Kalvária jedného muža (3/5): Jalové rady

Piatok

Škrípanie káry nadránom stíchlo a dovolilo mi na pol hodinku zadriemať. Po drnčaní budíku sa však kolotoč spustil vo vyjazdených koľajach. Na moje sklamanie ma nezrazilo auto, než som si pípol zamestnaneckú kartičku a od deviatej som čučal za stolom otravujúcim posledných desať rokov môjho života. 

Onedlho po mne prišla Marika. Vyzerala horšie než ja - a to bolo čo povedať. Kruhy pod očami, mastné vlasy, košeľa, ktorá sa zľakla žehličky… Dokonca sa mi zdalo, že sa snažila kabelkou zakryť fľak od kečupu na sukni. Dieliky dotvárali obraz zlomeného človeka. Vyčítavý hlas sa vrátil a mne jej prišlo ľúto, než som svedomie nezamkol pod šedú hmotu. 

Odkiaľ zase ide ten zasraný vŕzgot?! Nedostanem aspoň okamih pokoja? 

Sústredil som myseľ na Powerpoint. Zostávalo šesť slidov. Napriek snahe zabudnúť na život mimo vodiacich čiar a stĺpcov predaných úverov mi hukot v ušiach silnel. Vo vrecku začali hrať The Doors a ja som zodvihol bez prečítania volajúceho.

“Haló?”

“Janko?” 

Hlas sa lámal napriek dobrému signálu.

“Eliška, si to ty? Prepáč, ja som včera zaspal. Vypadli mi z hlavy tie neprijaté hovory.” 

Som ja veru starší braček - nevideli sme sa pol roka a ja na ňu zabudnem pri prvej príležitosti. Ešteže sa s odpúšťaním nepodala na mamku. 

“Potrebujem… Potrebujem známu tvár.” 

Hlas doznieval sťa ozvena v jaskyni. Zatiaľ sa jej darilo zadržiavať plač.

“Čo sa deje? Stalo sa Danke niečo?”

“Nie po telefóne. Môžem prísť dnes večer?” 

“Pravdaže, od toho som tu. Neboj - hocičo sa deje, nie je tak zle. Porozprávame sa a uvidíš. Dovtedy hlavne kľud. Chladnú hlavu.”

“Dobre. Snažím sa.” 

V pozadí pospevovala moja neter. Eliška cmukla a zašepkala jej, nech nehádže chrumky na televízor. Potom sa vysmrkala a pokračovala: “Naozaj ti ďakujem. Si asi jediný chlap, na ktorého som sa mohla spoľahnúť. Tak večer.” 

Položila bez čakania na odzdravenie. Natoľko ma vyviedla z miery, že som nezaregistroval Peťa prichádzajúceho z mítingu so správami o ‘rozširovaní tímového povedomia’, ako sme partizánsku iniciatívu nazvali. Jednu zlú myšlienku nahrádzala horšia a moje svedomie sa stalo neviditeľným bojiskom.

Než sa mi v tvári obnovil cit, ťahalo na pol dvanástu. Z raňajšieho slajdu som napísal prvé dve vety. Peter si podopieral bradu nad klávesnicou a zdvihol na mňa pohľad.

“Obed?”

“Som hladný, že nevidím.” 

Pri výťahu sa kolega chytil za brucho. 

“Tuším mi nesadol ten chia puding.” Črevá zabručali na súhlas. “Ja som jej hovoril, že ho jeden banán nezachráni. Počkaj ma chvíľočku, musím…”

“Keď musíš, tak musíš. Len nech tu nestojím pol hodinu.” 

Za rohom som zazrel včerajšie dovolenkové dámy. Tentoraz vynechali egyptských teroristov a na mušku si vzali cieľ bližší môjmu srdcu.

“Videla si mladú Stanekovú?” 

Usmial som sa nad budúcnosťou, v ktorej po päťdesiatke aj ja začnem častovať tridsaťpäťročné kolegyne titulom mladice.

“Mariku? No jasné,” kývala hlavou Anka, natriasajúc si druhú bradu. “Nedá sa prehliadnuť. Znovu preflámovala noc.”

“Ha-há, čoby flámy. Sesternica sa pozná s jej susedou. Spoza dverí počuť rev ako z parlamentu. Vraj sa neprestávajú hádať ani v spánku.”

“Nehovor. Také vážne?” 

Hanka skontrolovala okolie. Schoval som sa za stenu. 

“Manžel jej podal žiadosť o rozvod. Prevody zaškrípu každému manželstvu, ale odkedy jej mamička dostala rakovinu… Marika ju presťahovala k nim domov, nech má mamu pod dohľadom. Svokra v byte chlapovi nevonia.”

“Tam musia byť iné problémy. Toto ich len zdvihlo na hladinu.”

“Drahá moja, ešte som neskončila. On už si stihol nájsť milenku.”

“Tá suseda ich videla?” 

“Nie, ale mysli - keď ti chlap nevie bez koktania odpovedať, kde po robote chodil, asi vymetá komíny pod cudzou strechou, nie?”

“Hej…” posmutnela Anka. “Chudátko Marika, život sa na ňu zosypáva. Ja som zase na porade počula, že je v disciplinárnom konaní. Vážna nedbanlivosť alebo dokonca pokus o podvod. Ešteže na obstarávaní prezreli zmluvy s právnym, inak z toho mohli byť problémy.” 

Pokým sa mi po hrudníku rozlievalo teplo víťazstva, hlavu gniavila nechuť. Zo samého seba. Keby som ten deň počkal…

“Vedenie jej popri vyšetrovaní udelilo ultimátum. Odmietla a sama dala výpoveď. Že potrebuje dlhšie voľno. V pondelok si má vypratať kanceláriu. Navyše ju čakajú súdne ťahanice, ak sa podozrenia osvedčia.”

“To by som na ňu ani za sto rokov nepovedala. Určite si dobre rozumela?”

Kolegyňa kývla ramenami. 

“Prešla som si panickými útokmi za menej. Neviem, čo asi zažíva ona. Neodporúčam taký zážitok ani najhoršiemu nepriateľovi.”

Dvere od záchoda sa rozleteli a Peter ma vysmiaty ťukol do ramena. 

“Ach, znovunarodený. Zavolal si výťah?” 

Bez odpovede som čumel na manažérkine žalúzie. Výťah so zacinkaním dorazil a z dverí vyšli traja developeri. Pozdravili nás a keď som neodzdravil, zakýval mi kamarát rukou pred očami. 

“Hej, idem, idem,” vkročil som dovnútra a nedal na sebe poznať, že si kára po mňa prišla do práce.