Správna vec - Epizóda 1

"Prepáčte, že meškám."

"Pätnásť minút nič nie je, prosím vás. Máme dnes tak pekne, slnečno. Aj ja by som sa najradšej išiel prejsť na Divokú Šárku. Nie je vám v tom kabáte horúco? Dajte, ja vám ho zavesím. Posaďte sa. Ako sa cítite?"

"Ujde to. Môžem?"

"Normálne sa u mňa nefajčí… V poriadku, jasné."

"Ďakujem."

"Tak sa pochváľte. Vyzeráte super."

Usmiala sa.

"Také lichôtky si nechajte pre tínedžerky."

"Naozaj. Robíte pokroky a som na vás hrdý. Karamelku?"

"Mám trochu problém s…"

"Prepáčte, zabudol som."

"Nič sa nedeje. Minulý týždeň som si vzala žuvačku po ceste na autobus. Skoro som si na tej protéze vylámala ďalšie zuby."

Zasmiala sa, no dávala pozor, aby zuby neukázala.

"Rozmýšľal som nad vaším prípadom, Lenka, a podľa môjho najlepšieho úsudku sme pripravení posunúť sa do ďalšej fázy. Konfrontácia. Píšem na tú tému novú štúdiu. Nevadilo by vám, keby som si naše sedenie nahral?"

"Pokiaľ potrebujete…"

"Veľmi mi to pomôže. Viete, rozbieham aj YouTube kanál - ošemetná robota, ani nepôjdem do detailov. Nevadí vám video?"

"Mhm."

Kývla špičkou cigarety.

"Výborne. Pravdaže vašu tvár rozmažem. Nahrávka je čisto na akademické účely."

Podoprel telefón karafou minerálky a s úsmevom privítal budúcich odberateľov. 

"Pacientka chodí na pravidelné sedenia osem mesiacov. Cíti sa dobre, nervózne tiky a insomnia prestali. Úspešne sme začali so sociálnou reintegráciou. V dnešnom sedení nadväzujeme na môj štvorstupňový rehabilitačný program z novej štúdie ‘Reintegrácia a dlhodobé liečenie obetí sexuálneho násilia’. Môžete si prečítať úryvok cez link v popise videa."

Zaťala nechty do operadla. Myslela na čokoládové torty, smejúce sa deti, šum prílivu. Potiahla z cigarety, až sa rozkašľala. 

"Ďalší krok… Ste v poriadku?"

"Mhm."

"Dnes začneme ďalším krokom z môjho štvorstupňového programu - konfrontáciou."

Otočil sa a nalial obom minerálku. Telefón spadol na stôl. 

"To som nedomyslel. Musím si kúpiť jeden z tých trojnohých stojanov. Tu, napite sa, voda pomôže. Celú pasáž vystrihnem."

Vrátil karafu a nastavil nahrávanie.

"Ako vždy, máte plnú kontrolu nad touto schôdzkou. Pokiaľ by ste sa cítili zle alebo nechceli odpovedať, zaklopte na stolík. Ihneď prestaneme."

Utopila ohorok v pohári a prikývla. Podal jej penovú guľôčku.

“Výborne. Zhlboka sa nadýchnite. Začneme s danou spomienkou veľmi pomaly, krok za krokom. V poriadku?"

"Mhm." 

"Povedzte mi, kde ste ten večer oslavovali." 

"V jednom malom bare. V centre. Každý rok doňho riaditeľ pozýval celý zbor. Vraj tam roky dozadu dostal nápad na založenie školy."

Čakal. Otočila oči do koberca. Nepokračovala.

"Koľko bolo hodín, keď ste vychádzali?"

"Asi o jedenástej. Polovica sa oddelila. Bol len začiatok školského roku a viete… Deti, lepšie polovičky…"

Napila sa vody, nevšímajúc si plávajúci tabak.

"Štyria sme pokračovali na Dlouhú. Do skorého rána sme prešli pár klubov. Mala som nové šaty. Červené. Je to dôležité?"

"Všetko, čo mi chcete povedať, je dôležité. Ako ste sa v tých šatách cítili?"

"Úžasne. Dávno som sa tak necítila. Mala som ich prvýkrát na sebe. Keď nad tým spätne rozmýšľam, neboli dobrá voľba."

"Prečo?"

"Prikrátke, hlboký výstrih. Jožo… Kolega sa mi smial, že sa znovu cítim na osemnásť. Ale cítila som sa príjemne. Je to zlý pocit?"

"Vôbec nie. Máte plné právo nosiť, v čom sa cítite príjemne."

"Mhm."

"V týchto krásnych červených šatách…"

"Neboli krásne."

"Pardon. V týchto červených šatách ste sa celý večer zabávali a cítili sa príjemne."

"Áno."

Čakal. Znovu otočila pohľad do koberca.

"Sprevádzali vás nadránom kolegovia domov?"

"Áno. Nie. Teda kúsok cesty som išla s nimi. Na električku. Kolega mi dal bundu, že mu ju neskôr vrátim. Zavolala som si Uber, inak by som domov prišla na obed. Čakala som na lavičke. Z tej električky vyšla banda tínedžerov. Mohli mať okolo pätnásť. Opití."

Stláčala guľôčku a na ruke jej nabehla husia koža.

"Opíšte mi ich bližšie. Koľko ich bolo? Čo mali na sebe?"

"Neviem. Skupina. Päť, šesť? Oblečení ako tínedžeri. Každý niečo iné. Jeden fajčil také hnedé cigarilá. Ponúkal ich ostatným. Hnusne smrdeli. Teda všetky cigarety mi vtedy smrdeli. Som začala… a-až potom. Boli s nimi dve dievčatá. Jedno utieklo."

"Druhá zostala?"

"Pozerala sa. Odohnala pána, ktorého privolal môj krik. Že som kamarátka, ktorá sa opila a nechce ísť domov. Tak mi pomáhajú. Keď odišiel, povzbudzovala ich. Dajte tej kurve. Ukážte jej, ako sa to robí. Nech si zapamätám nečumieť."

"Máte pocit, že ste ich pozornosť upútali pohľadom?"

"Neviem. Neviem, preboha, ako to mám vedieť. Pozrela som sa na nich. Veď vystupovali z tých istých dverí, kadiaľ vošli kolegovia. Smiali sa. Prisahám, nezízala som. By mi ani nenapadlo zízať."

"Nebojte sa, sme tu spolu. V bezpečí. Dýchajte so mnou. Nádych… Výdych… Nádych… Výdych… Výborne. Nezízali ste. Oni vás oslovili?"

"Nie. Teda áno. Zhúkol na mňa. Ten s tým cigárom. Uťahovali si z mojich šiat. Ignorovala som ich, no necítila sa na tej lavičke komfortne. Prešla som na druhú stranu. Oni za mnou. Utekala som, zo strachu. To je predsa normálne, nie? Jeden z nich ma dobehol. Že sa so mnou rozprávajú. Povedala som mu, nech mi dajú pokoj. Oni hovoria, že ak chcem pokoj, nemala som chodiť do mesta. Vytrhla som sa z jeho zovretia a bežala cez park. K najbližším ľuďom. Lenže sa mi zlomil opätok. Než som lodičku vyzula, boli na mne dvaja. Chceli ma stiahnuť na zem, tak som toho silnejšieho kopla medzi nohy. Veľmi som ho rozhnevala. Udrel ma päsťou. Zo zeme som kričala, no ľudia z parku utiekli. Ten s cigárom mi sklepol popol na tvár a obchytkával ma. Stiahol mi nohavičky. Kopala som, tak mi chytili nohy. Aj ruky. Za členky a… zápästia."

Znovu sa napila a pozerala do koberca. Prešla minúta ticha. Čakal. 

"Snažil sa ma zneužiť, no… nedokázal to. Od strachu som sa pocikala. Nahnevala som ho ešte viac. Bil ma. Tam dole. Potom sa postavil a kým ma ostatní držali… ocikal ma naspäť. Kopali ma. Do brucha, do tváre. Silno. Plakala som a všetko bolelo ešte viac."

Zvierala guľôčku a slzy jej po lícach zanechávali čierne šmuhy. 

"Potom odišli. Neviem za ako dlho. Odhodili ma do kríkov. Nikto nepomohol. Ľudia utiekli. Pozatvárali okná."

"Cítite sa dobre? Môžeme pokračovať?"

"Mhm."

Podal jej papierovú vreckovku.

"Kto vás našiel?"

"Svitalo. Mala som opuchnutú tvár. Nejaký psíčkar. Nevidela som dobre. Nedokázala som mu ani poďakovať. Potom prišla záchranka. A polícia. Tí ma neskôr navštívili aj v nemocnici. Pýtali sa ma na detaily. Popisy útočníkov. Neskôr vraj našli záznamy z kamier."

"Chytili ich?"

"Áno."

"Ako dlho ste ležali v nemocnici?"

"Tri týždne. Sestra ma navštevovala každý deň. Po dvoch mesiacoch mi vyťahovali drôty z čeľuste."

"Chodíte stále na kontroly?"

"Sem-tam. Väčšina vecí, zlomeniny a otras mozgu, tie sa zahoja bez problémov. S vnútrom je… Vnútro je  horšie. Nenávidím návštevy u gynekológa."

"Prečo? Správajú sa k vám zle?"

Položila loptičku na stôl.

"Nechcem o tom hovoriť."

"Chápem, jasné. Inak ste sa v nemocnici cítili príjemne?"

Pozerala von oknom. Ruky sa jej triasli.

"Viete, počula som ich."

"Koho?"

"Sestričky."

"V nemocnici?"

"Mhm."

"Čo ste počuli?"

"Že si za šlamastiku môžem sama. Že čo iné môžem očakávať v takých hlúpych šatách. Každý mi hovorí, že to nie je moja chyba. A snažím sa podobné veci nahovoriť aj sama sebe. Ale niekedy tak rozmýšľam… Aký by bol môj život, keby by som zostala doma? Tie sestričky mali možno pravdu. Ja hlupaňa som sa rozhodla tancovať až do noci. Ísť domov sama v oblečení, ktoré mi poriadne nezakrývalo zadok. Kto iný je na vine? Časovaná bomba pre nesprávneho chlapa. Zaplatila som za vlastnú hlúposť. Navyše som zničila aj Jožovu bundu."

"Nie ste žiadna hlupaňa. Snažíte sa pochopiť, čo sa vlastne stalo a prečo práve vám. Dať zmysel niečomu, čo zmysel nedáva. Podobnými pocitmi si prechádza každá obeť traumy a sú úplne normálne. Avšak je dôležité uvedomiť si, že zodpovednosť za tak odporné činy nesú ľudia, ktorí sa rozhodli porušiť vaše základné ľudské práva. Obliekli ste sa do šiat, v ktorých ste sa cítili príjemne. Zabávali ste sa s priateľmi. Také rozhodnutia robia milióny ľudí denne a nie je na nich nič zlé. Každý z tohoto miliónu si zaslúži bezpečie a nenesie vinu za rozhodnutia druhých. Vy ste nikomu neublížili. Uzdravovanie znamená postupné zbavovanie sa toho bremena, ktoré vám nanútili. Chápeme sa?"

"Mhm."

"Dnes ste boli nesmierne statočná, Lenka. Urobili ste úžasný krok vpred. Ako sa cítite? Neťaží vás na pľúcach, netočí sa hlava?"

"Nie. Cítim sa... okej."

"Viete mi opísať tri veci z môjho stolu?"

"Počítač. Blok. Pekné pero."

"Páči sa vám?"

"Áno."

"Čo je na ňom pekné?"

"Farba. Ako moje šaty. Je elegantné, na atrament. Viktoriánsky štýl."

"Manželka by mala radosť. Dostal som ho k narodeninám."

Vstal a vypol nahrávanie. 

"Cítite sama pokrok počas našich sedení? V pozitívnom slova zmysle."

"Áno."

"Výborne. Podľa mojich skúseností už stačí iba pár mesiacov a budete silnejšia, než kedykoľvek predtým. Viac vás dnes trápiť nebudem. Ešte raz gratulujem."