Sanatórium sv. Anny - Záchrana, Epizóda 1

Babie leto sa nám o pár dní predĺžilo a auto sa opäť zmenilo na saunu s kolesami. Vystrčil som lakeť z okna a užíval si vietor vo vlasoch. Bageta pomaly mizla a medzi sústami som cmúľal ovocné cukríky. Príjemné prostredie, táto Veľká Fatra. Mal by som občas zájsť na túru. A možno pozvem aj Amálku, má hory rada. 

Zo zamyslenia ma vytrhol Danov barytón. 

„A vidíš, úplne som sa ťa zabudol spýtať tú najdôležitejšiu otázku na svete.“ 

Chodili sme spolu na policajnú akadémiu, no jemu sa nácviky salutovania a biflenie právnych predpisov po necelých dvoch rokoch zunovali v prospech bratislavskej ekonómky. Vraj sa nikde inde netočí toľko peňazí a banky čakajú práve na jeho intelekt. 

„Odídem do dôchodku o päť rokov pred vami, zatiaľ čo si budete pariť gule v uniforme za sedem stoviek v čistom,” hovorieval. 

„Ako myslíš, Dano. Vieš najlepšie,” odpovedal som každýkrát. 

Peniaze s tým mali asi toľko spoločné, ako jeho srdcervúce ospravedlnenia z praktík kvôli opatrovaniu matky. Tej desať rokov po smrti. Avšak dve éčka z práva a pohnojenie seminára vyjednávania s tým niečo spoločné mať mohli, lebo ho poslali do nemilosti majora Špalíka.

Tento neoblomný národovec sa stal vedúcim fakulty a zasadol na Dana svojim železným pozadím. Pri pive nám kapitán prezradil, že Špalík nariadil v Kosove vystrieľať celú dedinu. Myslel si, že Albánci v spoločenskom dome uchovávali sklad zbraní.

„Keď fúka hurikán, padají slamky,” napísal major do oficiálnej správy. Napriek sile argumentu ho generál z NATO uzemnil do Akadémie Policajného zboru.

Po kopnutí do prdele Špalíkom som Dana päť rokov nevidel. Doštudoval som a realita ma schladila až pri vstupe do akcie. Kto by predpokladal, že pochôdzky po Starom meste sa končia odvezením bezdomovca za najbližší roh a nie naháňaním teroristov s poloautomatikou? Moje frflanie o klamstvách v amerických filmoch, ktoré nám premietali pred náborom, vedúci neignorovali. Preradili ma do Martina, kde sa povaľovalo menej bezdomovcov.

Čo už, predsa aj pokuty za parkovanie niekto musí vypisovať. Dobrý policajt je vždy pripravený. Žiadny zákaz státia môjmu sokoliemu zraku neujde. Neprekvapí ma Mercedes prechádzajúci na červenú. 

Napriek tomu som si ráno obaril kávou nohu, keď som na stanici zbadal Daniela v uniforme. 

„Takéto obleky rozdávajú v bankách zadarmo alebo si si zaň musel zaplatiť?” 

„A to som si naozaj myslel, že sa po takej dobe zmôžeš na lepšie vtípky,” usmial sa. „Keby si aspoň zmienil dĺžku mojej anakondy.”

Vstal som od stola a objal ho s hnedou mlákou na stehne. 

„No dobre, dobre, stačí,” odsunul sa. „Si medzičasom oteplal?” 

„Musel som predsa premerať, či dĺžka stále sedí. Navyše ty si ten skúsený.” 

Dano lovil v pamäti, až sa mu z uší dymilo a za pár sekúnd vybuchol do smiechu. 

„Nedáš s tým pokoj. Chudák Adam, sa vtedy riadne najebal. Prvý ročník či druhý?”

„Tuším na začiatku druhého. A nedivím sa mu. Teba by nenasralo, keby sa s tebou frajerka rozišla deň po piatom výročí?” 

Ponúkol som Danovi stoličku, no ten sa usadil na roh stola.

„Jasné. Merali výročie od prvého rande alebo vyfajčenia na hajzloch v Avione?”

„Klopeš na nesprávne dvere, zlatko. Mne ho ešte žiadna v Avione nefajčila. Ale...”

„O moc prichádzaš.”

„…pamätám si, že jej k výročiu kúpil náušnice od Tiffany. Na oplátku dostal kopačky. A náušnice si nechala.”

„Čo by mu ich mala dávať späť? Keď jej ich raz dal, sú jej. Taký nápad, dávať frajerke drahé šperky. V živote som žiadnej babe nemusel dať nič, aby mi dala.”

„Ty si poet. Stále ich odhadzuješ ako použitú gumu?”

„Človek nemôže byť vyberavý.”

„Vyberavý, aha.”

„Ale o tom potom,” mávol Dano rukou. „Ty si vtedy pil s nami? Vliekol som Adama s troma promile na intrák a ten retard mi chcel dať francuzák.”

„Prepáčte, len sa tu vítam so starým známym. Budeme tichšie,” povedal som po udusení smiechu pár kolegom, nenápadne prechádzajúcim popred otvorené dvere kanclu. „Nebol som tam vtedy. Pamätám si len, že sa tá historka skončila rozbitým umývadlom.”

„Umývadlo mi ani nepripomínaj. Ale,” zdvihol prst, „ona mu ten večer povedala, že sa nepotrebuje naťahovať s takým lúzrom. Alebo také niečo. Vieš, panička začala zarábať prašule zo sprepitného a zrazu nebol party boy dostatočným štandardom.”

„Bola z nej dobrá piča. Ale už si ju veľmi nepamätám.”

„Vieš čo, neviem. Videl som ju asi dvakrát v živote. A ten večer, čo sa s Adamom rozišla. U Pala.”

Nadvihol som obočie.

„No výčap u Pala. Ako sa on volal… Dobrovodský. Mi nehovor, že si nepamätáš, veď sme tam strávili polovicu prváku.”

„Jáj, na Kamenku. Už viem. Som nevedel, že patrilo Paľkovi Dobrovskému.”

„Dobrovodskému, hej. Keď Adamovi vyhodila na oči každý nedostatok, ktorý na ňom dokázala nájsť, nahádzal do seba desať rumov za sebou. Začalo mu byť zle, tak brzdil vodkou. Génius, čo ti poviem. Potom sa dve hodiny  ľutoval, že život s ním predsa nie je zlý a on nestíha pracovať popri škole.”

„A pokračoval až po izbu, ha?”

Dano prikývol a napodobnil Adamov pripitý hlas: „No tach poves. S-som tachy škaredy a nepoužiteľny? Poves, s-som taky zly ch-chlap? Ty by si ma bral za frajera, že aj? Ja… Ja teba ano! Potom sa na mňa zvalil a snažil sa mi strčiť jazyk do krku, retard.”

„Staré časy,” vzdychol som si. „Rodičia ma nevarovali, že sa pred tridsiatkou zmením na pamätníka.” 

„Čo s ním vlastne je teraz, nevieš? Od intráku som ho nevidel. Doštudoval tú kriminalistiku?” 

„Hej, doštudoval. Špalík mu dal tiež zabrať, ale bavila ho a chcel budovať kariéru. Naposledy som ho videl pred rokom, keď nastupoval na Špitálsku. Viac som o ňom nepočul.” 

„Musíme sa stretnúť a pokecať. Vieš, či sa mu šťastie v láske vrátilo. Ale dosť už histórie, neprišiel som sa len vykecávať." 

„My tu aj tak nič rozumnejšie nerobíme.”

„Neskôr ťa musím tiež vyspovedať. Možno si splašil stratenú laňku svojím zamysleným pohľadom. Alebo tým svetoznámym dvadsaťpäťcentimetrovým jeleňom.”

„Tak určite. Než začneme o biznise, radšej mi povedz, prečo nepočítaš päťstoeurovky na kreditke?”

„Z profesionálne skazeného pohľadu si nemyslím, že je to dobrá metafora, ale chápem. Ekonomika je pre mňa ešte menej než vyjednávanie. A stále trvám na tom, aby sa Špalík smažil v pekle. Nevedel som vtedy, kam stúpiť,” postavil sa a tieň z očí striasol. „Mladosť-pochabosť, vieš ako. Ale veď tento tvoj kancel je väčší než v banke.” 

„Pánboh žehnaj neefektívnosti verejných financií. Dáš si kávu?”

„Nie, nepijem. Prejdime k veci. V Žiline nám nahlásili pohrešovaného. Maklér či čo,” podal mi zložku. 

„Maklér z burzy?”

„Nie, realitný. Jeden Roman Netřebský. Narodený na Morave, posledných päť rokov žil s manželkou a dvoma dcérami v Žiline, kde vlastní realitnú kanceláriu. Realix? Realitix? Neviem, tak nejak,” sadol si na stoličku oproti mne. „Okrem predaja robia aj rekonštrukcie. A on mal zrovna v pláne prejsť jednu starú nemocnicu neďaleko. Teda minimálne podľa manželky.”

„Myslíš, že by ho manželka…?” prešiel som si nechtom po hrdle.

„Nie. Čakala dva dni, než zmiznutie nahlásila. Už sme ju vyspovedali. Má alibi a bola celá mimo.”

„Hm… Predvčerom volala na infolinku Jarka, že jej muž išiel poobede na prechádzku popri Blatnickej a nevrátil sa. Jarka je miestna poštárka. Jej tempo je vražedné, jej revírom dolná štvrť," odpovedal som spýtavému pohľadu kamaráta. „Dávnejšie sa strácali tuláci a bezdomovci, ale tých sme veľmi nevyšetrovali. Zatiaľ sme čakali, že sa Jarkin manžel objaví u brata pri Vihorlate,” prešiel som k skrini s databázou a hľadal nedávne správy. Dano si zatiaľ sadol do môjho kresla a vyložil nohy na stôl.

 „Zato nám nahlásili tri ďalšie zmiznutia za posledných pár týždňov. Hubár, turista a…” nazrel som do zložky, „dvaja tínedžeri. Tak štyri osoby. Naposledy ich videli po ceste do hôr. Bavili sme sa s rodinami a preklepli pár miestnych problémových, ale efekt nulový.”

„A pátrali ste aj okolo tej nemocnice, či čo to je za Máriu? Vieš, ktorú ten realiťák obkúkal. Inak veľmi pohodlné," ohmatal kožu na operadle.

„Ďakujem. Zatiaľ nie - nemali sme povolenie. Malo prísť včera, no vypadol na úrade prúd.” 

„Vy používate počítače?” ukázal na skriňu so zložkami. „Som sa chcel spýtať, kedy ste zložili fotku Kováča.”

Stoicky som vytiahol pár zložiek a po jednom ich hodil na stôl. 

„To sanatórium je súkromný pozemok, takže musíme počkať.”

„Nech žije legislatíva. Možno vyšlú holuba.” 

„Snáď doletí každú chvíľu, žiadal som oň pred týždňom. Medzitým sme zdvojnásobili hliadky.”

„Pomohlo to?”

„Čo ja viem? Ty mi povedz.”

Povolenie prišlo do hodiny, akurát som si zalieval čaj.

„Sa ten papier mohol ešte pomalšie tlačiť,” poznamenal Dano, keď papier vyťahoval z faxu. „A nebol som príliš ďaleko s tým technologickým pokrokom. Mapujete ešte cesty hviezdami alebo ste už objavili navigáciu?”

„Nepotrebujeme navigáciu ani hviezdy. Viem, kde tá budova je.”

„Nemožné. Pripravený?”

„Len si schmatnem obed,” povedal som, hrabajúc sa v aktovke.

„Čosi dobrého? Snáď nie…” pozrel na šunkovú bagetu v mojej ruke. „Ty snáď nič iné nežereš!” 

„Zabehnuté koľaje vykopávať nebudem, nie?” zasmial som sa a zvesil reflexnú bundu z vešiaka. „Tak poď.”

„Ideme merať rýchlosť?”

„Nie, beriem si ju pre šťastie. Ani nevieš, kedy…”

„Vonku je skoro tridsať stupňov, kámo.” 

„Nestaraj sa a poď.”

Až pri pasovom mi svitlo: „Opasok!” 

„Veď žiadna akcia nebude.”

„Tak zostane ležať v aute.”

Skočil som do kancelárie a opasok našiel v smetnom koši. Na skrkvanom papieriku stálo „dávaj si pozor, kde nechávaš veci”. Amálkine písmo. Veverička jedna.

Skontroloval som zbraň, putá aj malú kapsičku s Bonparami. Po ceste som dva hodil čakajúcemu Danovi. 

„Hmmm, pán dal Dobbymu cukríček. Dobby je...”

„Ale nie je. Ešte mi musí vyžehliť spodky.”

„Aspoň mám spriaznenú dušu na vyvedenie z omylu.” 

„Do svadby budeš mať len mňa.”

Odomkol som Passata a hodil kľúče Danovi.

„Na. Aby mi na krajskom nevyčítali, že kolegov odstavujem od akcie.”

„Lebo ja šoférovanie milujem,” zagánil.

„Tak si dobre pamätám. Tuná pôjdeš rovno a potom na kruháči doľava.”