skontrolovala, či sú správne zavreté. 

Prázdne a zavreté. 

Áno, treba nakúpiť. Tesco tuším malo Emco s 50% zľavou. 

V chodbe na seba prehodila dlhý plášť a obula si tenisky. Vrátila sa skontrolovať misku, ktorej sa mačka doteraz nechytila. 

Snáď nie je chorá. 

Pohladila ju a na chladničku prilepila lístok: ‘8:00 Základná škola Malešice, Matej Rotberg, NEZABUDNI FOTOAPARÁT!’

Zabudla si vypýtať telefónne číslo. 

Usmiala sa na mačku, ktorá sa konečne pustila do granúl. Je jej hrozne teplo, už má spotený chrbát. Musí si dať ďalšiu sprchu, než vyjde von.

Nie, nebuď smiešna.

V kúpeľni sa nasprejovala antiperspirantom. Vyšla na chodbu a zavolala výťah. Nevzala si okuliare!

Odomkla byt a spolu so slnečnými okuliarmi si nasadila klobúk. Vypla plyn?

Nie, veď ho nezapínala. Je jej hrozne horúco. 

Pozerala na slzu, ktorá sa jej leskla na líci. Odvrátila sa od zrkadla, zabuchla za sebou dvere a zišla na prízemie. Nezabudla zamknúť?

Kristepane, čo je to so mnou?!

---

Slnko pieklo. Stiahla si klobúk hlbšie do tváre. Niekto povedal ahoj. Určite komusi inému. Na zastávke štebotali dve mladé mamičky. Sadla si na druhú stranu. Autobus prišiel našťastie prázdny. Vystúpila pred Tescom a cez dvere zbadala natlačený dav. Pot za krkom jej schladol. 

Prešla do Alberta o päťdesiat metrov ďalej, kde si predavačka naťahovala žuvačku na prste. K chlebu, maslu, mlieku a najlacnejším cereáliám priložila bonboniéru pre Mateja. Od pokladne sa vrátila k regálu a priložila druhú pre kolegyňu Livinku. 

Pred zastávkou autobusu stála žena nastavujúca výklad butiku. Možno prišiel čas kúpiť si niečo krajšie než tepláky. Má predsa právo nosiť, v čom sa cíti príjemne.

Aby mi ženské závideli a chlapi vyzliekali podprsenku očami?

Predavačka natiahla na manekýnu hodvábne šaty. Červené. Lenku začalo bolieť brucho. Ledva nasadla do autobusu. Nevnímala ľudí hemžiacich sa naokolo. Na zastávke fajčil muž. 

Hlupaňa, zabudla som kúpiť cigarety. Ale myslieť na koktejlky mám čas. 

Postavila sa do radu pred novinovým stánkom. Hrala sa s uškami tašky. Prišla na rad, keď na zastávke zastavil autobus 135\. Z dverí vyšiel muž. Podával ruku tehotnej žene. 

“Prosím ťa, ja nechcem.”

“Nehovor mi debiliny. Davaj, pohyb.”

“Prísť teraz nie je dobrý nápad. Mali sme ich navštíviť minulý týždeň.”

“Čo ty vieš o mojej rodine? Drž hubu a vystupuj. Si každýkrát posraná.”

“Dobrý deň, čo to dnes bude?”

Dvere blikali na červeno. Pískali.

“Dobrý deň…”

“Musíš robiť scénu? Poď!”

“Nie, zájdeme neskôr. Necítim sa dobre.”

“Zobrala by som si…”

Muž vrazil žene facku a strhol ju zo zatvárajúcich sa dverí. Plakala. Vytiahol ju na kolená.

“Prosím? Čo by ste si zobrali?”

“Nerev, lebo ti dvere dajú druhú.”

Lenkou zakmásal závrat. Utiekla cez cestu. Rohlíky vyleteli z tašky. Zistila to, až keď zamkla a spotená sa zviezla pod dvere. 

“Konfliktné situácie sa v 90% lepšie riešia útekom než útokom. Niekedy je lepšie utiecť, než sa nechať vytočiť. Niekedy je lepšie utiecť, než sa nechať vytočiť.”

Mačka jej vyskočila na nohy. Hladila ju roztrasenou rukou, kým si utierala slzy. 

Čo si o nej susedia pomyslia? Novákovia na trojke si už teraz šuškajú spolu s Kmentovou na dvojke. Že je psycho. Kvapká jej na karbid. 

A majú pravdu - ani po roku sa nedokážem postaviť vlastnej hlave. 

## Pridaj sa zdarma do Vnútorného kruhu

Získaš plný prístup do knižnice a k audioknihám, ako aj k Autorským komentárom jednotlivých príbehov.

Chcem sa pridať 

Email sent! Check your inbox to complete your signup. 

E-mailové adresy nikomu nepredávam a neposielam spam.

Kruté nedorozumenie v parku Lenku zlomí a prebudí tie najhoršie obvinenia. Uvidí svetlo na konci tunela?

[Čítať ďalšiu epizódu ](https://www.obycajnynepokoj.sk/spravna-vec-psychologicka-drama-epizoda-3/) 

[« Pred. epizóda](https://www.obycajnynepokoj.sk/spravna-vec-psychologicka-drama-epizoda-1/) | [Knižnica príbehov](https://www.obycajnynepokoj.sk/kniznica-pribehov/)
### Správna vec (1/4): Divný psychológ
URL: https://www.obycajnynepokoj.sk/spravna-vec-psychologicka-drama-epizoda-1-audiokniha/
Last updated: 2026-09-04T08:42:09.000Z
[Nasl. epizóda »](https://www.obycajnynepokoj.sk/spravna-vec-psychologicka-drama-epizoda-2-audiokniha/) 

![audio-thumbnail](https://storage.ghost.io/c/70/1a/701a386f-0e5a-457f-b5e8-61f644a7a32d/content/media/2026/04/Spra--vna-vec-K1_final_thumb.jpg)

Správna vec, Ep. 1 - audiokniha

0:00

/1068.040113

1×

Lenka sa snaží vrátiť do života, no tiene minulosti ju sťahujú na dno. Dokáže sa im postaviť, alebo opäť utečie?

[Počúvať ďalšiu epizódu ](https://www.obycajnynepokoj.sk/spravna-vec-psychologicka-drama-epizoda-2-audiokniha/) 

[Audioknihy](https://www.obycajnynepokoj.sk/audioknihy/)
### Správna vec (1/4): Divný psychológ
URL: https://www.obycajnynepokoj.sk/spravna-vec-psychologicka-drama-epizoda-1/
Last updated: 2026-09-04T08:41:55.000Z
[Nasl. epizóda »](https://www.obycajnynepokoj.sk/spravna-vec-psychologicka-drama-epizoda-2/) 

Radšej príbehy počúvaš? Žiadny problém - audioverzia na teba už čaká!

[Počúvať audioverziu ](https://www.obycajnynepokoj.sk/spravna-vec-psychologicka-drama-epizoda-1-audiokniha/) 

---

"Prepáčte, že meškám."

"Pätnásť minút nič nie je, prosím vás. Máme dnes tak pekne, slnečno. Aj ja by som sa najradšej išiel prejsť na Divokú Šárku. Nie je vám v tom kabáte horúco? Dajte, ja vám ho zavesím. Posaďte sa. Ako sa cítite?"

"Ujde to. Môžem?"

"Normálne sa u mňa nefajčí… V poriadku, jasné."

"Ďakujem."

"Tak sa pochváľte. Vyzeráte super."

Usmiala sa.

"Také lichôtky si nechajte pre tínedžerky."

"Naozaj. Robíte pokroky a som na vás hrdý. Karamelku?"

"Mám trochu problém s…"

"Prepáčte, zabudol som."

"Nič sa nedeje. Minulý týždeň som si vzala žuvačku po ceste na autobus. Skoro som si na tej protéze vylámala ďalšie zuby."

Zasmiala sa, no dávala pozor, aby zuby neukázala.

"Rozmýšľal som nad vaším prípadom, Lenka, a podľa môjho najlepšieho úsudku sme pripravení posunúť sa do ďalšej fázy. Konfrontácia. Píšem na tú tému novú štúdiu. Nevadilo by vám, keby som si naše sedenie nahral?"

"Pokiaľ potrebujete…"

"Veľmi mi to pomôže. Viete, rozbieham aj YouTube kanál - ošemetná robota, ani nepôjdem do detailov. Nevadí vám video?"

"Mhm."

Kývla špičkou cigarety.

"Výborne. Pravdaže vašu tvár rozmažem. Nahrávka je čisto na akademické účely."

Podoprel telefón karafou minerálky a s úsmevom privítal budúcich odberateľov. 

"Pacientka chodí na pravidelné sedenia osem mesiacov. Cíti sa dobre, nervózne tiky a insomnia prestali. Úspešne sme začali so sociálnou reintegráciou. V dnešnom sedení nadväzujeme na môj štvorstupňový rehabilitačný program z novej štúdie ‘Reintegrácia a dlhodobé liečenie obetí sexuálneho násilia’. Môžete si prečítať úryvok cez link v popise videa."

Zaťala nechty do operadla. Myslela na čokoládové torty, smejúce sa deti, šum prílivu. Potiahla z cigarety, až sa rozkašľala. 

"Ďalší krok… Ste v poriadku?"

"Mhm."

"Dnes začneme ďalším krokom z môjho štvorstupňového programu - konfrontáciou."

Otočil sa a nalial obom minerálku. Telefón spadol na stôl. 

"To som nedomyslel. Musím si kúpiť jeden z tých trojnohých stojanov. Tu, napite sa, voda pomôže. Celú pasáž vystrihnem."

Vrátil karafu a nastavil nahrávanie.

"Ako vždy, máte plnú kontrolu nad touto schôdzkou. Pokiaľ by ste sa cítili zle alebo nechceli odpovedať, zaklopte na stolík. Ihneď prestaneme."

Utopila ohorok v pohári a prikývla. Podal jej penovú guľôčku.

“Výborne. Zhlboka sa nadýchnite. Začneme s danou spomienkou veľmi pomaly, krok za krokom. V poriadku?"

"Mhm." 

"Povedzte mi, kde ste ten večer oslavovali." 

"V jednom malom bare. V centre. Každý rok doňho riaditeľ pozýval celý zbor. Vraj tam roky dozadu dostal nápad na založenie školy."

Čakal. Otočila oči do koberca. Nepokračovala.

"Koľko bolo hodín, keď ste vychádzali?"

"Asi o jedenástej. Polovica sa oddelila. Bol len začiatok školského roku a viete… Deti, lepšie polovičky…"

Napila sa vody, nevšímajúc si plávajúci tabak.

"Štyria sme pokračovali na Dlouhú. Do skorého rána sme prešli pár klubov. Mala som nové šaty. Červené. Je to dôležité?"

"Všetko, čo mi chcete povedať, je dôležité. Ako ste sa v tých šatách cítili?"

"Úžasne. Dávno som sa tak necítila. Mala som ich prvýkrát na sebe. Keď nad tým spätne rozmýšľam, neboli dobrá voľba."

"Prečo?"

"Prikrátke, hlboký výstrih. Jožo… Kolega sa mi smial, že sa znovu cítim na osemnásť. Ale cítila som sa príjemne. Je to zlý pocit?"

"Vôbec nie. Máte plné právo nosiť, v čom sa cítite príjemne."

"Mhm."

"V týchto krásnych červených šatách…"

"Neboli krásne."

"Pardon. V týchto červených šatách ste sa celý večer zabávali a cítili sa príjemne."

"Áno."

Čakal. Znovu otočila pohľad do koberca.

"Sprevádzali vás nadránom kolegovia domov?"

"Áno. Nie. Teda kúsok cesty som išla s nimi. Na električku. Kolega mi dal bundu, že mu ju neskôr vrátim. Zavolala som si Uber, inak by som domov prišla na obed. Čakala som na lavičke. Z tej električky vyšla banda tínedžerov. Mohli mať okolo pätnásť. Opití."

Stláčala guľôčku a na ruke jej nabehla husia koža.

"Opíšte mi ich bližšie. Koľko ich bolo? Čo mali na sebe?"

"Neviem. Skupina. Päť, šesť? Oblečení ako tínedžeri. Každý niečo iné. Jeden fajčil také hnedé cigarilá. Ponúkal ich ostatným. Hnusne smrdeli. Teda všetky cigarety mi vtedy smrdeli. Som začala… a-až potom. Boli s nimi dve dievčatá. Jedno utieklo."

"Druhá zostala?"

"Pozerala sa. Odohnala pána, ktorého privolal môj krik. Že som kamarátka, ktorá sa opila a nechce ísť domov. Tak mi pomáhajú. Keď odišiel, povzbudzovala ich. Dajte tej kurve. Ukážte jej, ako sa to robí. Nech si zapamätám nečumieť."

"Máte pocit, že ste ich pozornosť upútali pohľadom?"

"Neviem. Neviem, preboha, ako to mám vedieť. Pozrela som sa na nich. Veď vystupovali z tých istých dverí, kadiaľ vošli kolegovia. Smiali sa. Prisahám, nezízala som. By mi ani nenapadlo zízať."

"Nebojte sa, sme tu spolu. V bezpečí. Dýchajte so mnou. Nádych… Výdych… Nádych… Výdych… Výborne. Nezízali ste. Oni vás oslovili?"

"Nie. Teda áno. Zhúkol na mňa. Ten s tým cigárom. Uťahovali si z mojich šiat. Ignorovala som ich, no necítila sa na tej lavičke komfortne. Prešla som na druhú stranu. Oni za mnou. Utekala som, zo strachu. To je predsa normálne, nie? Jeden z nich ma dobehol. Že sa so mnou rozprávajú. Povedala som mu, nech mi dajú pokoj. Oni hovoria, že ak chcem pokoj, nemala som chodiť do mesta. Vytrhla som sa z jeho zovretia a bežala cez park. K najbližším ľuďom. Lenže sa mi zlomil opätok. Než som lodičku vyzula, boli na mne dvaja. Chceli ma stiahnuť na zem, tak som toho silnejšieho kopla medzi nohy. Veľmi som ho rozhnevala. Udrel ma päsťou. Zo zeme som kričala, no ľudia z parku utiekli. Ten s cigárom mi sklepol popol na tvár a obchytkával ma. Stiahol mi nohavičky. Kopala som, tak mi chytili nohy. Aj ruky. Za členky a… zápästia."

Znovu sa napila a pozerala do koberca. Prešla minúta ticha. Čakal. 

"Snažil sa ma zneužiť, no… nedokázal to. Od strachu som sa pocikala. Nahnevala som ho ešte viac. Bil ma. Tam dole. Potom sa postavil a kým ma ostatní držali… ocikal ma naspäť. Kopali ma. Do brucha, do tváre. Silno. Plakala som a všetko bolelo ešte viac."

Zvierala guľôčku a slzy jej po lícach zanechávali čierne šmuhy. 

"Potom odišli. Neviem za ako dlho. Odhodili ma do kríkov. Nikto nepomohol. Ľudia utiekli. Pozatvárali okná."

"Cítite sa dobre? Môžeme pokračovať?"

"Mhm."

Podal jej papierovú vreckovku.

"Kto vás našiel?"

"Svitalo. Mala som opuchnutú tvár. Nejaký psíčkar. Nevidela som dobre. Nedokázala som mu ani poďakovať. Potom prišla záchranka. A polícia. Tí ma neskôr navštívili aj v nemocnici. Pýtali sa ma na detaily. Popisy útočníkov. Neskôr vraj našli záznamy z kamier."

"Chytili ich?"

"Áno."

"Ako dlho ste ležali v nemocnici?"

"Tri týždne. Sestra ma navštevovala každý deň. Po dvoch mesiacoch mi vyťahovali drôty z čeľuste."

"Chodíte stále na kontroly?"

"Sem-tam. Väčšina vecí, zlomeniny a otras mozgu, tie sa zahoja bez problémov. S vnútrom je… Vnútro je horšie. Nenávidím návštevy u gynekológa."

"Prečo? Správajú sa k vám zle?"

Položila loptičku na stôl.

"Nechcem o tom hovoriť."

"Chápem, jasné. Inak ste sa v nemocnici cítili príjemne?"

Pozerala von oknom. Ruky sa jej triasli.

"Viete, počula som ich."

"Koho?"

"Sestričky."

"V nemocnici?"

"Mhm."

"Čo ste počuli?"

"Že si za šlamastiku môžem sama. Že čo iné môžem očakávať v takých hlúpych šatách. Každý mi hovorí, že to nie je moja chyba. A snažím sa podobné veci nahovoriť aj sama sebe. Ale niekedy tak rozmýšľam… Aký by bol môj život, keby by som zostala doma? Tie sestričky mali možno pravdu. Ja hlupaňa som sa rozhodla tancovať až do noci. Ísť domov sama v oblečení, ktoré mi poriadne nezakrývalo zadok. Kto iný je na vine? Časovaná bomba pre nesprávneho chlapa. Zaplatila som za vlastnú hlúposť. Navyše som zničila aj Jožovu bundu."

"Nie ste žiadna hlupaňa. Snažíte sa pochopiť, čo sa vlastne stalo a prečo práve vám. Dať zmysel niečomu, čo zmysel nedáva. Podobnými pocitmi si prechádza každá obeť traumy a sú úplne normálne. Avšak je dôležité uvedomiť si, že zodpovednosť za tak odporné činy nesú ľudia, ktorí sa rozhodli porušiť vaše základné ľudské práva. Obliekli ste sa do šiat, v ktorých ste sa cítili príjemne. Zabávali ste sa s priateľmi. Také rozhodnutia robia milióny ľudí denne a nie je na nich nič zlé. Každý z tohoto miliónu si zaslúži bezpečie a nenesie vinu za rozhodnutia druhých. Vy ste nikomu neublížili. Uzdravovanie znamená postupné zbavovanie sa toho bremena, ktoré vám nanútili. Chápeme sa?"

"Mhm."

"Dnes ste boli nesmierne statočná, Lenka. Urobili ste úžasný krok vpred. Ako sa cítite? Neťaží vás na pľúcach, netočí sa hlava?"

"Nie. Cítim sa... okej."

"Viete mi opísať tri veci z môjho stolu?"

"Počítač. Blok. Pekné pero."

"Páči sa vám?"

"Áno."

"Čo je na ňom pekné?"

"Farba. Ako moje šaty. Je elegantné, na atrament. Viktoriánsky štýl."

"Manželka by mala radosť. Dostal som ho k narodeninám."

Vstal a vypol nahrávanie. 

"Cítite sama pokrok počas našich sedení? V pozitívnom slova zmysle."

"Áno."

"Výborne. Podľa mojich skúseností už stačí iba pár mesiacov a budete silnejšia, než kedykoľvek predtým. Viac vás dnes trápiť nebudem. Ešte raz gratulujem!"

Lenka sa tak necítila, no neodvážila sa mu protirečiť. Poriadne sa dokázala nadýchnuť, až stála za dverami kancelárie. Keďže po ňu dnes nemohla sestra prísť, hľadala najbližší Bolt a opakovala si, že sa v taxíku nemôže nič stať napriek cudziemu chlapovi za volantom a stiesenenému priestoru zadných sedadiel. 

Áno, nenávidela sa aj dnes, stojac zoči voči novému dni v jej osobnom pekle.

## Pridaj sa zdarma do Vnútorného kruhu

Získaš plný prístup do knižnice a k audioknihám, ako aj k Autorským komentárom jednotlivých príbehov.

Chcem sa pridať 

Email sent! Check your inbox to complete your signup. 

E-mailové adresy nikomu nepredávam a neposielam spam.

Lenka sa snaží vrátiť do života, no tiene minulosti ju sťahujú na dno. Dokáže sa im postaviť, alebo opäť utečie?

[Čítať ďalšiu epizódu ](https://www.obycajnynepokoj.sk/spravna-vec-psychologicka-drama-epizoda-2/) 

[Knižnica príbehov](https://www.obycajnynepokoj.sk/kniznica-pribehov/)