Svet zajtrajška (1/2): Zakopnutie
Arogantný riaditeľ technologického startupu plánuje novým AI algoritmom predávať súkromie ľudí. Zabudol však, že dáta nepoznajú zľutovanie.
Radšej príbehy počúvaš? Žiadny problém - audiokniha na teba už čaká!
Dvere sa automaticky otvorili, čo zosilnilo buchot dažďa po átriu. Max si prechytil vrecká s kávou, utierajúc mokasíny do rohože Nivy Tower - už, bohužiaľ, iba druhej najvyššej budovy Slovenska a druhé miesta sú pre lúzrov. Keď na jar uzavrú nové kolo financovania, kanceláriu presťahuje. Večer si cez ChatGPT nájde miestečko hodné tých päťdesiatich miliónov z Kalifornie. Možno dovtedy dostane aj vyznamenanie od prezidenta a ponúknu mu čestné miesto… hm, napríklad v Grasalkovičovom paláci?
Pred turniketmi si prehmatal vačky. Vstupná karta nikde. Prečo ešte nikto nevymyslel appku na doručovanie zrnkovej kávy a núti ho volať si Uber do pražiarne? Jeden kuriér by dokázal obehnúť viacero podnikov. S trochou optimalizácie sa dajú náklady stlačiť pod euro na objednávku. Dáta by mohli využívať v Datalytics a ich AI engine vytvorí predpoklady objednávok s plánmi trás. To by mohlo fungovať ako nový startup, ha? Prebehne biznisový plán s chatbotom po omrknutí kanclov.
Akurát teraz stojí tu, uväznený turniketom, a recepčná naňho kuká. Asi rada plytvá časom ľudí, ktorí sa narodili s viac než jednou hemisférou. Tá blondínka, Iveta, je určite na obednej pauze. Je skôr, aby stihla večeru pred fitkom. Sexy a praktická nebýva obvyklá kombinácia. Musí ju konečne osloviť a vyhovoriť jej to zmenšenie ceckov.
„Haló. Otvoríte mi?”
Otočil sa a zakopol o okraj pultu.
„Treba načítať vstupnú kartu,” odpovedala dievčina, keď zadusila chichot. „Do akej firmy nesiete zásielku?”
„Do akej firmy nesiem zásielku? Máme tu prenajatý office už dva roky.”
„Ojoj, prepáčte, nepoznala som vás. Nový účes?”
„Áno, zmoknutý pes. Verím, že vy máte čas…” zaostril na pripnutú menovku, „Anetka, ale mne utekajú peniaze. Mohli by ste mi otvoriť ten turniket? A prečo nemáte celý systém na kamery? Face recognition je pichnutý v každom zadku a Slovensko zostáva v dobe kamennej. Ale veď sú Nivy druhé, nemal som viac očakávať.”
„Upokojte sa, pane. V každej budove dodržujeme štandardný bezpečnostný protokol. Mohli by ste mi, prosím, podať občiansky preukaz? Načítam ho do systému a dám vám náhradnú kartičku. Po práci ju môžete odložiť tamto…”
„Nemám občianku - bol som si kúpiť kávu. Preboha, moje meno je Max Petrovský, CEO Datalytics Solutions. Vidíte tu logo?” strčil ukazovák do rozpisu na stene. „Dvadsiatedeviate poschodie. Rodné číslo nula-jeden-nula-šesť-tri-nula lomené… Ehm… Tri-niečo-niečo. Chcete ma nahor odprevadiť ako malé decko?”
„Môžem zavolať recepciu Datalytics Solutions, aby vás vyzdvihli.”
„Tak prosím,” prikývol a masírujúc si čelo zasadol na pohovku. „Že štandardný protokol. Buzerácia neandrtálcami. Protokoly majú ľuďom vylepšovať život a nie znižovať efektivitu. Kto by sem chodil, ha?”
„Nikto mi to u vás neberie.”
„Dajte tú náhradnú kartu, lebo zavolám HB Reavisu a poletíte aj s vašimi nevkusnými gélovými nechtami, Anetka.”
Dievčina, nie oveľa staršia od neho, sa obzrela po prázdnom kresle kolegyne. Preglgla pri pohľade na plaziacu sa minútovú ručičku.
„V poriadku, netreba krik. Registrujem návštevnícku kartu Maxovi Petrovskému. Len ak by ste mi ju večer vrátili, prosím.”
„Bude mi potešením,” sykol Max a vytrhol jej kartičku z prstov.
„Aby som nezabudla - volal pán Holý z kriminálky. Pýtal sa na vás. Nechcel povedať, o čo ide.”
„Vypusťte z hlavy. Robili sme spolu prísne tajný projekt.”
„Aký?”
„Keby som odhalil viac, musel by som vás zabiť.”
Prešiel cez turnikety a kým čakal na výťah, zahundral: „Max jeden, neschopná recepčná nula. Hej, Gemini, čo sa deje vo svete a zlepší sa zajtra počasie?”
„Tu sú hlavné správy a udalosti vo svete z posledných pár dní,” odpovedal hlas zo smartfónu. Doteraz Maxa neprestalo fascinovať, ako ďaleko sa text-to-speech posunul, odkedy robil bakalárku. Ťahali ho aj na magistra, no on povedal svoje áno výnimočnosti. „Rusko podniklo útok navádzanými bombami na Charkov, čo malo za následok zranenia a výpadky elektriny pre tisíce ľudí. Americká centrálna banka oznámila dlhoočakávané znižovanie úrokových sadzieb. Z pásma Gazy hlásia blokovanie humanitárnej pomoci, kvôli ktorým hladujú státisíce obetí.”
„Hrozné veci sa dejú v dnešnom svete. Úplne neprípustné, koľko si dovoľujú tí…”
„Zajtra má byť okolo dvadsať stupňov celzia a slnečno.”
„Konečne! Mám squash o siedmej či sedem tridsať?” pretrel si fúziky pod nosom. Asistent nereagoval. „Haló, Gemini, mám squash o siedmej či sedem tridsať?”
„V kalendári ho vidím zaznačený zajtra o devätnástej hodine.”
Výťahové dvere sa otvorili.
„Super, stihnem čínštinu.”
„Nehovoril si, že nemáš toho lektora rád?” ozvala sa Terka, jeho riaditeľka pre ochranu súkromia a ostatných právnych sračiek. Nechápal, prečo odmietla mať ten názov aj v zmluve.
„Zlý lektor je lepší než žiaden lektor. Ale hľadám lepšieho, lebo mi plebejec odmietol hodiny o desiatej večer.”
„Našla ti umelá inteligencia lepších kandidátov alebo ťa efektívne učí sama?”
Odomkla dvere kancelárie a nechala šéfa prejsť.
„Funguje úžasne a mala by si ju viac používať tiež. Rozmýšľam, že pridám požiadavku o používaní AI do firemných predpisov. Komu sa nepáči, tu sú dvere. Tie oddeľujú slovenskú dobu kamennú od vzrušujúceho sveta zajtrajška.”
Kráčali okolo tuctu stolov, za ktorými pracovali programátori oddelení slúchadlami. Jeden im zamával. Max nonšalantne zdvihol ruku.
„S tým môžeme mať, mimo iného, zopár GDPR problémov,” odpovedala Terézia. „Ahoj, Štefko.”
„Presne preto som si ťa najal - riešenie podobných sračiek. Už v škole som vedel, že si najlepšia a plne verím, že tieto hlúposti dokážeme obísť. Teraz prepáč, mám standup s produkťákmi. Štefan, mohol by si dnes pracovať z recepcie?”
„Prečo?”
„Zavádzam novú rotáciu, pokiaľ trubku zdola nenaučím, komu u nás volať.”
„Ok…?”
Max naňho zdvihol palec.
„Chceš, aby sme ťa pozvali na dnešný míting s polišmi?” opýtal sa Števo. „Zneli, akoby z nás plánovali pri dlhodobom prenájme žmýkať maržu.”
„Prečo o tom počujem až teraz, sakra?”
„Klaudia ti ráno poslala e-mail.”
„Buzeranti…” otáčal si sáčok v rukách a kávové zrná hrkotali po kancelárii. „Zavolám mu ešte dnes. Snáď nebudú pýtať nad pol milióna… Dobre, dobre. Pošli mi pozvánku. Na kedy sú dohodnutí?”
„Teraz je pol druhej… Za hodinu.”
Max prevrátil oči a bez odpovede pokračoval kuchynkou s Teréziou v pätách. Vytiahol mlynček a nasypal doň kávu. Ignoroval zopár zrniek, ktoré cinkali stolom.
„Nezabudol si náhodou na zasadnutie predstavenstva?”
„Dnes?”
„Začíname o päť minút, drahý môj. Sú nažhavení. Dokonca som zachytila útržok debaty o nočných kluboch po našej strane Dunaja,” otvorila poličku a vytiahla pohár.
„Úplne som zabudol.”
„To sa stáva, keď prepustíš sekretárku. AI ti meeting nepripomenulo?”
Vystrel na kolegyňu ukazovák, no nič nepovedal a skočil do svojej kancelárie.
„Stoj a modli sa. Hneď som tam,” zakričal spoza dverí.
„Ani by mi nenapadlo,” napustila si vodu z dávkovača. „Prečítal si si môj report ohľadne screenscrapingu osobných údajov zo sociálnych sietí a registrov?”
„Načo?”
„Pre ten pilot prediktívneho modelu kriminálky. Rada by som sa o ňom počas mítingu pobavila. Našla som pár problémov.”
„Hneď ho nahrám do asistenta, sekundičku.”
Terka sa párkrát zhlboka nadýchla a otrávenie hasila ionizovanou vodou, než sa Max objavil s MacBookom pod pažou.
„Zas si nestihnem urobiť kávu,” prešiel okolo nej. Musela pobehnúť, aby so šéfom udržala krok. „Šľak aby to opálil.”
„Odkedy piješ kávu?”
„V Red Bulle je priveľa cukru.”
„Myslím si, že cukor je vedľajší problém, keď ich piješ šesť za deň. Radila by som ti trošku spomaliť, Max.”
„Čo ty si, moja matka?”
„Nie, starostlivá kamarátka.”
„Ďakujem za starosť, ale povedz mi - koľko spomalených milionárov poznáš? Ha?”
„Popravde, veľa milionárov nepoznám.”
„Tam môže byť ešte iná chyba. Bez mindsetu vysokého výkonu vo svete neuspeješ. Taká jest dnešná lekcia, drahá. Máš ju zdarma,” našpúlil pery, než vstúpili do zasadačky.
Kým Max predstavenstvu odhaľuje silu nového AI modelu v špehovaní ľudí, vidí polícajné autá parkujúce pred budovou. Netuší však, že neprichádzajú na míting.