Tanec s diablom (Ep.12): Zmena plánov

Po pol hodine prehrabávania trosiek našli funkčné auto. Na Marunove sklamanie mala malá Fabia s Porsche spoločné iba stierače. Napriek tomu si vydýchol, keď motor naštartoval.

„Teraz viete, prečo mám pod bradou vytetované ‚Najväčší macher na tejto zasranej zemi’,” schoval si vreckový nožík spolu s planžetami naspäť do batohu. „To čumíte, ha?”

„Áno, si najlepší.”

S rukou z okna vypiskoval Dlhú cestu od Borisa Fomina, kým ostatní nasadali. Maxov sarkazmus si buď nevšimol alebo mu nedovolil náladičku pokaziť. Notor Vitalijovi vysvetlil, že po troch štamprlíkoch Marun spoľahlivo zopakuje historku o kradnutí áut pre Vory v zákone aj jemu.

„Hej, nehovor to ako vtip. To nie je vtip. Ukradol som najviac béemvéčiek južne od rieky. Až po Čertanovo. V šestnástich, kamarát. Moja špecialita - sedany z deväťdesiateho ôsmeho.“

Poslednú vetu s ním Notor odrapkal na písmeno presne.

„Áno, vieme.“

„Si nabudúce nájdi vlastné fáro, chytráčisko.”

Viezli sa, že by medzi stehná zastrúhaného vlasu nestrčili. S hlavňami v okienkach prezerali okolité ruiny, až pokiaľ výstavba nezredla. Potom sledovali nebo. Max opakoval, ako je výbušný dron nebezpečnejší než skupina s 12,7mm Kordom, no ostatní zjavne presviedčať nepotrebovali. Sedeli hladiac kľučky, pripravení opustiť palubu pri zvuku približujúcich sa vrtulí.

Až keď ich prikryli koruny stromov sa nálada uvoľnila. Vitalij mal nohu vystretú cez ručnú brzdu a Maruna hrozne bavilo štekliť mu lýtko. Kapitán Notora podpichol, či okrem klebiet zelenáčovi ukázal aj svoje spevácke nadanie. Medik sa nedal dlho ponúkať a zanôtil Fomina v omnoho príjemnejšej verzii než kolega pred ním. Marun sa po uznaní porážky pridal k druhej slohe. 

Prekonali hranice ďalšieho mestečka duchov a spev stíchol. Trosky a výmole po tankoch nútili Škodovku kľučkovať krokom. Pár dier vyzeralo vyšších než Vitalij, dná naplnené dažďovou vodou a občasnou hnijúcou mŕtvolou. 

„Pôjdeme priamo na Alčevsk alebo pre istotu cez Luhansk?“ opýtal sa Marun.

„Luhansk je priveľká obchádzka. Ukrajinci si brúsia zuby na Severodoneck, no cez Popasnú a Trocké sa zatiaľ neodvážia. Z Donecku by sme im manšaft dokázali obkľúčiť a oni nie sú sprostí,“ povedal Max. „Drž sa Alčevska a v Brjanke na Horlivku.“ 

„A pokiaľ chytíme chvost?“

„Náboje v zásobníku máš, tak čo sa pýtaš?“

Mračná zadúšali zvyšky svetla a do okien sa oprel severák. Notorovi odkväcovala hlava, no výtlky ho vytŕhali zo spárov spánku. Kapitán si vytiahol Rubikovu kocku a bručiac melódiu skladal farby. Div posledný rad neodkrútil. 

„Prvý aj druhý mám. Blin - ako robia ten tretí?“

„Musíš si urobiť na spodnej strane krížik rovnakej farby.“

„Nie, nehovor mi. Potiaľto som sa dostal sám. Dokážem to dorobiť,“ skočil Sokolovi do reči.

„Nabudúce sa nepýtaj.“ 

„Básnická otázka. Nevšímaj si ma a kukaj po dronoch.“

„Veru. Takú krajinu normálne nevidíš. Zamínované polia, rozbahnené mokrade… Musí byť super extra, že za ňu Putin vyhadzuje gazilióny rubľov. Kochaj sa,“ pridal Marun, než ho Max trafil krekrami. 

„Keď spomínaš mokrade - cítite aj vy ten smrad? Som myslel, že ide zvonku, ale už mi stojí pod nosom dvadsať kilometrov.“

„Šliapol som do hovna,“ šepol Vitalij. 

Wagnerovci vybuchli. 

„To si teda šliapol, mladý.“ Max sťahoval okno, až ho skoro vymontoval. „Tie boty rovno spáľ.”

Odrazu mu zašuchotala vysielačka.

„Trvalo to len dve hodiny, ale predsa nám Aničku neprepustili. Príjem.“

„Autorizujte sa, Humorista. Dvadsaťosem.“

Ženský hlas prerývalo a občas zapraskal.

„Humorista?” usmial sa Vitalij. Notor potmehúdsky prikývol a ukázal na Maxa počítajúceho si prsty.

„Jasné, Taiga. Menšie si mi to už dať nemohla. Hm…“

„Autorizujte sa.”

„Ale čo som Einstein? Sedemdesiattri.”

„V poriadku. Kde sa aktuálne nachádzate?“

„V piči.“

„Ďakujem, ale netreba byť príliš deskriptívny.“

„V strede ničoho, tie polia sú nekonečné. Aká bola posledná tabuľa, Marun?“

„Práve obchádzame Holubivku,“ povedal Sokol.

„Sme pred Kadijivkou. Vraciame sa na základňu.“

„Negatívne. Budete musieť prenocovať, kým sa nevyrieši aktuálna situácia. Celú základňu evakuujú.“

„Načo?“ 

Snažil sa kocku skladať jednou rukou. Po troch pokusoch si vysielačku chytil bradou.

„Pred hodinou trafila Butové raketa. Štáb zisťuje, prečo ju systém nezneškodnil. Armáda má stotridsať mŕtvych a približne dvadsať nezvestných.“

Chlapi zatínali zuby, kým hlas Taigy nedorezonoval kabínou. Marun strhol volant meter pred machom obrastenou jabloňou.

„Ako tábor lokalizovali?“