Správna vec (4/4): Nádych

Slnko jej svietilo do očí. Dlho sa v pondelok ráno necítila tak dobre, pripravená vyskočiť do sveta. Nie, ona nie je na vine. Dostala nový život a môže sa cítiť na osemnásť, kedy chce. Ani ruka ju viac nebolela.

Vypla budík, než stihol zazvoniť a zapla počítač. Upravila zostávajúce fotky a poslala ich dievčatám na WhatsApp s ospravedlnením. Možno si založí aj Instagram. 

Odpísali jej, keď si v zrkadle primeriavala šaty na ramienkach s kvetinovým vzorom: 'Fotky sú úžasné a nie je sa za čo ospravedlňovať. Matka reaguje v poslednej dobe podráždene na každého.'

Nasypala mačke raňajky a popri chrúmaní granoly zapla rádio. Cez internet skontrolovala spojenie do Malešíc - skočí metrom na Želivského a odtiaľ chytí bus. Ľudia pôjdu do práce, tak treba počítať s kolónami.

Po roku sa prvýkrát nastriekala voňavkou. Do kabelky vložila zrkadlovku, obula sa a šedý plášť nechala visieť na vešiaku. Zamávala susede Kmentovej, ktorá prekvapením pomaly neodzdravila. Zrýchlila do klusu a v slnku nového týždňa sa cítila o desať kíl ľahšia.  

"Haló? Ahoj, Matej, tu Lenka. Áno, Zuzkina sestra. Ako sa máš?"

Metro hrkotalo cez hlas na druhej strane.

"Áno, dnes je úžasne pekne. Teplúčko. Idem metrom. O sedem tridsať som pred školou… Nie, nevadí, ja ťa počkám… Pomôžem s prípravou, jasné."

Staršia pani za Lenkou si presadla na druhú stranu vozňa.

"Och, pardon, ja kričím. Nie, Matej, to nebolo tebe. Potom mi zavolaj, až zaparkuješ… Áno, dobre. Veľká telocvičňa, skontrolovať, či doniesli lavicu a stoličku. Spoľahni sa."

Lenka si prekryla dlaňou ústa a zachichotala sa. 

"Neboj, trafím. Opýtam sa vrátničky. Začínajú v tej škole o ôsmej alebo… Tak neskoro? Hm, moderné vyučovanie. Bez problémov, ja sa v školách cítim ako doma… Mhm, ďakujem… Aj tebe. Vidíme sa, ahoj."

Usmiala sa na spolucestujúcu.

"Prepáčte, to sa mi často nestáva."

Žena prikývla a zovrela kabelku na stehnách pevnejšie.

"Dobrý deň, prišla som pomôcť s fotením. Matejovi Rotbergovi, príde za chvíľku. Stojí v zápche."

Ukázala fotoaparát vrátničke.

"Dobrý. Dobre, tu sa mi podpíšte."

"Ďakujem."

Lenka odbehla a zo schodov sa vrátila.

"Vedeli by ste mi povedať, kde je veľká telocvičňa?"

"Nahor, doľava a dlhou chodbou doprava. Nemôžete ju prehliadnuť."

Vyšla dve poschodia, no odbočku nenašla. Zišla nižšie a zahla do chodby vľavo. Šatne. Vráti sa na vrátnicu opýtať…

"Pusť ma!"

"Taký konský kokot ťa pustím."

"Pustíme ťa, keď s tebou budeme hotoví. Ha?"

Treskol do skrinky a dievča vykríklo.