Sanatórium sv. Anny - Záchrana, Epizóda 2

Necelé štyri kilometre pred cieľom Dano pretrhol hvízdajúci vzduch.

„A vidíš, úplne som sa ťa zabudol spýtať tú najdôležitejšiu otázku na svete,“ uškrnul sa. „Babu máš?” 

„No…” Výdych mi stŕpol v hrdle. „Donedávna.”

„Aha, jasné. Nemusíš hov…”

„Pred pol rokom ma opustila. Našla chlapa, ktorý ju vedel lepšie pochopiť. Emočne.” Horkosť v hlase som nedokázal skryť. Nádych, výdych. 

„Ako Adam,” povedal a strhol volant od polmetrového výtlku v ceste. Bageta mi zletela na topánky. „Pardon. Pohádali ste sa?”

„Ani raz sme sa nepohádali. Za celé tri roky. Z ničoho nič si zbalila kufre, než som sa zobudil. Po zvyšok poslala sťahovákov. Celý byt ňou zostal napáchnutý. Kúpeľňa. Obývačka. A tie periny...”

„Život je suka. Prepáč, nechcel som ti vytrhať štichy.” 

„Nie, v pohode. Nevedel si. A aj tak, musím sa už, preboha, vytiahnuť na nohy.”

„S čertom zle, bez čerta ešte horšie. Videl si sa odvtedy s nejakou?”

„Nie. No, áno, ale naozaj len videl. Taká blonďavá, bacuľatá. Možno si sa s ňou bavil na recepcii.”

„Hej. Hlboký výstrih.”

„Mhm, nosí, keď je teplo.”

„Milá. Ako sa volala?”

„Amálka. Chvíľu sa už bavíme. Vieš tak pracovne, pri kávičke. Ráno pred šichtou.”

„Bojíš sa ju zobrať von, ha? Daj si čas. Neutečie ti.” 

Poťapkal som ho po stehne.

„Ďakujem za emočnú podporu, Jean. Ty si na tom ako? Mal si viac šťastia?”

„Skôr viac rozumu,” zasmial sa. „Jednoducho nie som na dlhé vzťahy. Večera, pár spotrebovaných gumičiek, sprcha, a som pripravený vypariť sa pred svitaním. Vychutnávam si život plnými dúškami.” 

„Také dúšky ma prešli v prváku. Ale keď sa na teba pozriem, príde mi to vcelku logické.”

„Že som taký Kasanova?”

„Nie. Si sa z toho veku ešte nepohol.” 

„Kokot…” udrel ma do pleca a podvozkom zadunel ďalší výtlk.

Povyťahoval som z bagety pár kamienkov a dojedol ju, aj keď ma hlad po poslednej debate prešiel. Ako som plastovú fóliu tlačil do držiaku na nápoje, skočil Dano na brzdy. 

Zvodidlá nad skalnatým útesom sa zubili ponad spád. Žiadne brzdné stopy, chudák musel zaspať za volantom. 

„Stará nehoda?” zatiahol Dano ručnú brzdu, no motor nechal bežať.

„Nič podobné si nepamätám.”

Otvoril som dvere a uvidel kusy karosérie zaliate polámanými vetvami. Kývol som na Dana, ktorý vybehol k diere.

„Musel chytiť mikrospánok.”

„Lialo celý týždeň. Kľudne mohol dostať aquaplaning a vyletieť.”

„Hm… Stále by si videl známky šmyku na vozovke. Navyše pozri, tie zvodidlá pretrhol kolmo a v rýchlosti, keďže tu nevidieť lak a črepy. Auto,” natiahol som krk ponad roklinu a prstom opisoval dráhu, „dopadlo tiež priamo. Vidíš, začalo sa kotúľať až tam dole.”

„Skladám klobúk, Sherlock. Ok, mikrospánok. Alebo šialený pacient z toho blázinca.”

„Nemáme čas na vtipy, Dano. Rýchlo volaj na stanicu, nech pošlú záchranku a požiarnikov. Idem dole.” 

Zvyšky SUV držali pohromade vôľou božou. Čierne panely, sklo a vytrhaný plast sa roztrúsili na desiatky metrov. Vodič mal z pekla šťastie, že auto nevletelo do kmeňov naokolo, iba si o stromy odralo farbu. Po zadku som schádzal cez trsy trávy a párkrát si narazil kostrč na kameňoch, než som uvidel dovnútra. 

Rozbúchalo sa mi srdce. Medzi vystrelenými airbagmi padal prach na prázdne sedačky. Cez rozbité sklo na kapote sa ťahal striekanec krvi. Kvapky pokračovali pomedzi listami a ihličím hlbšie do lesa. 

„Vybavené, o chvíľu priletí celý ansámbel,” zamával Dano, opretý o skrivené zvodidlo.

„Dobre,” zakričal som naspäť. „Radšej sa moc neopieraj. Musia scénu nafotiť.“

„Je tam niekto?”

„Nie. Ušiel. Škaredo sa porezal pri vyliezaní.” 

„Je na aute krv?“

„Nielen na aute.“

„Nevieš náhodou kukučom určiť aj promile a hladinu cukru?“

„Strč sa.“

Spoza opasku som vybral baterku a prechádzal vlhký interiér. 

„Nevyletel neskôr než v nedeľu.”

„To tam má napísané na palubovke?“

„V odkladacích priečinkoch sú mláčky a od víkendu nekvaplo. Musíme sa okrikovať na pol kilometra?“

„Áno. Lebo by som tie kamene musel naspäť vyjsť. Celý svah je vlhký, kopec ho drží v tieni.“

„Čo máme tu?“ vytiahol som zvlnené papiere rozhádzané po kabíne. Renovácia industriálneho komplexu. Faktúra za inštaláciu bojlerov. Inzerát na Sanatórium sv. Anny. 

„Ľubo, poď hore, hneď prídu vyšetrovatelia aj s požiarnikmi. Nemáme na povyrazenie čas. Vieš, že hľadáme iného pacoša.”

„Možno sme ho našli.“

„Čo?“

„Aké auto má ten náš maklér?” 

„Čo ja viem? Počkaj sekundu.” 

Prešiel som vrak a klikal baterkou, sledujúc bajerskú šachovnicu v čiernom kruhu na veku od kufra. Dano sa vrátil s celým spisom.

„Jeho žena povedala, že si zobral svoje čierne BMW. Vidíš značku?“

„Áno.“

„A? Našli sme nášho makléra?“

„Kam by ten blbec liezol?“ nevnímal som kolegovu otázku a sledoval kvapky krvi, ktoré dážď nestihol zmyť. Po pár metroch sa stopa stratila. 

„No haló?!“

„Auto je jeho. Chlap v nedohľadne. Poďme sa popozerať po okolí. Na jeho mieste by som sa vrátil pod najbližšiu strechu.“

„Keď už máme povolenie, poďme očekovať ten blázinec. Je to kúsok a chlap odtiaľ išiel.”

„Hm...“

„Toto je ešte napínavejšie než Smrtonosná pasca.“

„Na klamstvá toho filmu doplatilo až priveľa mladých mužov zákona.“

Húkačky sme nepočuli a po ceste točiacej sa okolo hory mohli ísť maximálne päťdesiat. Poznajúc akčnosť martinských požiarnikov máme minimálne dvadsať minút času.

„Musíme byť späť, kým dorazia.” 

„Tak davaj, kurva!” skríkol a utekal do auta. 

„On sa fakt mentálne zasekol v puberte,“ zašomral som si popod nos, šliapajúc späť k asfaltke. Keď som nasadal, moje nohy cítili každý meter svahu. 

„Musím zase začať behať. Takú hroznú kondičku som hádam ešte nemal.” 

„Menej žrania, viac jebačky, život nebude na sračky,” povedal Dano a s pískaním gúm auto vyslal hore kopcom. Hodil som naňho cukrík.

„Srandičky, srandičky, ty poet. A kto tu má pracovať?“

Za rozrazenou bránou slnko nedokázalo prebiť opar vznášajúci sa nad komplexom. Prízračnosť holých múrov a roztlčených okien mi zamrazila pot na bruchu.

„Sme snáď ani povolenie nepotrebovali, ha?” 

Z hlasu mu vyprchalo prvotné nadšenie. Auto sa posúvalo krokom a obaja sme sledovali čierne šmuhy tiahnuce sa po parkovisku. 

„Pred niečím utekal?”

„Vysvetľovalo by to, prečo sa tak ponáhľal.“

„Ale prečo dole nebrzdil?“

„Aquaplaning, hovorím ti. Som ho videl aj na kruháči pred Lídlom.“

„Nedáva to zmysel.“

„Sa pozri naokolo. Keby si ma nedržal za koleno, tiež by som už zmizol.“

Pod pneumatikami nám pukali popadané konáre, čas akoby sa zastavil. Príjemný vánok odrazu štípal na lícach. Dano skočil na brzdy a oboch nás hodilo dopredu. Motor zabuchotal a skapal. Nasledoval som jeho natiahnutý ukazovák. 

Pod stromami stál chlapík v modrých šortkách a žlto-hnedom tričku. 

„Modré šortky a žlté tričko mal mať na sebe Jarkin manžel. Nepamätám si však tie dlhé vlasy.”

„Hm?”

„Stretol som sa s nimi v meste, keď som riešil pár krádeží v hračkárstve na Štefánikovej. Zdal sa mi počerný a bez vlasov.”

Naštartovali sme a posúvali sa k mužovi, ktorý nám mával. Stiahol som okienko a do nosa mi vrazil kyslastý puch pripomínajúci hnijúce mäso. 

„Skapatá srna,” odpovedal môjmu skrčenému nosu Dano. 

Passata zastavil črepník na kraji parkoviska. Čakali sme, než k nám usmiaty tramp dokrivká. 

„Napínavejšie než Smrtonosná pasca, ha?” otvoril som dvere a prešiel popri fontánke zasypanej zhnitým lístím. Dano neochotne nasledoval.

„Zdravím,” povedal muž.

„Dobrý deň, polícia,” zastal som dva metre od neho, držiac ruku na zbrani. „Viete, že sa nachádzate na súkromnom pozemku?“

„Nevedel som. Nikto ma nezastavil.“

„Môžem sa spýtať, čo tu robíte?”

„Ja?” usmial sa hnedými zubami. „Ja som na prechádzke.”

Tvárou mu niečo prešlo. Mal Jarkin muž naozaj čierne vlasy? Prečo som si, ja idiot, od nej nevypýtal presný popis.

„Toto miesto sa mi nezdá ako najlepšie na prechádzanie sa. Turistické cesty navôkol sú omnoho krajšie.”

„Niečo ma sem ťahalo. Brána bola otvorená,” odvetil chlap akoby nič.

„Nie ste zranení? Čo sa vám stalo s nohou?”

„Á, pán policajt, nič mi nie je. Ako som sa štveral hore kopcom, kameň sa uvoľnil a máličko ma ďobol.”

Nohavice zakryli iba začiatok dlhej ryhy, kvôli čomu na nohu nedokázal dokročiť. Zo špinavého čela mu vyvrela hrča a jeden prst sedel na hánke v neprirodzenom uhle. Vyzeral, že pred štveraním z toho kopca zletel na BMW. 

„Hovoríte, že toto všetko vám spôsobilo ďobnutie kameňom?” 

„Padal som... dlho.”

„Máte pri sebe občiansky? Ako sa voláte?“ 

Muž sa začal šacovať, bez úspechu. 

„Hľadáme dvoch stratených mužov, pane. Andreja Timka a...” 

„Tinko, to som ja. Andrej Tinko. Našli ste ma,” prerušil Dana neznámy. 

„Timko. Ten občiansky?” 

„Prepáčte, musel mi pri štveraní vypadnúť.”

„Ste sám?”

„Ako kôl v plote. Len ja a ona.” 

„Ona?“

„Príroda. Obzrite sa okolo seba, aká je krásna. Moja. Navždy moja.“

Spoza betónovej lavičky som uvidel trčať pár bosých nôh. 

„Dávaj naňho pozor, môže byť nebezpečný.” 

„Ale no, páni po…” začal chlap, no kamarát ho utíšil syknutím a pripravil služobný Glock.

Prebehol som ležiacemu skontrolovať pulz, no promptne som pochopil nezmyselnosť celého nápadu. Hovorí sa, že mŕtvoly vždy vyzerajú inak než svoje žijúce náprotivky a preto má veľa svedkov problém v márnici identifikovať aj vlastnú rodinu. Čierne vlasy s tenkými fúzikmi mi však osviežili pamäť. 

„Prosím vás, páni policajti, zoberiete ma domov? Manželka s deťmi ma čakajú s večerou.“

Andrej ležal vyzlečený do spodkov, krk rozrezaný. Nemal nos a z ľavého líca zízal rad zubov. Brucho sa mu začalo nafukovať, prsty sčernali. Rana na krku sa strapatila od čistého rezu do rozšklbanej diery. Pozrel som na fľaky roztrúsené po žltom tričku a Dano pochopil. 

Strhnutie na zem neznámemu nezotrelo úsmev z tváre. Udrel Dana medzi nohy a vyšmykol sa spod kolena. Noha mu nedovoľovala nabrať rýchlosť a než stačil kamarát vystreliť, zrazil som chlapa na betón. Dano priskočil a pomohol mi s pripevnením pút. Pod dlhočiznými nechtami sa držali kilá špiny. Pravdepodobne aj krvi nebohého Andreja, ktorú môžeme dať na analýzu DNA. Než sme podozrivého vytiahli na nohy, kopol ho Dano párkrát na oplátku. Chlapov výraz odrazu zmäkol, akoby sa zobudil.

„Čo znovu urobil? Povedzte mi, čo urobil? Zabil niekoho?“ opakoval dookola.

S Danom sme zastali na pol ceste k autu a pozerali na seba.

„Ja sa vám ospravedlňujem. Prosím, zoberte ma so sebou a zamknite ho na sedem západov.“

„Prípad sa nám zamotáva,“ šepol som. 

„Nie tak, ako mi tento hajzel zamotal vajcia,“ odvrkol Dano a naprával si trenírky pod uniformou. „Prečo každý raz do vajec?“

„Zoberieme vás na stanicu, kde nám v pokoji poviete, čo sa stalo. Okej?“

„Ďakujem. Ďakujem. Ďakujem.“

Až teraz som si uvedomil, že hnilobný smrad išiel od chlapovových vlasov. 

„Ten puch ma zabije,” ošacoval Dano neznámeho a keď nič nenašiel, napchal ho na zadné sedadlo.

„Dávajte si pozor. Nedokážem ho zastaviť. Ani jeden z nás to nedokáže. Robí si po svojom. A ja... Mne zostane...“ nedopovedal a rozplakal sa. Zlepené vlasy sa mu vlnili pred tvárou. „Som slaboch. Prepáčte.“ 

„Budeme si dávať pozor. Preto vás zatýkame za podozrenie z vraždy Andreja Timka. Haló, počúvate ma?“

Hlava mužovi spadla, nereagoval.

„Poďme už dole, chlapci určite prišli,“ nasadol som a hodil si bonparu do úst. „Vrátime sa neskôr, keď tohoto vyspovedáme.“

„Sme ale chytili pacoša, kokso. Sa naňho pozri, komplet mimo. Stavím sa, že je vyfetovaný z rozumu,“ naštartoval auto Dano. Opatrne sme pretrhli opar pred bránou.

„Je na ňom niečo divné.“

„No shit Sherlock. Si si istý, že bol Timko mŕtvy?“

Prikývol som.

„Stihol sa nafúknuť. Pár dní tam leží. Chýbal mu tiež kus tváre. Žiadna krv okolo.“

„Ho umyl?“

„Možno dážď. Možno nie. Kedy ti netečie krv z rany?“

„Keď nemá aká tiecť? Počkaj. Myslíš, že ho rezal posmrtne?“

Cumľal som cukrík a na kolene vyklopával rytmus.

„Kurník, ma tie vajcia bolia,“ napravil si zhrnuté nohavice. „Akože je celkom prepnutý? Ako Štefan Svitek? Že keď niekoho reže, sa urobí?“

„Ty odkiaľ poznáš Sviteka?“

„Som pozeral Najväčšie kriminálne prípady Slovenska na STV, nie?“

„Tento nevypadá na priemerného Sviteka. Správa sa divne, ale iným spôsobom. Ešte som také niečo nevidel.“

„Počúvaj, len teória. Nemôže byť náš Svitek ten zmiznutý realiťák? Vyletel pri aquaplaningu do doliny, dostal otras mozgu a zostal dezorientovaný.“

„Ten má byť ryšavý. Navyše otras mozgu ani šok z teba neurobí...“ prezeral som spiaceho v spätnom zrkadle, „...toto. Načo by si tiež obliekal Andrejove oblečenie? Nie, náš Svitek je nový hráč.“

Z vysielačky sa ozval mužský hlas: „Chlapi, kde ste?”

„Prezerali sme okolie a našli vám prekvapenie. Hneď sme dole.” 

Slnko sa vytiahlo spoza oblaku a napriek návalu horúčavy mi prsty na rukách omŕzali.