Tanec s diablom (Ep.4): Seminár života a smrti

Myslel, že je pripravený na dlhú cestu, no po dvoch dňoch zatuchnutého vzduchu a nefunkčného kúrenia chytal ponorkovú chorobu. Za Novosibirskom začala horieť lokomotíva, čo predstavovalo aspoň chvíľku rozptýlenia napriek poldňovému meškaniu. Navyše mu tŕpli nohy, odkedy dve ženy stredného veku nastúpili do ich kupé v Omsku.

Kličko sa so susedou prekonával v chrápaní. Latka sa zvyšovala každým nádychom, až sa kamarát uvelebil na Vitalijovom ramene. Ten ho zhodil a Jevgenij žuchnutím do posuvných dverí stíchol. Žena oproti sa triumfálnym zapílením sama zobudila a s úsmevom mokrého prdu odcupkala prepudrovať si nos. 

Jednu vec musel Kličkovi uznať - jeho entuziazmus bojovať za vlasť si poddával cestujúcich naokolo. Druhú noc sa po dvoch fľaškách dostali k spievaniu hymny a vymieňaniu kalíškov pomedzi kupé. 

Každým kilometrom bližšie k frontu sa Vitalij cítil schopnejší, rozumnejší a viac stotožnený so západným konfliktom. Pochopil, že Rusi celú históriu bojovali o prežitie. Ľudia Kličkovho kalibru pozerali za roh, keď aktuálny útok popri západnej hranici identifikovali čoby európsky zámer zničiť s ich kultúrou aj ortodoxné hodnoty. 

Spolucestujúci ich nadránom povzbudzovali uznanlivým kývaním bradou. Revízor dokonca o šiestej priniesol vodku z lekárničky a ponalieval celému vagónu.

Pár ignorantských idiotov si presadlo do druhej časti transsibiráka. Potrebovali trochu viac času. Spadnú im k nohám, keď sa z frontu chlapci vrátia ako víťazi. Vitalij z Európy prinesie ešte viac zlata než dedko. Rodina ho začne rešpektovať, šéf povýši. Saška ho, pravdaže, privíta s otvorenou náručou. A nikdy viac si nezafarbí vlasy dohrdzava.

Napriek novozískanej perspektíve ani o deviatej ráno nedokázal zaspať a skrčený pod dekou zízal po Kličkovi, tretíkrát prebrusujúceho lovecký nôž. Byť hrdinom je super, ale armáda nie sú iba vtipy a nadávanie na Ameriku, či?

„Počuj,“ povedal Vitalij a vypľul chrcheľ pod sedačku, „do akého kempu ideme? Čo robia s regrútmi?“

„Neviem a je mi to jedno. Tebe by malo tiež. Generál ukáže a vojak robí - tak funguje armáda. Prikážu utekať, utekáš. Strieľať, strieľaš. Ľahké.“

„Hm… Ty sa… No vieš, nebojíš?“

„Báť sa chrániť rodinu? Kľudne položím život. Strach nie je dôležitý - oslabuje ťa.“

„Budeme musieť strieľať. Na ľudí, nie?”

„Jasné. Ako inak chceš tú rakovinu vykoreniť?”

„Ale zastreliť niekoho druhého je zločin. Hriech. Veď nás tak učili.“

„Myslíš, že všemohúci Boh nevidí chumajov v Kyjeve? Bojujeme za pravdu, Vitalij. Boh je na našej strane.“ 

Odopol si kevlarovú vestu, aby dočiahol vyleštiť šmuhu na kanade. Potom veci v rovnakom poradí ako včera a predvčerom uložil do bergenu a zamkol zips.

„Pozri - naberieš skúsenosti a služba pôjde ľahšie. Aj mne chvíľu trvalo, než som si zvykol. Prvýkrát niečo zastreliť je zvláštny pocit. Postupne sa ale vyparí. Brnkačka ako, čo ja viem... Opravovanie oných… Hodiniek.“

„Ty si niekoho dal dole? V realite?“

„Bol som loviť divinu s otcom. Tréning, vieš ako. Či naperieš guľku do hlavy jeleňovi alebo Ukrajincovi, je predsa jedno, nie?“

Vitalij sledoval utekajúcu krajinu. Po skle stekali kropaje, lámajúc zárodky slnka v miniatúrne dúhy. Kličko si skontroloval hodinky. 

„Štvrť na desať. Už sme skoro v Moskve. Vidíš - rozmýšľal som, že by som toto robil profesionálne.“

„Hm?” vytrhol chlapec pohľad z myšlienok.

„Si sa pýtal, čo budem robiť po škole. Prihlásim sa do armády. Platia fajne.“

Vitalij si nebol istý, ako reagovať. Usmial sa a prikývol, než sa vrátil k pokusom prikryť stres pokrievkou ušľachtilého cieľa.

Pískanie bŕzd zobudilo dámy z Omsku. Odkedy so sprievodcom stiahli tri kalíšky vodky, dokonca prestali chrápať. Teraz sa popri pakovaní ruksakov sťažovali na bolehlav. Kličko sa medzi ne pretlačil s vtipmi o západných agentkách.

Pri vystupovaní ich ovalilo horko, aké v Krasnojarsku nechyrovali ani počas tropických vĺn z Mongolska. Vitalij mal chuť pobehnúť, no stehnami sa mu rozlievala slabosť. Sledujúc masy ľudí pokrivkával pri Kličkovi, ktorému nestačil dych za prvými schodmi.

Pri okienku sa pýtali na najkratšiu cestu do zberného kempu, lebo im nefungoval internet. Predavačka kývla plecami, podobne ako ľudia v rade. Muža s výložkami uvideli po pol hodine blúdenia.

„Práporčík. Vidíš hviezdičky na pleciach?“ drkol Kličko kamaráta. Vitalij položil batoh a poklepal vojakovo rameno. 

„Dobrý deň. Prosím vás, neviete, kde je zberný tábor Krasnenka?”

„Hlásite sa do služby?”

„So cťou,” zasalutoval Jevgenij. 

„To rád počujem. Poznám Krasnenku.”

„Nevedeli by ste nás tam zobrať?“ 

„Bohužiaľ. Mám iné povinnosti.“

„Aspoň ktorým vlakom máme ísť.”

„Vlakom sa tam nedostanete. Najlepšie je zísť jednotkou na konečnú. Odtiaľ ide autobus do vedľajšej dediny. Tuším osemstodeväťdesiatka, smer Obninsk. Utekajte, inak vám ujde.”

„Jednotka je čo?”

„Metro. Tam,” vystrčil prst muž.

„Ďakujeme. Dovidenia.”

„Veľa zdaru, kadeti.”

Ako zbičované kurence hľadali okolo kioskov označenie ,jednotky’. Pýtali sa okoloidúcich, ktorí bez reakcie pokračovali v ceste. Rozdelili sa a Vitalij kamaráta stratil v pohyblivej mase. O chvíľku zaregistroval spoza rohu mávajúcu ruku.

„Tuná, za sochou. Poď.”

Turnikety im zastavili krok, tak čítali tabuľky nad automatmi na lístky.

„Tento?”

„Načo celodenný? Nie je obyčajný tiež prestupný?”

„No neviem. Ten je len 90 minút. Čo ak nestihneme bus? A aká dlhá má byť celá cesta?”

„Skús vygoogliť.”

Vitalij ťukal údaje do telefónu. Vyskočilo varovanie o posledných pätnástich percentách batérie.

„Nemám dáta.”

„A wifi?”

„Stále nefunguje.”

„Proste vezmime ten obyčajný a šmitec.”

„A je prestupný?”

„Kam by si chodil hodinu a pol jednou linkou? Hore dole sa otáčal?”

Mašina im za posledné drobné vypľula lístky a zišli stovky metrov do najväčšieho atómového krytu na svete, ako Kličko nezabudol podotknúť. 

„Úžasné,“ ušlo Vitalijovi spod nosa vďaka pocitu prechádzania sa po paláci, ktorý im cár dovolil cestou do práce navštíviť. Moskovčania musia byť tak šťastní ľudia.

Od tvárí čumiacich do telefónov však márne hľadali pomoc. Pri lúštení smerovej tabule zachytili skupinu v uniformách. Jednému trčala z ruksaku hlaveň kalašnikova, kvôli čomu zabudol Kličko žmurkať.

Po krátkom predstavení vysvitlo, že majú rovnaký cieľ. Cesta jednotkou je vraj uzavretá a treba presadnúť na šestku. Kamaráti ich nasledovali bez šajnu, kde skončia. Ale aspoň sa stali súčasťou partie.

Traja žili v Moskve, jeden v Petrohrade a ďalší priletel z Novosibirsku. Petrohradčan trávil dovolenku u sestry, keď sa rozhodol narukovať. Vráti sa domov hneď po výhre vojny - ani večera mu nestihne vychladnúť. Novosibirčan zdôrazňoval, ako dlho nevedel nájsť prácu. Peniaze prídu vhod, no dúfa v zaradenie do skladov. Pechota je o krk.

Vitalijovi sa páčilo, že sa s nimi chlapi bavili bez okolkov napriek generačnému rozdielu. Vedeli o svete omnoho viac a skúsenosti s armádou sa nedali ukryť. 

Kličkove chvastanie o lovení jeleňov spustilo historky z poľovačiek. Moskovčanovi sa v posede chcelo hrozne srať a pred vystrelením si prdol. Nohou mu zrazu stekalo niečo teplé a vlhké. V hrôze sa mykol a miesto vysokej trafil veveričku.

Nižší súdruh sa predstavil ako Nikolaj. Predával pasce na medvede v Mitiši. Sused mu povedal, že videl cudzieho chlapa podliezať cez uvoľnenú latku v plote, keď Nikolaj nechal ženu samú doma. Predajca dostal nápad za milión rubľov. 

Rovno k diere nastražil pascu, zakrytú suchým lístím. Poza stromom očakával krik. Neprešlo desať minút a votrelec akoby cvičil operu. Nad pascou kľačiaci majiteľ miestneho servisu mal nohavice okolo členkov a aj Nikolajovi ho prišlo ľúto. Prečo?

Chlap totiž pascu zbadal a plánoval najvyšší stupeň potupy manžela-paroháča - osrať mu ten pokus o odplatu. Presadenie dominancie však prekazila fazuľovica z predchádzajúceho večera. Keď hovno zaťažilo spínač, čeľuste vtiahli kývajúce sa vajcia do komplotu. Nikolaj sa aspoň viac nemusel strachovať o vychovávanie cudzích deciek.

„To je super,” zašepkal Kličko Vitalijovi do ucha.

„Nechať si odstrihnúť gule?”

„Nie, ty kokot. Stretli sme machrov. Stopro nás kopu naučia.”

„Mhm.”

Debata sa presunula k špeciálnej vojenskej operácii. Postup vraj nejde podľa plánu a nováčikovia dostávajú spacáky len so šťastím. Nikolajovi známi museli vyzliekať nepriestrelné vesty z Ukrajincov - spoľahlivý zdroj aj na topánky a zbrane, ktoré dostávali od Američanov v omnoho lepšom stave než Rusi.

Zvyšní dvaja z Moskvy sa s ním pustili do hádky. V akej dimenzii dostanú žaludi z ukrajinskej žumpy lepšiu výstroj než legendárny suchopútny oddiel Ruska? Prísediaci počúvali krik s pohľadom pri zemi a strachom vysloviť súhlas ktorejkoľvej strane.

„Dobre, dobre - veď uvidíme,” uzavrel hádku Nikolaj a opýtal sa, či niekto nemá pitie. Petersburčan mu podal litrovú petku. „Ej, suka. To je vodka, nie voda,” povedal a odpil si viac.

„Na akú prdel budem ťahať vodu? Túto som pálil sám. Poctivých severských päťdesiat päť percent.”

„Hej, opatrne! Nechaj aj nám.”

Fľaška kolovala a keď o pol hodinu vystupovali, poskakovala prázdna pomedzi nohy cestujúcich. Po chytení autobusu a jednom ovracanom sedadle dorazili na miesto. 

Chaos bolo slabé slovo.

Stovky regrútov behali po poli a strieľali na terče. Jeden cez druhého vyberali zostávajúce zásoby topánok. Dozorcovia tlačili rady špinavých mužov do autobusov, neraz ich triafajúc pelendrekmi.

Skupinka sa rozrástla a rampa križujúca ostnatý drôt ich zastavila v rôznych stupňoch nadšenia. Kličkovi neprestávali žiariť oči napriek komisárovi štekajúcemu mu do ksichtu. Prijímacie lístky im hodil do koša a troch nepočúvajúcich vyfackal.

„Boty so samopalom vám dajú v hlavnej výdajni, týmto smerom. Maskáče tu. Prilby možno zostanú po dovezených zranených. Vesty došli pred týždňom a spacáky radšej nespomínajte. Ak si zaslúžite strechu nad hlavou, zbuzerujem vás menej. Teraz pohyb!“

Po predstavení plánu pobytu komisára nahradil inštruktor. Svalnatý chlap mal na rukáve vyšitú lebku v červenom hľadáčiku. Po jedinom zhúknutí sa aj dvojmetroví krčili čoby potkany. 

„Wagnerovci,” zašepkal Nikolaj spoza Vitalija. Davom zašušťala vrava.

S maskáčmi a vlnenými dekami ich nahnal pred unimobunky, odkiaľ proti občianke vydávali kalašnikovy. Kličko, prehriaty kilami výbavy, si uvoľňoval popruhy na nepriestrelnej veste.

„Toto zatiaľ nepotrebuješ chlapče,“ zastavil sa pri ňom inštruktor. „Dobrý model, kamarátovi zachránil život. Akurát ju máš opačne.“

Kličko zavrčal na Vitalija, ktorý dlaňou dusil smiech. 

Ozbrojení prešli za Wagnerovcom do haly so stovkami poschodových postelí.

„Pozor! Prezliecť a nezastreliť, zelenáči. Nechcem vidieť jedinú ruku siahnuť na poistku, inak ju useknem týmto nožom. Pridáte sa do výcviku o druhej. Máme len tri dni a potrebujeme každú novú silu. Z frontu ide zvesť o novej zbrani, ktorá zablokuje racionálne myslenie a zničí pľúca. Predpokladáme inováciu Američanov, bojový plyn. Funguje pomaly, no úmrtnosť je nad deväťdesiatpäť percent. Preto si prejdeme drily proti chemickým útokom a ako narábať s plynovými maskami. Tie následne dostanete v pridelených základniach. Rozchod do 13:30.“

Nasledujúcich sedemdesiatdva hodín sa Vitalijovi mihlo pred očami. Nestihol si poriadne ani sadnúť. Behali s tridsaťkilovými ruksakmi bahnom zákopov a strieľali zo samopalov, pokiaľ im pažby nevydrali modriny. 

Kemp sa ukázal ako škola, ktorá nenudila slovníkmi alebo rovnicami. O jej seminároch života a smrti s Kličkom odmalička snívali. Holohlavý Wagner vysvetľoval, ako sa pri otvorenej streľbe kryť a dávať pozor na vlastných. Čo robiť, keď sa zbraň zasekne. Vitalij túžil celý mechanizmus rozobrať, no po večeri spadol do postele, neschopný pohybu. 

Lôžková paralýza však nebola len tréningom. Jedáleň regrútom podávala lančmíty. Každý. Jeden. Deň. Silnejší než Vitalij podľahli nočnej nevoľnosti, keď z konzervy vylovili potkaní pazúr. Ticho slintali nad kuraťom s ryžou, ktoré sa podávalo veliteľskému úseku.

Jediný deň jasali nad chybou logistického softvéru, vďaka čomu k nim zablúdil  kamión z neďalekého supermarketu. Než ho strážnici stihli odnavigovať, boli regrútske matrace prepchané vreckami pražených arašidov, hrozienok a makrel v rajčinovej omáčke.  

Keďže sa kempom šírila hrôza o dominancii lančmítu aj na fronte, nakúpil si Vitalij pri vychádzke do Moskvy konzervy fazule a pár suchých klobás. Vyhodiť posledných štyridsať tisíc rubľov za nepriestrelnú vestu ho presvedčila drevená figurína, ktorej kalašnikov dvomi ranami vymazal hlavu. Nevadí, súhlasil s Kličkom - zainvestuje do svojej budúcnosti a byt následne kúpi z dividend.

Žiadnemu tréningu sa nepodarilo zlomiť kamarátove reči, napriek tvárou sa rozširujúcej purpurovej farbe. Pri raňajšej prekážkovej dráhe ho Vitalij našiel pod preliezačkou. S vykrútenou dlaňou a slzami v očiach opakoval: „Za Rusko. Za víťazstvo. Za Putina.”

Pomohol mu vstať a prikrivkali k doktorovi. Ruka bola len narazená a vraj za ňu medailu nedostane. Doktor ho po zafačovaní zápästia vypoklonkoval, nech nezaberá miesto chorým.

Napriek adrenalínu však Vitalijovi dvojtýždňová únava spojená s cnením po rodine gniavila vervu prvých dní. Cez slabšie chvíľky si pripomínal slogany o ochrane domoviny a oslobodzovaní nevinných. Občas to nestačilo a Georgymu svoju dilemu prirovnával k belgickým pralinkám.

‚Keď ti gorila tlačí dolu krkom piatu krabicu, začnú sa ti krížiť oči aj z tej najlepšej čokolády,’ odpísal bratovi cez Telegram.

A posledný deň sa mu veru skrížili, keď na strelnici nezaregistroval klaksón a vystrelil meter od inštruktora kontrolujúceho terč. Krv z nosa sa Vitalijovi zastavila až pri zoradení pred autobusmi. Monokel mu zostal ešte nasledujúci deň spolu s prezývkou ‚ostrostrelec’.

Major Marikčuk, ako nazval prijímací komisár Wagnerovca, nešetril chválou. Vraj sa rýchlo učia a oddiel prahne po podobných posilách. Odprisahal Bohu nad hlavou, že sú do jedného pripravení hrdo brániť domovinu.

„Rozšírte ruskú slávu, vojaci,“ uzavrel rozlúčku a ukázal na otvorené dvere. „Nesklamte svoju rodinu.”

Ďalšia zastávka - Starobilsk, odkiaľ pokračovali nákladnými Uralmi spred tisíc deväťsto deväťdesiateho. Cesta trvala celý deň, pričom dostali dve päťminútové zastávky pri krajnici. Kto potreboval srať, musel byť vynaliezavý.

Vitalij sa kolenami oprel o sedadlo pred sebou a do sluchátok si pustil hudbu. 

Ten búchač ich nazval vojakmi s veľkým v, chodilo mu hlavou. Čo tam po monokli, konečne je poriadnym chlapom. 

Drgol Klička, ktorý mu napuchnutou rukou opätoval salutáciu. 

Seržant Vitalij Roznin… Znie dobre, nie? 

Predstavoval si, ako stál po krasnojarských billboardoch. Neboj sa byť hrdinom, hovoril slogan nad jeho tvárou. Mládež by viac namiesto praktickej výuky nemárnila roky po školách.

Cítil v kostiach, že je pripravený na veľké dobrodružstvo a sladké plody rešpektu, ktorý ho čakal za hranicou.