Tanec s diablom (Ep.11): Pohanský rituál

Garáž bola zrútená, dvere vyvalené. Preskočil stropné trámy a kôpky sute. Keď nikoho nenašiel, zložil si nepriestrelnú vestu do batohu a v ôsmich stupňoch Celzia sušil prepotený trup. Snáď si nájde pár konzerv do cesty späť. Zaváraná šošovica, kukurica, granule… Hocičo. 

Odložil samopal a prehľadával poličky. Prekvapilo ho, aká čistá kuchyňa bola. Kachľami navyše hriala udusená pahreba. Obyvatelia určite ušli, keď počuli motory konvoja. Nadvihol pokrievku hrnca a zaplesal nad bublajúcou polievkou. Vytiahol si lyžicu a maznaný presvitajúcim slnkom začal vývar vyjedať. Aspoň na chvíľku si tu zavesí tričko, kým skúsi nájsť pitnú vodu.

Tieň za ním prekročil črepy a odhalil porisko sekery. Vitalij lietal siedmym nebom, keď mu dopadlo ponad ucho. Ani nestihol vykríknuť a prepadol sa do kredenca, z ktorého sa vysypalo sklo. 

Točili sa nad ním dve postavy s dvomi bodkovanými zásterami a dvomi palicami. Prevalil sa v sekunde, ako sa kachličky rozleteli pod druhou ranou. Z dlaní mu tiekla krv. Črepy pichali do krku. Žena zdvihla porisko nad hlavu. Vykríkla. Vitalij bľabotal, vystierajúc ruky pred tvár. Údery mu duneli rebrami, znovu a znovu. 

Po pätnástich sekundách nadávok dychčala s kropajami pod ručníkom. Svet sa chlapcovi konečne prestal točiť a odrážajúc údery sa plazil k stoličke. V predlaktí mu luplo a musel váhu preniesť na druhú ruku. 

Ukrajinka odhodila drevo a načiahla sa za samopalom. Vitalij sa vrhol po hlavni. Trhol a žena stlačila spúšť. Dávka rozlámala nábytok od podlahy k stropu. Znovu mu bubienky zapískali tou známou bolesťou. Protivníčka sa zvalila pod drez, kde dezorientovane žmúrila po kuchyni.

„Prestaň, daj mi tú zbraň!“ vykríkol a pristúpil jej ruku zvierajúcu pažbičku. Ukrajinka sa zamračila, no nepustila. Vitalij zatlačil a samopal vytrhol zo zovretia. Zacvakol poistku.

„Nechcem vám ublížiť. Chcem odtiaľto preč.“

Žene sa rytmicky zdvíhalo a padalo brucho. Na druhej strane domu praskli parkety. 

„Ja teraz odídem. Som tu sám. Nechám ťa bez ujmy.”

Kroky sa približovali. 

„Naozaj?” zatla žena päste. 

Dvere sa rozleteli. Dovnútra sa nahrnuli dvaja doneckí Wagnerovci.

„Koho to tu máme?“ opýtal sa kapitán s namierenou muškou. „Dobrý deň prajem vospolok. Polož zbraň, chumaj, inak ti skončí guľka v srdci.“ 

Nízky muž, ktorého kapitán nazval Marunom, sledoval hlavňou postavu v rozširujúcej sa mláke vody.

„Ja som Rus. Vojak. Druhý prápor, sedemdesiatytretí motostrelecký pluk. Prišiel som s majorom Gluzkym od Starobilsku. Ste sa pred chvíľou rozprávali.“

„Prečo nie si so svojimi? Kto je toto?“ ukázal na postaršiu Ukrajinku.

„Nev... Áu!“ 

Bolesť vybehla zo stehna až do Vitalijovho rozkroku. Nohou mu trčal desaťcentimetrový črep odrážajúci vycerené zuby.

„Mňa si nezoberiete. Ťahajte do psej matere!“ 

Žena napľula tak vysoko, ako dokázala. 

„Spacifikuj ju, nech...“ 

Než kapitán vetu dokončil, Ukrajinka vyskočila s druhým kusom skla určeným Marunovi. 

Rozletela sa jej čeľusť skôr, než si muž ostrie všimol. Mŕtvola spadla na Vitalija a obliala ho výronom krčnej tepny. Ležal paralyzovaný pod kopou mäsa, ktorá sekundy dozadu rozprávala. Mala rodinu. Varila polievku.

Sokol preskočil okenný rám spolu s posledným zo štvorice.

„Skoro si ho čiarol. Ale dobrá triafa.“

„Ďakujem.“

Odtiahli z Vitalija mŕtvolu. Triasol sa. Bál sa otočiť naspäť. Uvidieť tie prázdne oči. Ako poručíka Tereščenka.

„Tak hovor. Prečo si sa oddelil?“

„Stavím päťsto rubľov, že si zasran vyšiel vyhodiť z kopýtka, no hotel neodpovedá brožúrke,“ nadhodil Marun. Rozopol sa a odhalil tetovanie - pavúk štverajúci sa cez trapézu k uchu.

„Ako sa voláš? Hovor!“

„Vitalij.“

„Dobre, Vitalij zo Starobilsku, urobíme…“

„Som od Krasnojarsku, pane.“

„Jasné, že si. A ja som z Vladivostoku, ale to ti môže byť akurát tak u prdele. Prečo si sa odpojil od pluku? Máš špeciálne rozkazy?“

„Chcem ísť domov. Naspäť do Taskina. Prosím, nezastreľte ma. Musím chytiť vlak.“

Kapitán sa od smiechu pobúchal po stehne. 

„Obviaž mu nohu, Notor. Aj ruky. Nech nám hrdina nevykrváca. S hlavou neviem, čo urobíme. Na, napi sa,“ podal mu čutoru. K Vitalijovmu prekvapeniu voda neštípala. Stiahol ju do poslednej kvapky a poďakoval.

„Aspoň je slušný. Teraz nám povedz, prečo by sme ťa nemali poslať naspäť na bitúnok?“

„Betonárku,“ opravil ho chlap s tetovaním. Ostatní jeho stávku odmietli, tak hľadal prilepšenie za dvierkami sekretára. „Pozrite, dezinfekcia na ruky. Sranda.“

„Hovorím obrazne. Nekaz mi umeleckú chvíľku, Marun. Za to ťa snáď dosť platia, nie?“

„Posledná výplata došla o tri dni neskoro.“

„Žaluj ma. Alebo lepšie, zažaluj rovno Prigožina, nech si najme lepších účtovníkov. Možno ropné fondy vysychajú, čo ja viem,” odpovedal a otočil sa naspäť. „Tak ako?“

„Počul som vás rozprávať o bitke. V Lysyčansku. A ja... Ja…“ sklonil zrak. „Nechcem zomrieť. Mal som sa ženiť. Musím sa odtiaľto do zajtra dostať.“

„Ti nevesta utečie? Aký vlak plánuješ chytiť v strede bojovej zóny?” 

„Neviem. Nejaký. Hocijaký.”

„Na môj hriešnu, čo v tebe tá nešťastnica vidí,“ odfrkol a zapálil si cigaretu.

„Musí mať veľký kokot,“ odsekol Marun a s vydezinfikovanými rukami sa hrabal hlbšie v sekretári. 

„Ty len na kokoty myslíš, že? Také, čo ťa môžu do riti mastiť.“ Dlhovlasý Notor, ktorý mal vedľa medailónu červený krížik, z Vitalija vytiahol črepy a diery oblial tekutinou smrdiacou po save. „Opatrne s tou nohou. Žiadne prudké pohyby. Kápo, najlepšie by bolo, keby sme ho odniesli.“

„Na to nech zabudne. Radšej ho odbachnem rovno tu. Stiahni mu stehno gázou a ende. Kam máš namierené, mladý? Počkaj, si vlastne hovoril. Vlak do Krasnojarsku,“ oklepal si popol nad umývadlom. „Ťa čaká dlhá cesta. Pešo tak okolo koľko... Dvoch rokov?“

„Lysyčansk je od Krasnojarsku štyri tisíc kilometrov.” Sokol pohyboval perami v mentálnej kalkulácii. „Päť kilometrov za hodinu, teda osemsto hodín...“

„Na básnické otázky sa neodpovedá. Si už ako inteligentnejší Marun.“ 

Zohol sa zoči voči vyblednutému Vitalijovi. 

„Chlapče, nemôžeme ťa nechať pobehovať samého. Dobre, nie pobehovať, pokrivkávať. Také veci treba nahlásiť. Našim, nie tým idiotom od vás. Zdvihnite ho,” uhasil ohorok do stola. „Vlastnou hlúposťou si vyskočil hrobárovi z lopaty. Avšak niekam musíš a domov to nebude.“

„Zoberme ho so sebou,” povedal Notor. „Auto jedného naviac uvezie.“

„Kto si ho vezme na stehná, ak nájdeme Porsche? Keď nás chytia policajti, ja tú pokutu platiť nebudem.“

„Buď už chvíľu ticho, ty vôl,” odsekol kapitán Marunovi. „Dobre, zoberieme ho. Notor, máš mladého na starosti. Keby sa niečo stalo, poznáte dril. Ideme.“

V Notorovom podpazuší Vitalij krivkal ulicou pokrytou gučami optických káblov. Diery po bombách obchádzali oblúkom, aby ich nestiahli k špine zachytenej na dne.

„Sokol, Marun, ľavá strana. Vy dvaja so mnou. Neverím, že nás ten čečenský bastard spustil z hľadáčika.“

Autám okolo chodníka chýbali okná, kolesá alebo oboje. V horších prípadoch vykúkala kapota spod zlomeného stĺpu. Postupovali pomaly, otvárajúc jednu garáž za druhou. Bez úspechu prehadzovali kanistre a krabice s karburátormi. 

Práve vychádzali spod strechy, keď nebo preťal bzukot. Notor Vitalija stiahol naspäť a pustil, až dron preletel.

„Svinstvo tieto drony,” odvetil kapitán. „Za chvíľu sa namiesto poriadnej vojny budeme hrať na tabletoch.”

Napriek pokoju predmestia nakračovali ostražitejšie než predtým a minimalizovali čas strávený pomedzi domami.

„Prepáč, ak som priveľmi zatlačil,” povedal Notor, keď pomáhal Vitalijovi cez múrik. „Nemám s tým veľa praxe. Cítiš sa okej?“ 

„Som v pohode. Si tu tiež nový?“

„Hm… Dá sa tak povedať. Komplikovaný život,” usmial sa. 

„To sme dvaja.”

„Naverbovali ma rovno po škole. O Wagnerovcoch som sa dozvedel od kamaráta. Ponúkali dobré peniaze a vraj vedia zariadiť, aby sa mi započítala služba do praxe namiesto rezidentského.”

„Naozaj?”

„Nemám šajn. Ale boli presvedčiví. A platiť platia, koľko sľúbili. Len tá robota je… náročná, ako si si asi všimol. Moju prvú čatu rozprášili za Charkovom. Druhú pri Kramatorsku, aj keď tam sme nedostali až tak veľa zranených. Stihli ľudí stiahnuť včas. Počul si už o Murzovi?“

„Nestraš ho. Má toho aj tak dosť,” vložil sa do debaty kapitán. „Nepotrebujeme, aby nás v noci vystrieľal. Videli ste Olovenú vestu?“

„Čo to je?“

„Film. Nekončí sa dobre. Ako všetko v živote.“

„Max, pst. Poďte sem,“ zvolal Sokol z druhej strany ulice.

Prebehli k dvojposchodovému domu. Spod garážových dverí sa ťahal prúd červenej. Kapitán prstami odgestikuloval plán. Vitalij nič nepochopil, no ostatní prikývli a po špičkách prekontrolovali pozemok. Okolie vyzeralo pusté, tak si pripravili samopaly a vykopli dvere.

„Čisté. Poďte.“

Vitalij na chvoste formácie zabudol, že im ide o krk a sledoval družinu ako video z internetu. Sokol otvorili prechod do garáže. Naplo ho a nadýchol sa cez bundu. 

„To smrdí jak moja stará po robote,“ povedal Marun. 

„Mŕtvola?“ 

„Mhm.”

„Nehneval by som sa, keby nás občas čakala basa pív so zapnutým hokejom. No čo, niekto musí obrábať aj Marunovu starú,“ sykol Max a zasvietil do tmy. „Vypadá čisté. Dávajte pozor na pasce. V Mariupole používali nylón, tenký ako vlas. Chlapom zberali nohy po roli.“ 

Sklonený otočil vypínačom. Nič sa nestalo. Vopchal si baterku do úst a prehmatával chodbu. Spoza regálov vyzerala garáž prázdna. Nasledovali kapitána dolu schodmi. Lúč svetla objasnil kruh z vetvičiek a suchého lístia. 

Po obvode stáli sviečky s naškriabanými symbolmi. Krv stekajúca ulicou patrila blonďavému dievčaťu. Ležalo medzi sviečkami v ľanových šatôčkach, ruky rozrezané od zápästia po lakeť, rovnako ako hrdlo. Medzi prstami zvierala nôž obtočený gučou vlastných vlasov. 

K Maxovi pristúpil zvyšok skupiny. Notor sa prežehnal a utrel si vreckovkou čelo.

„Ale chuj. Nehovorte mi, že zase. Oni fakt urobia hocičo.“

„Divíš sa im?“ odpovedal Notor Marunovi.

„Dobre nechutné.“ 

Muž s tetovaním si kľakol a zasvietil dievčine na brucho. Šaty mala okolo bokov priesvitné. Šliapol do mláky a hlavňou nadvihol sukničku. 

„Hehé, naostro.“

„Ty si sa fakt zastavil vo vývoji. Keby bola trochu teplá, by si si aj vyhonil.“

„Možno. Čo kukáte? Má už občianku? Má. Snáď.“

Zasychajúca krv sa mu z podrážky ťahala čoby žuvačka, takže topánka každým krokom mľaskala.

„Pánboh ťa chráň značiť, kade pôjdeme. Hneď si ju očisti. Ostatní, pozrite sa, či nenájdeme niečo použiteľné. Ak potečie voda, doplníme si čutory. Počkajte, stoj!“

Max prechádzal baterkou okolo lístia. Prach odrážal priveľa šľapají, zdanlivo chodiacich v kruhu. 

„Oni tancovali?“

„Stálo tu aspoň desať ľudí. Možno viac,“ očakával Sokol s pripraveným samopalom rozkazy.

„Jebeme zásoby. Von rovnakou cestou. Ty nekukaj a očisti si tú botu,“ pleskol Max Maruna.

Vitalij sa sklonil k odkrvenej tvári. Výraz pokoja nepoškvrnila jediná vráska. Prázdne očné jamky sledovali pavučiny na plafóne.

Prítmím zarapotal kolovrat. Chlapec sa strhol, no videl len harampádie. Pozrel naspäť a…

Modrá a bledozelená dúhovka sa naňho otočili. Fialové pery sa pohybovali v uspávanke. 

„Vitalij, vstávaj. Musíme ísť,“ šepol Notor a potiahol ho k východu.

„Tie oči.“

„Hej, vidím - nemá. Hnus.“

Vyplazili sa na čerstvý vzduch, no Vitalijovi zostalo nevoľno. Spievala mu, rovnako ako Kličkovi. Šelest kolovratu nepoľavil, až pokým neprešli do vedľajšej dediny o štvrť hodinu neskôr.

Vedel, aký osud ho na Ukrajine čaká. Netušil však, koľko zostáva času. Starena usilovne pracovala na novej prikrývke a Vitalij sa musel dostať čo najďalej, aby pod ňou neskončil.