Sanatórium sv. Anny - Záchrana (2/3): Vrak v rokline

Necelé štyri kilometre pred cieľom Dano pretrhol hvízdajúci vzduch.

„A vidíš, úplne som sa ťa zabudol spýtať tú najdôležitejšiu otázku na svete,“ uškrnul sa. „Babu máš?” 

„No…” Výdych mi stŕpol v hrdle. „Donedávna.”

„Aha, jasné. Nemusíš hov…”

„Pred pol rokom ma opustila. Našla chlapa, ktorý ju vedel lepšie pochopiť. Emočne.” Horkosť v hlase som nedokázal skryť. Nádych, výdych. 

„Ako Adam,” povedal a strhol volant od polmetrového výtlku v ceste. Bageta mi zletela na topánky. „Pardon. Pohádali ste sa?”

„Ani raz sme sa nepohádali. Za celé tri roky. Z ničoho nič si zbalila kufre, než som sa zobudil. Po zvyšok poslala sťahovákov. Celý byt ňou zostal napáchnutý. Kúpeľňa. Obývačka. A tie periny...”

„Život je suka. Prepáč, nechcel som ti vytrhať štichy.” 

„Nie, v pohode. Nevedel si. A aj tak, musím sa už, preboha, vytiahnuť na nohy.”

„S čertom zle, bez čerta ešte horšie. Videl si sa odvtedy s nejakou?”

„Nie. No, áno, ale naozaj len videl. Taká blonďavá, bacuľatá. Možno si sa s ňou bavil na recepcii.”

„Hej. Hlboký výstrih.”

„Mhm, nosí, keď je teplo.”

„Milá. Ako sa volala?”

„Amálka. Chvíľu sa už bavíme. Vieš tak pracovne, pri kávičke. Ráno pred šichtou.”

„Bojíš sa ju zobrať von, ha? Daj si čas. Neutečie ti.” 

Poťapkal som ho po stehne.

„Ďakujem za emočnú podporu, Jean. Ty si na tom ako? Mal si viac šťastia?”

„Skôr viac rozumu,” zasmial sa. „Jednoducho nie som na dlhé vzťahy. Večera, pár spotrebovaných gumičiek, sprcha, a som pripravený vypariť sa pred svitaním. Vychutnávam si život plnými dúškami.” 

„Také dúšky ma prešli v prváku. Ale keď sa na teba pozriem, príde mi to vcelku logické.”

„Že som taký Kasanova?”

„Nie. Si sa z toho veku ešte nepohol.” 

„Kokot…” udrel ma do pleca a podvozkom zadunel ďalší výtlk.

Povyťahoval som z bagety pár kamienkov a dojedol ju, aj keď ma hlad po poslednej debate prešiel. Ako som plastovú fóliu tlačil do držiaku na nápoje, skočil Dano na brzdy. 

Zvodidlá nad skalnatým útesom sa zubili ponad spád. Žiadne brzdné stopy, chudák musel zaspať za volantom. 

„Stará nehoda?” zatiahol Dano ručnú brzdu, no motor nechal bežať.

„Nič podobné si nepamätám.”

Otvoril som dvere a uvidel kusy karosérie zaliate polámanými vetvami. Kývol som na Dana, ktorý vybehol k diere.

„Musel chytiť mikrospánok.”

„Lialo celý týždeň. Kľudne mohol dostať aquaplaning a vyletieť.”

„Hm… Stále by si videl známky šmyku na vozovke. Navyše pozri, tie zvodidlá pretrhol kolmo a v rýchlosti, keďže tu nevidieť lak a črepy. Auto,” natiahol som krk ponad roklinu a prstom opisoval dráhu, „dopadlo tiež priamo. Vidíš, začalo sa kotúľať až tam dole.”

„Skladám klobúk, Sherlock. Ok, mikrospánok. Alebo šialený pacient z toho blázinca.”

„Nemáme čas na vtipy, Dano. Rýchlo volaj na stanicu, nech pošlú záchranku a požiarnikov. Idem dole.” 

Zvyšky SUV držali pohromade vôľou božou. Čierne panely, sklo a vytrhaný plast sa roztrúsili na desiatky metrov. Vodič mal z pekla šťastie, že auto nevletelo do kmeňov naokolo, iba si o stromy odralo farbu. Po zadku som schádzal cez trsy trávy a párkrát si narazil kostrč na kameňoch, než som uvidel dovnútra. 

Rozbúchalo sa mi srdce. Medzi vystrelenými airbagmi padal prach na prázdne sedačky. Cez rozbité sklo na kapote sa ťahal striekanec krvi. Kvapky pokračovali pomedzi listami a ihličím hlbšie do lesa.