> ## Content Index > Fetch the complete content index at: https://www.obycajnynepokoj.sk/llms.txt > Use this file to discover other available public pages before exploring further. # Tanec s diablom (Ep.10): Jednoduchá matematika - URL: https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-10/ - Published: 2026-09-25T10:09:55.000Z - Updated: 2026-10-02T07:12:25.000Z - Description: Keď vedenie ženie pluk na istú smrť a Vitalij započuje Morinu uspávanku, stáva sa prežitie otázkou jednoduchej matematiky. - Author: Denis Durec - Tags: Tanec s diablom, Psychologický horor [« Pred. epizóda](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-9/) [Nasl. epizóda »](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-11/) Radšej príbehy počúvaš? Žiadny problém - audiokniha na teba už čaká! [Počúvať audioknihu ](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-10-audiokniha) --- Než vyskočili na korbu, poprosil Vlada o telefón. „Kde máš svoj?“ „Rozbil som ho.“ „Tento, prosím, nerozbíjaj. A to málo kreditu mi musí dva dni vystačiť, takže žiadne ľúbostné romány.“ Poodišiel od rámusu osemvalcov a vytočil Sašku. Po siedmich pípnutiach zložil. Skontroloval číslo a napriek hlodaniu, či si ho pamätal správne, spustil hovor znovu. Nič. Vyťukal mobil na matku, no zasekol sa. Podržal backspace a zavolal otcovi. „Haló, kto je tam?“ „Ahoj, oci.“ „Vitalij? Pre živého Boha, si v poriadku? Žiješ? Nie si zranený?“ „Ja… Ja som v poriadku. Nestrachujte sa.“ „Ako sa môžeme nestrachovať? Mama po nociach nespí. Začala slopať. Celý deň mi nadáva, že to je moja výchova. Je trochu srandovná,“ ucítil z hlasu úsmev. „Nič si nevyčítaj. Povedz jej… Povedz, že je mi celej tejto hlúposti ľúto. Mojej hlúposti. Teda nie, čo som urobil. Je to tak lepšie. Skôr, čo som spôsobil vám aj Alexandre. Kurník, sa ani neviem vyjadriť. Radšej jej zatiaľ nič nehovor, dobre? Musím si urovnať myšlienky. Len nech okamžite prestane piť.“ „V rodine máme gebeňu tvrdú. Veď vieš. Musel by si jej to zopakovať tu, aby ťa brala vážne. A nech ti nie je správnej veci ľúto. Vravia, že treba na Ukrajine poriadok a služba vlasti je ponad osobné želania.“ V telefóne zostalo ticho. „Napriek tomu by som dal…” Otcov hlas sa zatriasol. „No, nič. Našiel si si tam nejakých ďalších kamarátov? Kde presne s Jevgenijom slúžite? Nechali vás spolu?” „Nechali.” Vitalij zapudil myšlienky, z ktorých mu hrdlo zapchala hrča. „Sme pri Starobilsku. Taká dedinka, volá sa Butové.” „Aha. To neviem, kde je.” „Nevadí. Hľadať ma nemusíš.” Obaja sa zasmiali. „Nevidel si Sašku? Neberie mi telefón.” „Akurát na záhrade. Ale bavil som sa s Igorom, keď si prišiel požičať tmel.” „Čo pán Sidorov hovoril? Spomínal ju?” „Čoby nie. Vraj konečne prestala nadávať.” „Povedz jej, že sa mi rozbil mobil, no stále na ňu myslím. Chýba mi. A tiež, že sa onedlho uvidíme.” „Čože? Dostal si priepustku? Alebo sme konečne vyhrali?“ „No… Niečo také. Potom ti porozprávam detaily. Mám vás všetkých strašne rád. Každému to odkáž, prosím.“ „Aj my ťa máme radi, nezabudni. Čakáme. Počítame hodiny. Potom vyvesíme vlajky. Mama urobí marhuľový koláč.“ „Veď ešte nie sú marhule.“ „Máme zavárané. To prežiješ, nie?“ „Prežijem. Snáď hej.” „A nechýba ti tam nič? Nepotrebuješ poslať peniaze? Alebo jedlo?” Našiel ho Vlado a zaťukal si na hodinky. „Nie, musím ísť. Ahoj, tati.“ „Veľa šťastia, synak. Vráť sa nám celý.“ --- Poručík im po ceste odreptal špíl o výhode oproti západným vojskám, no novinky ohľadne chýbajúcich posíl sa korbou šírili rýchlosťou požiaru. Báli sa však reptať. Navyše sa väčšina snažila dospať noc, opretá o plachtu korby. Tá ich v poryvoch vetra čapcovala podobne ako nový vedúci. Dieselový dym Vitalijovi prefukoval ponad hlavu a strácal sa v chladiči predposledného Uralu. Vodič za nimi sa mračil napriek tomu, že sa vyhol prvej línii. Kým bol asi v normálnom živote - autobusárom, taxikárom? Zločincom? Chlapec prešiel kamennými výrazmi dvadsiatich prísediacich. Nikolaj, ktorého si pamätal z metra, začal debatu o vodovodných filtroch. Vraj zachytil únik medi a do týždňa sa deti cítili lepšie. Žene skončili migrény. Kolegovia vedľa prikývli a pokračovali v driemaní. Skúsil historku s pascou na medvede a záletným servisákom. Zožala podobný úspech, tak sklapol. Vypadal na fajn chlapíka. Akurát, že tak isto zhodnotil aj kvetinára Michaila. Vitalij preto viac intuícii neveril. Smel sa spoľahnúť len na seba. Prievan im lícami vyťahoval zvyšky tepla. Vzorom skúsenejších si chytil samopal medzi kolená a dlane strčil do vreciek. Po vrátení telefónu mu Vlado ponúkol jablko, ktoré teraz Vitalijovi sedelo v žalúdku ako kus plastu. Predal by spodky za krajec chleba so salámou. No… Možno preháňal. Pri najbližšej príležitosti si otvorí konzervu. Pritiahol si helmu. Kanady oškriabal od kusov severodoneckého bahna. Rukávom vyleštil hlaveň a vyfúkol omietku spod mušky. Napravil si zásobníky pod prsiami. Kličkove rady platili dividendy. Rád by mu poďakoval. „Tiež nevieš obsedieť?“ priklonil sa k nemu Nikolaj. „Fúka fazuľa druhým koncom?“ Vojak naproti chrochtol. „Nedivím sa. Mňa z nich páli od raňajok huba. Počul som o včerajšej akcii. Mali ste…“ Vitalij púšťal slová jedných uchom dovnútra a druhým von. Pokračoval v kontrole munície popri stonoch nákladiaku. Nekonečné kilometre polí a lesíkov navôkol ho začali nahlodávať pocitom samoty. Vtedy započul útržky slov. Niekde ďaleko spieval dievčenský hlas, odrážajúci sa od mŕtvych plání. ‚Oj, chodí sen kolo obloka a driemota okolo plota. I pýtal sa sen driemoty – kde my budeme nocovati?’ Vitalij pesničku nepoznal, no rýmy mu motali zmysly. Spomaľovali dych. Nadskakovanie nápravy sa upokojilo. Snažil sa vymrkať mrákoty z očí, no hlava mu odkväcla. K silnejúcemu spevu sa pridala vôňa jesene. Spomínal na stretnutia pri majáku, keď so Saškou začali chodiť. Oranžové listy lipy nadnášané slnkom a zoškvarené nočnými mrazmi. Držal za zadok najkrajšie dievča v Rusku. Perami cítil zvyšky jej mätového balzamu. Teplé lúče pripomínali, prečo sa oplatí žiť. Saška ho v takej chutnej ružovej čiapočke zavolala na čaj s rumom. Možno neskôr nájde aj niečo sladšie. Ucítil jej pršteky. Hladkali mu hrdlo, kým ho šteklila vlasmi. Cítil jej dych, podobajúci sa listom a hline. Pery jej zimou popukali. Balzam zmizol. Zaostril na modrozelený pohľad. Žena ho obliepala bokmi, jej jazyk cítil až pri mandliach. Dlhé čierne vlasy oboch zahalili tieňom. Odhodil ju a starena so škrekotom zletela pod lavicu. Vojaci naokolo vykríkli a stiahli sa ku kabíne vodiča. Nákladiak za nimi zatrúbil, vytvárajúc si dištanc. Vitalij plastové jablko vyvrátil cez zadnú lištu, no svrbenia v hrdle sa zbaviť nevedel. Babizňa zmizla a Nikolaj, ktorý sa odvážil zohnúť k podlahe, našiel iba suché lístky. „Je tam dáky problém?“ ozvalo sa spredu. Súdruhovia sa od seba odlepili, no nechali Vitalijovi požehnane priestoru. Vedeli, kto piatu čatu navštívil. O koho mala záujem. Netreba zbytočne riskovať. Mora ide len po Rusoch na ukrajinskom území, premýšľal Vitalij. Zapadá to s Romanovou historkou. Ak odmietne bojovať, nechá ho odísť za rodinou. Snáď. Koľko má času vytiahnuť bielu vlajku - deň, dva? Myšlienky možno tiež ovplyvňujú priebeh. Preto za Kličkom prišla tak rýchlo. Nemôže o dnešnom ráne pípnuť živej duši. Dezertuje. Odtrhne sa od skupiny popri boji, rovnako ako včera. Alebo nocou vylezie zo zákopu, ukradne oblečenie a skúsi nájsť vlakovú stanicu. No počká Mora tak dlho? Nemá na výber. Vďaka poslednému vystúpeniu sa stal nechcenou celebritou. Spolubojovníci si šuškajú, aj keď si vyťahoval šušne z nosa. Šanca, že by ho dve autá na chvoste nezbadali? Mizerná. V Call of Duty by hlavný hrdina saltom zoskočil, vystrieľal zástup vojakov a do štyridsiatich ôsmich hodín prišiel na ukradnutom aute domov. Akurát toto nebola hra. Po nekonečnej hodine spomalili a prešli do poľa, ktoré ich hádzalo hlavami proti sebe. Najprv chlapi nadávali, no po chvíli sa korbou rozlieval smiech a poštuchávanie. Keďže osadenstvo žiadna ruka spod sedačky nechytala, posúvali sa po laviciach naspäť. Keď vyšli pomedzi domy, kolóna sa zabrzdila. Desiatnik vedľa Vitalija sa vyklonil poza plachtu. „Asi prekážka v ceste,” povedal. Nákladiak sa vyprázdnil a očakávajúc ďalšie rozkazy chlapi klebetili so susedmi z vedľajšieho Uralu. Ich ukazováky spoľahlivo Vitalija našli. „Prečo sme zastavili?“ pýtal sa Nikolaj, ktorý zoskočil posledný. „Drž hubu a buď rád. Na,“ podal mu súdruh horčičák s priesvitnou tekutinou. „Ešte,“ vydýchol známy, keď ho do seba otočil. „Aby si sa nerozbehol. Jeden na osobu.“ „Eugen, aj mne nalej!“ Pristojaci sa zleteli k fľaškám. Keď sa Vitalij priblížil, otrčili mu chrbát a ignorovali otázky. Vlado s Romanom niekam zmizli. Navyše neboli jeho pestúnky a nemal záujem k nim podliezať ako pes. Nasledoval preto smer hrčiacich áut, obzerajúc ruiny zarastené trávou po pás. Postup pluku blokovali štyria chlapi, špinaví a dotrhaní. Žiletku nevideli najmenej päť dní. Major Gluzky sa pri debate s nimi chytal za hlavu. Šéf cudzincov zdvihol hlas a Vitalij rozpoznal východný prízvuk. Pristúpil bližšie, držiac sa pod blatníkmi. „Šialenstvo, čo mi hovoríte, pán major. Neurazte sa, ale je to šialenstvo. Práve odtiaľ ideme. Ukrajinci majú zabarikádovanú továreň na začiatku mesta. Ostreľujú z nej obe trasy naokolo a jammujú drony bez optického kábla. Za brány sa nedostanete a budete pod paľbou postupovať krokom. Aj tristo chlapov by bola ľahká korisť.“ „Čo navrhujte, kapitán?“ „Čo navrhujem... Ukryť zopár tankov v rozostupoch, dávať pozor na drony. Pomalý postup. Vydymíme ich, obkľúčime únikové cesty. Sme v zákopovej vojne. Bleskové útoky predstavujú risk, ktorý si nedokážeme s aktuálnymi možnosťami dovoliť. Potrebovali by sme poriadne erpégéčka a podporu letectva. Alebo aspoň niekoľko pilotov tých dronov, nech im skúsime zhodiť strechu na hlavu.“ „Pekný nápad, akurát my letectvo ani tanky nemáme. Pilot príde v nasledujúcich dňoch. Náš rozkaz je udržať mesto. Plukovník si nepraje žiadne ďalšie zlyhania.“ Potrhaný kapitán sa zasmial a napravil si prasknutú helmu. „Vie pán plukovník, že stovka mŕtvol,“ vystrčil ľavý ukazovák, „plus desať Uralov v ohni,“ vystrčil pravý, „sa nerovná úspechu?“ „Dávajte si pozor na chrapinu, kapitán. Aby vám nespadla z pantu.“ „Prepáčte mi trúfalosť, ale ten plán je jednoduchá matematika. Nabehnete tam a pokapete. Verte mi, viem o čom hovorím. Sokol, povedz majorovi, čo sa stalo so slávnym štrnástym plukom z Donecku.“ Zo skupinky vystúpil svalnatý chlap. Obviazanou rukou mu presakovala krv. „Prosím o povolenie hovoriť, pán major,“ zasalutoval ľavačkou. Kapitán prevrátil oči: „Som ti ho dal ja.“ „Udelené.“ „Ďakujem. Pán major, práve sa sťahujeme z neúspešného stretu pri východnom poli. Stratili sme posledný post v Lysyčansku. Nepriateľ postupuje od juhozápadu, dobre vyzbrojený. Štrnásty pluk vyhnali z betonárne na juhu mesta, keď sme sa snažili podľa rozkazov generálplukovníka Ravrazova oklieštiť štyridsiaty, dvanásty a tretí prápor Ukrajincov. Avšak čakali pripravený vďaka západnej rozviedke. Objekt stihli obsadiť a cesty podmínovať.“ „Skráť to, Sokol, nemáme celý deň. Niekto sa ešte dnes plánuje zabiť.“ „Nepriateľ nás kvôli nedostatku leteckého spravodajstva prekvapil a zdecimoval formáciu. Používajú nové Leopardy od Nemcov a Poliakov. Mk 19 a Browningy od Amerikáncov. Dokonca strieľajú z Himarov na päť metrov presne. Potvrdzujem slová kapitána, že sa po vitálnych spojkách nedá touto stranou bezpečne prejsť, nieto mesto obsadiť. Nie bez rizika vysokých strát na životoch.“ „Ako sa v tom prípade podarilo ujsť vám?“ „Šťastie. Nič viac,” zasyčal kapitán. „Do Lysyčansku išli tri stovky chlapov. Polovicu zastrelili pri betonárni. Za zvyšok sa môžete poďakovať Hasanovi Murzovi počas ústupu cez tieto ulice.“ „A kto má byť tento Sokol?“ nazrel mladíkovi na ramená. „Kde máte výložky?“ „Major Gluzky, nosenie výložiek u Wagnerovcov nie je potrebné. Poručík Sokol robil pred pol rokom osobnú stráž Putinovi. Bystrejšieho vojaka naokolo nenájdete, pane.“ „Putinovi? Žartujete.” „Nie.” „Poručík v osobnej stráži… Myslíte si, že vám uverím?“ „So všetkou úctou, pán major, je mi jedno, čomu veríte. Za vieru nie som platený. Volal som pred hodinou so základňou. Máme rozkaz vrátiť sa na preskupenie.“ V pozadí domov sa mihol tieň. Pes alebo mačka. Alebo Murza? Cez latkový plot Vitalij veľa nevidel, no bál sa pohnúť. Gluzky otvoril kufrík s vysielačkou. Nasadil si slúchadlá a nahlásil plukovníkovi Kalimovi nepriateľov postup. Vraj sa o ňom dozvedel od wagnerovských otrhancov. Nie, z Donecku. Prišli o tristo mužov. V okolí sa pohybuje Murzova skupina. Stíchol a sledoval cáry uniforiem vlajúcich vetrom. „Áno, ľahko zranení. Majú svoje rozkazy. Ahm… Plán platí? Prepáčte, pán plukovník, nechcel som pochybovať o vašom úsudku. V žiadnom prípade, ospravedlňujem sa. Dobre pane, budeme ich očakávať o dve hodiny. Zaručene líniu udržíme. Ďakujem a prepínam.” Vrátil headset technikovi. „Idete do Donecku peši? Nič vám neposlali?“ „Nie je čo. Vozidlá zničili, tak skúsime nájsť niečo na štyroch kolesách tu. Zatiaľ sme hľadali len hodinu a pol.“ „Stojí to za hovno,” odfrkol si posledný zo štvorice. „Marun, no tak.” „Stojí to za hovno, pane.” „Pridajte sa k nám. Som si istý, že bitku pod novým, schopnejším vedením zvládneme. Navyše nám s posilami dovezú blokátor signálu.“ „Ďakujeme pekne za ponuku, pán major, ale máme svoje rozkazy. Na dnes som videl dosť litrov krvi. Možno na celý mesiac. Sokol, daj si pohov. Ty tuším aj spíš v pozore.“ „Áno, pane.” Poručík, ktorý ešte niekoľko rokov nedostane možnosť osláviť tridsiate narodeniny, si narovnal zbytky bundy a pomasíroval biceps pod obväzom. Vitalij sa posunul ku kroviu. Vojaci postávali v skupinkách na druhej strane, pohrúžení do rozmazávania platových podmienok u Wagnerovcov. Prebehol k otvorenej bránke a schoval sa za plot. Bodliaky mu driapali krk a kľakol si rovno do hovna. Stále lepšie, než čo kuchtilo vedenie. „Ja som vás neprosil, kapitán. Rozkaz prichádza od plukovníka Kalimova.“ „Koho?“ „Plukovníka Kal…“ „Vo všetkej úcte, major,“ prerušil ho vedúci skupiny, „zopakujem vám to ešte raz. Plním rozkazy generálplukovníka Ravrazova z Doneckej základne. Kľudne mu zavolajte. Dokiaľ vám ten neodsúhlasí prevelenie, tak sa idem so zvyškom oddielu najesť a vyspať. Porúčam sa. Poďme, chlapi. Nech sa stihneme dostať perifériami, než sem prídu dvojfarební.“ Kvôli dymu výfukov nebolo vidieť, kam sa Wagnerovci vytratili. Major zavelil: „Ideme ďalej, nasadať! Rusko na nás spolieha.“ „Pane, ale veď práve povedal, že...“ začali ľudia za ním koktať. „Odvahu a chladnú hlavu. Každý vojak ich potrebuje. Šťastie sa potom usmeje samo. Plukovník potvrdil, že posily dorazia na základňu čo nevidieť. Dajú im výbavu a pošlú v našich stopách. Viac než päťsto chlapov. Veľa tankov a aj nový pilot dronov. Šesť hodín, viac nie. Dovtedy musíme vydržať. A za otčinu vydržíme. Zopakujte to, poručík.“ „Za otčinu. Vydržíme.“ Napriek vystretej hrudi nevyzeral dvakrát presvedčene. „Presne tak. Teraz všetko povedzte vašej rote. Vyhrali sme Stalingrad, vyhráme aj Lysyčansk.“ Vitalija zamrazilo, keď sa vojaci tretieho doneckého regimentu objavil kúsok od plotu. Podopierajúc krívajúceho kolegu prešli pomedzi rozbombardované steny. Z potu im Vitalij cítil rezignáciu. Zachcelo sa mu kýchnuť. Chytil si preto nos, kým neprešli do vedľajšej ulice. „Je každý na svojom mieste? Pohyb, pohyb! Ideme,“ ozvalo sa spredu kolóny. Vitalij držal hlavu pod flórou. Vedel, že po ňom viaceré pohľady pátrajú. Nikolaj sa vyklonil z korby a zvolal cez akcelerujúce nákladiaky: „Nemáme tu...“ Štvore ruky ho stiahli naspäť a zapchali mu ústa. „Čože?“ pristúpil k nim poručík a pažbou odtiahol plachtu, aby videl dovnútra. „Hovorili ste niečo?“ Zvyšok družstva sa natlačil pred spacifikovaného súdruha. „Nič, nič. Tuná Nikolaj je vtipkár. Chcel sa sťažovať, že mu chýba vankúš pod riťou.“ Poručík si odpľul. „Veď vás srandičky prejdú.“ Nasadol do kabíny a pobúchal po dverách. Kolóna sa stratila v rozvírenom prachu. Po minúte Vitalijovi robilo spoločnosť iba šušťanie trávy. Ucítil hovno stekajúce po kanade. „Paráda. Čo teraz, génius?“ zamrmlal. Na odpoveď mu zaškvŕkalo v bruchu. Kľačiac sa poobzeral susedstvom, než si neuvedomil, že ponad komínom vedľajšieho domu sa vlnil horúci vzduch. ## Pridaj sa zdarma do Vnútorného kruhu! Získaš plný prístup do knižnice a k audioknihám, ako aj k Autorským komentárom jednotlivých príbehov. Pridať sa Email sent! Check your inbox to complete your signup. E-mailové adresy nikomu nepredávam a neposielam reklamy ani spam. Wagnerovci zhatia Vitalijov útek a chcú ho nahlásiť na základni. Avšak v jednej z garážií nájdu hrôzu, proti ktorej im ani samopaly nepomôžu. [Čítať ďalšiu epizódu ](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-11/) [« Pred. epizóda](https://www.obycajnynepokoj.sk/tanec-s-diablom-vojnovy-psychologicky-horror-epizoda-9/) | [Knižnica príbehov](https://www.obycajnynepokoj.sk/kniznica-pribehov/)