Správna vec - Epizóda 4

Slnko jej svietilo do očí. Dlho sa v pondelok ráno necítila tak dobre, pripravená vyskočiť do sveta. Nie, ona nie je na vine. Dostala nový život a môže sa cítiť na osemnásť, kedy chce. Ani ruka ju viac nebolela.

Vypla budík, než stihol zazvoniť a zapla počítač. Upravila zostávajúce fotky a poslala ich dievčatám na WhatsApp s ospravedlnením. Možno si založí aj Instagram. 

Odpísali jej, keď si v zrkadle primeriavala šaty na ramienkach s kvetinovým vzorom: 'Fotky sú úžasné a nie je sa za čo ospravedlňovať. Matka reaguje v poslednej dobe podráždene na každého.'

Nasypala mačke raňajky a popri chrúmaní granoly zapla rádio. Cez internet skontrolovala spojenie do Malešíc - skočí metrom na Želivského a odtiaľ chytí bus. Ľudia pôjdu do práce, tak treba počítať s kolónami.

Po roku sa prvýkrát nastriekala voňavkou. Do kabelky vložila zrkadlovku, obula sa a šedý plášť nechala visieť na vešiaku. Zamávala susede Kmentovej, ktorá prekvapením pomaly neodzdravila. Zrýchlila do klusu a v slnku nového týždňa sa cítila o desať kíl ľahšia.  

"Haló? Ahoj, Matej, tu Lenka. Áno, Zuzkina sestra. Ako sa máš?"

Metro hrkotalo cez hlas na druhej strane.

"Áno, dnes je úžasne pekne. Teplúčko. Idem metrom. O sedem tridsať som pred školou… Nie, nevadí, ja ťa počkám… Pomôžem s prípravou, jasné."

Staršia pani za Lenkou si presadla na druhú stranu vozňa.

"Och, pardon, ja kričím. Nie, Matej, to nebolo tebe. Potom mi zavolaj, až zaparkuješ… Áno, dobre. Veľká telocvičňa, skontrolovať, či doniesli lavicu a stoličku. Spoľahni sa."

Lenka si prekryla dlaňou ústa a zachichotala sa. 

"Neboj, trafím. Opýtam sa vrátničky. Začínajú v tej škole o ôsmej alebo… Tak neskoro? Hm, moderné vyučovanie. Bez problémov, ja sa v školách cítim ako doma… Mhm, ďakujem… Aj tebe. Vidíme sa, ahoj."

Usmiala sa na spolucestujúcu.

"Prepáčte, to sa mi často nestáva."

Žena prikývla a zovrela kabelku na stehnách pevnejšie.

"Dobrý deň, prišla som pomôcť s fotením. Matejovi Rotbergovi, príde za chvíľku. Stojí v zápche."

Ukázala fotoaparát vrátničke.

"Dobrý. Dobre, tu sa mi podpíšte."

"Ďakujem."

Lenka odbehla a zo schodov sa vrátila.

"Vedeli by ste mi povedať, kde je veľká telocvičňa?"

"Nahor, doľava a dlhou chodbou doprava. Nemôžete ju prehliadnuť."

Vyšla dve poschodia, no odbočku nenašla. Zišla nižšie a zahla do chodby vľavo. Šatne. Vráti sa na vrátnicu opýtať…

"Pusť ma!"

"Taký konský kokot ťa pustím."

"Pustíme ťa, keď s tebou budeme hotoví. Ha?"

Treskol do skrinky a dievča vykríklo.

"Daj sem! Pozrieme sa, čo má spodina na desiatu. Hm, obložený chlebíček, zeleninka v obedáriku. Máš pozorných rodičov."

"My máme tiež takých."

Lenke sa rozbúchalo srdce. Spoza steny pozerala na dvoch chlapcov, ktorí tlačili o hlavu vyššie dievča na skrinky. Nemali viac než trinásť. 

"Tak, dobre. Tichúčko zostaň. Páčiš sa mi. Nie každý vie poslúchať - v dnešnej dobe výnimka. Tie knihy nepotrebuješ, či?"

Dievča neodpovedalo. Ruku, ktorou si chcelo zakryť tvár, jej druhý prišpendlil o plech. 

"Rád sa pozerá, nemaj mu to za zlé."

"Nech nám ukáže cecky."

"Nie," zapišťala.

"Dobrý nápad. Áno, vyhrň si tričko."

"Nie. Prosím."

Chlapec naľavo znovu tresol do šatňových dvierok a odhodil nahryznutú desiatu.

"Ja sa ľudí nepýtam. Ja rozkazujem."

Dievča skrútilo hruď, koľko dokázalo.

"Nerajcuj nás, lebo budeme chcieť vidieť viac."

Stiahli jej ruky za chrbát a vyhrnuli tričko. Lenku strhla bolesť v podbrušku na zem. 

Cítiš sa znovu na osemnásť?

S tebou sa rozprávam!

Pozviechala sa a utekala preč. Konfliktné situácie sa v 90%...

Môže si za to sama.

Nerev, lebo ti dvere dajú druhú.

Hlupaňa.

Dnes ste boli nesmierne statočná, Lenka.

Dievča skríklo o pomoc. Strelili jej facku a zapchali ústa. Lenka sa zastavila v polovici chodby.

Statočná. 

Som na teba hrdá. 

Keď sa dvojici postavila zoči voči, mali chlapci strčené prsty v dievčatiných nohavičkách. Obeť sa prestala brániť a s rukami na tvári plakala. 

"Hneď ju pustite."

Úškrnky sa vytratili a ruky odskočili do vreciek.

"Vy ste kto?” opýtal sa ten väčší.

"To ti môže byť jedno, pankhart. Hneď poď sem, ideme do riaditeľne."

"Na riaditeľňu ti seriem. Odpáľ."

"Ideme, som povedala," chytila ho za ruku. 

Druhý utiekol. Dievča sa bálo pohnúť, džínsy na pol žrde. 

"Pustite ma!"

"Hneď."

Chalan jej dal facku a vytrhol sa zo zovretia. Skočila na neho. Pravá, ľavá, hák. Trafila čeľusť a bolesť v pravačke sa zobudila.

"Piča, do koho si dovoľuješ?!"

"Tu máš trošku vlastnej medicíny."

Držala mu ruky a potlačila ho na stenu. Stúpil jej na nohu a z vrecka vytiahol vyskakovací nôž.

"Ja ti dám medicíny," vypľul.

Lenke sa zastavili myšlienky, keď jej zabodol čepeľ do hrudníka. Zrútila sa na zem a chlapec utiekol za kamarátom. Vrieskajúce dievča zmizlo opačnou chodbou. 

Znovu ležala sama. Nemala silu sa postaviť, rovnako ako v to ráno. Tentoraz sa však cítila inak. Cítila hrdosť. Zazvonilo na hodinu. Horšie sa jej dýchalo, myšlienky sa schovávali.

Dnes bola statočná, opakovala si, vykašliavajúc krv. Urobila správnu vec.