Kalvária jedného muža (3/5): Plonkové rady

Piatok

Škrípanie káry nadránom stíchlo a dovolilo mi na pol hodinku zadriemať. Po drnčaní budíku sa však kolotoč spustil vo vyjazdených koľajach. Na moje sklamanie ma nezrazilo auto, než som si pípol zamestnaneckú kartičku a od deviatej som čučal za stolom otravujúcim posledných desať rokov môjho života. 

Onedlho po mne prišla Marika. Vyzerala horšie než ja - a to bolo čo povedať. Kruhy pod očami, mastné vlasy, košeľa, ktorá sa zľakla žehličky… Dokonca sa mi zdalo, že sa snažila kabelkou zakryť fľak od kečupu na sukni. Dieliky dotvárali obraz zlomeného človeka. Vyčítavý hlas sa vrátil a mne jej prišlo ľúto, než som svedomie nezamkol pod šedú hmotu. 

Odkiaľ zase ide ten zasraný vŕzgot?! Nedostanem aspoň okamih pokoja? 

Sústredil som myseľ na Powerpoint. Zostávalo šesť slidov. Napriek snahe zabudnúť na život mimo vodiacich čiar a stĺpcov predaných úverov mi hukot v ušiach silnel. Vo vrecku začali hrať The Doors a ja som zodvihol bez prečítania volajúceho.

“Haló?”

“Janko?” 

Hlas sa lámal napriek dobrému signálu.

“Eliška, si to ty? Prepáč, ja som včera zaspal. Vypadli mi z hlavy tie neprijaté hovory.” 

Som ja veru starší braček - nevideli sme sa pol roka a ja na ňu zabudnem pri prvej príležitosti. Ešteže sa s odpúšťaním nepodala na mamku. 

“Potrebujem… Potrebujem známu tvár.” 

Hlas doznieval sťa ozvena v jaskyni. Zatiaľ sa jej darilo zadržiavať plač.

“Čo sa deje? Stalo sa Danke niečo?”

“Nie po telefóne. Môžem prísť dnes večer?” 

“Pravdaže, od toho som tu. Neboj - hocičo sa deje, nie je tak zle. Porozprávame sa a uvidíš. Dovtedy hlavne kľud. Chladnú hlavu.”

“Dobre. Snažím sa.” 

V pozadí pospevovala moja neter. Eliška cmukla a zašepkala jej, nech nehádže chrumky na televízor. Potom sa vysmrkala a pokračovala: “Naozaj ti ďakujem. Si asi jediný chlap, na ktorého som sa mohla spoľahnúť. Tak večer.” 

Položila bez čakania na odzdravenie. Natoľko ma vyviedla z miery, že som nezaregistroval Peťa prichádzajúceho z mítingu so správami o ‘rozširovaní tímového povedomia’, ako sme partizánsku iniciatívu nazvali. Jednu zlú myšlienku nahrádzala horšia a moje svedomie sa stalo neviditeľným bojiskom.

Než sa mi v tvári obnovil cit, ťahalo na pol dvanástu. Z raňajšieho slajdu som napísal prvé dve vety. Peter si podopieral bradu nad klávesnicou a zdvihol na mňa pohľad.

“Obed?”

“Som hladný, že nevidím.” 

Pri výťahu sa kolega chytil za brucho. 

“Tuším mi nesadol ten chia puding.” Črevá zabručali na súhlas. “Ja som jej hovoril, že ho jeden banán nezachráni. Počkaj ma chvíľočku, musím…”

“Keď musíš, tak musíš. Len nech tu nestojím pol hodinu.” 

Za rohom som zazrel včerajšie dovolenkové dámy. Tentoraz vynechali egyptských teroristov a na mušku si vzali cieľ bližší môjmu srdcu.

“Videla si mladú Stanekovú?” 

Usmial som sa nad budúcnosťou, v ktorej po päťdesiatke aj ja začnem častovať tridsaťpäťročné kolegyne titulom mladice.

“Mariku? No jasné,” kývala hlavou Anka, natriasajúc si druhú bradu. “Nedá sa prehliadnuť. Znovu preflámovala noc.”

“Ha-há, čoby flámy. Sesternica sa pozná s jej susedou. Spoza dverí počuť rev ako z parlamentu. Vraj sa neprestávajú hádať ani v spánku.”

“Nehovor. Také vážne?” 

Hanka skontrolovala okolie. Schoval som sa za stenu. 

“Manžel jej podal žiadosť o rozvod. Prevody zaškrípu každému manželstvu, ale odkedy jej mamička dostala rakovinu… Marika ju presťahovala k nim domov, nech má mamu pod dohľadom. Svokra v byte chlapovi nevonia.”

“Tam musia byť iné problémy. Toto ich len zdvihlo na hladinu.”

“Drahá moja, ešte som neskončila. On už si stihol nájsť milenku.”

“Tá suseda ich videla?” 

“Nie, ale mysli - keď ti chlap nevie bez koktania odpovedať, kde po robote chodil, asi vymetá komíny pod cudzou strechou, nie?”

“Hej…” posmutnela Anka. “Chudátko Marika, život sa na ňu zosypáva. Ja som zase na porade počula, že je v disciplinárnom konaní. Vážna nedbanlivosť alebo dokonca pokus o podvod. Ešteže na obstarávaní prezreli zmluvy s právnym, inak z toho mohli byť problémy.” 

Pokým sa mi po hrudníku rozlievalo teplo víťazstva, hlavu gniavila nechuť. Zo samého seba. Keby som ten deň počkal…

“Vedenie jej popri vyšetrovaní udelilo ultimátum. Odmietla a sama dala výpoveď. Že potrebuje dlhšie voľno. V pondelok si má vypratať kanceláriu. Navyše ju čakajú súdne ťahanice, ak sa podozrenia osvedčia.”

“To by som na ňu ani za sto rokov nepovedala. Určite si dobre rozumela?”

Kolegyňa kývla ramenami. 

“Prešla som si panickými útokmi za menej. Neviem, čo asi zažíva ona. Neodporúčam taký zážitok ani najhoršiemu nepriateľovi.”

Dvere od záchoda sa rozleteli a Peter ma vysmiaty ťukol do ramena. 

“Ach, znovunarodený. Zavolal si výťah?” 

Bez odpovede som čumel na manažérkine žalúzie. Výťah so zacinkaním dorazil a z dverí vyšli traja developeri. Pozdravili nás a keď som neodzdravil, zakýval mi kamarát rukou pred očami. 

“Hej, idem, idem,” vkročil som dovnútra a nedal na sebe poznať, že si kára po mňa prišla do práce.

Domov som prišiel s energiou uránového baníka. Celý deň stál za hovno. Navyše ma nahlodávala predtucha, že majiteľ káry nie je obyčajný bezdomovec. 

“Snáď sa na staré kolená nedáš na nadprirodzeno,” hundral som po vystretí sa cez lehátko. Z balkónových kachličiek neprestávala sálať horúčava. “Voláš na políciu kvôli začínajúcemu tinitu, ktorý si spájaš s najbližšou bezbrannou obeťou. A v ušiach ti píska, lebo si starý blb.”

Racionálny záver ma trochu upokojil. V mladosti som sa nachodil po koncertoch, s ránami sprevádzanými hluchotou a gigantickou gorilou búšiacou mi v hlave. Na druhej strane, pískanie z ničoho nič prestalo popri Eliškinom telefonáte. V živote som o miznúcom tinite nepočul.

Odpoveď na pochybnosti som nenašiel a keďže myšlienka na mladosť rozpálila nostalgiu, naladil som rádio na RockMax. Brian Johnson nedávno vyhlásil, že ohluchol. Schválne, či ho tiež po koncertoch otravoval bezďák s vozíčkom. Možno ani nebol fanúšik AC/DC. Stačí byť starý blb.

Vymenená za novší model s chorou mamou na krku a ja jej poseriem prácu čoby bonus. 

Zo zvuku hrdzavých ložísk mi zaľahlo v ušiach. Prehol som sa cez zábradlie, rukou zacláňajúc zapadajúce lúče. Chlap v kabátci sa vliekol popri smetiakoch. Na rockovom koncerte zapadne bez väčších problémov. 

“Choď preč! Nechcem ťa tu viac vidieť!” zakričal som, kým hluk silnel. Susedov odvedľa zjavne netrápil. Postava zdvihla usmiate ústa k balkónu a zvon sa lenivo doknísal.

Spadol som naspäť na lehátko a šepol: “Vypadni, ty hajzel.” 

Vtom zazvonil zvonček. Škrípanie stíchlo. 

Eliška!

Za dverami čakala tvár podobná Marikinej. Objal som ju, než otvorila ústa.

“Panelák stihli premaľovať, no u teba sa zastavil čas,” povedala s náznakom úsmevu. “Prečo si si tú dieru neopravil?”

“Keby mi na dvere prišiel kopať niekto ďalší. Potom zabijem dve muchy naraz. Poď ďalej. Nebudeme predsa stáť pri botníku.” 

Natiahol som ruku k obývačke a popratal časopisy s krabičkami od instatného jedla. 

“Hačni si. Spravím čaj.”

“Nie, naozaj nemusíš. Nechcem nič. Nezdržím ťa dlho.”

Do kanvice som hodil dva sáčiky mäty a začal hriať vodu.

“Len sa potrebujem vyrozprávať,” prišla za mnou do kuchyne, odkiaľ som ju vrátil vyzbrojenú sušienkami a dvoma šálkami. 

“Neviem, komu inému by som to povedala. S mamou nechcem ísť do detailov, aj keď zaručene pochopila. Svojim spôsobom. Kamarátky tiež všetko vedieť nemusia.” 

“Tak už vybaľ mačku z vreca. Celý deň na vás myslím.”

“Pár mesiacov dozadu som dostala tušáka, že niečo nie je s Karolom v poriadku. Správal sa previnilo. Hovoril málo - teda menej, než obvykle. Keď som nadhodila dovolenku, vyhýbal sa odpovedi. Vraj nie je vhodný čas. Nevedela som, čo si myslieť. Možno problémy v práci alebo ma chcel prekvapiť last minutom. Hlbšie som nevŕtala, potrebuje predsa trochu voľnosti. Potom minulý mesiac zmeškal Dankinu besiedku. Vraj kvôli auditu v práci. Zavolala som kolegom a tí mu alibi potvrdili.”

Nalial som sestre čaj a ona si doň namáčala sušienku. 

“Akurát včera, keď som prišla s malou od doktora… Prichytila som ho. Janko, prichytila som manžela s kolegyňou. V našej posteli.” 

Tentoraz sa vzlyky vydrali von. Utrela si oči vreckovkou. 

“Zabudol, že som ten deň zostala doma. Doktor povedal, že by Danka po očkovaniu mohla mať alergickú reakciu. Ešte som mu to aj hovorila, no nepočúval ma.”

“Pf, veru karma,” skrivili sa mi pery. Sestra prikývla. 

“Predstavovala som si rôzne patálie, ale neveru som nečakala,” zhrubol jej hlas. “Po ôsmich rokoch.”

Sledoval som Elišku a chrúmal lavínu informácií. Karol bol dobrý chlap. Milujúci manžel. Keď som ho videl mesiac dozadu otvárať taxík dievčine v koktejlkách, uzavrel som situáciu ako pracovné stretnutie. Rozfúkanie prachu pre nič by nikomu nepomohlo. Predsa sa o sestričku staral bezchybne. Nosil peniaze, bral ju k moru. Od svadby na seba nezvýšili hlas. Nemal som právo roztrhnúť im lásku - také riešenie si stihla patentovať mater roky dozadu.

“To je mi naozaj ľúto,” chytil som ju za ruku. “Od rodiny čakáme zradu najmenej. Ver mi, viem svoje. No bolesť postupom času vyprchá.”

“Naozaj?” odfrkla sarkasticky. 

“Trochu. Mrzí ma, že sme sa nemohli stretnúť už včera. Prosím, pamätaj, že sa na mňa môžeš s hocičím spoľahnúť. Ubytovanie, postráženie malej, peniaze, všetko naraz…” 

Jej pohľad mnou prechádzal do galaxií ďaleko za stenou obývačky. 

“Minulý týždeň mi neprišiel menzes. Ešte som mu nič nepovedala. Nikomu som o tom nepovedala.”

Zasekol som sa v odpovedi.

“Vytlačila som si žiadosť o rozvod. Nedokážem sa naňho pozrieť, nieto s ním spať v jednej posteli.” 

Slovo rozvod mi v mysli vypľulo Mariku s chorou matkou. Eliška otočila pohľad von oknom v sekunde, keď sa kára rozozvučala po byte. Dušou mi svitla nádej, že nie som šialený. 

“Neviem, čo budem robiť… Čo ja,” vypľula a vŕzgot prestal, ”zvládne Danka takú ranu? Ešte som jej nič nepovedala, ale deti problémy vycítia. Chápu omnoho viac, než si myslíme. Aké mraky preletujú po takom maličkom mozočku, keď odrazu prestane vídať rodičov spolu? Potom súdy, vekslovanie každý týždeň. Veď mi môže začať fetovať!”

“Trochu preháňaš, nie? Veď má päť.” Snažil som sa nadviazať očný kontakt, no sestra uhýbala. “Áno, pre deti sú rozvody traumatizujúce. Avšak Danka je silná. Treba jej problém vysvetliť. Pravdaže veku primerane - ale to vieš lepšie než ja. S kým si ju vlastne nechala?”

“Spí doma, dostala horúčky. Teda, doma je po novom u mamy. Karolovi ju nenechám. Ešte by za ňou doviedol tú fľandru.” 

Na okamih nahradila strach v Eliškiných očiach nenávisť. Zadusil som otázku, či si s manželom skúsila sadnúť a prerozprávať situáciu.

“V bývalom byte nás nehľadaj. Aspoň dokým nerozkusnem rozvod.”

”Chápem ťa, sestrička. Akurát teraz musíš o rozvode myslieť holisticky. Nosíš pod srdcom nový život. Zvládneš dve deti sama z pár stoviek materskej?”

“Mám ísť na potrat?”

“Prepánajána, nie. Pravdaže ti pomôžem, ako zvládnem. Len tak rozmýšľam…”

“Hm?”

“Súdy bývajú problémové. Nevieš, čo ťa čaká s…”

“A ty vieš, aké je vidieť svojho najbližšieho, svoje druhé ja, nakladať cudziu ženskú?” skočila mi do reči. “Obsah žalúdka mi tá predstava vracia do úst. Máš snáď lepší nápad?”

“Nápady sú, no ani sudičky netušia, ktorý je v dlhodobom horizonte lepší. Čas ukáže, či robíme dobre. Pamätaj, že súd nie je prechádzka ružovou záhradou. Dieťa je jeho a v kompletnej rodine sa žije lepšie, pre teba aj malú. Našla si na povale osie hniezdo a pokiaľ si naozaj odhodlaná doňho kopnúť, aspoň si nasaď poriadne topánky.”

“Nechápem. Podľa teba sa s Karolom nemám rozvádzať?” 

“Nie, nepovedal som nerozvádzať. Teraz si zmietaná emóciami. Negáň na mňa, nekritizujem. Je to prirodzená reakcia. Múdrejší ľudia však s rozhodovaním počkajú, až emócie pominú. Premýšľajú o budúcnosti rodiny strategicky. Budeš zabezpečená spolu s deťmi. Tie uvidia ocka s mamičkou. Veď povedz, prečo si o rozvod nepožiadala hneď včera?”

“Nechcela som sa unáhliť. Otočiť život na hlavu…” prevaľovala slová v ústach. “Ja sa nedokážem dlhšie prizerať. Jednoducho nie. Potrebujem ho odstrániť, zabudnúť na celú zasranú fázu menom Karol Hrnčiar. Ty si vedel, čomu sa vyhnúť, keď si zostal sám, čo?” 

Rozbúchalo sa mi srdce, no nepovedal som prečo. Neprišiel čas vyťahovať zatuchnutú bielizeň.

“Matka ti čo poradila?”

“Vy dvaja ste cez kopirák,” pousmiala sa. “Nerozbíjať, čo Boh spojil.”

“Nie, nie. Necháp ma zle - podporím ťa v rozhodnutí. Sama vieš najlepšie. Pôjdem aj svedčiť, ak potreba. Akurát… Deti majú ľahší život mimo bordelu, ktorý rozvod vytiahne na svetlo. Vieš, že na nich záleží najviac.”

“Záleží. Možno máš pravdu. Ja fakt neviem. Danka je na otca naviazaná. Už teraz mám problém vysvetliť, prečo nás u babičky neprišiel navštíviť.”

“Občas musíme trpieť pre pokoj v rodine. Taký jest ortieľ života. No aspoň… Aspoň si buď vedomá možností. Počkaj do pondelka, premies situáciu v hlave. Hocikedy si s malou vítaná.”

Objala ma. Vyzerala istejšia. 

“Ďakujem. Ešteže ťa mám.” Uchlipla si z čaju a zdvihla sa zo sedačky. “Malá sa už na mňa bude pýtať. Dík, brácho, že si ma vypočul. Rozmyslím si, kam ďalej.” 

Prešla do chodby so mnou v pätách. 

“Inak, mama sa na teba pýtala. Kedy nás prídeš pozrieť?” Uvidela môj výraz a hneď sa jej vyjasnilo. “Ale no. Koľko si ju nevidel?”

“Od pohrebu.”

“Veď ona ťa má rada. Hovorila mi, že jej je blbé vyvolávať ti. Zober trochu iniciatívy do vlastných rúk. Ak nie kvôli nej, tak kvôli mne.”

“Hah…” pretrel som si viečka. “Ok. Zajtra sa zastavím pozrieť Danku. Mohla by si mi zavolať, keď pôjde matka do obchodu?”

Capla ma po ruke a obaja sme sa zahihňali.

“Dobre, teším sa. Na obed? Uvarím sviečkovú.”

“Tvoju sviečkovú si nenechám ujsť.”

Obula sa a ja som ju pohladil po tvári.

“Veľa šťastia.”

“Budem ho potrebovať. A príď, žiadne výhovorky. Lebo ti tú omáčku prinesiem v zaváraninovom pohári. Mama vyskočí od radosti z topánok.” 

“Pokúsim sa. Pa.”

Vraj cez kopirák. Keby tak namiesto vyskakovania z topánok tá stará ochechula vyskočila z okna. 

“Aspoň raz v živote by urobila radosť aj mne,” zamkol som dvere. “Konečne pokoj v rodine.”