Sanatórium sv. Anny - Prízraky minulosti, Epizóda 1

Pozrime sa, pozrime - kravaťák. Zasraný ryšavý žid! Pochudnutý. Áno, pochudnutý, ale čo už… Poďme mu predstaviť okolie. Izba číslo 256 sa mu bude páčiť. Podávame v nej večeru!

Obloha temnela. Posledných pár dní bolo počasie hnusné a ja som dúfal, že začne padať až pri spiatočnej ceste. Mláky nestíhali pod náporom daždíkov schnúť a predpoveď znovu sľubovala blesky s čertami grátis. Aspoň, že už prichádza koniec týždňa a táto bývalá nemocnica je dnes posledná na zozname. 

Celý mesiac mám stresy ako krava a životospráva na fast foode zaliatom kávou nepomáha. Ale čo narobím, keď biznis ide. Dokončujeme dve nové fabriky a sekretárka mi naložila ďalších troch adeptov na odkúpenie, od Modry až po Ružomberok. Nikdy som sa nemal lepšie, no akosi to necítim.

Ľudia mi opakujú, že si mám dávať na zdravie pozor, inak doplatím. Takí mudrlanti však zabúdajú, že žiadny rodič nenechá dieťa v štichu kvôli pár žalúdočným vredom. Priveľa som pre firmu obetoval. 

Bývalá mi tiež už tri roky nevie prísť na meno. Osamotené večery pre ňu asi boli ťažké. Nadávala mi aj za nekonečné mítingy na dovolenkách, no veci vyleteli do vzduchu, keď nám psa zrazilo auto. Vraj za jeho smrť môže moja bezohľadnosť a mám šťastie, že namiesto psa neležalo pod kolesami naše nepočaté decko. Po jednosmernom lístku na gauč v kancli ukončila osem búrlivých rokov esemeskou. O piatej ráno a bez pozdravu.

Prešiel som po chodníku oddelenom trávou od zvyškov omietky. Prekvapivo širokosiahly pozemok, Kramáre by sa nemuseli hanbiť. Obklopený kilometrami lesa drží potenciál na slušné rekonvalescenčné centrum. Luxus pre ruských klientov, vyžadujúcich najkrajšie stránky Slovenska. Rýchla rekonštrukcia a rozsýpajúca sa nemocnica sa prebudí po rokoch spánku. Cenu stiahnem na jednotky miliónov a obe strany budú spokojné. 

Pozoroval som fasádu centimeter po centimetri popod polstoročné topole. 

Vstup, kde je vstup... 

V jednom z okien som zazrel pohyb. Nebadateľný obrys čiernej látky. Bezdomovci sú posledná vec, čo mi dnes chýba. 

Nie, žiadni bezdomovci, ukľudňoval som sa. Únava a hry svetla. 

Plán bol prísť späť do Bratislavy pred večernou špičkou, no čerstvý vzduch a divoká zeleň odviali úzkosť za hory a doliny. Zastal som sa kochať prírodou navôkol a dúškami naberal kyslík, až sa mi točila hlava. Hodinky zapípali dvanásť a mne to prvýkrát od Nového roku bolo jedno. 

Nechtom som z ciferníku zoškriabal tmavú kvapôčku a otočil sa od veveričky skákajúcej z lavičky na lavičku. Dúfam, že sú nosné piliere bez puklín, inak sa rekonštrukcia zmení na demoličný ansámbel. Nazrel som cez okno a... 

Pri tých dverách sa pohol tieň. Určite. 

Do reality ma vrátila studená voda v topánke. 

„Roman, ty somár,“ vystúpil som z kaluže a vytriasol kamienky. Noha bola bez ponožky. Aj oblek ma škriepil, akoby sa spral. 

Stresy ti idú na mozog, mysli pozitívne. Možno tu niekedy stráviš dovolenku. 

Hm, voľno by bodlo. Uzavrieme nasledujúci fiškálny rok a bude času a času. 

S lepšou náladou som prešiel okolo ošarpaných lavičiek a fontány zasypanej sčernaným lístím. Predo mnou sa otvorilo parkovisko zakončené múrom s ostnatým drôtom. 

Ohohó, dva antické stĺpy dramaticky držali balkónik ponad hlavným vchodom. Toto príjemné oživenie funkcionalizmu zvyšku komplexu mi vnuklo nové smerovanie rekonštrukcie. Slonovinová, možno s kvapkou terracotty. Veľké okná, vysoké stropy a široké schodiská. Stavbu predražia, no efekt bude stáť za to. 

Zaburácal prvý hrom a ja som sa otočil za pohybom v lese. Vystrašený zajačik utekal ozlomkrk preč. Vzduch od severu zhustol na kašu a chodidlo v topánke mi stŕplo. 

Pomedzi stĺpmi stála žena, sotva päťdesiat metrov odo mňa. Krásna a strašná zároveň, s alabastrovou kožou kontrastujúcou krkavčím kaderám pod plecia. Okolo bokov jej vial čierny zamat, doplnený tmavým náhrdelníkom. Bez žmurknutia na mňa hľadela.  

V oku mi šklblo, pri srdci zabolelo. 

Môže si za osud sama. Ona je na vine.

Stromy, kríky, samotné steblá trávy sa približovali. Vzduch naokolo ma stláčal k zemi a divé traviny obaľovali moje končatiny. 

„Prečo mi nedáš pokoj?“ vzlykal som, vzdorujúc návalu slabosti. Zaťal som nechty do najbližšieho stromu a zosunul sa zadkom do trávy. 

Zbabelec!

Keď som sa odhodlal zdvihnúť zrak, zíval vstup prázdnotou. Zotrel som si pot z tváre a tráva za stromom zašuchorila. Ľadové prsty mi zatlačili oči.

„Lebo ty si pokoj nezaslúžiš,” zašepkala a vo výbuchu migrény som stratil vedomie.

Sen mi utekal pred očami v skratovitých vnemoch. Ozvena kachličiek, schody do temnoty. Sladkastá vôňa mäsa. Hnijúce telá zamknuté v hmle. Kroky po štrku. Máme návštevu, povedal hlas podobajúci sa môjmu. Úder ťažkých vrát.

Zobudil som sa na matraci zájdenom od storočnej špiny, po migréne ani pamiatky. Jedna struna sa predrala cez látku a pretrhla mi košeľu. Prach pod posteľou prekryl linoleum, zažltnuté steny v kusoch opadávali okolo červených odtlačkov hánok. 

Na lakťoch som čakal na najmenší zvuk. Okrem plesne smrdel vzduch hnilobou, ako mäso v smetiaku po horúcom víkende. Cez škáry vo dverách sa dralo viac toho kyslého puchu a mňa naplo na vracanie. Zakryl som si ústa dlaňou, cez ktorú vyšplechli nestrávené kusy mäsa. Odopol som gombíky pod límcom a uvidel striekance siahajúce od krku nadol. Pod košeľou stála iba zahojená jazva vedľa ľavej bradavky. Krv nemohla byť moja. 

Ty si ale bystrý chlapček.

„Kto to bol?”

Hlas vychádzal odvšadiaľ a odnikiaľ zároveň. Okrem nočného stolíka a hrdzavej postele nebolo v miestnosti nič celistvé. Spod mojich zvratkov vykúkal kus mliečnej fólie ťahajúcej sa pomedzi nohy lôžka. 

Naklonil som sa cez okraj a uvidel zvyšky ľudských tiel. Noha obalená riflovinou zašprajcovanou do diery v podlahe. Vytrhané šľachy hompáľajúce sa z hnijúcich torz. Strhol som fóliu a vydýchol. Iba kopa nohavíc, tričiek a topánok. Bohužiaľ neskrývali reproduktor, ktorým ma únoscovia strašili, iba jeden obitý kľúč.

Práca v kotolni nás vždy rozohní, tak už nelehni a riťou pohni.

Pred oknom sa mihol čierny hodváb. Stiahol som chrbát k stene a upokojoval predstavivosť. 

„Koho teda je tá krv? A kto ste vy?“

Koho?! Votrelcov, predsa. Dobre vieš, čo sa s nimi deje. Čo s nimi robíme…

„Ja nič nerobím a nechcem robiť. Problémy už vôbec nie. Kľudne si zoberte moju peňaženku. Kľúče od auta. Alebo hocičo, mne je jedno. Vy aj vaši priatelia. Len ma, prosím, nechajte odísť a už o mne nebudete počuť. Nepôjdem na políciu.” 

Nevymyslíš si konečne lepšiu výhovorku? Každýkrát dookola bla, bla, bla… Aspoň, že si dobrý herec.

„Herec? Som developer… A viem zariadiť, aby vám sem žiadni votrelci nechodili,” hlesol som do prázdna. 

Hlas sa začal smiať, až mi hlava treštela. Zakryť uši nepomohlo. Po pár sekundách ho nahradil spev krkavcov za oknami. 

Prievan prevaľoval odpadky okolo kôpky dymiacich uhlíkov. Zo steny na mňa pozerala čarbanica namaľovaná ohorenou nohou stoličky. Tvár s dlhými vlasmi. Závoj, ruža.  

Štetka nedá pokoj. Aspoň tu sa bojí ukázať. 

Tá žena z parkoviska.

„Kto to je?“

Ty si nepoučiteľný, Martin.

Martin? 

„Máte nesprávneho. Volám sa Roman. Nechajte ma, prosím, odísť.“

Aha, to sa hlboko ospravedlňujem. Nikto vás nedrží, pán Roman.

Z interiéru som videl dosť. Aj exteriér radšej uvidím v spätnom zrkadle a sekretárke zložku obúcham o hlavu. Stlačil som kľučku, no dvere sa nepohli. Kľúč spod postele našťastie pasoval a ja som vyšiel na chodbu. 

Pod zamrežovaným oknom stál stolík. Váza na ňom držala ružu v purpurovom rozkvete. Lístky na dotyk nepôsobili plastovo. Vo váze dokonca stála čistá voda. 

S pocitom bezmocnosti som pokračoval k presklenej búdke, pravdepodobne recepcii, oproti ktorej stáli rozďavené vstupné vráta. Počúval som ticho budovy a našľapoval po linoleu, ktoré sa vďaka popadanej omietke zmenilo na klzisko. Žiadne grafity alebo rozbité fľaše od piva. Únoscovia nebudú obyčajní bezdomovci. 

Vrzgot mojich podrážok doplnilo šušťanie látky. Tiché, prízračné. Do chodby za mnou ústili iba dvere, z ktorých som vyšiel a napriek tomu na mňa žena pozerala modrými, krvou podliatymi očami. Nehýbala sa. Nedýchala. Oko mi skrútil tik. Poznal som jej tvár. 

Dávno, pradávno, keď sa voda sypala a piesok sa lial, žila jedna zakomplexovaná pička s...

„Nepamätáš sa, Martin?” otvárala ústa, no hlas sa valil zo steny. Z podlahy. Od okna. 

Krk jej neozdoboval náhrdelník, ale diera rozstrapkaná nekrotickými žilami. Zdvihla vázu s ružou a z rany vytiekol prúžok krvi do výstrihu. Natiahla ruku a váza sa jej vyšmykla spomedzi prstov. Zvuk trieštiaceho sa skla spustil novú migrénu. Prestal som si cítiť prsty, myseľ ovládla hmla. Ťahala ma do hlbín a utínala kontakt s realitou.

„Ty sviňa,“ zaznelo z mojich úst. „Zabijem ťa znovu, ak budem musieť.“ 

Napriek vzdoru sa podo mnou podlomili nohy.

Ty sa do toho nestaraj, slaboch!

Trasúcimi dlaňami som si zakryl oči. Znovu ten útržkovitý sen. Chľast, rozbitý stôl, posteľ. 

Krv. Veľa krvi. 

Otvoril som oči a vykríkol od zdesenia. Žena nemala krk a z diery vystrekovali bordové prúdy. Kvet pomedzi črepmi syčal v čvachtajúcej tekutine. 

Vystrelil som tak rýchlo, ako mi cudzie končatiny dovolili. Recepcia sa približovala, len desať metrov. Päť metrov. Cez kvapky dažďa vo dverách presvitalo slnko. Otočil som sa a po žene opäť nebolo jedinej pamiatky. Niečo ma potiahlo za golier a v zotrvačnosti som sa zrútil na znak. Keď moja lebka žuchla o podlahu, z ruže zostala kôpka prachu a ja som sa prepadol pod nepriehľadnú hladinu zimy.