Zajtrajšie vydanie (Ep. 1): Nemožný nekrológ
Čerstvo rozvedený kuriér nenávidí svoj život. Keď však v novinách objaví vlastný nekrológ, prestane mu byť všetko jedno.
Radšej príbehy počúvaš? Žiadny problém - audiodráma na teba už čaká!
To ráno začalo príliš normálne. Až na budík, ktorý v noci stopercentne zapol. Teraz mu však ručičky kričali do ksichtu, ako hrozne meškal.
Ďalší úžasný deň, keď ho šťastie nechalo v prachu. Hodil na seba pracovný mundúr, uvážil, že by bundu mohol vyprať a vybehol si kúpiť niečo pod zub.
Turek na rohu mal tie croissanty opäť zosušené. Rovnako ako včera, predvčerom a v pondelok. Ondrej sa pýtal sám seba, prečo stále chodí práve do tejto pekárne. Odkedy sa prisťahoval, vyrástli po ulici ďalšie dve a Turek croissanty aj tak pravdepodobne kupoval v Lidli.
„Zdravíčko, pán Turek."
„Dobrý deň, pán Lysek. Už som sa bál, že neprídete. Ak odbije pol siedmej a vás nie je, značí to nedobrý deň. Taká je pravda, nesmejte sa,” povedal a roztriasol papierové vrecko. „Akurát som vytiahol čerstvé. Rovno pre vás, pozrite."
„Vyzerajú chrumkavo."
„Veru sú. Prosím, tu máte dva. A espresso bez cukru, viem. Natálka, urobíš pánovi Lyskovi kávu?"
„Hneď."
„Šikovné dievča," naklonil sa nad pult a stíšil hlas. „Rada vás obsluhuje. Zrovna včera o vás rozprávala. Naozaj. Veľmi šikovné dievča, naša Natálka."
„Veru šikovná," usmial sa na majiteľa. „Musíte byť hrdí."
„Ako moriaci. Je mi záhadou, prečo doteraz nezavadila o svojho vyvoleného. Veď viete - niekomu sa nepodarí, niekedy veci nevyjdú, človek zostane sám... Nie je dobre byť sám, že?"
Dievča prinieslo kávu a ukázalo na plastové viečka za pokladňou.
„Druhý rad je veľkosť na tento pohárik."
„Ja viem, ďakujem vám."
„Ale, pán Lysek, aké vykanie. Našej Natálke môžete tykať. Veď je len o pár rokov mladšia než vy."
„Tato, ty čo zase kombinuješ?"
„Nevolala ťa mama z kuchyne? Huš," odohnal ju Turek. „Ako som povedal, šikovná."
„Ďakujem pekne za raňajky, musím utekať. Zaspal som a meškania v sklade odmeňujú rákoskou."
Pekár sa zasmial, až ho chytil kašeľ.
„Ten je dobrý. Päť eur, poprosím."
„Ešte jeden Presburgský denník.”
„Ojoj, ako som mohol zabudnúť. Nechal som ich v krabici vzadu, ospravedlňujem sa,” zakričal, než sa opäť vynoril spoza korálkového závesu. „Prosím pekne. Smiem ponúknuť ešte žuvačky? Dostali sme nové, z Rakúska. Inde také nedostanete. Hodia sa do auta, chuť vydrží celý deň.”
„Na dnes ešte mám. Možno zajtra.”
„Beriem vás za slovo. Takže s denníkom šesť.”
Vytiahol peňaženku a z centoviek poskladal necelé štyri eurá. Darmo hľadal väčšie bankovky.
„Ešte ste nezdražovali?"
„Pre vás až od budúceho týždňa."
„Budem vám to musieť dať kartou. Snáď prejde.”
Pípol plast so zbytkom úspor o terminál.
„Služobník,” nadvihol si Turek čapicu, keď platbu schválilo. „Pekný deň vám prajem."
„Aj vám. Tak do zajtra."
Ondrej zacinkal zvončekom a vydýchol si, až keď sa dvere zabuchli. Pobehnúc k dodávke sa napil kávy - Natálka nesklamala. Ekrazit je slabé slovo.
Položil si raňajky na kapotu a hľadal kľúče od auta. Snáď ich nestratil, ako minule telefón. Navyše treba do konca mesiaca zaplatiť ďalšiu splátku hypotéky. Načo si ju on, blb, bral?
Celý život sa mu od rozvodu leje do kanála a tá prekliata ženská rozpráva o nájdení si kamarátov. Možno by ho prichýlila do bývalého bytu…
Dupol nohou a odpil dúšok ekrazitu. Musí starú fázu života odfakliť poriadnymi nožnicami, nemá viac dvadsať.
Kľúče určite nechal pri botníku. Vtisol si do úst polovicu croissantu a zvyšok nechal s novinami na kapote. Ako vletel do činžiaku, vyfackal dverami suseda.
„Matka svätá, neublížil som vám?”
„Ránko, sused. Máte dobrý rozmach, musím uznať. Nehrali ste americký futbal?”
„Iba ten slovenský. Manželka… Exmanželka ma donútila skončiť, lebo nestačilo na dovolenky. Koho to vidím - Radka!” kľakol si pred dievčatko, ktoré schádzalo zo schodov. „Idete s ocinkom do škôlky?”
„Dobrý deň,” odpovedala a začervenala sa, keď ju pošteklil po líci.
„Do škôlky mi ju pred ôsmou nezoberú. Staršia má v Bystrici olympiádu, tak ju musím zaviezť na autobus. Žena sa z nočnej vráti až za hodinu a medzitým Radku nemôžem nechať samú.”
„Keby bolo treba, povedzte a zoberiem si pol dňa voľno.”
„Netárajte. Radka sa rada vozí autom a tú polhodinku s ňou pred škôlkou postojím.”
„Anetke ide škola? Z čoho má olympiádu?”
„Z angličtiny. Je najlepšia v kraji a teraz ide na celoslovenskú.”
Spoza otvorených dverí vyšla druhá dcéra, dlhé vlasy zapletené do copu a tvár farby vápna. Sledovala si špičky tenisiek a neregistrovala ani jedného z dospelých.
„Musíte byť hrdí. Také šikovné deti.”
„Si píšte. Anetka, ako sa povie pánovi Lyskovi?”
Nereagovala, tak jej otec položil dlaň na rameno. Oči jej vystrelili prekvapením.
„Dobrý deň,” vyletelo z nej.
„Dobrý, dobrý. Neboj sa, kľud. Viem, ako sa cítiš. Sucho v ústach. Hrianka od raňajok akoby nezišla dolu krkom. Z hlavy vypadávajú úplné základy - ani stavanie nohy pred nohu nedáva zmysel, že? Nie si sama. V jednom momente sme sa tak cítili ja, tvoj ocko aj pani učiteľka. Garantujem, že sa každej jednej zo spolužiačiek, ktoré s tebou súťažia, trasú kolená.”
Pozerala naňho, oči naspäť v prítomnosti.
„Veru. Treba nervozitu zdrapiť pod krk. Je úžasný sluha, ale hrozný pán. Poradím ti, čo som robil pred každým zápasom. Treba zavrieť oči, hlboký nádych. Teraz pomaly vydýchnuť. No, skús to so mnou.”
Dýchali spolu. Mladšia sa pridala.
„Teraz si poskáčeme. Najprv na jednej nohe, takto. Teraz na ľavej. No? Hop, hop. Môžeš pridať aj ruky, ak tiež cítiš tú divokú odvahu.”
Dievčatá sa začali smiať a poskakovali pred poštovými schránkami. Samotný sused mal problém nepridať sa.
„Teraz vyskočíme a vytrasieme z hlavy nervy, ktoré škodia.”
Dupli nohami, až sa úder trikrát vrátil ozvenou.
„Pekne. Cítiš sa lepšie?”
Anetka prikývla a napravila si vetrovku.
„Pamätaj - stres je v našej hlave. Vieš, že si najlepšia a ostatní sa boja. Prídeš do Bystrice a zbúraš im školu. Učiteľky budú čumieť.”
Sused pohladil staršiu dcéru po tvári, do ktorej sa vrátila štipka farby.
„Koľko máte detí vy?”
„Bohužiaľ nám deti nevyšli. S exmanželkou.”
„Prepáčte, nechcel som zarývať do živého.”
„Ha, ten sen dávno zomrel. Často sme sa o téme potomstva hádali. Žena zastávala iný názor a… vzťah stroskotal. Nechajme minulosť minulosťou. Vašu nadanú dievčinu čakajú spolužiaci s pani učiteľkou.”
„Áno, utekáme. Príďte niekedy na pivko.”
„Zaručene. Dohodneme sa.”
„Tak zatiaľ.”
„Dovidenia,” zakývala mu Radka.
Zakýval jej naspäť a povedal: „Prajem úžasný deň v škôlke. A tebe veľa šťastia, Anetka. Hocikedy pocítiš motýle v bruchu - nádych, výdych.”
Dievča opäť nevnímalo. Kývnutím hlavy Ondrej zastavil suseda od napomenutia dcéry.
Schody bral po dvoch, ľahšie než obvykle. Dokonca sa zasmial nad spomienkami zvracania pred každým zápasom. Ten rituál trval, pokiaľ Slovan nezavolal s ponukou. Prešlo len trinásť rokov, dva mesiace a desať dní, a spomienky vybledli ako v televíznom dokumente.
Čuduj sa svete, kľúč s logom Citroenu ležal pod kabátmi. Schmatol ho a utekal nadol, keď zase zavyl ten hlúpy pes. Nestačil celý včerajší večer, keď susedia nad ním odišli do kina. Nestačilo, že im nechával lístočky na dverách. Oni si zamknú zlatého retrívera v jednoizbovom byte a zvyšok paneláku si môže užiť päťhodinovú symfóniu. Ešte raz ho odignorujú, tak sa, prisámbohu, odsťahuje na Muránsku planinu.
Rozstrelil vstupné dvere a zamračil sa na noviny pod kolesom dodávky. Predné strany pili vodu z jedinej mláky v Bratislave. Rubriku za rubrikou oplakával zvyšky svojho Presburgského denníku, keď mu oči padli na smútočné oznámenia.
Zo stránky naňho pozerala vlastná fotka. Nápis hlásil: „S hlbokým žiaľom oznamujeme všetkým priateľom a známym, že nás vo veku nedožitých 36 rokov navždy opustil Ondrej Lysek. Posledná rozlúčka sa uskutoční v úzkom kruhu rodiny. Ďakujeme za tichú spomienku.”
Bez zdvihnutia pohľadu odomkol auto a nastúpil. Než v šoku skontroloval, že má stále dve nohy, dve ruky a bijúce srdce, naštartoval bez vyradenia rýchlosti. Citroen poskočil a zdochol, hádžuc zvyšok raňajok na chodník. Ondrej však na croissant s kávou zabudol a listoval denníkom v love po e-maile šéfredaktora. Keď ho nenašiel, preniesol hľadanie na Google.
Takto si z človeka robiť žarty. Má zmysel vôbec písať? Čo ak má naozaj len do zajtra?
Zasmial sa nad myšlienkou a vyhľadal adresu vydavateľstva novín, ktoré ho manže… exmanželka nútila každé ráno kupovať. Ventúrska 22, vedľa Univerzitnej knižnice. Stopro dostane zopár zásielok okolo Hviezdoslavka alebo Obchodnej. Pekne im zaklope na dvere a povie rovno do očí, kam si môžu podobné srandičky strčiť.
Zošliapol plyn a na najbližších semaforoch našiel v telefóne kontakt nazvaný ‚Miláčik’. Chcel ho už viackrát vymazať, ale nikdy nenašiel dosť času. Klikol na fotku z posledného Silvestra v Dolomitoch a prichytil si telefón ramenom.
„Nemôžeš mi volať tri razy do týždňa, Ondrejko. Sme rozvedení, pamätáš?” ozvalo sa.
„Pekný deň aj tebe.”
„Neurážaj sa hneď. Podaktorí sa chcú pohnúť ďalej. Predstav si, že by som ležala v posteli s chlapom.”
Dych mu oťažel. Precitol, až keď autá za ním trúbili.
„Haló?”
„Prečo by som si to mal predstavovať? Sme predsa dvaja dospelí ľudia. Rozvedení, ako si povedala. Druhý chlap je tvoja vec. Mne nemá prečo vadiť.”
Krátko, utrápene sa zasmiala.
„Stalo sa niečo alebo si len chcel počuť môj hlas?”
„Máš podozrivo žartovnú náladu. Áno, zasmial som sa. Teraz čakám, odkiaľ na mňa vyskočí ďalší špás.”
„Nechápem.”
„Si zlá klamárka. To mám na tebe najradšej.”
„Máš skôr päť sekúnd, než položím telefón.”
„Nehraj sa, že si nenapísala hento smútočné oznámenie ty. Musela ti prank navrhnúť jedna z tvojich moderných kamarátok. Otravuje ťa bývalý? Napíš do novín, že zomrel a spláchneš mu ego ešte hlbšie do hajzla. Ha, ha, ha, sranda.”
Strhol volant, lebo si uvedomil, že zabudol zatočiť. Autu vedľa zapískali pneumatiky a cez dvoje sklá počul nadávky súdruha vodiča.
„Nebuď vulgárny. Si na omyle, pokiaľ veríš, že by som ti bola schopná urobiť niečo také. Pochop konečne, že ťa nemám záujem trápiť. Chcem len normálne žiť. S mužom, ktorý rešpektuje moje priority.”
„Ja rešpektujem tvoje priority. Vždy som hovoril, že…”
„Neunúvaj sa. Podobných vecí sme si predsa vyrozprávali dosť u psychológa.”
„Premárnený čas celé…”
„Áno, s tvojím prístupom premárnený. Lenže taká múdra som vtedy nebola.”
Naprázdno preglgol. Mal sucho v ústach.
„Dovoľ mi radu. Sama chcem, aby si našiel šťastie.”
„Jedna vec by ma urobila šťastným.”
„Tá vec nahlodávajúca ti srdiečko nie je láska, ale osamelosť. A ona telefonátmi ani sebapohŕdaním neodíde, ver mi. Potrebuješ sociálny kontakt. Občas si vyjsť za známymi. Porozprávať sa, stretnúť nových ľudí. Možno si aj v miere vypiť.”
„Ja si nepotrebujem vychádzať.”
„Ale potrebuješ. Mal si predsa Františka. Gaba. Zavolaj ich na pivo. Prejdeš na nové myšlienky.”
„Gabo maká v Nemecku a František je namyslený idiot. Odkedy som ho zobral na futbal, mi nezavolal.”
„Možno nemal čas.”
„Možno o mňa nemá záujem a tým pádom oňho nemám záujem ani ja. Koniec debaty.”
„V poriadku.”
„Nie, počkaj ešte, nezavesuj,” vyhŕkol. „Nenapadá ti, kto mohol poslať ten nekrológ do novín?”
„Do ktorých?”
„Presburák.”
Chvíľu mu v uchu hralo statické ticho, než odpovedala: „Možno kolega z práce. Hovoril si, že si zo seba občas uťahujete.”
„Nie takýmito brutusmi.”
„Garantujem ti, že ja ani moje moderné kamarátky do Presburáku nepísali. S tým príjemným pocitom ťa zanechám, lebo mi volá klientka. Maj príjemný deň.”
„Čau,” zložil, než slovo dopovedal.
Ženská prekliata. S čertom zle, bez čerta ešte horšie - konečne začínal chápať hĺbku otcových slov.
V redakcii denníka sa Ondrejovi ospravedlnia - avšak za chybu, s ktorou nikdy nepočítal!