Tanec s diablom (Ep.13): Kódex monštier

Po pol deviatej s Notorom dokrivkali k Fábii, ťahajúc kabelu potravín a minerálky. Dostali rozkaz čakať na signál, kým zvyšok skupiny zaistí areál. Vitalij sa snažil zo súdruha vypáčiť rozumy o okolí, no Notor sa bránil, že Horlivku tiež nepozná.

Vtedy sa pred nimi objavil Sokol a kývol k budove školy. Skrčení vybehli šmykľavou trávou až po plot. Max cez okno sledoval pozadie lesa ďalekohľadom. Zdvihol palec a skupina preskočila pletivo. Bočným vchodom vošli hlbšie do chodieb zaseknutých v čase.

Zložili sa po chemickom laboratóriu, lebo malo umývadlá a plynové horáky. Marun nad kahan položil hrniec a otočil kohútikom. Zapaľovač cvakal naprázdno, tak na alobale podpálil kus pepa. 

„Pustil si si bombu?“ opýtal sa Sokol.

„Horák nefunguje.“

„Pustil si si bombu?“

„Bomba je pustená. Problém je v tom kahane.“

Sokol otočil ventilom pod stolom a hadička zasyčala. Marun mávol rukou.

„Už máme vatru. Okašľať plyn, originál oheň je dobrý na psychiku.“

„Dávaj pozor, aby sa šústie nechytilo,“ zložil si kapitán ruksak a precvičil stuhnutý chrbát. „Lebo to by neprežila nielen tvoja psychika.” 

„Sklamal som ťa už niekedy?”

„Prsty mi nestačia. Aspoň, že varíš dobrú kávu.”

„Krucinál, zabudol som kúpiť. Máme posledné balenie.”

Kým Marun pripravil vodu, natiahli spacáky pomedzi lavice. Posadali si do kruhu a chlípali z plecháčikov. Výhľad lúkou vytesnila tma a umierajúci plamienok šľahal ich tieňmi po linoleu. 

Vitalij nevedel nájsť pohodlnú polohu - noha pálila ako šľak aj v nových obväzoch a začínal ľutovať, že odmietol tabletky. Nevzal si ani cigaretu a po pár minútach mĺkvej spoločnosti sa s pomocou stoličky postavil. 

Krivkajúc vyšiel na chodbu. Oči mu skákali fotkami deviatakov. Aj on mal takú fotku niekde v šuplíku. Triedna ich následne kopla do sráku a dúfala, že príde várka tých menej tupých. Zachechtal sa a srdce mu skľúčila Saškina tvár. 

Už len chvíľku, miláčik. Ujdeme do Mongolska. Chovať kone. Jasné - to by sa ti páčilo.

Mykol sa na škrabnutie halúzok po oknách. Ticho v ňom však burcovalo rovnaký strach. Spev mohol začať nanovo každú minútu. Sekundu. Rytmus pesničky sa mu dostával do kroku. Dokonca sa nachytal pri pospevovaní tej prekliatej melódie. 

Kto vie, čím tá ohava premazáva kolovrat. Krvou panien? Slzami neviniatok? WD-40?

Priložil čelo o stenu a užíval si chlad omietky. Zajtra ho čaká ešte dlhší deň. Navyše nedokáže utekať. Nemal šajn, za ktorý horizont sa vydať, no čakanie sa rovnalo… 

Vyjavil sa mu štrngot Kličkových zubov. 

…hentomu.

Blúdil a sníval o broskyňovom šampóne, ktorým sa rád nechával opantávať. O plných, hebkých perách. Láskavých…

Modro-zelených?

…očiach.

Nie, nesmie čakať ani do rána. Skúsi šťastie, keď ostatní zaspia. Inak sa viac domáceho vzduchu nenadýchne.

Dopil posledné kvapky kávy. Zastavil ho koniec chodby, v ktorej už, tuším, bol. Mal by sa vrátiť do laboratória.

Vtedy začul spoza rohu Sokolov hlas. Naklonil sa pred zavreté dvere. Dialóg znížili k šepotu.

„Takže si mu nič nehovoril?“

„Si smiešny? Maximálne im mohla zavolať Anča, o čom pochybujem. Ako ju poznám, tak od pol tretej posúva sekundovú ručičku očami. Navyše sú pod velením dementov z Luhansku, mimo jej právomoci. Chvíľu počkáme,” odpovedal kapitán. „Smrť hentých starobilských idiotov s trochou šťastia naleje veleniu rozum. Takto to ďalej nejde. Mal by si o pojeboch vedieť najlepšie. Potreba oddiely preskupiť, počkať na vytvorenie nových zásobovacích ciest. Koncentrovanejšie útoky. Ale tých navrchu musia preplesknúť mŕtvoly z grafov, inak nepočúvajú. Škoda hovoriť.” 

Zavŕzgala stolička. 

„Vráťme sa, Marunovi sa určite cnie. Notor, bež čeknúť nášho nového kamaráta. Aby sa náhodou nestratil.“

Vitalij preskákal k oknu a sledoval hýbajúci sa les, keď ho nový známy zbadal.

„Á, tu si. Dohadovali sme zajtrajší plán. Noha hnevá?“

„Prežijem.“

„Stopro. Pár týždňov a budeme ležať v horúcej vani. Všetky tieto sračky sa stanú fatamorgánou minulého života,“ chytil ho Notor za rameno a pozerali spolu na holé haluze. Zostávalo len pár vytrvalých lístkov, ktoré zima nestihla zdrať.

„Rozmýšľaš, ako zmiznúť, čo?”

„Nie.”

„Nemusíš mi klamať. Poznám ten pocit. Prvý mesiac som sa v ňom topil. Nemôžeš zaspať, nemáš chuť bdieť… Taký kameň, ktorý si z topánky proste nevyberieš. Napriek tomu sa fakt neopláca dezertovať.”

„Nedezertoval som už?”

„Oficiálne nie.”

„Ako to?”

„Povieme, že sme ťa našli po partizánskom útoku. Základňa nám dokáže vybaviť hocijaké papiere, aj bez darovania obličky. Stačí šepnúť správnemu ušku. Kamarát si ich vybavil kvôli mame, keď ochorela.”

Vitalij prikývol a krivkal naspäť. Medik ho chcel podoprieť, no chlapec odmietol.

„Videl si teda Murzu?”

„Mhm.” 

„Kde?“ dobiedzal Notor.

„Napadol nás pri západnom fronte. Z Butového vyšla celá čata. Vrátili sme sa deviati. Desať minút a puf…”

Medik pritakal.

„Nefascinuje ťa nejak ten človek?“

„Čečenci sú monštrá. Nepoznajú milosť. Kľudne ťa zastrelia, keď si nevytrasieš koberec podľa nich. O Murzovi sa hovorí, že si v každej dobytej dedine zoradí obyvateľov. Jeden za druhým musia odspievať ukrajinskú hymnu s rukou na srdci. Pokiaľ zabudnú jedinú slohu, bum - express guľka do temena. Je mu šumák, či mužovi, žene, decku alebo kriplovi.“

„Znásilňujú ruské ženy, ako sa hovorí v televízii?“

„Nie, islam im to zakazuje. Rovnako s rabovaním, pokiaľ viem.“

„Aha… Tak to som stretol horších.“

„Kde?”

„Zabil si aj ty civilistov?”

„Ani vojaka,” usmial sa Notor. 

„A niekto z tvojej skupiny?”

„Pár hej, v tej minulej. Dosť záleží od veliaceho dôstojníka. Kápo by ťa nepochválil a vzal vychádzky s prémiami. O Murzovi sa hovorí, že prešľapy berie ešte vážnejšie. Má svoje Bushido alebo čo.“

„Vychádzky s prémiami…” zakrútil hlavou Vitalij a radšej si zahryzol do jazyka. 

Notor ukázal dolu schodmi: „Tadeto, inak sa budeme točiť v kruhu. Dáš si so mnou po kalíšku? Na sladké sny.“

„Myslím, že ho dnes vynechám.“

„Okej. Ja ten tvoj kľudne stiahnem tiež, nech sa nevyleje.“

„Je Notor tvoje ozajstné meno alebo si si ho zaslúžil?“

„Tá prezývka mi prischla dostatočne dávno, aby sa stala menom. Stopercentne zaslúžená. Väčšina ľudí ma pod iným nepozná.” 

„Ako sa teda voláš?”

„Na občianke mám Nikita Sergejevič.“

„Teší ma.“

Podali si pravačky.

„Tie boty ti stále hrozne smrdia. Čistil si si ich vôbec?”

„Nechce to zliezť. Fakt spáliť spolu s nohavicami.” 

„Možno pomôže technický alkohol alebo riedidlo. Pri troche šťastia niečo v labáku nájdeme. Ozaj, nechceš stehno vydezinfikovať?“

„Neskôr.“

Na konci chodby sa zdvihla hádka. Kapitánov hlas nadskakoval. 

„Jasné, že potrebné. A neopováž sa takú otázku spomenúť pred vedením. Nepotrebujem stratiť ďalšieho chlapa.“ 

„Ale má pravdu,“ pridal sa s kľudom Sokol.

„Pravdu určujú tí chudáci, ktorí nás platia. Zabudol si snáď, prečo ťa sem odkopli špeciálne zložky? Opakujem - nemudrujte nad problémami iných platových tried.” 

„Máš snáď lepší program k posedeniu pri táboráku?” nadhodil Marun a Max sa zachechtal. „Osvieť svojich ponížených poddaných názorom.”

„Toto je náročná tematika. Veru ideálna na štvrtkový večer.”

„Nezahováraj.”

„Nie je čo zahovárať. Sme súčasťou mašiny, ktorá chce vyhrať. Pretože históriu nepíšu porazení.” 

„Hm… Hlboké.”

„Spomínajú smrteľníci na tisícky Indiánov vyvraždených Američanmi pri budovaní Spojených štátov? Či myslíte, že pekne poprosili, vyfajčili fajku mieru a chlapci sa z iglu zdekovali?“

„Iglu majú v Grónsku. Ty myslíš típí,“ otočil Sokol vypraté ponožky pred horákom.

„To je fuk. Veky vekov sa krajiny preťahovali o moc a my teraz koleso nanovo nevymyslíme.”

„Berieš situáciu príliš zhurta. Sovietsky zväz sa rozpadol. Kvôli obrovským socio-ekonomickým problémom. Vznikli z neho nezávislé štáty. Miešanie sa do ich politiky spôsobuje rozbroje a po výsledok netreba chodiť ďaleko. Výhodnejšie je budovať spojenectvá obchodom a diplomaciou. Pozri sa na Čínu. Za tridsať rokov sankcií ju ako Severná Kórea budeme prosiť o vreckové a diviť sa, kde nastala chyba.”

„Predsa vieme. Putin privatizoval radšej v prospech kamarátšaftu než národa,“ sklonil sa Marun k igelitke a odtrhol kus chleba.

„Koniec, šmitec,” povedal kapitán, keď si všimol prichádzajúcich. „Dobre, že ste naspäť. Dáme si intímčo pri sviečkach.”

„Nehovoril si, že je romantika mŕtva?“

„Hej, mu vtedy dala košom tá kurva z Rostova,“ hovoril Marun s plnými ústami.

„Prvá sociálna pracovníčka odmietajúca služby. Dávno, pradávno. Ja som ani netušil, že sa to smie,“ odpovedal Max. Zapálil knôt mimo dohľad okien. „Zhasnúť ju má na starosti prvá hliadka. Dobrovoľníci?“

„Ja pôjdem,“ zdvihol ruku Vitalij. 

Kapitán švihol očkom po medikovi. Ten prikývol. 

„Dobre. Zoberieš prvú hliadku od deviatej do desiatej. Za ním nasleduješ ty, Notor, poznáš dril. O polnoci ťa vystrieda Marun. Potom Sokol. Ja pôjdem posledný. O šiestej balíme a vyrážame.“

„Kam?“ opýtal sa Sokol a kývol na Maruna, aby mu hodil konzervu.

„Ráno vám poviem, pokiaľ sa Anča neozve. Musím premyslieť možnosti.“

„Max?“ povedal Vitalij.

„Pre teba pán kapitán.“

„Koľko je hodín, pán kapitán Max?“

„Aký sa z neho vykľul vtipálek. Nemáš hodinky?“

„Rozbil som si telefón. Ráno, keď… No, nič.“

„Ok, dám ti moje,“ hodil naňho digitálky. „Ak ich stratíš, pokazíš alebo poškriabeš, tak ťa v spánku nastrúham na špagety. Teraz pohov. A podaj mi tiež krajec chleba, ty plešatejúca čorka.“

„Jediná plešatejúca vec na mne bola kunda tvojej matere predvčerom večer,” odfrkol naňho Marun a skupina si so smiechom posadala do kruhu. Bavili sa o prešľapoch, starých láskach aj budúcnosti mimo Wagnerovcov. 

Marun básnil o kúpe baru. Klietky visiace zo stropu, tanečnice hore bez. Majiteľ mal dlhy a onedlho podnik bude nútený dať do aukcie. Vitalija prekvapila kreativita človeka vykopnutého z piatej triedy základky. Hlavne okolo stratégie predaja alkoholu spojenej s podprsenkami obsluhy. 

Popri historke o eskortovaní vládnej smotánky do moskovských verejných domov Marun rozlial štvrtú rundu. Vitalij nedodržal slovo, ktoré dal Notorovi.

„Nemenovaný minister je známy svojím zaťažením na mladé bloncky. Inej si ho nedá vycmúľať. Museli sme mu raz v nedeľu večer taký kúsok nájsť. Do polhodiny. Skúsenosť k nezaplateniu. Haluz, vcelku sa podobala na tú dievčinku…” Úškľabok mu vo víre spomienok opadol. Vyprázdnil ďalší kalíšok spolu s Vitalijom a prihol si z fľašky. „Ako hovorím - k nezaplateniu. Ale, len pre vašu informáciu, platili lepšie než priekupníci.”

Miestnosť stíchla. Smrad chlóru Vitalijovi akosi silnejšie udrel do nosa. Kapitán sa podľa výrazu cítil podobne.

„Sa hanbíte, ale ja tŕň vytiahnem. Čo mal znamenať ten rituál v garáži?“ povedal Notor. „Hovoril si, že ste podobné už videli.“

„Nevideli. Počul som o tom,“ zahundral kapitán a jeho pohľad sa uhýbal aj plameňu sviečky. „Grupy Ural a Tichij našli dve v Bachmute a dávnejšie jednu pri Kramatorsku.“

„Vyšetrovalo ich vedenie?“ pridal sa Sokol.

„Určite budú vyšetrovať civilistov, keď sami ideme od desiatich k piatim. Ukázali nám na brífingoch zopár fotiek. Ak sa Ukrajinci chcú obetovať lesnému duchovi, majú moje požehnanie.“

„Nemá táto šaráda niečo spoločné s tými čiernymi plachtami?“

„Teba by som na poverčivého netipoval, Notor.“

„Poverčivý… Neviem, len sa mi smrte zdravých ľudí zdajú zvláštne. Zvláštne previazané. Minulým kempom sa plachty šírili rýchlosťou chrípky. Jeden to dovliekol a dvadsať ľudí padlo. Vo vlastných posteliach. Posledných rovno postrieľali a miestnosť zapečatili.“

„Pomohlo?“

„Deky prestali.“

„Takže vy…” ozval sa po dlhej dobe Vitalij. „Neveríte na Moru?”

Max zaťal zuby a skúšal doskladať posledný roh Rubikovej kocky. Než ju schoval, ukázal Sokolovi šesť jednofarebných strán.

„Tak ju skladajú ozajstní chlapi.”

Vitalij otázku pomedzi sklonené hlavy nezopakoval. Kapitánov pohľad si ho však našiel sám.

„Folklór smie strašiť dedinčanov, no v armáde nemá miesto. Rozprávky si vymýšľame, keď sedliacky rozum nestačí. A toho tu uvidíš viac než dosť.” 

Pätica sa vrátila do pohrebnej atmosféry, tak Max pridal: „Kým si s nami, nedoletí na mažiari žiadna Baba Jaga a ani ti neokúše palce. Marun si predsa nenechá brať robotu.”

„Aspoň by som mal koho vyjebať do riti, keď mi to už stará nedovolí,” povedal Marun a Notor naňho vyprskol vodku.

„Pravda, je tvoj typ,” zadelil kapitán a zdvihol zvyšok fľašky. „Posledný na dnes. Ten treba vypiť, či sa chce alebo nie. Do dna!”

Napriek verejnému nesúhlasu ho Vitalij podal Notorovi. 

„Čo z teba bude, chlapče? Vieš, že v Rusku nesmú existovať abstinenti. Na odvykačku od vody sa ordinuje gulag.”

„Dnes ho risknem. Máme ešte minerálku?”

„Niekde v mechu.”

Vitalij petku vyhrabal a odkrútil vrchnák. Do syčania sa pridal iný zvuk. Príliš známy. 

Nie, počuje iba lístie na chodbe. 

Chcelo sa mu spať, no predtým treba pohľadať riedidlo a konečne umyť to zasrané hovno. Premyslieť situáciu, ak mu dokumenty v donetskej základni nedajú. Väčšie mesto predstavuje tak či tak najlepšiu šancu na chytenie odvozu.

…chodí sen kolo obloka a driemota okolo…

„Videl si ju na vlastné oči?” naklonil sa Vitalij k Maxovi, umývajúcemu si zuby.

„Ha?”

„Bol si pri tej čiernej deke? Mal si pod ňou kamaráta?”

„Raz. Dobre ich ten šialenec zriadil. Sviňa bez zľutovania.”

„Vie sa o ňom niečo? Je od nás alebo z armády?” opýtal sa Sokol.

„Tipujem armádu. Najskôr väzeň. Odkedy začali naberať degenerátov, tak sa na vlastných nemôžeš spoľahnúť. Neodhadneš, aké sračky sa im točia hlavou. Stačí jeden prepnutý a všetci tancujeme. Deky začali pred dvomi mesiacmi, nie?”

„Netuším.”

„Mne sa zdá, že áno. V auguste robili druhé kolo masovej mobilizácie z väzníc. Aj naši odtiaľ naberali, snáď nie úplnú zgerbu. Predpokladám, že mal junáčisko spod Hornej Dolnej štrikovanie čoby voľnočasovú zábavku.”

„Prečo by potom chlapi pred smrťou blbli? Poznal som jedného komandanta zo Sýrie a skôr by si pohol horou.”

„Náhoda. Máme desiatky ľudí, čo nevydržia tlak. Ty si už nepamätáš Čierneho Arťoma, čo? Slušný chlapec, precízny. Hovoril, že si zarobí na byt v Rostove a vráti sa do fabriky. Prevelili ho odo mňa pred pol rokom. Týždeň nato zožral vlastnú guľku. Ani najbližší kamaráti o jeho depke netušili.”

„Nesúhlasím, ale hádať sa nemienim,” vzdal sa Notor pohodením pliec.

„Súhlasiť nemusíš a aj tak nič nevyriešime.” 

„Recht,” povedal Marun, ktorý si zuby čistil prstom namočeným vo vodke. 

„Čím dlhšie slúžite, tým častejšie uvidíte, ako fungujú - alebo teda nefungujú - mozgy našich drahých spoluobčanov.”

„Tak čo by mohlo zabíjať tých ľudí?” 

„Kto. A nás ten kto nemusí zaujímať, pokiaľ nám ho nezadajú uloviť a naporcovať. Priority, Vitalij, robia chlapa. Stačí, ak ti tím stúpi na mínu a musíš im pred odnesením do nemocnice nájsť nohy. Najhoršie monštrá sú prekvapivo normálne.“

Vitalij sa otočil k dverám.

„Kam ideš?“

„Na vzduch. A vyčistiť si topánky.“

„Hurá. Máš prvú službu, nezabudol si?“

„Nie. Za chvíľu som naspäť. Nevideli ste záchody?“

„Rovno po chodbe a doľava. Hajzle nesplachujú, ale stále lepšie, než čupieť v tráve,“ povedal Notor a vyšiel s ním. „Pohľadám ti medzitým to riedidlo.”

„Pripomínaš mi, ako som pre Vory robil kuriéra. Celý Jason Statham. Hovoril som už, že mám toto tetovanie od nich?”

„Prosím ťa, ušetri nás aspoň dnes.”

„Nemrmli, moje príhody sú zaujímavé. Pavúk smerujúci nahor je symbolom aktívneho zlodeja. Pokiaľ smeruje nadol…”

Vitalij sa na medika uškrnul a nastavil budík v kapitánových hodinkách na desať nula nula.