Správna vec - Epizóda 2

"Nemám ho rada. Je divný." 

"Viem, miláčik. Spomínala si, že si mu minule vypochodovala z pracovne…" 

Slúchadlo stíchlo. Lenka prešla k oknu, ak by sa zhoršil signál.

"Nám to radili na cvičení. Nenechať sa vytočiť a zostať chvíľu sám. Na ukľudnenie." 

"Niekedy lepšie, niekedy menej. V každom prípade je profesionál. Takí bývajú divní. No tak, veď máš skúsenosti s divnými chlapmi až až." 

"Toho mi ani nespomínaj." 

"Včera som ho stretla." 

"Kde?" 

"U kaderníčky, kde asi." 

"Stále je s ňou?" 

"Hej." 

"Dobre má. Hlavne teraz." 

"Budeš v poriadku. Nepovedal ti doktor, že robíš míľové kroky?" 

"Áno. Nahral si ma na video." 

"Zdokumentoval, aká si úžasná." 

"Mhm." 

“Som na teba hrdá. Seriózne. Neksichti sa. Viem, že sa ksichtíš.”

“Prosím ťa…”

“Nič sa neboj, zlatko. Dušan netuší, o koho prišiel. Veď jeho ten ošiaľ s mladicou prejde a potom sa doplazí späť.”

“Už ho vidím.”

“Skoro by som zabudla - bavila som sa s kamarátom zo základky.”

“S ktorým?”

“Matejom predsa. Na škole bol trochu mešuge. Chodil bosý a meditoval… Nedávno sa presťahoval do Prahy.”

“Veď tu vyrastal.”

“Dlhá história. Založil si firmu. Fotí oslavy, rodinné portréty a tak. Teraz dostal zákazky na fotenie žiakov.”

“Akých žiakov?”

“Všetkých. Celé triedy. Základky, stredné. Čo ja viem, možno aj škôlky. Hlavná vec je, že nestíha a hľadá brigádnika.”

“No a?”

Počula televízor v pozadí. Asi správy. 

“Darí sa ti lepšie a myslím, že pár hodín s usmiatymi detičkami ti prospeje. Navyše je tvoje artistické nadanie na nezaplatenie. Teda dúfam, že ti zaplatí, pravdaže.”

“Ja neviem, Zuzi.”

“No tak. Super príležitosť, stvorená pre teba. Nemôžeš sedieť doma naveky. Miluješ deti. Miluješ fotiť. Spoznáš nových ľudí, zmeníš prostredie. Nič zlé z brigádky nemôže vzísť.”

“Dám ti vedieť.”

“Nie, nedávaj mi vedieť. Jeden týždeň. Pokiaľ sa ti nebude páčiť, vrátiš sa domov a vynadáš mi. Fér?”

Teraz stálo ticho na Lenkinej strane.

“Fér.”

“Tak vidíš. Začínaš v pondelok.”

“Čože?”

“Dovolila som si dohodnúť ti prvý džob.”

“Ale…”

“Pšt! Základná škola v Malešiciach. Pôjdeš tam tieňovať Mateja. Zaučí ťa do všetkého potrebného. Nebudeš ani chvíľu sama. Nemá sa čo stať. Náhodou sa ti znepáči farba jeho kravaty - poďakuješ a viac ho neuvidíš. Ak s ním nezačnem zase chodiť.”

“Ty si nepoučiteľná.”

“Čoby, čoby, sestrička. Môj problém je, že sa učím prirýchlo.”

“Dokedy tam v pondelok stŕpnem?”

“Pred trinástou ste vybavení.”

“Okej. Lebo som ešte dohodnutá s Livinkou na dorobení tých učebných plánov.”

“Stále jej ich robíš? Veď už rok spolu nepracujete.” 

“Keď môžem pomôcť, rada pomôžem. Akurát som kvôli tomu skoro zmeškala sedenie.”

“Zaručená správa zvrchu. Že si máš hľadieť vlastných problémov a nechať nevďačné babizne na pokoji.”

“Krivdíš jej. Nie je nevďačná.”

“Dala ti za všetku tú robotu niekedy niečo iné než vatikánsku menu?”

Lenka mlčala.

“Myslela som si. Chceš niečo? Idem do Alberta.”

“Albert nemusím. Aj tak, mám doma dosť. Ďakujem.”

“Ako chceš. Zavolaj mi zajtra, ok?”

“Hej.”

“Pamätaj - vzduch ti prospeje. Bež sa prejsť.”

“Mhm.”

Vyšla zo sprchy a nasypala mačke plnú misku granúl. Zaškŕkalo jej v bruchu, tak skontrolovala chladničku. Prázdna. Otvorila skrinku s cereáliami. Prázdna. 

Míľové kroky, pripomenula si doktorov hlas. 

Musí ísť do obchodu. Znovu.

Obliekla si široké tričko a tepláky. Predok ani zadok nebolo veľmi vidieť. Dobre. Preorganizovala nádobky na cereálie, múku a cestoviny. Skontrolovala, či sú správne zavreté. 

Prázdne a zavreté. 

Áno, treba nakúpiť. Tesco tuším malo Emco s 50% zľavou. 

V chodbe na seba prehodila dlhý plášť a obula si tenisky. Vrátila sa skontrolovať misku, ktorej sa mačka doteraz nechytila. 

Snáď nie je chorá. 

Pohladila ju a na chladničku prilepila lístok: ‘8:00 Základná škola Malešice, Matej Rotberg, NEZABUDNI FOTOAPARÁT!’

Zabudla si vypýtať telefónne číslo. 

Usmiala sa na mačku, ktorá sa konečne pustila do granúl. Je jej hrozne teplo, už má spotený chrbát. Musí si dať ďalšiu sprchu, než vyjde von.

Nie, nebuď smiešna.

V kúpeľni sa nasprejovala antiperspirantom. Vyšla na chodbu a zavolala výťah. Nevzala si okuliare!

Odomkla byt a spolu so slnečnými okuliarmi si nasadila klobúk. Vypla plyn?

Nie, veď ho nezapínala. Je jej hrozne horúco. 

Pozerala na slzu, ktorá sa jej leskla na líci. Odvrátila sa od zrkadla, zabuchla za sebou dvere a zišla na prízemie. Nezabudla zamknúť?

Kristepane, čo je to so mnou?!

Slnko pieklo. Stiahla si klobúk hlbšie do tváre. Niekto povedal ahoj. Určite komusi inému. Na zastávke štebotali dve mladé mamičky. Sadla si na druhú stranu. Autobus prišiel našťastie prázdny. Vystúpila pred Tescom a cez dvere zbadala natlačený dav. Pot za krkom jej schladol. 

Prešla do Alberta o päťdesiat metrov ďalej, kde si predavačka naťahovala žuvačku na prste. K chlebu, maslu, mlieku a najlacnejším cereáliám priložila bonboniéru pre Mateja. Od pokladne sa vrátila k regálu a priložila druhú pre kolegyňu Livinku. 

Pred zastávkou autobusu stála žena nastavujúca výklad butiku. Možno prišiel čas kúpiť si niečo krajšie než tepláky. Má predsa právo nosiť, v čom sa cíti príjemne.

Aby mi ženské závideli a chlapi vyzliekali podprsenku očami?

Predavačka natiahla na manekýnu hodvábne šaty. Červené. Lenku začalo bolieť brucho. Ledva nasadla do autobusu. Nevnímala ľudí hemžiacich sa naokolo. Na zastávke fajčil muž. 

Hlupaňa, zabudla som kúpiť cigarety. Ale myslieť na koktejlky mám čas. 

Postavila sa do radu pred novinovým stánkom. Hrala sa s uškami tašky. Prišla na rad, keď na zastávke zastavil  autobus 135. Z dverí vyšiel muž. Podával ruku tehotnej žene. 

“Prosím ťa, ja nechcem.”

“Nehovor mi debiliny. Davaj, pohyb.”

“Prísť teraz nie je dobrý nápad. Mali sme ich navštíviť minulý týždeň.”

“Čo ty vieš o mojej rodine? Drž hubu a vystupuj. Si každýkrát posraná.”

“Dobrý deň, čo to dnes bude?”

Dvere blikali na červeno. Pískali.

“Dobrý deň…”

“Musíš robiť scénu? Poď!”

“Nie, zájdeme neskôr. Necítim sa dobre.”

“Zobrala by som si…”

Muž vrazil žene facku a strhol ju zo zatvárajúcich sa dverí. Plakala. Vytiahol ju na kolená.

“Prosím? Čo by ste si zobrali?”

“Nerev, lebo ti dvere dajú druhú.”

Lenkou zakmásal závrat. Utiekla cez cestu. Rohlíky vyleteli z tašky. Zistila to, až keď zamkla a spotená sa zviezla pod dvere. 

“Konfliktné situácie sa v 90% lepšie riešia útekom než útokom. Niekedy je lepšie utiecť, než sa nechať vytočiť. Niekedy je lepšie utiecť, než sa nechať vytočiť.”

Mačka jej vyskočila na nohy. Hladila ju roztrasenou rukou, kým si utierala slzy. 

Čo si o nej susedia pomyslia? Novákovia na trojke si už teraz šuškajú spolu s Kmentovou na dvojke. Že je psycho. Kvapká jej na karbid. 

A majú pravdu - ani po roku sa nedokážem postaviť vlastnej hlave.