Tanec s diablom (Ep.1): Sibírske šialenstvo

Hardbass vyvaľoval tesnenia reprákov a stará Lada sa šmýkala pomedzi pruhy, praskajúc vo švíkoch učňami z priemyslovky. Tváre za zahmlenými oknami sa so smiechom oblievali vodkou. Kalíšky vyleteli oknom ešte pred tabuľou Krasnojarsku, čoby obeta bohom poľadovice. 

Vitalij sa nepamätal, že by takú v septembri zažil. Dedko spomínal historky, ako skoré mrazy prinášali nešťastie do rodiny. Nebolo zničenie šancií úspešnej budúcnosti dostatočnou fackou a mal navyše očakávať okoktavenie brata? Alebo sa znovu potvrdzuje, že dedulovi uleteli včely dlho pred smrťou? Podľa situácie celej rodiny by úspory skôr vsadil na druhú možnosť.

„Kľud, Kličko, lebo sa vysekáme,“ zakričal a potiahol si dúšok Stoličnej. 

„Všetko je pod kontrolou, dopiče. Je to štyrikrát štyri. Lada. Tá nebúra.“

Jevgenij Tarasov, alias Kličko, auto kúpil pred mesiacom, lebo ho prestalo baviť stopovanie do školy. Odvtedy sa denne stretávali pred jeho domom s kešom v ruke. Pred každou trištvrtehodinovou cestou hodili peniaze do kelímku s nápisom ‘dýzel’, zapálili cigarety a vynadali Arťomovi. Stále zabúdal doniesť fľašku šampanského, ktorú prehral v karaoke.

Síce sa dalo ušetriť autobusom, no dochvíľnosť zostávala nepriamo úmerná zľavám páleného v Perekrestoku. Raz za zastávkou zabrzdila Liazka na iskriacom ráfiku namiesto zadnej pneumatiky. Vodič ich pripomienky vypočul s vlasteneckým „jebať” a ani si nevypýtal cestovné. Tú ryhu v asfalte odvtedy používali namiesto Yandex Máp pri hmle.

Teraz zvyčajne vyučovanie stíhali. Pokiaľ nie, učiteľka prežije. Za prvú poznámku kvôli oneskorenému príchodu jej Jevgenij ukázal prostredník a do ksichtu hodil mokrú špongiu. Viackrát sa neozvala.

Kličko otvoril dvere a s rukou hore sa uškŕňal na postaršiu paničku, ktorú práve obiehali sprava. Zakričal, nech si stiahne okienko a natiahol k Citroenu krabičku cigariet. Keď im vyčítala ohrozovanie premávky, stlačil plyn a do čelného skla jej hodil fľašku z raňajšej vodky. 

Prezývku dostal pri jeho prvej mánii s boxerskými diétami. Po škole vtedy rozprával, ako za mesiac nabral 10 kíl svalov bez cvičenia. Nedalo sa mu vysvetliť, že litrom jahodového proteínu denne zhadzujú slaninu maximálne influenceri a on je iba tlstý mamrd. Samotnému Arťomovi rozbil kvôli žartom papuľu pár rokov dozadu.

Od malička to bol macher s ostrými lakťami a pantom na špacíre. Odkedy ho Vitalij poznal, ani jeden deň neskončil nudne.

„Štyrikrát štyri? Keby si mater zapriahol, mali by sme navyše pohon dvoch balónov,“ rehotal sa Arťom a dlaňami vážil imaginárne poprsie. „Warp speed ahead, Scotty!”

Červený ksicht signalizoval poslednú métu tráviacich štiav pod úrovňou zubov. Vitalij zroloval okno a vytlačil kamarátovu hlavu do štípajúceho vetra. Cesta s Arťomom Ivanovičom je stávka na neistotu. Skončiť to môže hocikde hocikedy. Minule trafil stánok s kapustou.

„Drž piču, lebo ťa vyjebem do riti touto šaltpákou.“

„By ju ani necítil, už tam mal väčšie,“ povedal Puškin a vrazil Arťomovi, ktorý nechcel fľašku pustiť. Od prvého ročníka si chceli z Ilju Puškina robiť srandu kvôli podobe s tým spisovateľom, no za tri a pol roka nedokázali vymyslieť jediné netrápne prirovnanie. Tak sa aspoň smiali, že je buzerant.

Keď Arťomovi odkväcla hlava a Puškin vyprostil vodku, stiahol tretinu fľašky čoby správny mechanik/nastavovač. Napriek mrazu a desaťcentimetrovým výmoľom cesty prvej triedy sa Arťom neprebral.

Druhá sedemdecovka sa dopila pred Pridorožným, lebo vykladali Ivanušku. Monokel od Klička sa mu stihol zahojiť, no cigaretu si viac na nových poťahoch neodvážil zapáliť. Vitalij preliezol do predného sedadla a dvadsaťročná Lada zatočila kolesami po ľade. Puškin sa oprel o slintajúceho Arťoma, objímajúc školskú tašku. Aktuálne rotovali popri Saturne, návrat k zemi neznámy.

„Smrdíš ako stará kunda,“ povedal Vitalij a stiahol kúrenie. „Nedá sa tu dýchať.“

„Hej, hej. Nerob. Teplo sa musí odvetrávať, inak odpáli motor.“

„Prepáč. Som zabudol tú štvorku z mechaniky, ty kokot.“

„Čo si ešte nemal otvorenú Ladu? Každá tak funguje. Výrobná chyba medzi 1980 až...“

„2010?“

„Ha, suka, to je možné. Pripál mi a kašli teraz na školu.“ Vyhodil blinker a s ručičkou bojujúcou proti obmedzovaču predbehol nákladiak. „Radšej mi povedz, čo chceš robiť. Už si ho dal tvojej mladej?“

Vitalij skontroloval pravidelné dýchanie ožranov za chrbtom.

„Nie. Mám ho v nočnom stolíku. Dva dni sa odhodlávam.“

„Nerieš. Proste ju zober do peknej reštiky, nie do vyjebaného Arajika pri konci ulice. Hoď jej ten prsteň do kávy alebo čo.“

„Jebe ti, do kávy? Sa predsa dávajú do šampanského, nie?“

„To je jedno. Len aby ho nezhltla. By si jej potom mohol palcovať riť ešte tri dni pred svadbou.“

Vitalijovi skoro zabehol dohorený filter, ktorý cmúľal medzi zubami.

„Keby bol život tak jednoduchý. Ty o tom máš predstavu ako Mongoli o vojne.“

„Jebať ich. Aj Ukrajincov. Pozeral si včera Solovjova?”

„Nie. Nepozerávame ho.”

„Kurvy nacistické si myslia, že zradu netrestáme. Tatko tak hovorí. Putin im všetko zráta s úrokmi. Chvála Bohu zaňho.“

„Nemáme intelektom na tvojho tatka, no.“

„Len by mi prišiel povolávací list, by si videl ten tanec. Ratata, jedného za druhým. Aj ty by si predsa išiel plniť vlasteneckú povinnosť, nie?“

„Čo ja viem. Asi hej. Nezavrú ťa, keď neposlúchneš?“

„Veď čo iné robiť s takými kokotmi? Rovno strieľať pri stĺpe. Chrániť národ je poslanie každého chlapa.“

„Nemáš v jeden deň streľby dosť? Že ty si málo chľastal.“

„Jasné. Mám plné ruky práce a vy butelku vycengáte, suky. Tri hlty za celú cestu! Nabudúce vás nechám s výstrojom mrznúť pred halou.“

„Nesťažuj sa, dostávaš slušný tringelt. Zarobíš za hodinu viac než ja za dve.“

„Tak nakokot platia v hlinikárni?“

„Pokiaľ nerobíš v kancľoch alebo nie si vedúci smeny, hej. Nastopro dávajú brigádnikom ešte menej.“

„Na takú robotu seriem.“

„Hej. By si musel obmedziť OnlyFans.“

„Alebo si jedno založiť. Nafotím svoje smradľavé nožiská a doláče potečú v tisícoch.“ 

„Rodený biznismen. Máš tiež nápady, ktoré ťa nedostanú do kriminálu?“

„Niečo skočí do cesty. Ak nie, tak sa cez prázdniny dostanem do silver elity.“

„Za dva mesiace, hej? To hovoríš od druháku, keď s nami začal céesko hrať Puškin.“

„Tentoraz nebude toľko kokotov v tíme,” zaškeril sa Kličko. „Po dostatočne dlhej dobe promócia musí vyjsť.“

„Dobre majstre, drž už piču. Ten horúci vzduch ma uspáva.“

Vitalij na sekundu privrel oči. Zrazu pískali brzdy.

„Konečná. Vystupovať, vy lenivé prasce!“ 

Zaparkoval pred Tarasových domom a zatiahol ručnú, ktorá mu zostala v ruke. Obsah zadného sedadla sa skotúľal po štrku. 

„Dík. Za podporu,” hodil Vitalij zbytok krabičky cigariet Kličkovi. 

Lada zostala ohnutá pod sto dvadsiatimi kilami za volantom a pobafkávala smrad do mínus troch vo vzduchu. Z kufra povyťahovali korčule s hokejkami a dohodli zajtrajší čas stretu. Vitalij sa nahol do okienka, až keď sa Puškin s Arťomom odobrali domov. 

„Počuj, teraz naozaj. Ty by si niekoho reálne zastrelil?“

Kličko pohodil plecami. 

„Prečo nie. Dnešná doba ťa zocelí. Filmy, hry - naša generácia je pripravená. Môj názor.“ Vyliezol a zamkol Ladu. „Vieš, že mám pravdu. Zajtra.”

Vitalij prešiel svojich pätnásť krokov, než započul krik.

Ďalší tanier pošiel. Matka stiahla ventil, až keď ho zazrela v zárubniach. Georgy sa smial na lavici v kúte. Domáca úloha mu prepadla pomedzi stehná.

„Ahojte,“ povedal Vitalij a sadol si vedľa mladšieho brata. Tašku s hokejkou hodil pod stôl.

„No konečne. Kde ste boli tak dlho?“

„Chvíľku sme sa v meste zdržali.“

„Tri hodiny sú chvíľka? Chceš večeru?“

„Dal by som si.“

Georgy natiahol do nosa závan z Vitalijovho kabátu a zaškeril sa. Matka pred nich položila salám s horčicou a chlebom.

„Pre boha, Vitalij, nie aj ty. Stačí jeden ožran v rodine. Čo sa mám o všetkých starať sama?“

Vitalij strčil nos do límca. Nič necítil.

„Ale, ale, kľud,“ povedal, „nie som predsa alkoholik. Postarám sa o vás. Som sľúbil, nie? No povedz, nesľúbil?“

Otočila sa k drezu a popri umývaní mrmlala.

„Áno, sľúbil. A to aj dodržím. Vyštudujem univerzitu a zoberiem rodinu do Moskvy. Tam si postavíme veľký dom a budeme spolu bývať. Konečne sa dostaneme k vysokej spoločnosti. Vieš, koľko ľudí žije v Moskve?“ sklonil sa nad Georgyho zošit. „Čo vlastne píšeš?“

„Domácu z ruštiny. Koľko ľudí je v Moskve?“

„Veľa. Tisíckrát viac než u nás.“

Dieťaťu sa rozžiarili oči.

„Nemotaj mu hlavu. Ešte si nepreskočil. Reči ako tvoj otec. Si ho mal pred svadbou počuť. Nepohli sme sa za osemnásť rokov z miesta. A on zase...“ 

Šmarila hrnček o zem. Našťastie bol plastový a Vitalij ho so salámou v ruke vrátil do kredencu.

„Čo zase urobil?“

Kývla rukou a so slzami na krajíčku odišla. Vitalij sa otočil k bratovi.

„Hm?”

„Zase začal.“

„Kde je?“

Georgy sa zahihňal, prst vystrčený k dielni. Vitalij si odkrojil krajec a vyšiel do záhrady. 

Otec sa krčil nad latami pri hučiacej cirkulárke. Vitalij mu oprášil bundu a hupol na fľakatý gauč. Kotúč sa zastavil.

„Nazdar. Už si doma z tej akcie?“

„Hej. Práve som prišiel,“ odhryzol si z večere. „Chceš?”

Otec zakrútil hlavou.

„Ako ste sa mali? Páčila sa ti nejaká z tých univerzít?“

„Niektoré boli v pohode. Tiež poriadne drahé.“

„Pokiaľ budeme môcť, pomôžeme. Zoberieme úver, ak treba.“

„Také nič od vás nechcem. Radšej mi povedz, čo za novinky vrabce čvirikajú.“

„Aké vrabce?“ zložil si ochranné okuliare a utrel kropaje.

„Vnútri sa rozbíjajú taniere. Mamuša sa zamkla do spálne, Georgy sa tomu smeje. Nemá si ako pamätať päť rokov dozadu.“

„Vitalij, prosím ťa, nezačínaj aj ty. Mama robí veľa kriku pre nič.“

„Pre nič? Teda sa nič nestalo. Nemal si ani kvapku.“

Elektrický ohrievač im fúkal horúci vzduch priamo do tvárí. Otcovi utekali oči cez pavučinu na strope k regálom s lakmi. 

„Netreba sa strachovať. Žiadny problém. Vieš, z čoho urobila cirkus? Našla v garáži pár prázdnych fliaš. Nie mojich. Určite sa vypili cez Veľkú noc, so strýkom a rodinou. Také nič a ona každému rozpráva, že chľastám. Rozumieš?“ usmiechol sa a začal v skrini preberať plechovky s riedidlami.

„Tie fľašky neboli tvoje? Si si istý?“

Ako odpoveď štrngli piksle od penetráku. Vitalij kopol do vypínača ohrievača. Zdvíhal sa mu z horka žalúdok. 

„Odpovedz.“

„Ja nie som alkoholik. Odprisahám to rovno Pánu Bohu.“

Otočil otca na seba. Lak s živicou pretláčali stopy po vodke.

„Kotol hrniec karhá, obidva sú čierne,“ potiahol drevár nosom. „Ak chceš ísť za Sašou, radšej sa prezleč.“

Syn prikývol a prehltol sústo. Vyschlo mu v krku.

„Snaž sa cudzie fľašky držať na uzde. Ja od vás peniaze nechcem, ale tvoje dlhy splácať odmietam. A strýko sa ti druhýkrát postaví chrbtom.“

Vyšiel do mrazu, kým sa cirkulár naspäť rozozvučal. Akurát si očuchával golier, keď mu cinkol telefón. 

Saška. O siedmej pred majákom. 

Zo štósu dreva nakukol na hodiny v kuchyni. Šesť desať. Schody bral po dvoch a modlil sa, že matka priložila pod bojler. Jedna ľadová kúpeľ mu za týždeň stačila. Stále sa nestihol rozhodnúť, koľko frajerke povie.