Tanec s diablom (Ep.3): Občianska povinnosť

Nálada v rodine stvrdla na betón. Napriek neschopnosti spať odmietal odchod do Mongolska spolu s plačom dobiedzajúcou matkou. Známi mu prišli buď gratulovať, alebo ponúkať kontakty za hranicami. Nevedel, ktorých brať vážnejšie.

Počas víkendu sa zmieril s osudom, no priznanie Alexandre stále bolelo. Nechala ho stáť na ulici a ignorovala správy. V nedeľu Sidorovcom zvonil, kým frajerkin otec neotvoril. Chytil chlapca za rameno a bez slova prikyvoval, čo pre Vitalija znamenalo viac než prázdne frázy. Vypili pár poldecákov, no dievča nevyšlo z izby ani po prosbách ich oboch.

Ladu zaparkovali pri adrese z listu krátko po pondelkovom poludní. Matka stihla do päťdesiatich sekúnd vynadať dvom úradníčkam. Vystrašené ženy ich nasmerovali k dverám opĺznutej budovy, pred ktorou postával tucet mužov. Rad sa hýbal pomaly, no po hodine si aspoň smeli sadnúť v čakárni. Čakajúci pozerali do zeme, hrali sa na telefónoch alebo spali.

„Hahá, tam máš!” zachechtal sa chlapec a potriasol škriekajúcim smartfónom. 

„Kličko? Ty čo tu robíš?” naklonil sa Vitalij pred kamaráta vo vojenskej uniforme. Vyzeral profesionálne napriek vytŕčajúcemu bruchu a o číslo väčším topánkam.

„Vitaj! Budeme slúžiť spolu, súdruh,” zamával mu skrkvaným papierom pred očami. 

„Aj teba povolali?”

„Konečne dostali rozum. Veď som posielal prihlášku už pred mesiacom. Musela im kampaň ísť riadne zle, keď siahli po mojom kalibri. Nechceli ukázať slabosť, vieš ako.”

„Keď myslíš. Koľko čakáš?”

„Asi štyri hry. Aspoň sa nemusíme drbať do školy.”

„Hráš céesko na mobile?”

„Nie je to pravý Counter. Čínska napodobenina, ale hrá sa okej. Musím zostať ostrý medzi ušami, vieš ako. Na bojisku stačí jeden moment a skončí z teba kopa sračiek.”

„Mhm…”

„Prišli aj tvoji starí, ha? Dobrý, pani Rozninová. Pán Roznin.”

„Ahoj, Jevgenij,” odzdravil otec. Matka z oznamov okolo dverí zisťovala, kde sa možno sťažovať a synovho spolužiaka neregistrovala.

„Čo jej je?” kývol k nej Kličko.

„Trochu ju ten rozkaz vzal.” 

Otec zatriasol manželkou a mrmlal ospravedlnenia cez rad ľudí, ktorí zdvíhal zraky. Dvere číslo šesť sa otvorili a zavolali ďalšieho.

„Mali by ste byť na svojho syna hrdá, teta. Ide biť Ukrajinských fašistov a západných satanistov. Za to by hocijaký poriadny chlap položil krk - dupľom hrdý Rus!”

„Bež mi tam s patriotickými rečami. Nech si bijú satanistov, koľko chcú. Ale môjho syna mi nezoberú.”

„Stratený prípad, toto,” mávol rukou pán Roznin. „Ty vypadáš poriadne pripravený, Jevgenij Vladimirovič.”

„Si píšte. Babka dala peniaze na nepriestrelnú vestu. Novú, pozrite. Tatko požičal spacák a nôž z vojny. Viete, postrelili ho a ako invalid viac nesmie slúžiť.” 

„Aha.”

„Ale nebojte sa, zvládnem to aj za neho. Stačí mi dať do rúk AK-čko a zradcovia v Kyjeve popadajú ako muchy.”

Vitalij zvieral občianku s povolávacím rozkazom. Spotené dlane obálku menili na krepák. Mal problém sústrediť sa, no kamarátove slová sa zázrakom postavili do správneho poradia. 

„Nedajú nám všetko vybavenie?” 

„Sme v dlhej vojne, Vitalij. Nepočúval si Putina? Nedajú pokoj, pokiaľ ich do jedného nepobijeme. Máme si doniesť najlepšie veci, aké dokážeme zohnať. Ochota dať všetko je pri boji za národ občianska povinnosť.”

Na nové auto sa Vitalijovi zabúdať nechcelo a obeta zostávala odtiaľ potiaľ. Snáď mu väčšinu napakuje povolávací úrad, ak nie samotné ministerstvo.

Kličko mu pol hodinu pripomínal odhodlanie Červenej armády pri Leningrade a do mozgu otráveného osadenstva vypaľoval obraz ruskej vlajky nad Námestím nezávislosti. Keď kamaráta zavolali dovnútra, Vitalij mu pritakal a zaželal veľa šťastia. Uvoľnené stoličky sa v čakárni zapĺňali pomalšie a až po zabuchnutí dverí si všimol, že z miestnosti nikto nevychádzal.

Za ďalších štyridsať minút sekretárka zavolala Vitalija a než stihol vstať, vletela matka pred panel oficiálov. Vykrikovala o zrušení nezmyselných náborov materinským právom. Strážnici ju vyhodili s napomenutím - nabudúce tromi fackami neskončia. Muž v strede stola skákal zrakom medzi papiermi a tínedžerom.

„Pán Roznin… Ehm, Vitalij. Máme tu akúsi… No, nazvime to problémikom. Očividne si… Vitalij Roznin,” zdvihol povolávací rozkaz, ktorý mu chlapec podal, „akurát my sme teba neočakávali. V systéme vedieme Anatolyho Roznina. Ehm, dvadsať rokov v aktívnych zálohách.”

„Tatka?”

„Je tu s tebou? Mila, môžeš skontrolovať chodbu?”

„Nie!” vyhŕkol Vitalij.

Sekretárka sa zasekla v polceste. Trojčlenná komisia očakávala vysvetlenie.

„Potrebujete silných vojakov. Do reálneho boja, nie? Otec je alkoholik. Má problémy so srdcom, trasú sa mu ruky. Je bezcenný. Zoberte mňa. Nebudem na obtiaž.”

Predseda mlčal a pozeral do počítača. Naťukal pár slov.

„Prosím. Som tu, pripravený bojovať. Pre vlasť všetko.”

„Jeden ako druhý, hm? Nám je to vlastne jedno. Sadni si.”

Vitalija prezreli, opýtali sa pár otázok o zdravotnom stave a postoji k ukrajinskej agresii. Odrapkal Kličkovu prednášku z čakárne o občianskej povinnosti. Komisia mu potriasla pravačkou, predložila papiere k podpisu a ukázala bočné dvere. 

Má sa hlásiť v zbernom centre pri Moskve, kde mu pridelia oddiel. Nie, žiadny transport nie je dohodnutý - ak si pohne, ešte stihne vlak o tretej. Cesta trvá necelé tri dni a pokiaľ by si náhodou zaumienil inú destináciu, smie rodine posielať listy. Dostanú ich pri vychádzkach z ciel v stredu a piatok.

„Čakajú vás do dvoch týždňov, no vyvaruj sa cestovania na poslednú chvíľu,“ skončil predseda komisie monológ. „Vtedy sa deje najviac nešťastí.“

„A vybavenie?” spýtal sa Vitalij, než ho strážnik vytlačil von.

„V zbernom centre ťa určite obvešajú. Rusko svojich chlapcov nenecháva v štichu. Dovidenia. Ďalší!” odpovedal a sekretárka za chlapcom zabuchla.

Vrátil sa k Lade, kde mu matka spadla okolo krku. Ak silou mocou chce ísť, aspoň ho pobalí - zaváraniny, ponožky, hrnce, dvojplatničku… 

Odmietol a ona zmenila stratégiu. 

„Budúci týždeň je tá oslava uja Poliskajava. Toho si vždy mal tak rád.“

„Nemôžem čakať do budúceho týždňa.“

„Neboj sa, oni počkajú. Ľudí majú kopu.“

„Mami, nechaj to tak. Zajtra prejdeme obchody a kúpime najdôležitejšie. Čím skôr pôjdem do služby, tým skôr sa vrátim. Neučila si ma tak?”

Nasadli a skontroloval chat so Saškou, ktorá stále správy neprečítala. Odhodený telefón sa z poťahu odrazil pod sedačky. Celú cestu mu čelo drkotalo o sklo, kým sledoval šedivé múry vykúkajúce spod námrazy. 

Neurobil chybu. Musí slúžiť vlasti, či sa mu to páči alebo nie. A možno nájde šťastie v nešťastí.

Po porade s Kličkom zbalil najpotrebnejšie oblečenie do ruksaku a hokejovej tašky. Dokúpi pár obväzov, trvanlivých salámov, fľašku vodky a s kamarátom chytia transibirák. Zvažoval aj rady o objednaní bojovej výbavy, dokedy na internete nenašiel ceny nepriestrelných viest.

Matka mu k botníku pristavila dva kufre zaváranín a koláčov. Vybral si štyri buchty a bochník chleba. Zvyšok vrátil do kuchyne. Pani Rozninová sa aus Protest zamkla v spálni. Domom páchol chľast napriek tomu, že sa otec od večera neukázal.

Chcel predsa zažiť dobrodružstvo, opakoval si po ceste k Sidorovcom. Teraz sa núka s hrdinskou medailou na dlani. 

Spoza plota zbadal, že sa závesy Saškinej izby pohli. Napriek tomu ho pani Sidorová po gratulácii otočila. Alexandra vraj išla s kamarátkami do mesta. Nie - nevie, kedy sa vráti. Držia mu palce a veľa šťastia.

„Super, hneď sa mi dýcha ľahšie…” odpovedal zatvárajúcim sa dverám.

Nechápali to rozhodnutie. Zostávalo na ňom dokázať, ako sa mýlia.