Kalvária jedného muža - Epizóda 1

Streda

“Ján!”

Čo zase chce? 

“Jano, kde si?!” 

Skúste moju šéfovú odradiť. Kobra 11 v sukni a popolníkoch.

“Tu, Marika,” stlačil som tlačidlo s nápisom ‘Lungo’. 

Vyčesaná hlava vykukla spoza steny, mávajúc štósom papierov.  

“Toto treba do konca týždňa prerobiť, rozumieš mi?” 

Rozumiem - znovu sviatočná nálada. 

Kávovar zapípal, ponúkajúc novú možnosť otočiť sa rýchlokvasenej riaditeľke spotrebiteľských úverov chrbtom. Škrípanie Marikiných zubov sálalo na metre a pre uši degenerátov môjho typu neexistovalo príjemnejšieho zvuku. 

“Ako si to predstavuješ, Jano? Ha? Pošleš mi túto kopu nezmyslov namiesto ročného reportu deň pred meetingom s boardom a čakáš, že sa poďakujem?” vtisla sa s tvárou medzi mňa a kuchynskú linku. 

Tuším sa jej popri tej dramatickej pauze parilo z uší. Ohohó, balancujeme na hrane. 

“Ďakujem pekne, veru.”

“Čo sa ti na tej kope nezmyslov nepáči tentoraz?” 

Odkedy ju povýšili, znižovala sa mi sračkotolerancia exponenciálnym radom. Hlavne posledný mesiac sa chovala otravnejšie než obvykle a akože zabúdala odpovedať na e-maily. 

“Vidíš tie nadpisy? Dva rôzne fonty. Sme v roku 2018 a WordArt nie je cool. Alebo štruktúra samotného dokumentu - uvedieš problémy až po vysvetlení riešení. Navyše s kopou irelevantných dát. To ani nespomínam pridávanie neviem akých smajlíkov do slidov pre predstavenstvo,” hodila vytlačenú prezentáciu na stôl. 

“Hm, a predsa si to spomenula…”

Začínal som pochybovať, že dokáže slová čítať v správnom poradí. 

Vo vačku mi zazvonil telefón. Sestra. Schválne, či aj ona trpí pod nesprávnou hviezdou. Zrušil som hovor a usmial sa Marikinej gestikulácii.

Nalejme si čistého vína. Nie som bohvieaký pracovník, ale dokážem posúdiť, že si drahá Marička povýšenie nezaslúžila. Hodná bola nakopania presne tam, kam sa posledných päť kvartálov cpala predstavenstvu. Ostatní roky drieme na analytických pozíciách a panička si za dve letá prebehne trištvrte hierarchie. Narodila sa taká alebo je Maybelline? 

Prdlajs. Zlé odhady idú na mňa, dobré na šéfovú. Za výkon oddelenia nemôžu nízke úrokové sadzby a expanzia ekonomiky, ale jej vodcovské schopnosti. A tak spolu s prémiami zhrabne naša vyčesaná trúba aj zopár povýšení. Korporátny život. Stačí už len fľusnúť a vyleštiť.

“Prepáč, to som prehnala. Otázka nie je, čo sa mne nepáči,” kývala hlavou svojim arogantným spôsobom. “Ale ako si ten report odflákol. Sme na jednej lodi a teraz viac než inokedy potrebujem spoľahlivú robotu. Prepáč, ale nezostáva mi kapacita kontrolovať Powerpointy. Aj keby som vás rada koučovala. Smiem ťa požiadať, aby si tú prezentáciu prerobil? Ihneď - žiadne výhovorky, lebo na ne nemáme čas.”

Pred zahnutím za roh sa zastavila: “Pokiaľ neukážeme vedeniu svoju hodnotu, pri najbližšom reorgu nás pošlú na infolinku. Rozumieš?”

“Ja, Herr General.” 

S pokazeným zvyškom dňa som sa odšuchtal za počítač a popri písaní SQL kódu sníval o pravdepodobnostiach fatálnych pracovných úrazov.