Sanatórium sv. Anny - Záchrana, Epizóda 3

Neďaleko roztrhnutých zvodidiel muž pootvoril oči a zachrčal. 

„Prečo mi nedáš pokoj?!”

„Ukľudnite sa, pane. Dáme vám pokoj, keď nám poporiadku povie...” 

„Drž už hubu! Nezaujímajú ma tvoje múdrosti. Nie, nie, nie!” treskol si dlaňou trikrát do čela. Potom si všimol naše pohľady. „Policajti - musíte mi pomôcť. Prosím vás. Volám sa Roman Netrelský. Mám realitnú firmu v Žiline. Ženu a dve deti. Jeden muž ma od rána prenasleduje. Robí žarty, ale ja sa nedám. Púšťa mi svoj hlas do reproduktorov. Prenáša ma z miesta na miesto. Chcel som sa ho zbaviť, ale on mi nedá pokoj. Má komplica... Také mladé dievča, celé v čiernom. Studené ruky. Hrdlo roz...“ prešiel si dlhým nechtom pod bradou a preglgol, „rozrezané. Bojím sa o svoj život.“

S Danom nám čeľuste spadli ako dedinským idiotom. 

„No tak, prosím! Zatknite ho, nech mi dá pokoj. Veď toto nie je normálne ani pre Markízu.” 

Dopovedal a výraz v tvári mu zmäkol. Knísal sa dopredu a dozadu, hlavou narážajúc do môjho sedadla. 

„Ja už nikomu nechcem ublížiť. Nie nemusím. Nemusím! Nebudem robiť, čo nechcem.”

„Kľud, pane, seďte rovno.“

„Čo ty vieš o hrdosti?“ 

„Za chvíľu sme na mieste. Poviete nám, čo sa vám stalo, pán Netrelský.”

„Prepáčte, ale muselo dôjsť k omylu. Ja sa volám Jozef. Jozef Krč.“

„Jozef Krč?“

Knísanie aj vzlyky poľavovali. Srdce som cítil v hrdle.

„Čo sa deje? Tváriš sa divne, to sa mi nepáči,” povedal Dano.

„Jožko Krč bol ten tínedžer zo spisu, ktorý zmizol s frajerkou. Pätnásťroční, obaja.” 

„Áno, Jožko. Hmla... Nechcem...” vzdoroval padaniu brady. „Pomôžte...“ 

Hlas v strede slova ochabol a telo sa zvalilo pod sedadlá.

„No ty kokot. Nemám slov.“ Dano otáčal každým prepínačom a gombíkom, ktorý na palubnej doske našiel. Ruka zvierajúca volant sa triasla. „Nemá zmysel ho brať na stanicu. Rovno do cvokhausu.”

„Musíme ho vypočuť. Stále sme nenašli reálneho Romana Netřebského. Zavolám na stanicu, nech nám zoženú psychiatra. Pochybujem, že sa nám podarí z neho vypáčiť vi...“ 

Spolujazdec sa k nám vrátil, avšak nie ako Jožko Krč. Začal sa metať a vrčať. Putá za jeho chrbtom cinkali.

„Pustite ma!“ 

„Okamžite sa ukľudnite, inak si zarobíte na problémy, Jozef.“

„Zoberte sa do prdele s tým Jozefom. Ja vám ukážem, vy kurvy. Slaboch vie len kecať. Poseritka reve. Ja poznám lepšie triky.”

Okom mu divo šklbalo. Vrhol sa dopredu a pokúsil sa ma pohrýzť. Stiahol som sa k palubnej doske a rozmýšľal, čo nás v takejto situácii učili. Brali sme pacifikáciu hryzúceho schizofrenika vôbec na škole?

„Zastav,“ povedal som Danovi.

„Hentam sú chlapci. Potrebujeme pomoc.“

„Robíte si to iba ťažšie,” povedal som mužovi pokojne, kým sa mi v hlave otáčal celý svet. Obuškom som ho udržiaval v bezpečnej vzdialenosti od predných sedadiel. „Upokojte sa, prosím. Po pár otázkach vás pustíme.” 

„Podobné bláboly mi hovorili aj naposledy. A vidíte, tu sme.“

„Hej, pomôžte nám,“ zakričal Dano z okna, keď sme zastavili pár metrov od zaparkovanej záchranky. 

„Matej, máme červený kód!“ kývol som rukou na záchranára vykúkajúceho z okienka.

Šialenec spoza chrbta vytiahol zakrvavené zápästie a vytrhol mi obušok. Spod dlhých vlasov sa škerili zhnité zuby. Ruka, na ktorej sa heglali putá vystrelila k Danovmu krku. Než som stihol odopnúť sponu na puzdre pištole, vytrhol kamarátovi kus hrdla. 

Krv vyprskla na čelné sklo a rinula sa nadol po operadle. Zatočila sa mi hlava a skoro som neregistroval, že muž mäso oblízal. Dano sa snažil krvácanie zastaviť rukávom košele. Mladý záchranár sa zasekol na polceste a nevedel, ktorým smerom najprv skočiť. 

Namieril som zbraň, keď sa chlapove oči zahmleli a stiahol sa do rohu sedačky.

„Nie, nie, nie!“ búchal sa do hlavy a znovu sa dal do plaču. „Čo si to urobil?! Prepáčte mi, ja som nemohol… Nevedel…“

Matej vytiahol Dana z auta a zhúkol na ostatných, ktorí prehľadávali svah. Kamarátovi sa z tváre vytratila farba a upadol do bezvedomia. 

„Toto nie je riešenie. Nechcem ťa viac počúvať. Viete, on si zo mňa stále uťahuje. Neviem ho umlčať,“ povedal a keď uvidel vlastnú zakrvavenú dlaň, dovracal sa.

Zaváhal som a pozrel na zomierajúceho kolegu.

„Prosím, dostaňte ma odtiaľ...“

Glock v rukách mi vypálil. Prederavená hlava padla na rameno a so zvyškom tela sa zrútila pod sedadlo. V očiach mu navždy stuhol vystrašený výraz.

Upaľoval som k Danovi a skrkval mu svoju bundu pod hlavu. Dusil sa vlastnou krvou, tak sme ho pootočili. 

„Čo mám robiť, ha? Hovor!“

„Tlač na ranu, tu. Musíme ho okamžite dostať do nemocnice. Skočím do auta po gázu a nosidlá.“

Od zvodidiel konečne vyšli posily a pomohli nám Dana zaniesť do záchranky. 

„Budeš ako rybička,“ potľapkal som kamaráta po topánke, než ma doktor vysotil z dverí. „Nevzdávaj sa!“

Záchranka zmizla medzi stromami a ja som sa zvalil na kraj cesty. Za zavretými viečkami som videl ten vystrašený výraz. V hlave stále počul prosby. Triaška sa zhoršovala a musel som si vziať zvyšok dňa voľno.

Romana Netřebského našli vnútri budovy spolu s Jozefom Krčom a ostatnými obeťami. Nikto ďalší sa odvtedy nestratil. Odviedli sme s Danom dobrú prácu napriek tomu, že sme mužovo pravé meno nezistili. Tak som to kamarátovi aj povedal, keď som ho o dva týždne opäť uvidel. Zobral som aj Amálku. Oddiel mu vystrojil pekný pohreb, štichy v krku skoro nebolo vidieť.