Sanatórium sv. Anny - Prízraky minulosti, Epizóda 3

Klopkanie dažďa. Votrelec v žltom tričku. Prepadnúť odzadu, trhnutím preťať tepnu. Nech strieka. Tak, krásne strieka. Ochutnáme líčka a potom šup dozrieť do kotolne. 

Po dvoch neúspešných pokusoch som sa posadil a pretrel si viečka. Kožený gauč, vysoké okná podobné tomu odpornému snu. Akurát linoleum sa pod kôpkami zaviateho lístia a prachu krútilo k nebu. Vonku zúrila búrka, no mraky zacláňajúce večerné zore sa trhali. Prespal som pol dňa, do riti. 

„Kam ma zatiahli…” šepol som rozbitým okeniciam. Biela košeľa sa zmenila na žlté tričko so šortkami. Je toto krv? 

Pár fľakov od večere. Prepáč, nabudúce si dám väčší pozor.

Orientačný bod, nájsť orientačný bod. Prišiel som zľava, rovno? Odhodil som si vlasy poza plecia. Vedľa stál balkón podopretý stĺpmi. Hlavný vchod. Prvé poschodie. Čierne BMW čakalo na parkovisku. Muselo byť moje. Koho iného? Kľúč som však nevedel nájsť vo vrecku, na zemi a ani v plesnivom gauči. Do najbližšieho mesta mám dvadsať kilometrov.

My neodídeme. Nemôžeme ju opustiť. Potrebuje nás, ako my potrebujeme ju.

V pravom spánku stále pulzovala bolesť od vázy. Mal som problém udržať rovnováhu. Spomedzi zubov som si chcel nechtom vytiahnuť zvyšky jedla, no hnedo-čierny maz na dlaniach ma odradil.

Pokladal som jednu nohu za druhou. Schodisko je naľavo, východ rovno pred ním. Nejakí grázli ma nosia po budove, v ktorej straší duch. Ďakujem, neprosím. Ani zadarmo.

Treba uznať, že sú zohratí. Schovávať sa vedia. Dážď im pomáhal, že som nepočul kroky. Určite sa dohadujú cez vysielačky a potom ma chloroformom vypnú. Ale ja im také srandičky nedarujem. Hneď v Martine skočím na políciu. 

Za rohom sa otvoril výhľad na široké schodisko, odkiaľ poryv vetra privial novú dávku hniloby. Chodbu lemovalo množstvo dverí - niektoré zavreté, druhé rozďavené. Tí chuligáni museli byť v nich. Museli. Spod nohy mi odskočil kus plastu do otvorenej izby. 256, hlásil štítok. 

Žiadny plast, kľúč. Od BMW. 

Zohol som sa poň a obraz v miestnosti mi vyrazil dych.

Čiernovlasá žena s rozrezaným hrdlom. Nahá, s košeľou potrhanou okolo mŕtvych ramien. Ruka mi zablúdila ku kruhovej jazve na prsiach. Všade tiekla krv. Čierna, lepkavá krv.

Dali sme jej príučku, nech nerobí neplechu.

Mŕtve oči sa pohli na mňa, ústa pootvorili do nevyslovenej prosby. 

Nechcel som. Miláčik, ja som ti nechcel ublížiť. Ja som ti neublížil. Nie, nedotkol som sa ťa. Nikdy by som…

„Nie, nie, nie, moja žena je v poriadku. Žije. V Žiline, áno. Volám sa Roman.“ 

Bola kurva, priznaj si to. Dostala, čo si kurvy z Nemšovej zaslúžia. 

Viečkom mi šklblo a migréna zabúchala na čelo. Kolená sa zlomili k podlahe. 

Odpor bolí viac. Vieš, že som silnejší. Nechaj ma vládnuť.

Práca bola prednejšia. Manželku som za nič nemal. Cez ňu som uľavoval vlastným komplexom. Slzy mi v špine vyžierali potôčiky zúfalstva. Všetko je moja vina. Päsťou som sa udrel do spánku. Ešte raz. Debil!

Ukľudni sa, slaboch. Okrádala ťa. Okrádala tvojho šéfa. Zunovanú hračku odkopla, ako každá žena. A teba žerú výčitky.

„Nechaj ma na pokoji!” trieskal som čelom do kachličiek, pokiaľ hlas nestíchol. Točila sa mi hlava.

Dosť, ja predsa nemám ženu. Chuligáni hrajú na moje city. Som v ich dobre zohratej hre. Natáčajú ma do televízie. Hlupák roku 2008. A že preludy a prízraky, to im tak uverím. Pozviechal som sa zo zeme a hľadal po izbe kamery. V dnešnej dobe môžu byť ukryté aj v gombíku na nohaviciach. 

Ženu nahradil muž s podobne rozťatým krkom. Ležal v tielku, trenkách a ponožkách v kaluži krvi, údy roztiahnuté na štyri strany. Vysoký podobne mne, trochu chudší. Jeho dlhokánsky nos stratil prirodzenú farbu pred pár hodinami, no nesmrdel. V dnešnej dobe vedia urobiť hrôzostrašne realistické figuríny. A toto je figurína, ktorú na mňa narafičil niekto z televízie. Zaručene. Reálna krv nezasychá do bordovej. Kečup áno.

Pamätáš sa naňho, Martin?

Tu veru nestrašia duchovia, len zlí ľudia, ktorí druhých unášajú a robia z nich bláznov.

Žobral. Prosil. Že má ženu a deti. Dve malé dcérenky. Mladé mäsko sme nemali už pridlho. Oblizovať tie malé prstíky…

Pod krajom postele ležala peňaženka od Toma Tailora. Otvoril som ju a vytiahol občianku. Nakrátko ostrihaný muž sa usmieval do objektívu. 

„Hej, to som ja. Roman, Roman Netřebský.” 

Tresnutie okenice mi chlpy postavilo dupkom. Hlas v hlave sa smial, než mi na rameno priletela ruka ľahká sťa vánok a zaťala polámané nechty pod kľúčnu kosť. Čierny hodváb navôkol ma sťahoval do zovretia. 

Neodvážil som sa zdvihnúť zrak a nútil nohy k pohybu. Pretackal som sa zárubňami s peňaženkou v prstocha a preskakoval schody nadol po dvoch. Hnilobný smrad sa neznesiteľne stupňoval, vychádzal z kotolne v suteréne.

Hop sa, hor sa, kotolňa otvor sa. 

Nie, tam ma živého nedostane. Zachytil som kľučku vchodových dverí, ktoré sa s vŕzgotom otvorili. Čo som tu dnes videl mi ťažko uverí aj môj nebohý psychiater. 

Dvere BMW sa nechceli otvoriť. Za oknom pravidelne blikala červená dióda. 

„Už mi vážne šibe,” zamrmlal som a stlačil kľúč. Pukanie v kozube. Tiene stromov v pouličnom osvetlení. Smrdím Jackom.

Kým som nasadol, nezostalo na mne suchej nitky, no napriek tomu ma naplnil pokoj. Zamkol som dvere a z držiaku vytiahol kelímok zo Starbucksu. Potreboval som spojenie s reálnym svetom. Svetom, ktorý som poznal a ktorý dával zmysel. Nechcem viac popletenú spleť obrázkov a hmly, v ktorých ma nútia žiť posledných desať rokov. 

Bezo mňa neprežiješ. Trp si, koľko chceš, ale odísť ťa nenechám. 

Z obálky na sedadle trčali dokumenty o nehnuteľnostiach. Spis na vrchu niesol názov „Sanatórium sv. Anny, bývalý nemocničný ústav. Budova určená na rekonštrukciu. Cena dohodou”. Pod počítačovým písmom Roman načarbal „Rozsah prestavby, pozemok v cene???”. 

Myseľ mi opäť zapĺňala hmla. Úzkosť striedala zlosť. Ústa mi hovoria samé od seba.

„Toto miesto je moje a nedostaneš ma odtiaľto ty ani nikto iný!”

Vypätím zostávajúcich síl som hlas utíšil a oprel hlavu o volant. 

„Túto barabizňu nekupujeme, miláčik. Privysoké náklady, obrovský risk. Úrokové sadzby nám môžu každú chvíľu vyletieť a zbankrotujeme,” zasmial som sa. „Začali by sme piť a náhodou zrazili nejakého čokla, lebo niekto zabudol zavrieť skurvené dvere.”

Motor po zaváhaní naskočil. Zaradil som spiatočku a auto napálilo do betónového múriku. Káva mi vyšplechla na nohu. Na zadnom sedadle som ucítil pohyb, no nemal som silu otočiť hlavou.

Márniš náš čas. Nepamätáš, ako tieto výstrelky zakaždým skončia.

Zošliapol som plynový pedál a zadný nárazník zostal v múre. Vráta kliniky sa za mnou s rachotom zabuchli. 

Ja ťa musím zachraňovať. Len na moje ramená tie sračky spadnú.

Kúsoček slnka trčal ponad úbočie hory. Od strmého zrázu cestu delili plechové zvodidlá. Užíval som si výhľad a uvoľnil sa v zbytkovom teple večera. 

„Tak to by sme mali prácu na jeden deň. Domov prídem akurát,” pozrel som na hodiny, „na večeru. Žena určite uvarila pirohy. Dievčatá ich majú radi.”

Na krku som ucítil prsty.

„Stačilo pretvárok, Martin.“ 

„Ja sa nevolám Martin. Roman. Roman Netrelský z Bratislavy.” Hlava mi pulzovala. „Vlastním veľkú realitnú firmu. Ženatý, bezdetný. Som v strese. Ty nie si reálna,“ opakoval som. 

Zrazu bezdetný?

„Máš šťastie, že sme si nespravili decko. Nezaslúži si život s tebou.“

Motor burácal na kilometre, no nohu som z plynu nespustil. 

Spomaľ, ty hajzel, veď nás zabiješ! 

„Nie ste reálni. Som Roman, som Roman.” Dýchal som plytko a prerývane. „Dátum narodenia 1979. Bydlisko Žilina. Okrem greenfieldových investícií robíme aj asset management pre klientov z východnej Európy.” 

„Zaslúžiš si trpieť za veci, ktoré si mi urobil.”

Zastav!

Pneumatiky pískali, stromy sa mihali za oknami. Trhalo mi kútikom oka a hlavu obalila hmla. 

„Udržať sa… pri… kormidle.” 

Ľavá ruka mi vrazila do riadiacej páky. 

Prestaň sa brániť.

Chodidlo sa v kŕči stiahlo k brzde. Počul som dychčanie toho netvora. 

„Poď so mnou do pekla.”

Nepočúvaj ju a zastav!

„Nevolám sa Martin. Manželka mi doma robí pirohy. S mäsom.“ 

Zatvoril som oči a z celej sily skočil na plyn. 

„Odídeme z tohto prekliateho miesta spolu.” 

Strhol volant príliš neskoro. Auto sa prehrýzlo zvodidlami do voľného pádu. Žalúdok mi vošiel do úst. 

„Sme si súdení. Navždy.”

V hlave sa mi ozývalo vrčanie zvieraťa bojujúceho o život. Posledný okamžik vedomia som venoval zorom nad horami. Osamotená slza sa vytisla na líce. 

Hanbím sa, Martinka.

V lese podo mnou stála moja manželka a bez výrazu divadlo sledovala. Hrôza sa zmenila na radosť. Bola krásna, čierna jej vždy svedčala. 

Prepáč mi.

Ty neschopný bastard. Zalez!

Toto je koniec. Nás všetkých. 

Airbagy, črepy, vŕzgajúci plech. Dážď zmýval krv z čela. Prsty vyvrátené opačným smerom mali problém otvoriť dvere. Kvôli tomu slabochovi nezdochneme. Nie, pokiaľ som tu ja.