Správna vec (2/4): Nákup

"Nemám ho rada. Je divný." 

"Viem, miláčik. Spomínala si, že si mu minule vypochodovala z pracovne…" 

Slúchadlo stíchlo. Lenka prešla k oknu, ak by sa zhoršil signál.

"Nám to radili na cvičení. Nenechať sa vytočiť a zostať chvíľu sám. Na ukľudnenie." 

"Niekedy lepšie, niekedy menej. V každom prípade je profesionál. Takí bývajú divní. No tak, veď máš skúsenosti s divnými chlapmi až až." 

"Toho mi ani nespomínaj." 

"Včera som ho stretla." 

"Kde?" 

"U kaderníčky, kde asi." 

"Stále je s ňou?" 

"Hej." 

"Dobre má. Hlavne teraz." 

"Budeš v poriadku. Nepovedal ti doktor, že robíš míľové kroky?" 

"Áno. Nahral si ma na video." 

"Zdokumentoval, aká si úžasná." 

"Mhm." 

“Som na teba hrdá. Seriózne. Neksichti sa. Viem, že sa ksichtíš.”

“Prosím ťa…”

“Nič sa neboj, zlatko. Dušan netuší, o koho prišiel. Veď jeho ten ošiaľ s mladicou prejde a potom sa doplazí späť.”

“Už ho vidím.”

“Skoro by som zabudla - bavila som sa s kamarátom zo základky.”

“S ktorým?”

“Matejom predsa. Na škole bol trochu mešuge. Chodil bosý a meditoval… Nedávno sa presťahoval do Prahy.”

“Veď tu vyrastal.”

“Dlhá história. Založil si firmu. Fotí oslavy, rodinné portréty a tak. Teraz dostal zákazky na fotenie žiakov.”

“Akých žiakov?”

“Všetkých. Celé triedy. Základky, stredné. Čo ja viem, možno aj škôlky. Hlavná vec je, že nestíha a hľadá brigádnika.”

“No a?”

Počula televízor v pozadí. Asi správy. 

“Darí sa ti lepšie a myslím, že pár hodín s usmiatymi detičkami ti prospeje. Navyše je tvoje artistické nadanie na nezaplatenie. Teda dúfam, že ti zaplatí, pravdaže.”

“Ja neviem, Zuzi.”

“No tak. Super príležitosť, stvorená pre teba. Nemôžeš sedieť doma naveky. Miluješ deti. Miluješ fotiť. Spoznáš nových ľudí, zmeníš prostredie. Nič zlé z brigádky nemôže vzísť.”

“Dám ti vedieť.”

“Nie, nedávaj mi vedieť. Jeden týždeň. Pokiaľ sa ti nebude páčiť, vrátiš sa domov a vynadáš mi. Fér?”

Teraz stálo ticho na Lenkinej strane.

“Fér.”

“Tak vidíš. Začínaš v pondelok.”

“Čože?”