"Tebe hrabe?!"

Týmito povzbudivými slovami reagovala moja rodina, keď som sa im zveril, že ma korporátna kariéra nenapĺňa a že by som rád prerazil čoby literárny prírastok na slovenskom trhu.

Mali pravdu? Asi áno (a to ešte ani netušili, aké príbehy píšem...) - avšak kvapkami racionality sa troví vášeň, čo duša umelca, tak opatrne strážená v skriniach po celom svete, neprežije. Navyše považujem rozširovanie povedomia o náročných témach za spoločensky dôležité a keďže mi sudičky do kolísky nepovenovali dar rečnenia, vybral som si tú ľahšiu cestu spoza klávesnice.

Čo je vlastne ten Obyčajný nepokoj?

Obyčajný nepokoj pre mňa symbolizuje príbehy zo života ľudí ako ja alebo ty. Neospevované komédie a tragédie dejúce sa každý deň, ktoré sa srdca dotknú viac než plány superzloduchov alebo upírske harašenie.

Zosobňuje tiež protiklady emócií v našom existenčnom údele, o ktoré sa v tvorbe opieram. Tieto kontrasty medzi obvyklým a podivným, priateľským a hrozivým, pokojom a napätím nám umožňujú vychutnať si umenie intenzívnejšie, pudovo.

Navyše to znie proste kúl, tak... neobvykle. A to já rád.

"Obecenstvo z tejto kategórie mám najradšej - koho nebaví strašiť ľudí???"

Moja tvorba sa pohybuje na pomedzí psychologického trileru, hororu a drámy. Neohrabane kráčam v šľapajach majstrov ako Jack Ketchum, Clive Barker, Stephen King, Edgar Allan Poe alebo Guy de Maupassant, od ktorých dennodenne kradnem inšpiráciu (ale nehovorte im to, prosím!). Platformu Obyčajný nepokoj som vytvoril pre každého, kto podobné žánre s obľubou číta, počúva, prediskutováva, alebo z nich má, napríklad, iba nočné mory (obecenstvo z tejto kategórie mám najradšej - koho nebaví strašiť ľudí???). V budúcnosti by som pomocou nej taktiež rád pomáhal ostatným začínajúcim spisovateľom obohacovať slovenskú kultúrnu scénu - všetci vieme, že ich potrebujeme ako soľ.

Nové epizódy pridávam každý štvrtok spolu s ich audioverziami, vlastnoručne nahrávanými a korenenými jemnou frustráciou nad nedostatkom hereckého talentu. Taktiež sa občas vyžívam v symbolizme, ktorý druhým nedáva zmysel alebo mi v krkolomných slovných obratoch ujde gramatika, no akosi si nedokážem pomôcť - beriem ich sťa neškodný pot umeleckej duše, po rokoch vytiahnutej zo skrine. Napriek tomu sa snažím opísať tie fantasmagorické obrazy spred svojich očí čo najzaujímavejšie a z celej duše dúfam, že si príbehy užiješ od začiatku do konca.

Píšeš super - akurát neviem, komu by som takú literatúru odporučila.

Lepšiu recenziu si začínajúci spisovateľ nemôže priať, nie? Jedným dychom ti kamarátka pohladí ego aj kompletne spáli sny o kariére. Našťastie moja hlava s obľubou behá proti múrom bez potreby notifikovať zvyšok tela. 

Jej slová ma inšpirovali k ešte tvrdšej práci, podnecujúcej vznik Obyčajného nepokoja. Dnes už svojim čitateľom dokážem odpovedať - bez obáv ma odporuč tomu jednému známemu alebo kamarátke, ktorým tiež nie sú cudzie temné zákutia ľudskej prirodzenosti. Oni vedia, že nefiltrované príbehy sú tie najzaujímavejšie.

No dobre, hrabe mi aj vo voľnom čase…

Stephena Kinga sa raz pýtali, či celý život píše hrôzy, lebo je zvrátený od prirodzenia (hehe…) alebo ho v mladosti niečo straumatizovalo. Odpovedal, že nevie a aj keby vedel, povedal by im?

Dlho som sa snažil cez túto pasívne-agresívnu otázku “zpsychoanalyzovať” seba samého a myslím, že som na to konečne kápol.

"Úplne neškodný, deti žerie maximálne raz do mesiaca."

Od malička ma fascinovali ľudia - ako riešia problémy, čo ich motivuje vstať z postele, prečo volia Fica… Keď do takého hrnca vložíš Verte neverte na videokazetách, Poeove poviedky z babkinej knižnice, vyrastanie na Myjave (to je kapitola sama o sebe) a následne vytneš sporáku, vybuble chlpatý a brýlatý amalgam. Úplne neškodný, deti žerie maximálne raz do mesiaca.

Napriek tejto s horormi bežne spojovanej predstave zo mňa vyrástol vcelku normálny chlap, ktorý miluje príbehy každého typu. Holdujem tiež heavy metalu (a sem-tam si od svojich idolov “požičiam” koncept alebo zaujímavú frázu - sorry, Opeth!), vedeckým dokumentom na YouTube a amatérskemu zabŕdaniu do geopolitiky. 

Is orange really the new black?

Viem ja? Zato som presvedčený, že keď si sa dočítal/a až tak ďaleko, drahá čitateľka a drahý čitateľ, budeme si rozumieť. Preto by som ťa rád poprosil o láskavosť - pokiaľ ti moja vízia dáva zmysel, podpor vznik našej komunity. Čítaj a počúvaj moje príbehy, napíš mi spätnú väzbu, sleduj Obyčajný nepokoj na sociálnych sieťach (od TikToku a Instagramu až po YouTube a Facebook postujem zaujímavosti, trailery na nové príbehy aj žánrové odporúčania), či o našej platforme povedz kamarátom. Naozaj si veľmi vážim každú pomocnú ruku, nohu a prípadne aj iné údy.

Pokiaľ zavoláš do 15 minút, pribalím navyše nie jeden, nie dva, ale...

"A to zdaleka není všechno, Horste!"

Nože alebo ponorné mixéry chrúmajúce tehly, bohužiaľ, nemám. Obyčajný nepokoj však skrýva omnoho viac, než sa na prvý pohľad zdá! Pripravil som si preto pre teba dve úrovne členstva - obe odomykajú ešte viac bonusov spolu s hlbším ponorením sa do mojich príbehov. Pokiaľ zavoláš do 15 minút, pribalím navyše nie jeden, nie dva, ale... Ok, príliš lacný vtip, ja viem.

Jednoducho si vyber tú svoju a ja sa postarám, aby si si jazdu poriadne užil:

Bojíš sa ďalšieho predplatného viac než psychopatických vrahov a monštier v kryptách?

Je to úplne normálne a ja chápem. Ak ma stále chceš podporiť, akurát bez mesačných záväzkov, kliknutím na tlačidlo nižšie mi môžeš nechať jednorazové sprepitné.

Tvoj príspevok mi pomôže pokryť náklady na prevádzku Obyčajného nepokoja a prispievať k rozkvetu slovenskej literárnej scény (plus dokázať si kúpiť jedlo tiež nie je na škodu).

Každého eura si veľmi vážim, pretože mi umožňuje venovať sa tomuto projektu naplno a naďalej obohacovať životy všetkých milovníkov napätia!