Kalvária jedného muža (1/5): Plán pomsty

Streda

“Ján!”

Čo zase chce? 

“Jano, kde si?!” 

Skúste moju šéfovú odradiť. Kobra 11 v sukni a popolníkoch.

“Tu, Marika,” stlačil som tlačidlo s nápisom ‘Lungo’. 

Vyčesaná hlava vykukla spoza steny, mávajúc štósom papierov.  

“Toto treba do konca týždňa prerobiť, rozumieš mi?” 

Rozumiem - znovu sviatočná nálada. 

Kávovar zapípal, ponúkajúc novú možnosť otočiť sa rýchlokvasenej riaditeľke spotrebiteľských úverov chrbtom. Škrípanie Marikiných zubov sálalo na metre a pre uši degenerátov môjho typu neexistovalo príjemnejšieho zvuku. 

“Ako si to predstavuješ, Jano? Ha? Pošleš mi túto kopu nezmyslov namiesto ročného reportu deň pred meetingom s boardom a čakáš, že sa poďakujem?” vtisla sa s tvárou medzi mňa a kuchynskú linku. 

Tuším sa jej popri tej dramatickej pauze parilo z uší. Ohohó, balancujeme na hrane. 

“Ďakujem pekne, veru.”

“Čo sa ti na tej kope nezmyslov nepáči tentoraz?” 

Odkedy ju povýšili, znižovala sa mi sračkotolerancia exponenciálnym radom. Hlavne posledný mesiac sa chovala otravnejšie než obvykle a akože zabúdala odpovedať na e-maily. 

“Vidíš tie nadpisy? Dva rôzne fonty. Sme v roku 2018 a WordArt nie je cool. Alebo štruktúra samotného dokumentu - uvedieš problémy až po vysvetlení riešení. Navyše s kopou irelevantných dát. To ani nespomínam pridávanie neviem akých smajlíkov do slidov pre predstavenstvo,” hodila vytlačenú prezentáciu na stôl. 

“Hm, a predsa si to spomenula…”

Začínal som pochybovať, že dokáže slová čítať v správnom poradí. 

Vo vačku mi zazvonil telefón. Sestra. Schválne, či aj ona trpí pod nesprávnou hviezdou. Zrušil som hovor a usmial sa Marikinej gestikulácii.

Nalejme si čistého vína. Nie som bohvieaký pracovník, ale dokážem posúdiť, že si drahá Marička povýšenie nezaslúžila. Hodná bola nakopania presne tam, kam sa posledných päť kvartálov cpala predstavenstvu. Ostatní roky drieme na analytických pozíciách a panička si za dve letá prebehne trištvrte hierarchie. Narodila sa taká alebo je Maybelline? 

Prdlajs. Zlé odhady idú na mňa, dobré na šéfovú. Za výkon oddelenia nemôžu nízke úrokové sadzby a expanzia ekonomiky, ale jej vodcovské schopnosti. A tak spolu s prémiami zhrabne naša vyčesaná trúba aj zopár povýšení. Korporátny život. Stačí už len fľusnúť a vyleštiť.

“Prepáč, to som prehnala. Otázka nie je, čo sa mne nepáči,” kývala hlavou svojim arogantným spôsobom. “Ale ako si ten report odflákol. Sme na jednej lodi a teraz viac než inokedy potrebujem spoľahlivú robotu. Prepáč, ale nezostáva mi kapacita kontrolovať Powerpointy. Aj keby som vás rada koučovala. Smiem ťa požiadať, aby si tú prezentáciu prerobil? Ihneď - žiadne výhovorky, lebo na ne nemáme čas.”

Pred zahnutím za roh sa zastavila: “Pokiaľ neukážeme vedeniu svoju hodnotu, pri najbližšom reorgu nás pošlú na infolinku. Rozumieš?”

“Ja, Herr General.” 

S pokazeným zvyškom dňa som sa odšuchtal za počítač a popri písaní SQL kódu sníval o pravdepodobnostiach fatálnych pracovných úrazov.

Byt som odomykal až po deviatej večer. Preliačina vo dverách sa stále sama neopravila, no aspoň som si na ňu za posledných päť rokov zvykol.

Dojedol som špagety z predvčerajška a nalial si pohár koly s rumom, ktorá ľuďom oddávna pomáhala kvasiť nad životným nešťastím. Aspoň počasie mi držalo rozum nad hladinou kolapsu. 

Tohtoročné leto kvitlo do krásy každým dňom. Nie príliš dotieravé horko, osviežujúci vetrík. Ideálne pre večerné vychádzky a bozkávanie sa na lavičkách. Navyše šlo stále vidieť vyhasínajúce lúče za obzorom. Oprel som si lakte o zábradlie balkónu v pokuse odletieť do krajiny zabudnutia. 

Takto nádherne je na Maledivách celý rok. A mňa môj bratislavský byt za dva mesiace donúti pekne-krásne skloniť hlavu pred rannými mrazmi. Prečo som v mladosti nezačal podnikať, kým som ešte vydržal trsať do rána? Celé tie stratené roky by som makal na seba a v štyridsiatke odtancoval do dôchodku.

Život na sídlisku zmizol a vedomie sa kochalo trblietavými vlnkami na pláži v Karibiku. Koktejl donesie služobníctvo na lusknutie prstov. Zmrzlinový bar dopĺňajú dňom i nocou. Telefónny signál pod jednu paličku.

Akurát by som nemohol byť kretén.

Deti ulice bez oddychu ždímali posledné dni prázdnin. Toľká bezstarostnosť. Voľnosť. Perspektíva do budúcnosti. Netlačí ich stredný vek poprášený neúspechmi. Žiadna šťanda im nekradne šancu posunúť sa v živote. 

Minútu po minúte zahalila sídlisko žiara lámp. Smiech prestal rezonovať ulicou, ľudia sa stiahli do nôr. Nadišiel čas, aby som dnešný boj vzdal tiež. Než som zatvoril balkónové dvere, ozvalo sa z temnoty medzi panelákmi sotva počuteľné vŕzganie. 

Niekto by si mal naolejovať bicykel. Možno oprášim aj ja starý Kellys a vyčistím si hlavu pri Neziderskom jazere. Marika snáď nestihla natiahnuť chápadlá až po Rakúsko. 

So zvyškom cuba libre som zamieril do kúpeľne. 

Ležal som na okraji postele. Z prikrývky sálalo teplo, tak som ju švihol k zemi. Vrtením sa nespavosť vtierala hlbšie do kostí, no správna poloha zakaždým unikla.

Ulízaná krava…

Pokoj, nadávanie nepomôže. Treba zobrať osud do vlastných rúk. Predstavenstvo zistí, že s ňou na palube oddelenie nefunguje. Stačí problém názorne ukázať. Trošičku popchnúť pani náhodu.

Telom mi rezonovala vlna vzrušenia. Pár minút som kočíroval myšlienky, než pozliepali mozaiku odboja. Zo dňa na deň ani partizáni nevyhrali. Potrebujeme graduálnu diskreditáciu. Nenápadnú. Fatálnu. A kto vie, akého verného analytika by manažment povýšil na miesto milady Bátoriovej?

Ale počkaj, ozvalo sa svedomie. Nevychovali ťa rodičia lepšie? Navyše je otázkou času, kedy za partizánstvo zarežú teba. Zaplatíš potom nájom z výhovoriek, mudrlant?

Tma v spálni ma ťažila na pľúcach. Vyskočil som z postele a oprel sa o parapetu. Lampa nad ihriskom vyblikávala uspávanku v morzeovke, zahalená nočným vánkom. 

Podvod… Korupcia… Závažné nedopatrenie… Hlavou mi hmýrili prešľapy od výmyslu sveta. Čím len začať? 

Vtedy sa ozval ten vŕzgavý zvuk bližšie. 

Pri vedľajšom vchode si bezdomovec tlačil káričku so železom. Veď on sa za okamih odprace o dom ďalej. 

Balkón som nechal otvorený a šiel si naspäť ľahnúť. Napriek pokoju ulice som zaspal až o druhej. Po dlhej dobe som sa tešil do práce.

Štvrtok

Zobudilo ma slnko raziace do ksichtu. Budík nastavený o dve hodiny neskôr na mňa zazeral digitálnymi ciframi.

“Paráda,” zašomral som cestou do kúpeľne, pretierajúc si podliate oči.

Popri kloktaní ústnou vodou mi hlavou dobiehali zvyšky komplotov. Pocítil som prvýkrát v živote bozk Múzy? Prípadne to tiež mohla byť tá mozgožravá baktéria z kúpaliska a za dva dni sa zosypem do kómy, čo by mi jemne prešlo cez rozum. Doslova. 

Obliekol som si obľúbenú košeľu a topánky z krokodílej kože, ktoré mi dali kolegovia k štyridsiatke. Budúcim manažérom sa navyše nehodí chodiť trolejbusom, tak som si vygooglil číslo na taxík. So snickerskou v ústach som si uvaril kávu a zmieril sa s hodinou bezcielneho chodenia po byte.

Úžasný zážitok, prial by som ho každému. Štvrť hodiny sme s Achmedom, Afgáncom alebo nejakou inou Máriou, trčali na semaforoch a desať minút obchádzali uzávierku na ceste. Podobne dlho sme sa plazili okolo nehody, kde mladé dievča v Mercedese pochrúmalo kandeláber. Nerád sa teším z cudzieho nešťastia, ale pohľad na mladú kravaťáčku so zlomeným nosom mi akosi pozdvihol deň. 

Keď Achmed zastavil pred karuselmi korporátu, časový náskok sa stratil v prachu. Neupadal som však na duchu. Pokiaľ do open officu stihlo prísť priveľa svedkov, rád si počkám na príležitosť zajtra. Z povinnosti som pozdravil recepčnú a odpípol si šichtu na turnikete.

Kolegov hore nesedelo ani tucet, no pohľad jediného by dokázal rozvíriť otázky, keby som sa zavrel do manažérkinej kancelárie. Sadol som si teda na miesto a kývol na Peťa Bednára, ktorý vykúkal spoza monitoru.

“Januško, ty beťár. Vraj ti včera tá, ktorej meno sa nesmie vysloviť, zase vrátila robotu.”

“Mhm…”

“Fakt ma mrzí, že som tu nemohol byť live. Aký opis vytiahla tentoraz - blbosti, odpad?”

“Nezmysly. Nie, počkaj, kopu nezmyslov,” napodobnil som Marikin nosový hlas. “Ako keby ten hlupák Jano niekedy dokázal aj niečo iné…” 

Otvoril som reklamovaný report a vydýchol nad predstavou štartovania od nuly.

“Už ti tie osmičky vyrezali všetky?”

“Ešte jedna zostáva. Včera išli dve, tu a tu,” ukázal na napuchnuté ústa. “Šťastie, že štvrtá nevyrástla. Mi pri platení odpálilo dekel. 200€ za jeden zub. Chápeš?! Ma to serie aj cez dva Ibalginy. Pomýlili sme si odbor. Plus doplatiť za röntgen, anestéziu a ďalších milión vecí. Sa divím, že nepýtajú prachy za vzduch, ktorý si v čakárni dovolíš vydýchať.” 

“Hej. Akurát šialenec by išiel vykradnúť banku. Ak v nej nejaká hotovosť bola, scrum mastri si ju dávno rozdelili.”

“Keby nás tak presunuli ku korporátom. Alebo aspoň k private bankingu, že by firma zaplatila leasing na bavoráka. Ale nie,” prešmýkal sa na stoličke ku mne. “Takú figu borovú.”

“Užívajme si vášeň v retaile. Hlboké uspokojenie z práce namiesto trinásteho platu.”

“Plus nadčasy zdarma. Mohli by sme spolu napísať náborové materiály. Možno by sa milady konečne niečo páčilo.”

“Berieš mi to z úst. Veď na psa príde mráz…” 

Rozmýšľal som, či Peťa zasvätiť do plánu. Nie, že by som mu neveril, ale bezpečnejšie zostane pomlčať. Pre nás oboch.

“Inak počul si o tej objednávke pre IT? Za pol milióna eur. Schválenie musí prejsť do zajtra, inak prepadne budget. Pol milióna eur za naprogramovanie dynamického menu do appky.”

“Uf. Ste do nej nadizajnovali prediktívny model akciového trhu?”

“Čoby, pár riadkov kódu. Tá istá firma nám rok dozadu integrovala formulár na podporu pobočkovej siete. Doteraz nefunguje.” 

“Formulár alebo pobočková sieť?”

Peter sa ku mne naklonil.

“Od poslednej reorganizácie mám pocit, že sme vo verejnom sektore. Dve stovky na robotu, stovka na maržu a ešte zostane na pomastenie rúčky chlebodarcu. A hentá trúba taký kontrakt schváli, akoby sa nechumelilo. Som ju minule videl. Ani zmluvu neotvorila.” 

V hlave mi škrtla nová iskrička, prehnanejšia než nápady cez noc. Akurát sa treba dostať po zmluvy procurementu. Želka z tretieho by mi možno pomohla za šampanské s úsmevom. Medzitým doplánujem asymetrický nátlak. 

“Si v poriadku?” spýtal sa Peter. 

“Ha?” 

“Nechceš Ibalgin?”

“Len som sa zamyslel. Vieš čo, máš pravdu. Nemá cenu si nechať ďalej šliapať po hlave, nie? Treba nespokojnosť zhmotniť. Zabezpečiť, aby nás vedenie počulo. Žiadny tím predsa nefunguje s neschopným manažérom.”

“Veru nie.”

“Si v tom so mnou, Peťo? Ako dlho sa už poznáme?”

“Desať rokov?”

“Presne. Keď sa do problému zahryzneme spoločne, sme neporaziteľní. Pamätáš na PSD2 a celú kopu sračiek, ktorú na nás hodil Tim z ôsmeho?”

“Kto by zabudol na ten projekt…”

“Pomohol si vtedy ty mne aj ja tebe. Z plánovaných 25 týždňov sme usekli celý mesiac roboty.”

Peter prikyvoval, kým sa mu spomienky prebdených nocí prehrávali cez zornice.

“Bež a naber do našej iniciatívy posily. Vieme, že nie sme sami. Musíme naplánovať štrajk, odmietnuť jej pracovné postupy.”

“Mám ísť sám? Nepôjdeš so mnou?”

“Pôjdem, jasnačka. Akurát musím prerobiť ten report, nech nechytí podozrenie priskoro.”

“Aha. Vidíš - pamätáš, že robím v nedeľu grilovačku? Žena si popindá, ale naloží dobrú krkovičku. Zahráme futbal, chalani budú radi. Prídeš?” 

“Ešte sme sa nedožili…” pohrozil som potemnelým žalúziám Čachtického hradu pohľadom. “Ale zatiaľ so mnou počítaj.” 

Než som Mariku prvýkrát uvidel o desať tridsať, celú červenú a zadychčanú, hľadali ju minimálne traja ľudia. Oblečenie na vychudnuté telo nahádzala bez ladu a skladu, a vlasy nad ušami neposlušne odstávali. Chodbou preletela bez mú a zabuchla sa u seba. 

V Outlooku som jej prebehol kalendár. Od 11:00 schôdzka s ľuďmi z inovácií. O dvanástej prezentácia kvartálnych výsledkov na druhej strane budovy, ktorá trvala až do druhej. Ideálny čas s minimom sliedivých nosov. Navyše nenahodila meeting o podpisovaní zmluvy na to dynamické menu. Určite ju len prepošle nejakej brigádničke na zaobstarávanie.

Z pobočkovej databázy som si doplnil znalosti o Marikinej rodine. Mama, učiteľka na základnej škole, stískala v konte 12 345€. Pred desiatimi rokmi načas splatila hypotéku. Ani jedno napomenutie. Otec, na druhej strane, má zápis v trestnom registri. Pozrime sa - za podvod. Navyše si rád posielal franky zo švajčiarskeho účtu. 

Až ma striaslo spokojnosťou.