Kalvária jedného muža (2/5): Škripot

Pri vkladaní kapsle do kávovaru som mrkol na Julku. Projektová manažérka zo stavebných sporení sa slnila v relax zóne. S dózou Carte d’Or na bruchu. 

Než som sa stihol priblížiť, strčila zmrzlinu poza gauč a akože napísala správu do chatu. Okrem svojich skrýš želé cukríkov jej išla huba o každom spadnutí špendlíka v kancelárii, kvôli čomu som jej s úsmevom podal kávičku a nekomentoval prekysnuté stehná.

“Dobré ránko. Vidím, že využívaš slniečko naplno.”

“Než znovu na dlho zmizne. Zima mi ubíja dušu.”

“Amen. A nie sme v tom sami. Vieš, kto sa mi v slabšej chvíľke zdôveril, že hľadá dom na Maledivách?”

“Alena Skalická z korporátov sa vraj sťahuje na Kanáry.”

“Naša šéfová, Marika. Zatiaľ to nikomu z firmy nepovedala. Bála sa, aby sa nerozšírili nejaké fámy alebo tak.”

“Pochopiteľné. Na jej mieste by som o ďalšie nemala záujem. Čo to máš, preboha, na nohách?”

“Darček od DevOps tímu. Krokodília koža. Sladké, nie? Ale vráťme sa k Marike - aké ďalšie fámy?”

“Ale nič… Sme sa o nej bavili s Oľgou.”

“Tvojou sesternicou z risku? Nevidel som ju, odkedy ich presťahovali. Musím jej zablahoželať k povýšeniu.”

“Ďakujem, odkážem.”

“Seniorným riaditeľom sa človek nestáva každý deň. Treba taký krok poriadne osláviť.”

“Veru sme oslavovali. Trochu… priveľa. Zavolali aj Mariku - Oľga sa s ňou pozná z predchádzajúcej práce.”

“Naozaj?”

“Dievčina prišla v podguráženej nálade a celý večer nemala hlboko do pohára. Chápeš, kam tým mierim?”

“Nehovor.”

Tváril som sa zhrozene, no žalúdok mi od radosti skoro vyletel cez uši.

“By sa jej poriadne dlhá dovolenka hodila. Počula som, že ju už viackrát tento mesiac napomínali. Určite si si tiež všimol, že…”

“Nie je vo svojej koži. Čo tam po pár prešľapoch a pochybnom risk manažmente. Dá sa dohromady.”

“Len aby.”

“S pitím je vždy problém. Akurát premýšľam - videl som ju tiež, minulý týždeň. Zamkla sa do kancelárie s fľaškou koňaku. Nie lacného. Aby jej na tú haciendu vyšlo.”

“Na Maledivách by si haciendy hľadal ťažko, Janko. Ale barák tam nebude lacný. No, musela si nasporiť. Teraz ponúkame na sporeniach pekné úroky. Zamestnanci majú percento navyše. Peter šporí na chatu. Mal by si si odkladať aj ty.”

“Ja si už užívam zdvojnásobenie úrokovej platby mojej hypotéky.” 

“My si tvojej obety ceníme. Radšej si ju zafixuj, nech ťa nezloží. Ktovie, či znovu dostaneme úvery zadarmo ako po dvetisíc ôsmom.”

Sledovali sme autá ťahajúce sa cez žily Bratislavy. Julke zaškvŕkalo v bruchu. 

“Proste dúfam, že jej tieto nepríjemnosti neprejdú cez hlavu.”

“Mhm.”

“Nebudem ťa viac zdržovať. Vidím, že máš plné ruky práce. Prajem pekný zvyšok dňa. A dobrú chuť k obedu.”

“Dobrú, dobrú.”

“Prosím, hlavne o týchto klebetách nikomu nehovor,” naklonil som sa k nej. “So šéfovou nebude tak zle. Na sto pro.”

Kolegyňa sa obrátila naspäť k predobedňajším lúčom a zavrela oči.

“Nestrachuj sa. Som ako hrob zamknutý na dvanásť západov.”

Nič iné som od teba ani nechcel počuť, Julinka.

Hodiny som sledoval každých 5 minút, očami potískajúc ručičky. Po sadnutí na miesto som stihol o nových zisteniach informovať Peťa aj QA testera z tímu, no obaja museli odbehnúť na plánovanie šprintu a nechali ma obhrýzať si nechty. 

Netušil som, že by Marika pila alkohol, nieto s ním mala problémy. Ale také vážne zistenia sú… no, vážne a treba o nich informovať spolupracovníkov. Spolupracovníci následne zdelia novinky svojim spolupracovníkom. Napríklad pri plánovaní šprintu. Verejné povedomie sa pekne, exponenciálne obohatí správnym smerom. 

No tak, už choď, nechceš prísť neskoro, opakoval som s pohľadom na roletách. Si hladná. Bež niekomu piť krv teraz, než sa ostatní vrátia z obeda.

O 11:58 sa dvere otvorili a ulízaná hlava odišla s notebookom pod pažou. Pre istotu nemala červené iba bielka, ale aj rozlíčený makeup. Márne sa snažila zakryť prúdiky maskary. Určite by nám však dokázala podať polhodinovú lekciu o správnom púdrovaní. Tým patentovaným tónom patricija.

Precupital som pomedzi stoly a skontroloval vzduch, než som za sebou zavrel presklené dvere. 

“Showtime,” zamrmlal som hlášku z akčného béčka. Avšak sotva som dopovedal, za rohom cinkol výťah a po podlaží sa rozniesol známy zvuk opätkov. 

Marikiných alergénnych opätkov. 

Moje odhodlanie zletelo znepokojujúcim tempom od Jasona Bourna po posraté trenky. Len tak-tak som z miestnosti vyskočil a akoby nič pokračoval na záchody. Až teraz som si uvedomil, že krokodília koža vŕzga zarovno kostolných vrát a snažil sa našľapovať na päty.

Manažérkine oči, zabrané do vlastných problémov, sa nezdvihli z koberca. Po pár sekundách vyšla bez laptopu a cestou si potichu nadávala. Od značky ‘Páni’ som ju mlčky sledoval. Dve ženy zabraté do dovolenkových rozhovorov mi dotvárali kulisu.

“Egypt je pekný, ale tie bombové útoky a nepokoje, čo tam sú…”

“Prosím ťa, kto by išiel odpaľovať bombu na pláž hotela? Nebuď smiešna, Anka.” 

Napriek tomu, že moja maličkosť Anke a Hanke nestála za pohľad, som pred návratom do kancľu nechal galoše za odpadkovým košom. Pokiaľ by sa pýtali, pridal som sa do barefootového hnutia. 

Marikin počítač sa ešte nestihol zamknúť, čo mi zmenilo plány. V sérií porozhadzovaných zložiek som po chvíli našiel cieľ - zmluvu IT zákazky. 

Suma sa šmahom zmenila z päťstotisíc na šesťstotisíc eur, pričom v podmienkach vznikla klauzula o úhrade zvyšných stotisíc v prospech účtu vo Švajčiarsku - úplnou náhodou práve tomu Marikinho otca. Platnosť nie je na rok, ale tri, s ročným účtovaním. 

Marika, Marika… Nevedeli sme, že si takých vecí schopná. 

Než som prilepšil aj detaily kvartálnych výkazov, ktoré mala v blízkej dobe odosielať, prišiel mail. Adam Krčmár z trojky písal, že mu má tú zmluvu okamžite poslať podpísanú, lebo presunuli míting s dodávateľom. 

Ideálne načasovanie. Dokončil som audit, vrátil okná do pôvodného stavu a vyšiel k svojmu stolu práve načas. Pani Bátoriová utekala do svojho hradu s telefónom v ruke. Schoval som sa za stenu a počúval. 

“Do riti, nedajú pokoj. Čo som na baterky?! Áno, áno, sa neposer. Nie si tu jediný s kopou roboty, Adam.” 

Hučanie tlačiarne preťal telefón. Trochu ma oziabali nohy.

“Kde si? Mám tie dokumenty podpísané, donesiem ti ich. Ok, hneď som tam.” 

S papierom zrolovaným v pästi odbehla otráviť deň ďalšiemu výťahu ľudí. Spokojne som sa vrátil po topánky a počkal na Peťa, s ktorým som mal dohodnutý obed.

Do pol siedmej som čakal, než Marika zdvihne kotvy. Konečne som si nemusel robiť starosti, že ma uvidia kolegyne plánujúce ultra all-inclusive na Sinajskom polostrove. 

Napriek pocitu nedokončenej práce som prehrabávanie sa cez manažérkine šuplíky a koše vzdal po pol hodine. Mimo starých budgetov a kresby tímového workflow som nenašiel viac než vlhké vreckovky so skrkvanými obalmi od čokolády. 

Niekto si nasmeroval Julkinu trajektóriu neuspokojenej ženštiny. Hlavne, že ešte pred rokom nevynechala lekciu o dôležitosti keto diéty. Vďaka šéfovej viem, akým spôsobom variť brokolicu, keď si kupujem hranolky z McDonaldu.

Zbalil som si caky paky a nahradil raňajší taxík autobusom bez klimatizácie. Kým vodič zastavil v Petržalke, odumrela mi jedna polovica mozgu z nedostatku kyslíku a druhá z odhaleného podpazušia medveďa s tričkom Motörhead, ktorý celú cestu čumel na moje boty. 

Košeľu som si rozopol už pri odomykaní bytu. Napriek očakávaniam mi nálada spadla späť do depresívneho normálu. Veď ako inak - nie som Skalická z korporátov. Debilovia sa nedostanú po chalupu na Malte, iba maltu na chalupe. Aby sa pohli vo firemnej hierarchii, potrebujú kompromitovať kolegov.

“Nezmysel,” zhodil som zo seba nohavice a prehľadal chladničku. “Všetko robím pre tím. Dievčina dostane zaslúžené a v robote sa prečistí vzduch.”

Vyzbrojený rožkom, horčicou a salámom po záruke som na balkóne čítal novú stranu z príbehu sídliska. Ostatní majú život predsa rovnako posraný. Zrazu ktosi zreval ‘Gól!’, až zadunela stena. 

Á, zabudol som, že sa dnes hrá o Stanleyho pohár. Sused rád aktuálne dianie pripomína šťastlivcom naokolo, či sú fanúšikmi hokeja alebo nie. 

Z poličky som vytiahol vreckové rádio, darček od otca k tridsiatym piatym narodeninám, a komentátor sa prebudil k životu. Washington Capitals viedli nad Vegas Golden Knights dva jedna. 

Bodlo by studené pivo. Akurát som doma žiadne nemal a na plážovom kresle sa pridobre sedelo. 

Nevadí, zavrel som oči a počúval hru. Keď neprší, aspoň kvapká. 

Z driemot ma prebral Jim Morrison. Slnko bojovalo na obzore popri vrcholiacom zápase.

“This is the end, my only friend, the end,” ozývalo sa z nohavíc v chodbe. Nemal som záujem zdvíhať zadok kvôli nejakému telemarketingu predávajúcemu prvý antikoncepčný krém pre homosexuálne páry. Viečka sa mi naspäť privreli a sen o jachtení na juhu Francúzska pokračoval. 

Škripot. Ohavné trenie železa o železo, zanechávajúce pískanie v ušiach. Odkiaľ sa berie - z podpalubia? Samotného mora?

Ďalšie zaškrípanie ma vrátilo do Bratislavy. Vytiahol som sa o zábradlie a sledoval mláčky oranžového svetla. Paneláky stíchli, ulica ležala bez pohybu. 

Jedna ráno. Super, teraz nezaspím. Do roboty znova rozlámaný. Sústrediť sa na výkazy v takom stave je olympijský výkon.

A teraz si predstav, že ti kolega analýzy prepíše, vrátila sa myšlienka z večera. 

Ohrýzal som si palec, opakujúc prečo účel svätí prostriedky, keď sa pod balkónom opäť prehnal škripot. Pripomínal nechty ťahané po tabuli. Zažmúril som na ihrisko a prvýkrát ju uvidel. 

Za detskou hojdačkou chodila silueta v plášti, ťahajúca káru prehodenú kusmi látky. Kvôli kapucni som jej nevidel do tváre. Z konštrukcie vytŕčal zvon zavesený na kovovom ramene a vidly hrdzavé ako samotný vozík. Kolesá pišťali o dušu. 

Musel to byť bezdomovec. Asi opitý, s korisťou do zberu. Ja pôjdem ráno do svojej práce, on zase do svojej. Na živobytie si zarábame každý inak a predsa nás oboch spoločnosť gniavi.

“Bež v pokoji, bratu,” zašomral som. “Len keby sa dalo tichšie.”

Vrátil som rádio na poličku a zavrel balkónové dvere. Prešiel som do sprchy, kde vŕzganie poľavilo a myseľ mi v šume chladnej vody pookriala. Ako bude vlastne tím fungovať bez Mariky? Aby mňa povýšili, musela by motyka vystreliť priamo seniornému riaditeľovi do ksichtu, keďže mi manažérka nenapísala najlepšie hodnotenie. Navyše, reagovali by ostatní pozitívne, alebo by ma brali za zradcu?

S uterákom v ruke som vyšiel z kúpeľne a so zhrozením zistil, že škripot káry nezmizol. Dokonca zosilnel. Bezdomovec sa medzitým z ihriska vyparil a preliezačky opäť spali spolu s odparkovanými autami. 

Spadol som do postele, no spánok sa mi vyhýbal oblúkmi. Vŕzgot tiež dvakrát nepomáhal. Po pol hodine s hlavou vo vankúši som sa vrátil na balkón. Postava s károu sa prechádzala rovno pod mojimi oknami. 

“Hej, kamarát,” zakričal som, “čo tak si ľahnúť do trávičky a na dnes život zabaliť?”

Žiadna odpoveď, žiadna reakcia.

“Počuješ tam dole? Odsťahuj sa zabývať do susedových smetiaku, keď nechceš sklapnúť.” 

Vo svetle verejného osvetlenia som zazrel úsmev. Kožu mal napriek žltej žiare mŕtvolne bledú. 

Netreba volať políciu, možno odíde sám. A možno nie a bude ma srať až do rána. Zaručene sa nikam neponáhľa. Z nočného stolíka som vybral štuplíky do uší a zaliezol pod paplón. 

Pena pískanie nezastavila, ešte viac ho v hlave zosilnila. So zavytím som si pritisol na uši dlane a čakal na spásu. Neprišla. Odhodil som štuple na stolík a zašiel po mobil. Displej svietil tromi neprijatými hovormi od Elišky.

Sestrička moja zlatá, snáď si do rána poradíš. Ja mám vážnejšie problémy.

Vyťukal som 158. Z reproduktoru sa ozval ženský hlas. 

“Polícia, tiesňová linka. Ako vám pomôžem?”

“Dobrý vee…” Čo je vlastne - večer, ráno, noc? “Dobrý deň. Rád by som nahlásil rušenie nočného kľudu na Medveďovej. Nemôžeme tu spať kvôli opitému bezdomovcovi. Neznesiteľne vŕzga s károu.” 

“Ako dlho to trvá, pane?”

“Viac než pol hodinu stojí pod mojim balkónom. Počul som ho však aj včera.”

“Hm… Zatiaľ ste prvý, kto o ňom volá,” zarazila sa operátorka. “Obvykle zo sídlisk dostaneme aspoň dve hlásenia.”

“Asi ma to prestalo baviť prvého. Veď sa ten lomoz nedá vydržať.”

“Ok, pošlem k vám jednu hliadku. Na pána si posvietime,” povedala nepresvedčene. “Poprosím vás ešte o meno a presnú adresu.”

Nadiktoval som jej údaje a s prstami na spánkoch sa natiahol do kresla. 

Zobudil ma telefonát. 

“Haló?” zamumlal som.

“Dobrý večer. Blažejová, policajná stanica. Volala som s vami pred pol hodinou.”

“Ha?”

Snažil som sa rozpomenúť, čo sa dialo a prečo spím v obývačke. Škripot valiaci sa zo stien mi osviežil spomienky.

“Pred chvíľou mi volal strážnik z Medveďovej. Na celej ulici je kľud. Žiadni bezdomovci ani hluk.” 

Ten hajzel sa musel schovať, keď uvidel policajta a teraz ma naschvál vytáča. Lebo som si dovolil otvoriť hubu.

“Ste tam, pane?” 

“Veď ho počujem,” prešiel som k oknu v spálni. Chlap mátožne pochodoval hore-dole s vozíkom plným harampádia. Občas sa látka na káre posunula a zo štrbiny vyprskli iskry. “Stále mi tu chodí, hnusoba. Hej, ty!” zakričal som, zabúdajúc na telefón pri ústach. “Volám s políciou. Zabásnu ti riť. Počuješ? Nepočúva ma,” dodal som operátorke. 

“Rada by som vám pripomenula, že za zneužívanie tiesňovej linky účtujeme vysoké pokuty.”

“Prečo by som vám klamal, pani Blažejová? Určite sa iba stiahol, keď videl strážnika a teraz mi nedá pokoj. Počúvajte!” vystrčil som telefón cez okno. Bez slova načúvala pískaniu železa. “Už mi veríte? Haló, ste tam ešte?”

“Ak si z nás budete strieľať, pošlem toho strážnika za vami. Táto linka je pre ľudí, ktorí potrebujú pomoc. Želám dobrú noc.” 

Hovor sa ukončil. S otvorenými ústami som spadol na zadok a napriek prášku na spanie do rána nezažmúril oka.