Tanec s diablom (Ep.5): Ukrajinská noc

Prvú polovicu cesty vládla v autobuse veselá atmosféra. Napriek zákazu alkoholu sa im podarilo prepašovať zopár fľašiek a spolu s vodičom pripili na presnú mušku a rýchle prsty. Avšak za Voronežom kalíšky došli a zvyšných šesť hodín odtikávalo po sekundách. Ponorková choroba si cvakla šichtu spolu s prdmi susedov.

Vitalij dvojicu za sebou poprosil, či mu neprestanú kopať do sedadla. 

„Jasnačka, ostrostrelec,” odpovedali.

Zavrel viečka a keď sa po hodinke zobudil, našiel si žuvačku vo vlasoch. Rehotali sa sťa osli, keď mu ju Kličko vystrihoval. Kamarát im potom ukázal prostredník a vrátil sa k lešteniu topánok.

Napriek 25 centimetrom pre nohy a otlačenej riti mu deň voľna dovolil zregenerovať svalovicu spolu s mokvajúcimi pľuzgiermi. Vrcholom blaženosti sa stala príručka AK-74, kolujúca po pasažieroch. Študoval v nej architektúru zbrane, až pokým autobusy nezaškripeli do státia.

Starobilsk regrútov zdravil lejakom s podobnou šancou umúdrenia ako dvojica za Vitalijom. Parkovisko zívalo prázdnotou spolu s hlavnou ulicou. Vybrali si tašky a očakávali fanfáry pomedzi búšiacimi kropajami. 

„Kam máme ísť?” spýtal sa neznámy spredu vodiča.

„Ja mám vedieť? Mne povedali: ,Privez ich pred úrad.’ Stojíte pred úradom? No? Takže veľa šťastia. Ja si idem ľahnúť.”

Tristo nôh sa prešmatlalo pod odkvapy, aby zachránili aspoň náhradné ponožky. Spustila sa vrava a zopár chlapov pažbami rozoznelo dvere mestského úradu. Keď pochopili, že ich nikto nečaká, zatrieskali na pár ďalších domov. 

Za oknami jedného sa rozsvietilo. Otvoril chlap v pyžame, so ženou vykúkajúcou spoza ramena.

„Čo nám chcete?”

„Kde je ruská základňa? Prišli sme bojovať,” prebral iniciatívu vychudnutý muž v okuliaroch. 

„Vojaci…” pretrel si domáci oči. „Rusi, hej? A ty si ich hovorca?” 

Prikývol.

„Aha. Počkaj chvíľu.” Ukrajinec niečo zašepkal manželke. Tá sa stratila vo vedľajšej izbe. „Išli ste zďaleka do cudzej zeme?”

„Áno. Sme unavení. Mokrí.”

„A polámaní!” vykríkol súdruh spoza hovorcu. 

„To je dobre,” prikývol domáci, keď sa žena vrátila. Podala mu tmavý sáčik, z ktorého si odsypal do dlane. „Nastav ruku.”

„Čo?”

„Nastav ruku, Rusák.”

Hovorca predpažil a chlap mu predal hrsť semiačok. 

„Dajte si ich do vreciek. Aby aspoň slnečnice rástli, keď si tu ľahnete.”

Než stihli zareagovať, zavrel im dvere pred nosom. Po pár tlmených nadávkach zhaslo aj svetlo. Muž cez okuliare hľadal oporu v spolubojovníkoch. Tí sa zmohli len na šúpanie nohami. 

Než podišli o vchod ďalej, zreval po nich šofér z prvého autobusu: „Čakajú vás v Butovom.“ 

„To je kde?“

„Päť kilometrov tým smerom.”

„Super. Tak všetci do autobusu, nech nemokneme. Pohyb!”

„Huš! Peši, súdruhovia. Ja mám padla,” zatarasil šofér dvere.

„Ha?”

„Som platený doviezť regrútov po úrad v Starobilsku a to som urobil. Ponad moje povinnosti som vám za bezproblémovú cestu vyzistil, kde čaká veliteľ. Berte to ako znak dobrej vôle. Vraj na základni máte byť čo najskôr. Tak šup, šup.”

Zagestikuloval ostatným vodičom a spínačom za sebou zavrel vchod do sucha a tepla.

„Ale, kurva akási,“ nadvihol mladík spoza Vitalija pušku. Hovorca mu hlaveň stiahol. Vtedy sa o okno autobusu rozbila prvá fľaša. Sedačky pokropil dážď spolu so sklom druhej butelky. 

„Kto to urobil?” ozvalo sa zvnútra. „Suka, oni mi rozbili okno. Kto ho rozbil? Priznajte sa!”

Nasledovala výmena nadávok a dupot menšej dediny po ulici. Skupinka najhlasnejšie protestujúcich kopla do výkladu večierky a privlastnila si zo tri fľašky chľastu spolu s krabičkami cigariet, na ktoré cez dieru dosiahli. Keď bolo mlieko rozliate a pár spravodlivých si odfrklo, pridali sa k loveniu zvyškov aj ostatní. 

Pokračovali hodinu a pol podľa navigácie v Hovorcovom telefóne - prvá doprava, potom rovno a doľava. Vitalij sa s ním dal do reči. Bol to fajn chlap. Elektrotechnik. Nová prezývka mu prischla až do smrti nemeckým granátom o dva dni neskôr. 

Manželka so synom sa museli uspokojiť plakaním nad medailou národného geroja. Jeho poslednou pamiatkou sa stala klíčiaca slnečnica, nachádzajúca život v krvi neznámeho osloboditeľa. 

Únava a bahnité kilometre utíšili nespokojné hlasy. Zástup zmoknutých kurčiat zastavil ostnatý drôt chránený dvojicou strážnikov. Zdvihli si pažby k bradám. 

„Čo ste zač?”

„Čo myslíš, idiot? Banda Ukrajincov, ktorí stratili bielu vlajku? Uhni láskavo, začíname triezvieť,” zabručal chlapík vpredu a odpľul si.

„Idem zavolať Kalimova,” odbehol ľavý strážnik. Pravý sa schoval naspäť do búdky.

„Len bež. A dones nejakú klobásku. Skapem od hladu, než pošlem pod zem prvého imperialistu,” odpovedal regrút, žmýkajúc si uniformu.

„Fašistu, akého imperialistu,“ drkol doňho sused.

„To je jedno. Hlavne, že peniaze idú.“

O pár minút sa strážnik vrátil. Postava, ktorú priviedol, mala vysokú čapicu a hruď vystlanú vyznamenaniami.

„Vitajte, bojovníci. Srdečne vás do jedného vítam. Akú ste mali cestu?“

Stopäťdesiat párov očí žiarilo chuťou zašliapať toho idiota do zeme.

„Prikrátku. Ešte zostáva podrážky na štyri kilometre.“

„Dobre máte. Takí machri sa nám hodia.“

„Pán plukovník,“ priklonil sa strážnik, „so všetkou úctou, pane, nemali by sme ich najprv zobrať dovnútra a potom sa predstavovať?“

„Ďakujem vám, čatár, za tak dôležitú pripomienku. Zaručene by som na to nebol prišiel bez vašej pomoci. Nabudúce, keď sa budete…“ hlas sa mu stupňoval, až sa zarazil a otočil vyznamenania k svojmu slávnemu vojsku. „Chlapci, čaká pripravená večera. Tadiaľto, rovno k tej hale. Bežte, idem za vami.“

Pochodovali za svetlom spolu s molami a nevnímali vrčanie plukovníka Kalimova nad strážnikom.

„Dúfam, že si užijete svoju extra službu na latrínach. Pre vaše reči ako stvorená, čatár. Hláste sa ráno u hajzelmajstra. A ak si nabudúce nevypýtate povolenie otvoriť tú zhnitú papuľu, napchám vám túto hlaveň až po pažbu do riti, že vám vyjde nosom. Jasné?“

„Dovoľte mi prehovoriť, pane.”

„Hovorte.”

„Jasné, pane. Rád by som si hlaveň nechal mimo riti, pane.”

„Zavrite už hubu, preboha.” 

Posilám ukázali vrchol pohostinnosti - plesnivé matrace v izbách po ôsmich. Polovica miestností dokonca mala okná a nesmrdeli po prasacích vnútornostiach. Vietor víril prach rozpraskanými stenami, okenice vyhrávali Kalinku.

Po krátkom predstavení ich nového domova odhádzali ruksaky na kopu a obklopili desaťmetrové rady stolov plní očakávania. Kuchár Vitalijovi vyfľusol do taniera vodu farby chcaniek a prihodili krajec tvrdého chleba. Napriek tomu v rytme cinkania lyžíc vylízal aj poslednú kvapôčku hostiny na privítanie.

Plukovník obchádzal stoly a potriasal regrútom rukami. Je mu vraj cťou spoločne udržiavať Rusko slobodné. Nie, život vojaka je ešte lepší, než sa hovorí v televízii. Nejde len o peniaze, ale hlavne zadosťučinenie. Poslanie robiť dobro.

Príbeh prerušil chlapík s lebkou na rukáve. Bľabotal o Iľjičovi prikrytom čiernou plachtou. Plukovník s ním odbehol k ubytovniam. Vrátil sa so zamračenou tvárou, až keď oneskorenci vracali taniere a chlapom okolo stolov padali brady.