Kalvária jedného muža (5/5): Ticho

Zobudilo ma myknutie hlavy. Oslintaný časopis zašušťal a spadol na koberec. Aspoň žalúdok spolupracoval. 

Pred oknom sa valili chumáče hmly podobné cukrovej vate. Vyšiel som z obývačky a naslepo hľadal vypínač. Tikanie mi mašírovalo mozog na kašu. 

Hm, tvar predsiene nesedel. Zábleskom zvonku sa štípanie v kostiach potvrdilo - zrkadlo, výtlačok Van Goghových Slnečníc, kukučkové hodiny. Poznal som obrysy príliš dobre.

Nemožné.

V pyžame som vyšiel na dvor a zamračil sa na fasádu rodičovského domu. Znovu ten záblesk. Vychádzal zo sadu. Naboso som sa preplietol húštinou k radom jabloní, ťahajúcich sa po úpätie Zobora. Prsty hladili omietku, nohy prešľapovali samé. Potrebovali ma tam zaniesť. 

Sad nestál ovešaný plodmi, vymaľovaný šťavnatou zelenou. Zomieral polámaný a suchý v nánosoch oparu. Na lícach ma zaštípal mráz, ktorý prstom na nohách odopieral cit. Napriek tomu mi nitky osudu varili krv, tlačiac ma pomedzi stromy.

Za záhradou sme sa s Eliškou sánkovávali. Najlepšie spomienky z tejto rite. Dotyk snehu, Eliškin výskot a pády končiace sa smiechom. Mysľou v spomienkach som si oprel čelo o kôru stromu. Plachta skĺzla z obrazov držaných pod zámkou.

“Tvoja mama má pravdu, naše svety nie sú kompatibilné. Nie, Janko, nedala by nám do konca života pokoj. Už takto ma terorizuje dosť. Ja… Necítim sa pripravená. Prepáč.”

Vrátila mi zásnubný prsteň. Zaniesol som ho späť do zlatníctva. Čo iné som mal robiť? 

Dva dni mnou triasol hnev voči matkiným výmyslom. Najprv vytvorila problém okolo zamestnania priateľkinho otca. Potom sa ako zdravotná sestra nebude mať kedy starať o deti. Navyše sú z východu. Odtiaľ neprichádza nič dobré.

A evanjelici.

Tu, moji milí, ležal kameň úrazu - starý sťa ľudstvo samo, neprekonateľný ani láskou k blížnemu. Predsa ide o pokoj v rodine, tlačila nám do gebene mater. V kostole by nás ohovárali. A kde by ste krstili deti? Neopláca sa vytŕčať z davu.

Znovu ten záblesk. V polovici sadu sa sformovala postava. Pod šedivým kabátcom sa tentokrát neskrýval umrlec, ale… 

Eliška. 

Stála na stoličke, šijou priviazaná k haluzi. Zachytila môj pohľad a utrela si slzy vreckovkou.

Nie, nič také by neurobila. Nie je hlúpa, cení si život. 

Chcel som zakričať, nech na nehýbe a počká na mňa, no z úst mi vyšiel iba obláčik pary. Spoza jablone vyliezol umrlec v sestriných šatách. Opadávali z neho kusy mäsa. Položil nohu na stoličku a prehovoril hlasom malej Danky: “Prečo si mamičke nezdvihol telefón?”

Moja hlava sa zasekla.

“Nemáš ju viac rád? Preto ju sťahuješ do rovnakého života, aký ti nadelila babička?”

“To nie je pravda. Chcem pre nich dobre. Nech neskončia ako ja.”

Dieťa sedelo na vedľajšom strome a, hmkajúc si melódiu večerníčka, odlupovalo suchú kôru. Po nožičky v papučkách sa načahovali prsty oparu.

“Aspoň si je vedomá všetkých možností,” hlas z úst mŕtvoly sa prehĺbil do môjho. “Môže sa do konca života nenávidieť. Zadržať žlč. Pred dieťaťom hrať, že sa nič nestalo. Otecko musel na pár dní odísť na pracovnú cestu. Nemá rúž na krku, len sa porezal pri holení.”

“Prestaň! Môj otec bol vzorový manžel. Spolupracovníci o ňom šírili klebety - mama sama to hovorila.”

V záblesku svetla mi tvár ohavy zaplnila zorné pole. Rovnako rýchlo zmizla.

“Si šťastný s výberom života, Janko?”

“Nepočúvam ťa.”

“Potápať ženy hľadajúce podporu?”

“Marika vo mne podporu nehľadala. Je nespôsobilá na vedenie tímu. Žena, navyše bez vysokej školy, s náprstkom skúseností z reálneho života.”

“Škodil si, aby si sa dostal po jej pozíciu,” pohladil Elišku po líci, ktorá zrazu zmenila podobizeň na šéfovú. Prsty za sebou zanechávali šťavu kvapkajúcu na plášť. “Teraz sa kochaj plodmi svojich činov.”

Melódia večerníčka stíchla. Zavrel som oči, no neznáma sila mi viečka rozďavila.

“Pozeraj sa ako chlap!”

Umrlec odkopol stoličku a Marika v kŕčoch trepala nohami, kým sa jej oprátka zahryzávala hlbšie do krku. Na mieste som utekal k chrčiacej žene, meniacej sa z manažérky na sestru a naspäť. 

“Mami!” zakričala Danka a snažila sa zliezť zo stromu. Konár dieťa s prasknutím pustil čelom k zemi. Väzy chrupli a padajúca vetva zavalila neprirodzene vykrútenú hlavičku. 

Eliškine beľmá a napuchnuté líca nedostali šancu dcéru oplakať. S úderom umieračika kŕče prestali. Hojdajúce sa telo zhltla hmla. 

Spadol som na zem. Triasol sa. 

“Odveziem tvoje bremeno,” povedala postava. Stisla v zemi zapichnuté vidly.

Zaznelo druhé odbitie, doplnené podmazom od The Doors.

“This is the end, my only friend, the end…”

Trávou šušťali bosé chodidlá. Mäso pod trhajúcou sa kožou mľaskalo, kĺby vŕzgali.

“Nechcem, nechaj ma. Nič som neurobil!”

“Pre nikoho, ani raz v živote.”

Zhíkol som od pichľavej bolesti v boku a otvoril oči.