[FINÁLE] Tanec s diablom (Ep. 14): Sen lásky

Viečka mu padali napriek vŕzganiu katedry, spod nosa stúpala para. Prstom v prachu kreslil ozubené kolieska a sledoval obrysy odfukujúcich chlapov. Žiara sviečky mala nádych nekonečného západu slnka - presne, aký Saška milovala. Nenašiel silu plamienok udusiť a hodinu čumieť do tmy. Stratil by to zvláštne spojenie, ktoré mu umožňovalo znovu dievča objať aspoň v myšlienkach. A navyše by zachrápal.

Severák sa naháňal schnúcou trávou, kmene briez vŕzgali. Poza oknom sa mihol tieň. 

Asi pes. Tých behala kopa po Trockého parku - ich obľúbený na letné zore. On, debil, teraz namiesto blonďavých vlasov íska pažbu kalašnikova. 

Hlava mu opäť odkväcla a so strhnutím skontroloval čas. Deväť minút do desiatej. Cieľová rovinka.

Vyhrabal zvyšok chleba a natrel ho paštétou. Vonku vládol kľud. Nádherné ticho. Prežúvajúc počúval stonajúcu konštrukciu. Napravil si obväzy na dlaniach a oprel hlavu o stenu.

„Oj, chodí sen kolo obloka, a driemota okolo plota. I pýtal sa sen driemoty – kde budeme nocovati?“

Chlieb mu zaskočil.

„Kde chatička teplunká, kde dietko jest maličké, tade pôjdem nocovati a dieťatko kolísati.“

Spev prichádzal spoza záchodov. Tentoraz však chodbou nepluli ladné slabiky dievčaťa, ale škrek stareny.

Skontroloval zásobník a nabil. Max niečo zamrmlal zo sna a prevalil sa na bok. Vitalij sa nad ním zastavil. Zovrel hlaveň a vyšiel do tmy sám. 

„Tam budeme spočívať, i dieťatko uspávať.“

Šušťanie kolovratu sa točilo pomedzi stenami, stláčajúc Vitalijove myšlienky pod poklop šialenstva. Pri konci deviatackych fotiek skoro neprinútil chodidlá k pohybu.

Zapol baterku do triedy za rohom. Stena s nápisom II.A čučala oblepená maľovankami a krepovými postavičkami. V mihotavom svetle sa kolísal tieň dlhých vlasov. Prsty behali priadzou.

„Spi, spi, sokoliatko,” zaklepala zhrbená postava pedálom a stroj sa roztočil. 

Vlákna, ktorými ho kŕmila, vychádzali z jej temena. Keď sa koleso zaseklo, kopla silnejšie a mechanizmus trs vlasov odšklbol. Krv z lysiny ochutnala a vrátila sa k práci. 

„Spi, spi, holúbätko…“

Kolovrat sa zastavil a babka vytiahla najnovšiu deku ponad  sviečky. Otočila sa na Vitalija s rozpadnutým úsmevom.

„Pánboh ti pokoj dá.“

Lakte so zbraňou sa nie a nie ohnúť do pozície. Slová tej bosorky ho opantávali, zamotávali teplou vlnou.

„Poď ďalej, zlatíčko. Čakala som ťa,“ povedala zdvojeným hlasom mladice a stareny. „Mám prikrývku skoro hotovú.“

Kostnatý ukazovák zašušťal látkou.

„Lepšie by ti mamička nepripravila. Od dnes smieš spinkať v mojej kolíske.“

Vitalij namieril na cvakajúce zuby. Strela zavibrovala vitrínami a rozčerila prach lavíc. More vyťalo hlavu dozadu, čelom sa spustil prúd kašovitej krvi. 

„Poď bližšie, chlapček, nech si ťa objímem.“

Padajúce lístky naplnili vzduch rozkladom. Vlasmi rozotierala bahnité stopy a rehotajúc sa natiahla pahnosty. Druhá guľka preletela cez trup. Roztriešteným oknom Vitalija oblial mráz.

„Poplach, rýchlo sem!“ zreval Notor. 

Vitalij sa nedokázal odtrhnúť od Morinho pohľadu. V rubáši vlasov stálo dievča. Predpažilo rozrezané predlaktia. Kráčalo bližšie.

Zavrel oči. Odrapkal otčenáš.

Dvojfarebné oči prekmitávali analógovým šumom. Prosili o objatie. Panenská pokožka sa zlievala do bradavíc, driek trhali vytŕčajúce kĺby. Kým Vitalij naslepo spätkoval triedou, Morine obočie sa stratilo, oči zaguľatili a nos sa natiahol po vzore potkana.