Kalvária jedného muža (5/5): Ticho

Zobudilo ma myknutie hlavy. Oslintaný časopis zašušťal a spadol na koberec. Aspoň žalúdok spolupracoval. 

Pred oknom sa valili chumáče hmly podobné cukrovej vate. Vyšiel som z obývačky a naslepo hľadal vypínač. Tikanie mi mašírovalo mozog na kašu. 

Hm, tvar predsiene nesedel. Zábleskom zvonku sa štípanie v kostiach potvrdilo - zrkadlo, výtlačok Van Goghových Slnečníc, kukučkové hodiny. Poznal som obrysy príliš dobre.

Nemožné.

V pyžame som vyšiel na dvor a zamračil sa na fasádu rodičovského domu. Znovu ten záblesk. Vychádzal zo sadu. Naboso som sa preplietol húštinou k radom jabloní, ťahajúcich sa po úpätie Zobora. Prsty hladili omietku, nohy prešľapovali samé. Potrebovali ma tam zaniesť. 

Sad nestál ovešaný plodmi, vymaľovaný šťavnatou zelenou. Zomieral polámaný a suchý v nánosoch oparu. Na lícach ma zaštípal mráz, ktorý prstom na nohách odopieral cit. Napriek tomu mi nitky osudu varili krv, tlačiac ma pomedzi stromy.

Za záhradou sme sa s Eliškou sánkovávali. Najlepšie spomienky z tejto rite. Dotyk snehu, Eliškin výskot a pády končiace sa smiechom. Mysľou v spomienkach som si oprel čelo o kôru stromu. Plachta skĺzla z obrazov držaných pod zámkou.

“Tvoja mama má pravdu, naše svety nie sú kompatibilné. Nie, Janko, nedala by nám do konca života pokoj. Už takto ma terorizuje dosť. Ja… Necítim sa pripravená. Prepáč.”

Vrátila mi zásnubný prsteň. Zaniesol som ho späť do zlatníctva. Čo iné som mal robiť? 

Dva dni mnou triasol hnev voči matkiným výmyslom. Najprv vytvorila problém okolo zamestnania priateľkinho otca. Potom sa ako zdravotná sestra nebude mať kedy starať o deti. Navyše sú z východu. Odtiaľ neprichádza nič dobré.

A evanjelici.

Tu, moji milí, ležal kameň úrazu - starý sťa ľudstvo samo, neprekonateľný ani láskou k blížnemu. Predsa ide o pokoj v rodine, tlačila nám do gebene mater. V kostole by nás ohovárali. A kde by ste krstili deti? Neopláca sa vytŕčať z davu.

Znovu ten záblesk. V polovici sadu sa sformovala postava. Pod šedivým kabátcom sa tentokrát neskrýval umrlec, ale… 

Eliška. 

Stála na stoličke, šijou priviazaná k haluzi. Zachytila môj pohľad a utrela si slzy vreckovkou.

Nie, nič také by neurobila. Nie je hlúpa, cení si život. 

Chcel som zakričať, nech na nehýbe a počká na mňa, no z úst mi vyšiel iba obláčik pary. Spoza jablone vyliezol umrlec v sestriných šatách. Opadávali z neho kusy mäsa. Položil nohu na stoličku a prehovoril hlasom malej Danky: “Prečo si mamičke nezdvihol telefón?”

Moja hlava sa zasekla.

“Nemáš ju viac rád? Preto ju sťahuješ do rovnakého života, aký ti nadelila babička?”

“To nie je pravda. Chcem pre nich dobre. Nech neskončia ako ja.”

Dieťa sedelo na vedľajšom strome a, hmkajúc si melódiu večerníčka, odlupovalo suchú kôru. Po nožičky v papučkách sa načahovali prsty oparu.

“Aspoň si je vedomá všetkých možností,” hlas z úst mŕtvoly sa prehĺbil do môjho. “Môže sa do konca života nenávidieť. Zadržať žlč. Pred dieťaťom hrať, že sa nič nestalo. Otecko musel na pár dní odísť na pracovnú cestu. Nemá rúž na krku, len sa porezal pri holení.”

“Prestaň! Môj otec bol vzorový manžel. Spolupracovníci o ňom šírili klebety - mama sama to hovorila.”

V záblesku svetla mi tvár ohavy zaplnila zorné pole. Rovnako rýchlo zmizla.

“Si šťastný s výberom života, Janko?”

“Nepočúvam ťa.”

“Potápať ženy hľadajúce podporu?”

“Marika vo mne podporu nehľadala. Je nespôsobilá na vedenie tímu. Žena, navyše bez vysokej školy, s náprstkom skúseností z reálneho života.”

“Škodil si, aby si sa dostal po jej pozíciu,” pohladil Elišku po líci, ktorá zrazu zmenila podobizeň na šéfovú. Prsty za sebou zanechávali šťavu kvapkajúcu na plášť. “Teraz sa kochaj plodmi svojich činov.”

Melódia večerníčka stíchla. Zavrel som oči, no neznáma sila mi viečka rozďavila.

“Pozeraj sa ako chlap!”

Umrlec odkopol stoličku a Marika v kŕčoch trepala nohami, kým sa jej oprátka zahryzávala hlbšie do krku. Na mieste som utekal k chrčiacej žene, meniacej sa z manažérky na sestru a naspäť. 

“Mami!” zakričala Danka a snažila sa zliezť zo stromu. Konár dieťa s prasknutím pustil čelom k zemi. Väzy chrupli a padajúca vetva zavalila neprirodzene vykrútenú hlavičku. 

Eliškine beľmá a napuchnuté líca nedostali šancu dcéru oplakať. S úderom umieračika kŕče prestali. Hojdajúce sa telo zhltla hmla. 

Spadol som na zem. Triasol sa. 

“Odveziem tvoje bremeno,” povedala postava. Stisla v zemi zapichnuté vidly.

Zaznelo druhé odbitie, doplnené podmazom od The Doors.

“This is the end, my only friend, the end…”

Trávou šušťali bosé chodidlá. Mäso pod trhajúcou sa kožou mľaskalo, kĺby vŕzgali.

“Nechcem, nechaj ma. Nič som neurobil!”

“Pre nikoho, ani raz v živote.”

Zhíkol som od pichľavej bolesti v boku a otvoril oči.

Sobota

Na stole zvonil telefón. Zdvihol som hlavu a orientoval sa, čumiac na titulku časopisu. Ležal som na gauči v rovnakej polohe, ako som včera spadol. Nahmatal som rukou smartfón a druhou si utrel sliny z líca. 

“Hm?” 

“Čau. Počul si novinky?”

Peťov hlas sa zdal o pol oktávy vyšší a môjmu strednému uchu náladu nevylepšil. 

“Ha?”

“Neuhádneš, čo sa stalo.” 

Posadil som sa a žmúril na deti pobehujúce pod oknom. Koľko takých Luciek medzi nimi behá? A koľko nechutných Janov ich spoza skla sleduje?

“Marika sa predávkovala liekmi na spanie. Túto noc. Pred dvomi hodinami ju odviezol pohrebák.” 

Stíchol. Asi čakal na reakciu. Neprichádzala, tak pokračoval: “Počuj, keď sme sa bavili o… rozširovaní tímového povedomia, netušil som, že by veci zašli… tak ďaleko. Vyhadzov je jedna vec, ale…”

Zrušil som hovor v strede vety a odhodil mobil. S kolenami pod bradou som sa knísal. 

Vtedy telefón zazvonil druhýkrát. Pred očami mi blikla matka hladiaca Eliškinu fialovú tvár. Skočil som po obrazovke a stlačil zelené tlačidlo.

“Mami, ja som nechcel,” vyletelo zo mňa, než som dych stihol zastaviť.

“Volám nevhod?” ozval sa Peťo z druhej strany. “Prerušilo sa spojenie, tak som zavolal znovu, ale môžem sa ozvať neskôr.”

“Nie, nie. Len strácam signál.” Spolu s príčetnosťou. “Je mi ľúto, čo sa stalo so šéfovou.”

“Mne tiež,” odpovedal v šušťaní postrekovača trávnika. “Stále na ňu myslím. Nekrivdili sme jej?”

“Neviem. Asi… Asi áno.” 

“Hej.”

Znovu ticho v telefóne. 

“Prepáč, Peťo, ale necítim sa najlepšie. Musel som chytiť chrípku. Ďakujem za info. Vidíme sa v robote, ak tú hnusobu do pondelka vyležím.”

“Teda neprídeš?”

“Kam?”

“Ty si zabudol, huncút? Opekačka. Zajtra.”

V pozadí som rozoznal hlasy hašteriacich sa chlapcov. Volali sa Igorko a Vladko? Alebo Ivanko?

“Sekundičku počkaj, prosím.” Peter sa odvrátil od mikrofónu. “Hneď kolienko pofúkame. Ivanko, nemôžeš ho sotiť.”

“Stále chytá loptu. Fauly!” zahučal syn.

“Prepáč, malí pobehujú po záhrade a máme dnešný prvý úraz. Trochu som sa s nimi hral a poviem ti - nie je to, čo bejvávalo. Z oboch strán. Mne rastie bachor a oni jedia duracelky.”

“Tak plynie život.”

Tak plynie život? Nič lepšie ti nenapadlo?

“Veru. Pamätáš sa na môjho synovca? Robil dole v pobočke obchoďáka. Bral som ho občas na obedy, taký bradatý. Tiež fandí hokeju.”

“Viem,” prikývol som, nespomínajúc si na žiadneho bradatého obchoďáka.

“Pred týždňom ho povýšili. Na vedúceho predaja. Sme veľmi hrdí. Nehovoriac o tom, že sú super kolektív. Skoro ako u nás na úveroch.”

Napriek vzdialenosti som cítil smútok v jeho úsmeve. Nemôže predsa vedieť, že tie chybné štatistiky pre NBS-ku spôsobil môj kód. Viackrát som naňho nič nehodil. Dvojmiliónová pokuta kamaráta stála ročný bonus. Ja som svoj čin tiež stihol oľutovať. Pozval som ho na večeru do Houdiniho, kurníkšopa. Prihováral sa oňho, pomáhal mu s projektami. Sme kamaráti.

“Áno. Vedieť sa spoľahnúť jeden na druhého je dar.”

“Mhm. Veď práve… Snáď ťa konečne povýšia.”

“Uvidíme. Konkurencia je silná.”

“Ľudí v banke poznáš a oni poznajú teba. Si jeden z najskúsenejších analytikov v tíme a vedúci potenciál máš.” Opäť odtiahol mikrofón od úst a roztrhol hádajúcich sa synov. “Musím ísť fúkať kolená, než vypukne bitka. Mrzí ma, že neucítiš omamnú vôňu Aničkiných steakov.”

“Nehovor viac. Zbiehajú sa mi slinky.” To nebolo klamstvo - v bruchu mi vyhrávali cigáni a z kuchyne neutiekla iba suchá ryža. “Nabudúce sa k vám napáskujem na viacero dní.”

“Dobre, kamarát. Si vítaný. Prajem ti peknú sobotu. Skús tú hnusobu vyležať.”

“Snáď. Pozdrav odo mňa pani manželku. Čau!” položil som.

Spoľahnúť sa jeden na druhého, ha? Čo tam po skúsenostiach, Peťo - keby sa povyšovalo za pokrytectvo, stál by som v čele kandidátky.

Našiel som ovsené vločky a balíček hrozienok od minulých Vianoc. Myšlienku riskovať cestu do obchodu mi hlava neponúkla. S pohárom vody som ich postavil na sporák a odišiel zo seba zmyť smrad noci.

Telefonát od matky našťastie neprišiel. Eliška je múdre dievča. Miluje dcéru. Navyše má ďalšie na ceste. Nešťastie s Marikou je náhoda.

Šéfová tiež milovala svoju mamu. Teraz pani Stanekovej zostanú oči pre plač. 

Vŕzgot zosilnel. Pod horúcou vodou som sa skrútil do klbka a rozmýšľal, či sestre nezavolám.

Má kopu starostí. Netreba jej vešať na nos sny. Veď sa mi vysmeje. 

Keby o mojom živote natáčali dokument, ľutoval by som režiséra. Lúzer z korporátu s bludmi grandióznosti. Ženu, ktorá ma dokázala stiahnuť naspäť do reality som radšej odohnal a vinu hodil na mamu. Tiež ma pochvália, keď sa dozvedia o tom pedofilnom výstrelku.

V župane som z chladničky vytiahol rum a namiesto koly ho dolial ďalším rumom. No dobre, pridám pol deci koly, aby sa nepovedalo. Zapil som jeden Aspirin a sadol si pred televízor. Nevadilo, že sa dialóg z filmu strácal vo vŕzganí. Nezaujímalo ma, komu ukradli auto a kto na koho strieľal. S pohľadom v stene som sa utápal v bezvýznamnosti žitia.

Možno príde vykúpenie po smrti, ako mama opakovávala. Čo ak je Eliška naozaj mŕtva. Zabila sa. Nevidela východisko. Pretože som jej skôr neporadil odísť. Podržal Karolove svinstvo v tieni. 

Jedným šmahom som popravil budúcnosť dieťaťa, ktoré sa nestihlo narodiť. Moja neter, moja vlastná krv, sa má pretĺkať životom čoby sirota a skončiť s násilníckym chlapom. Sfetovaná a bez práce.

Zahihňal som sa prehnanosti navodenej alkoholom. Jablko nepadlo ďaleko od stromu, napriek snahe prehovoriť vietor o láskavosť. Určite dokážem Danke kibicovať do vzťahov rovnako dobre. Predsa poznám, čo je najlepšie pre pokoj v rodine - a evanjelici na zozname nie sú. 

Och, ako som ja matku nenávidel. Pritom mi vlastne chcela zabezpečiť svoju predstavu plnohodnotného života. Pravda, tá predstava priviedla jedného chlapa do predčasného hrobu a z druhého vyformovala osamelého alkoholika, no ani sám Pánboh jej nemôže zazlievať snahu.

Za tridsať rokov, keď budem na dôchodku sedieť v rovnakom kresle s rovnakým pohárom rumu, ma matkin duch príde strašiť spolu s tým Marikiným. 

Netreba sa obmedzovať ektoplazmatickými výtvormi populárnej kultúry. Stačí jedna zasraná kára treštiaca mysľou zlyhanca, ktorý si napriek potulkám vlastnou minulosťou nevšimol, že sa dva mínusy nerovnajú plusu. Exol som zvyšok pohára a nahradil ho fľaškou. 

Úvahy mi preťal smrad valiaci sa z kuchyne. Zvyšok ovsených vločiek po vyvarení vody dymil ostošesť. Hrniec som šmaril do umývadla a zalial vodou. 

Ak boli moje analýzy podobnej kvality, nedivím sa šéfkinmu tlaku. Ona vlastne tiež nebola zlá - snažila sa o niečo, čo som ja podvedome vzdal. Preto sa mi protivila. Preto ma máta spoza brehov Styxu.

Jim Morrison sa opäť rozozvučal obývačkou, no tentokrát bez škrípania káry. Hudba v úplnom tichu s jasnosťou oznamovala koniec. 

Koniec pretvárky a hier. Koniec utrpenia.

Na displeji svietilo sestrine meno a ja som pozdravil so zostávajúcou dávkou elánu.

“Stôl je prestretý, sviečková horúca a mamička usmiata. Chýbaš iba ty. Si v poriadku?”

“V tom úplne najlepšom.”

“Naozaj? Znieš trochu… divne.”

“People are strange when you’re a stranger, faces look ugly when you’re alone.”

Normálne melódiu udržať nedokážem, no dnes som triafal jednu notu za druhou.

“Ty si pil?”

“Prepáč, ale nemôžem prísť. Stalo sa niečo hrozné.”

“Hrozné? Znovu ťa niekto zbil?”

“Nie tak úplne. Trafila ma prozreteľnosť.”

“Nerob si zo mňa srandu, Janko. Naozaj sme sa tešili. Malá si dokonca prichystala barbíny.”

“Povedz jej, že sa ospravedlňujem za traumu. Nech sa drží ďalej od drog.”

V telefóne stálo ticho, sestra kompletne ohromená mojou výrečnosťou. Užíval som si túto neznesiteľnú ľahkosť bytia.

“Mrzí ma tiež, že som sa o teba viac nezaujímal. Si výnimočná, sestrička. Povedz tiež mame, že… jej odpúšťam. Vlastne ju svojim spôsobom mám rád. Teraz musím ísť, ale… povedz im každé slovo.”

“Kam ísť? No tak, čo sa vlastne stalo? Bojím sa, Janko.”

Za dverami spálne sa mihol šedivý plášť. Nasledoval som ho a nakukol do prázdna izby. Prehriaty vzduch ma váhou dusil. 

“Mám problém. Potrebujem vytriezvieť,” položil som a ignoroval zvoniaci telefón. 

Na balkóne sa skrývalo iba lehátko. Keď som sa otočil na odchod, do spálne vstúpila postava v plášti. Obnažené kosti svietili v poludňajšom slnku, dopĺňané praskaním chrupaviek.

“Raz nastúpi každý. Zlož si jarmo.”

Tackal som sa od jeho prázdnej lebky, strhávajúc záclony a fotky položené na komode. Nohou som zavadil o prah a zvalil sa pod zábradlie. Kostlivec sa ku mne doknísal a v objatí ma vytiahol na nohy. Jeho ruka bola prekvapivo teplá, dotyk jemný. Obe naše telá prevážil v ústrety betónu ulice. 

Kolená mi pod tlakom povolili spolu s bedrami. Chrbticou vystrelila bolesť a bezvládne torzo sa rozlámalo o zem. Mozog až o niekoľko sekúnd prikryl vnemy pokrievkou šoku. 

Kostlivec pritiahol káru bližšie. Odhodil látku, spod ktorej vyšľahli plamene. Zvesil vidly a povedal: “Smrť je len začiatok...”

Zaryl mi ich pod rebrá a hodil moje ostatky do spaľujúcej hlbiny. Zvonku znelo zvonenie zvonca a ja som sa po dlhej dobe dokázal zhlboka nadýchnuť.