Zajtrajšie vydanie (Ep. 2): Chyba v redakcii
Ondrej konfrontuje mysteriózneho šéfredaktora novín. Ten sa mu však ospravedlní za chybu, s ktorou nikdy nepočítal!
Radšej príbehy počúvaš? Žiadny problém - audiodráma na teba už čaká!
Zatínal zuby nad premávkou na Prístavnom moste, keď mu zavolal Jožo z práce.
„Čaves, kde trčíš? Či si konečne dostál hundraniu a poslal výpoveď?”
„Zaspal som. Prechádzam Hrušov, do päť minút ťa naberiem na kapotu.”
„Nenaberieš, lebo sme už s chlapmi vyšli. Majo si brúsi zuby s rozpisom.”
„Zobrali ste Hlavné námestie?”
„Ja, spolu s Obchodnou. Už teraz ľutujem. Systém mi vyhodil také časové sloty do pár firiem, že si nohy dolámem.”
„Čo Hviezdoslavko?”
„Hviezdoslavko zobral Milan spolu s Euroveou a Šafáričkom. Nakladal aj na sedadlá.”
„Do riti.”
„Veď neznášaš doručovať Hviezdoslavko. Spadol si aj ty zo schodov?”
„Spadol odkiaľ? Už zliezam k Bauhausu. Pozriem sa, čo mi dneska prischlo.”
„Zdá sa mi, že tam čakala Rača. Odkedy nám dali tie dynamické rajóny, je v systéme hokej.”
„Narobíme prd. Komu dal Pánboh moc, tomu dal aj rozum. Zatím.”
„Maj sa, Ondro.”
Zaparkoval auto zadkom k dverám skladu a pípol si dochádzku. Žalúdok mu vyčítal nedostatok croissantov, tak si za poslednú eurovú mincu kúpil Snickersku v automate.
„Tento mesiac bez prémií, hovoríš,” vyšiel z kuchynky vedúci logistiky Marián.
„Veď mám len jeden neskorý príchod.”
„Tento týždeň. Navyše nevieš, kedy manažmentu zadrbe.”
„Akurát sme sa o tom bavili s Jožom. Aký rajón mi zostáva?”
„Pôvodne som ti dal Raču. Iba dve firmy, ostatné drobizg. Ľudia šalejú už mesiac pred Black Friday. Ale Tomáš Sekera mi volal s nepríjemnosťou - dcéra mu spadla zo schodov. Museli utekať na pohotovosť.”
„Nestalo sa Barborke nič?” zamumlal, než si stihol vytiahnuť tyčinku z úst.
„Neviem. Hovoril, že by mal šichtu stihnúť, ale od piatej sa mi neozval a má pri Auparku kopu ranajších slotov. Zoberieš si jeho klietku, tuná na dvojke. Kapišto?”
„Ok. Daj mi vedieť, ako pochodili.”
Vedúci prikývol a pomohol mu naložiť auto. Keď Ondrej zoskenoval posledný balík, pískol naňho: „Podľa plánu nám má zajtra prísť osemdesiattisíc zásielok. Potrebujeme každú ruku. Načas.”
„Chodím na čas.”
„Spolieham sa na teba.”
„Dobre, utekám.”
„Utekaj. Ak Tomáš príde, dohodnem sa s ním. A zastav sa na normálny obed. Videl som tie tvoje sendviče a doteraz sa snažím zabudnúť.”
Vedúci sa otočil k skladníkovi, ktorý sa sťažoval na blikanie triediaceho stroja. Od radosti si skoro vytrhal vlasy a odišiel s telefónom pri uchu.
„Osemdesiattisíc,” zopakoval Ondrej, keď nasadal do dodávky. Zase nadčasy za vatikánsku menu. Ale čo, robota je robota a lepšiu dávno prepásol.
Ondrej sa ani nenazdal a o jednej stál spotený pred Auparkom. Zostávala posledná nadrozmerná zásielka - snáď nie práčka nejakej babičke do šiesteho.
Vyhodil smerovku z parkoviska, keď mu pohľad na noviny pripomenul rannú frašku.
Ventúrska 22…
Opäť sa zadíval na svoju fotku, než naňho nezatrúbil kolega z PPL. Kývol mu rukou a noviny strčil do vetrovky. Na OMV schmatol najlacnejší sendvič a uháňal cez Most SNP do úzkych uličiek Starého mesta.
Auto nechal na blikačkách pri Univerzitnej knižnici a stlačil zvonček redakcie Presburgského denníku. V hlave si nacvičoval monológ.
Pohrozí im, že dá denník k súdu za… Je šírenie nepravdivých informácií trestným činom? Ambróz zo strednej študoval právo, no zaručene nebude mať čas na lúzra ako on. Nevideli sa snáď desať rokov, típne mu telefón.
Dvere sa otvorili do šírky usmiatej tváre muža so zatočenými fúzikmi. Trojdielny oblek, vychádzková palica, zlatá spona na kravate.
„S čím vám… Á, pán Lysek. Rád by som sa vám z celého srdca ospravedlnil.”
Nebaví ťa čakať? Ako Patrón dokážeš čítať aj počúvať nové epizódy ešte pred ich oficiálnym vydaním. Navyše priamo podporíš moju tvorbu!