Tanec s diablom (Ep.5): Ukrajinská noc

Prvú polovicu cesty vládla v autobuse veselá atmosféra. Napriek zákazu alkoholu sa im podarilo prepašovať zopár fľašiek a spolu s vodičom pripili na presnú mušku a rýchle prsty. Avšak za Voronežom kalíšky došli a zvyšných šesť hodín odtikávalo po sekundách. Ponorková choroba si cvakla šichtu spolu s prdmi susedov.

Vitalij dvojicu za sebou poprosil, či mu neprestanú kopať do sedadla. 

„Jasnačka, ostrostrelec,” odpovedali.

Zavrel viečka a keď sa po hodinke zobudil, našiel si žuvačku vo vlasoch. Rehotali sa sťa osli, keď mu ju Kličko vystrihoval. Kamarát im potom ukázal prostredník a vrátil sa k lešteniu topánok.

Napriek 25 centimetrom pre nohy a otlačenej riti mu deň voľna dovolil zregenerovať svalovicu spolu s mokvajúcimi pľuzgiermi. Vrcholom blaženosti sa stala príručka AK-74, kolujúca po pasažieroch. Študoval v nej architektúru zbrane, až pokým autobusy nezaškripeli do státia.

Starobilsk regrútov zdravil lejakom s podobnou šancou umúdrenia ako dvojica za Vitalijom. Parkovisko zívalo prázdnotou spolu s hlavnou ulicou. Vybrali si tašky a očakávali fanfáry pomedzi búšiacimi kropajami. 

„Kam máme ísť?” spýtal sa neznámy spredu vodiča.

„Ja mám vedieť? Mne povedali: ,Privez ich pred úrad.’ Stojíte pred úradom? No? Takže veľa šťastia. Ja si idem ľahnúť.”

Tristo nôh sa prešmatlalo pod odkvapy, aby zachránili aspoň náhradné ponožky. Spustila sa vrava a zopár chlapov pažbami rozoznelo dvere mestského úradu. Keď pochopili, že ich nikto nečaká, zatrieskali na pár ďalších domov. 

Za oknami jedného sa rozsvietilo. Otvoril chlap v pyžame, so ženou vykúkajúcou spoza ramena.

„Čo nám chcete?”

„Kde je ruská základňa? Prišli sme bojovať,” prebral iniciatívu vychudnutý muž v okuliaroch. 

„Vojaci…” pretrel si domáci oči. „Rusi, hej? A ty si ich hovorca?” 

Prikývol.

„Aha. Počkaj chvíľu.” Ukrajinec niečo zašepkal manželke. Tá sa stratila vo vedľajšej izbe. „Išli ste zďaleka do cudzej zeme?”

„Áno. Sme unavení. Mokrí.”

„A polámaní!” vykríkol súdruh spoza hovorcu. 

„To je dobre,” prikývol domáci, keď sa žena vrátila. Podala mu tmavý sáčik, z ktorého si odsypal do dlane. „Nastav ruku.”

„Čo?”

„Nastav ruku, Rusák.”

Hovorca predpažil a chlap mu predal hrsť semiačok. 

„Dajte si ich do vreciek. Aby aspoň slnečnice rástli, keď si tu ľahnete.”

Než stihli zareagovať, zavrel im dvere pred nosom. Po pár tlmených nadávkach zhaslo aj svetlo. Muž cez okuliare hľadal oporu v spolubojovníkoch. Tí sa zmohli len na šúpanie nohami. 

Než podišli o vchod ďalej, zreval po nich šofér z prvého autobusu: „Čakajú vás v Butovom.“ 

„To je kde?“

„Päť kilometrov tým smerom.”

„Super. Tak všetci do autobusu, nech nemokneme. Pohyb!”

„Huš! Peši, súdruhovia. Ja mám padla,” zatarasil šofér dvere.

„Ha?”

„Som platený doviezť regrútov po úrad v Starobilsku a to som urobil. Ponad moje povinnosti som vám za bezproblémovú cestu vyzistil, kde čaká veliteľ. Berte to ako znak dobrej vôle. Vraj na základni máte byť čo najskôr. Tak šup, šup.”

Zagestikuloval ostatným vodičom a spínačom za sebou zavrel vchod do sucha a tepla.

„Ale, kurva akási,“ nadvihol mladík spoza Vitalija pušku. Hovorca mu hlaveň stiahol. Vtedy sa o okno autobusu rozbila prvá fľaša. Sedačky pokropil dážď spolu so sklom druhej butelky. 

„Kto to urobil?” ozvalo sa zvnútra. „Suka, oni mi rozbili okno. Kto ho rozbil? Priznajte sa!”

Nasledovala výmena nadávok a dupot menšej dediny po ulici. Skupinka najhlasnejšie protestujúcich kopla do výkladu večierky a privlastnila si zo tri fľašky chľastu spolu s krabičkami cigariet, na ktoré cez dieru dosiahli. Keď bolo mlieko rozliate a pár spravodlivých si odfrklo, pridali sa k loveniu zvyškov aj ostatní. 

Pokračovali hodinu a pol podľa navigácie v Hovorcovom telefóne - prvá doprava, potom rovno a doľava. Vitalij sa s ním dal do reči. Bol to fajn chlap. Elektrotechnik. Nová prezývka mu prischla až do smrti nemeckým granátom o dva dni neskôr. 

Manželka so synom sa museli uspokojiť plakaním nad medailou národného geroja. Jeho poslednou pamiatkou sa stala klíčiaca slnečnica, nachádzajúca život v krvi neznámeho osloboditeľa. 

Únava a bahnité kilometre utíšili nespokojné hlasy. Zástup zmoknutých kurčiat zastavil ostnatý drôt chránený dvojicou strážnikov. Zdvihli si pažby k bradám. 

„Čo ste zač?”

„Čo myslíš, idiot? Banda Ukrajincov, ktorí stratili bielu vlajku? Uhni láskavo, začíname triezvieť,” zabručal chlapík vpredu a odpľul si.

„Idem zavolať Kalimova,” odbehol ľavý strážnik. Pravý sa schoval naspäť do búdky.

„Len bež. A dones nejakú klobásku. Skapem od hladu, než pošlem pod zem prvého imperialistu,” odpovedal regrút, žmýkajúc si uniformu.

„Fašistu, akého imperialistu,“ drkol doňho sused.

„To je jedno. Hlavne, že peniaze idú.“

O pár minút sa strážnik vrátil. Postava, ktorú priviedol, mala vysokú čapicu a hruď vystlanú vyznamenaniami.

„Vitajte, bojovníci. Srdečne vás do jedného vítam. Akú ste mali cestu?“

Stopäťdesiat párov očí žiarilo chuťou zašliapať toho idiota do zeme.

„Prikrátku. Ešte zostáva podrážky na štyri kilometre.“

„Dobre máte. Takí machri sa nám hodia.“

„Pán plukovník,“ priklonil sa strážnik, „so všetkou úctou, pane, nemali by sme ich najprv zobrať dovnútra a potom sa predstavovať?“

„Ďakujem vám, čatár, za tak dôležitú pripomienku. Zaručene by som na to nebol prišiel bez vašej pomoci. Nabudúce, keď sa budete…“ hlas sa mu stupňoval, až sa zarazil a otočil vyznamenania k svojmu slávnemu vojsku. „Chlapci, čaká pripravená večera. Tadiaľto, rovno k tej hale. Bežte, idem za vami.“

Pochodovali za svetlom spolu s molami a nevnímali vrčanie plukovníka Kalimova nad strážnikom.

„Dúfam, že si užijete svoju extra službu na latrínach. Pre vaše reči ako stvorená, čatár. Hláste sa ráno u hajzelmajstra. A ak si nabudúce nevypýtate povolenie otvoriť tú zhnitú papuľu, napchám vám túto hlaveň až po pažbu do riti, že vám vyjde nosom. Jasné?“

„Dovoľte mi prehovoriť, pane.”

„Hovorte.”

„Jasné, pane. Rád by som si hlaveň nechal mimo riti, pane.”

„Zavrite už hubu, preboha.” 

Posilám ukázali vrchol pohostinnosti - plesnivé matrace v izbách po ôsmich. Polovica miestností dokonca mala okná a nesmrdeli po prasacích vnútornostiach. Vietor víril prach rozpraskanými stenami, okenice vyhrávali Kalinku.

Po krátkom predstavení ich nového domova odhádzali ruksaky na kopu a obklopili desaťmetrové rady stolov plní očakávania. Kuchár Vitalijovi vyfľusol do taniera vodu farby chcaniek a prihodili krajec tvrdého chleba. Napriek tomu v rytme cinkania lyžíc vylízal aj poslednú kvapôčku hostiny na privítanie.

Plukovník obchádzal stoly a potriasal regrútom rukami. Je mu vraj cťou spoločne udržiavať Rusko slobodné. Nie, život vojaka je ešte lepší, než sa hovorí v televízii. Nejde len o peniaze, ale hlavne zadosťučinenie. Poslanie robiť dobro.

Príbeh prerušil chlapík s lebkou na rukáve. Bľabotal o Iľjičovi prikrytom čiernou plachtou. Plukovník s ním odbehol k ubytovniam. Vrátil sa so zamračenou tvárou, až keď oneskorenci vracali taniere a chlapom okolo stolov padali brady.

„Aká je popri fronte situácia? Už sa krysy stiahli naspäť do nôr? Kedy ich prestaneme šetriť a udrieme plnou silou?” pýtal sa plukovníka Kličko.

Pred odpoveďou si Kalimov zvesil baranicu. Hľadel si na kanady. Od stolov sa spustila vrava, ktorú rukou utíšil.

Hovoril o výbave a ako malo vyjsť na každého. Po ceste však konvoj prepadli. Dorazilo jediné auto. Nemajú vesty, prilbíc zostali dve debny. Nepriateľ prelomil zásobovacie spojenie a sú nútení naviazať novú trasu. V nasledujúcich troch dňoch dojedia posledné lančmíty. Chlieb pomaly plesnivel. Aspoň zemiakov zostáva dosť. Musia sa vzchopiť, zvolal, všetci do jedného. Vydržať chvíľkové ťažkosti.

Vojakmi novinky prechádzali ako dvestodvadsať zo zásuvky. Znovu ukľudnil vlnu ohlasov.

„Chlapci, asi ste počuli od velenia, že sa výhľad zlepšuje. Postupujeme cez Luhansk aj Doneck. Získavať teritórium nie je brnkačka. Treba trpezlivosť, plán a, pravdaže, neohrozené vojsko.”

„My chceme bojovať. Chceme pomôcť!” pridal sa Vitalij do šumu pluku. Cítil sa sebavedomejšie, keď Kličko prikývol a vystrel päsť nad hlavu. Plukovník k dvojici otočil tvár. 

„Pravdaže, ako inak? Avšak táto krajina je zradná. Civilisti nás nevítajú s otvorenou náručou. Dávajte si preto pozor. Pokiaľ sa budú správať podozrivo, voľná paľba. Nasledujú krušné dni, páni, verte mi. Plánuje sa útok na rozvaly za Lysyčanskom. Nepriateľ navyše postupuje hranicou Krymského polostrova, čo znamená presúvanie zásob. S nami pri spodku pyramídy.”

Do debaty stolov sa prilial olej.

„Za rohom čakajú ťažké časy, ale vydržíme. Vždy sme vydržali. Nepriateľ nás chce stlačiť do nožníc a po jednom odstrihávať hlavy. Ako odpovie Matka Rus?” postavil sa Kalimov a vykríkol: „Treskom Kaťúš! Až sa budú triasť pred našou uspávankou, vypneme im poistky. Postrieľame poslednú ženu s deckom, ktoré sa jej schová pod sukňu. Taká je ruská odpoveď!” buchol do stola a vykročil k dverám. Na polceste sa otočil.

„Nechcel som vás hneď trápiť stratégiami, ale zaslúžite si vedieť plány najbližších dní. Lepšie dokážete brániť spravodlivosť, ktorá vo svete zostala. Stačí poslúchať rozkazy, statočne bojovať a samotného satanáša odkopneme naspäť do pekla. Vyspite sa, zajtra skoro vstávame. Pre šťastlivcov som pripravil vyhliadkovú jazdu Severodoneckom.” 

Jedálňou pribehol salutujúci major a Kalimovi zašepkal hlásenie. Plukovník pohybom hlavy odmietol a odišiel. Major teda prebral žezlo a spolu s kapitánmi rozdelili posily do čiat. Následne si ich poručíci prevelili po družstvách, s ktorými budú ubytovaní. 

Vitalij našťastie zostal v treťom družstve piatej čaty spolu s Kličkom. Boli hrdinovia druhého práporu 73. motostreleckého pluku špeciálnej vojenskej operácie, pripravení slúžiť ľudu. Ťukli si päsťami a napriek vlhkým spodkom sa mali problém neusmievať.

Po večeri hodnej bohatierov sa rozliezli po izbách. V družstve sa krátko predstavili a vymenili si pár anekdot o svojich krajoch, kým si vešali premočené uniformy cez stoličky. Niekoľko blažených malo dokonca matrace suché.

Zaliezli pod deky, zatuchnuté a tenké, presedlávajúc debatu k prídelom jedla. Staršina prišiel pred dvoma týždňami a šeptom potvrdil, že to nie sú chvíľkové ťažkosti. Problémy pretrvávajú tiež s oblečením. Aspoň výplaty nemeškajú.

Minulý týždeň chodili prosiť o jedlo civilistov, čo fungovalo spoľahlivo. S hlavňou pod bradou vysypali aj šupky od uhoriek. A zopár chlapcov, hlavne takých šikmookých, ich tiež zjedlo. 

Niektorí sa na základňu vracali s LCD televízormi alebo Playstationmi - pravdaže ak nenašli hotovosť alebo šperky. Pár idiotov od Jakutsku sem dotiahlo práčky a nedali si vysvetliť, že sa šesťdesiat kíl železa tých deväť tisíc kilometrov fakt ťahať neoplatí. Tento pluk je taká veselá partička. Skoro ako rodina.

Zhasnutím svetiel Vitalija pridusila váha zajtrajška. Popri Kličkovom chrápaní si začal uvedomovať, ako ďaleko od domova sa ocitol. Spiace pláne Voronežu neuvidí ani ďalekohľadom.

Prehodil sa na bok a nasal studený vzduch. Stlačilo mu vnútornosti, keď sny vyfarbili Sašku čakajúcu pred majákom. Kričal, no nepočula ho. Nedokázal sa zbaviť tieňa okolo pliec. 

Teraz je vojak ruskej armády, opakoval si. Vojaci nefrflú. Neboja sa.

Neženia sa.

Prečo nie?

Lebo za vojakmi ženy plačú. Strácajú nádej. Nečakajú.

Do čiernočiernej tmy vápnom natretých stien ho vyvrhol výkrik. Posadil sa a rozmýšľal, či sa mu nezdal. Postava vo vedľajšej posteli sa strhla.

„Blin, čo sa robí?”

„Počul si to tiež?”

„Veď sa to nedalo nepočuť.”

„Držte huby, ľudia sa snažia spať,” ozvalo sa z matraca nad Vitalijom. Konštrukcia zavŕzgala a sused vypustil vetry.

„Ty si nič nezaregistroval?”

„Registrujem vás a to mi stačí. Spite, inak...”

Prerušil ho druhý výkrik, ako kozľa sťahované z kože.

„Jaký chuj…?!” zoskočil staršina.

„To nie je od nás.”

„Ha?” 

Zažihajúc baterku vyšiel na chodbu, kde hľadalo vysvetlenie viacero rozospatých tvárí. Pleš medzi šedivejúcimi vlasmi sa mu leskla. Kličko spod deky poslúchal mrmlanie a až po Vitalijovom posmelení sa odhodlal k dverám.

„Podaj mi tú baterku,” povedal staršinovi poručík Tereščenko. Silný chlapík, Vitalijovi sa páčil. Akoby v kukle aj spal.

„Nemáš vlastnú?”

„Nevyprávaj a daj mi ju. Ich nejem.”

Vyšli von zástupom slepcov, vedených lúčikom svetla. Tápajúce ruky ohlušujúco miesili ticho, pokým ho nerozťal šum neóniek. Niekto zozadu zhíkol. Súdruhovia sa obrátili k pupkáčovi s odkrveným výrazom.

„Pardon, ja som nečakal… svetlo.”

Zišli do dvora bývalého mäsokombinátu. Cez okná náprotivnej budovy lietali tiene. Výkriky nahradila vrava strážnikov a zobudených ranených, ktorí očakávali cestu domov. Polovica roty stála v bahne, neodtŕhajúc oči od humbuku nad hlavami.

„Kto tak reve?” hlas plukovníka rezonoval zvetraným betónom. „Gagarin, hlásenie!”

„Pán plukovník, stalo sa to znovu. Seržant Vasnetsov, pane.”

„Stalo sa znovu… Čo sa stalo znovu? Hovorte jasne, pre boha.”

„Melie rovnaké bludy, ako včera kapitán Reznov, než... No viete. Než ho našli pod tou plachtou.”

„Aké bludy?”

„Predsa tá historka s kolovratom a vlasatou ženskou, pán plukovník.” 

Gagarinov hlas preskakoval, akoby ďalšie slovo nestálo za riziko vyslovenia.

„Vasnetsov, hovoríte? Je v poriadku? Ukážte mi ho.”

„Rozkaz.” 

Obaja sa stratili za stenou.

„Seržant Vasnetsov, počujete ma?” opýtal sa plukovník. Druhý hlas vykríkol a bľabotal o uspávankách.

„Hovorí z cesty, pán plukovník. Takto sme ho našli,” povedal Gagarin. 

„Ona tu bola. Bola v kempe. Videl som ju v rohu. Smiala sa mi. Spievala.” 

„Kto bol v kempe, Jurij? Nikto okrem nás tu nie je.”

„Chcela ma objať.”

Z dverí pred Vitalijom vyšiel kužeľ svetla a strážnik do žmúriacich tvárí zreval, či nemajú nič lepšie na práci. Nech zmiznú naspäť do postelí, je dávno po večierke. Otázku ,čo sa deje’ odkopol fľochnutím.

„Vie sa dostať cez zamknuté dvere. Vlasy v kľúčovej dierke. Pradie. Keď ho počujete. Počul som ho v Lysyčansku.“

„Koho?“

„Šušťanie kolovratu.”

„Zmiznite kade ľahšie!” zahnal sa po nich strážnik obuškom. Piata čata však neopúšťala pozíciu. „Vlad, Marko, zavolajte chlapcov.”

„Mal som Dmitrimu veriť. Zoslali kliatbu. Zoslali ju na nás!”

„Neboj, do tvojej izby sa nedostane žiadna baba. Strážime dvere.”

„Mi bol čert dlžen ho nájsť.”

Do mrholenia sa vyvalili posily a odviedli čatu k spiacemu zbytku. V hmle sadajúcej po stromoch doznieval Jurijho hlas. 

„Bože môj, tiež skončím pod tou čiernou dekou. Dmitrij... Dala mu jeden deň. Musím zavolať Milke. Hneď teraz. Pustite ma, musím počuť svoju ženu!”

Vitalij zvyšné dve hodiny prebdel opretý o ruksak. S každým zavretím viečok mu mysľou trhlo kvílenie a ďakoval Bohu, keď ich pred piatou zvolali k raňajkám.

Zaplnenými lavicami čučali otázky. Plukovník sa neobjavil a neoholený major nič mimo rozpisu severodoneckej cesty neobjasnil. Vitalij so spolužiakom na zozname prečítali svoje mená.

„Nie je Severodoneck pri Lysyčansku?” sykol muž vedľa Vitalija.

„Netuším. Koho to trápi?” oboril sa naňho oproti sediaci kolega.

„Tak hovoril ten v noci. Že počul kolovrat v Lysyčansku.”

„A ty vieš, čo to znamená? Podľa mňa hovoril o kóde tajnej operácie.”

„Pri nej scvokol?”

„Scvokol… Možno obrábal nesprávnu záhradku,” zasmial sa staršina. „Nie Lysyčansk, v Luhansku hovoril.”

Major ignoroval stupňujúcu sa vravu a monológ uzavrel časom nástupu. 

Nasýtení bezforemnou kašou sa vybraní šťastlivci vrátili na izbu. Vitalij si povyťahoval nepotrebné veci z batohu a zavrel sa do latríny. Pri nastupovaní na korbu o pol hodinu neskôr sa Klička zľakol. 

Jevgenij lapal dych spod desiatich centimetrov viest, návlekov a taktickej prilby s kuklou. Prst rukavice nedokázal prepchať oblúkom spúšte. Namiesto neohrozeného vojaka sa skôr podobal tanku.

Staršina Klička poklopkal po prilbe s otázkou, či je niekto doma. Chlapi, naskladaní korbou čoby sardinky, vybuchli smiechom.

„Nie je ti horko?” povolil mu vestu Vitalij.

„Trochu. Dá sa vydržať. Ty?”

„V pohode,” odpovedal kamarátovi, avšak pachuť zvratkov sa mu stále prelievala pomedzi zuby. 

Urobili si spoločnú fotku a postol ju na VK. Kým sa konvoj rozbehol, zložil si prilbu a sledoval kontúry svojej tváre v oceli samopalu. Dusil myšlienky na minulosť aj budúcnosť. Žiť treba teraz.

Spolubojovníci povedľa sa bavili, aké čačky postŕhajú z nepriateľov čoby trofeje. Snáď tiež nájdu krásne civilistky v ťažkostiach, zachechtali sa. Bonus sa predsa hodí.

Toho mrazivého rána nenašli civilistky ani trofeje. 

Našli smrť.