Kľúčnikova hra (Ep. 1): Monštrum z TikToku

Poriadne dlho ma táto historka trápila. Až po šestnástich mesiacoch nachádzam čriepky odvahy vrátiť sa k osudovej noci u Lukáša a niekomu svoje spomienky vyrozprávať. Svet sa mi vtedy obrátil naruby a bojím sa, aby sa nezvrtol aj ostatným podobne nerozvážnym. Nažive ma držia zvyšky nádeje, že sa o pár rokov nejakým zázrakom vedy o seba dokážem postarať. Preto ma, prosím, dobre počúvajte - a v žiadnom prípade neskúšajte, čo sme urobili my.

S Lukym sme boli od primy najlepší kamaráti. Nie takí, ktorí vedľa seba sedia a po vyučovaní sa vidia maximálne na Discorde. My sme si laptopy brali jeden k druhému. Neexistovalo nič lepšie než piatková čipsopárty s League of Legends do tretej ráno. Navyše odkedy mi rodičia k štrnástym narodeninám kúpili poriadnu mašinu, hra bežala na 100 FPS bez lagov.

Kedy ísť spať sme vedeli podľa špeciálnych hodiniek - kričali z chodby, či sme normálni a sem tam vytiahli router zo zásuvky, ak zašlo do tuhého. Hihňajúc sme sa potom zakutrali do dek a šuškali si o autách v garáži snov. Obvykle zablúdila debata na spolužiačky a ktoré by sme do športiakov posadili. 

Raz nás dokonca zobral Lukyho oco v sobotu na strelnicu a vystrieľali sme celý zásobník deväťmilimetrovej Beretty, než nám uzemnil rozožraté oči vzduchovkou. Ten víkend sa mi do pamäte zapísal čoby jeden z najúžasnejších v živote. Viete, v poslednej dobe mi k podobným témam zablúdi myseľ a príde mi to celé ešte viac ľúto. 

Poslednú čipsopárty sme si dohodli mesiac dopredu, lebo nezáväzné pokusy skrachovali. U nás na Polianke sa veľa nedeje, takže som sa nevedel dočkať a v kalendári odpočítaval zostávajúce dni. Zavolal som aj ďalších chalanov zo školy a iba jeden odmietol kvôli učeniu sa na písomku. Jeho chyba. 

Koncoročné testy boli až o dva týždne. Zato rebríčky v League of Legends sa menili denne a nenechávali nás chladnými. Našťastie stáli prázdniny za rohom spolu s dvomi slnečnými mesiacmi drtenia deciek z Poľska. S Lukášom sme zostávali neporaziteľná dvojka a s inými carryčkami ma hrať nelákalo. On zakaždým poznal správnu taktiku a ja som mu vedel pomôcť z patálií.

Ó, áno - na kvartánsky tím “N00b Crushers XD” zostávam patrične hrdý napriek jeho rozpadu. Pred vyučovaním sme si dohadovali stratégie večerných zápasov, vďaka ktorej sme sa po týždňoch snahy vytiahli z bronzovej divízie do striebra. Zlato by podľahlo zakrátko nato, pokiaľ by sme sa dokázali opäť stretnúť.

Pre čipsopárty sme naplánovali testovanie nového prístupu k výberu šampiónov. Smrteľne dôležitá vec vyššie v rebríčkoch. Luky našiel najbližší voľný piatok až na konci mája, lebo sa mu rodičia v striedavej starostlivosti nevedeli dohodnúť. Chvíľami som mal pocit, že ho brali na drahé dovolenky z trucu a čakali, že úplatkami stiahnu synovu mienku k svojej strane. Akoby ho nepoznali.

Problém nastal deň pred stretnutím. Roman ochorel a Tomáš dostal zaracha kvôli štvorke z chémie. Cyril z midu sľuboval prísť, no o ôsmej odpísal, že ho frajerka donútila ísť do kina. Vlajku myjavských Noob Crusherov som teda zostal držať ja s Lukynom.

Spolužiak však prišiel akýsi nesvoj. Stratégiu sa nedalo otestovať a po prvej spackanej hre zavrel laptop. Chrúmajúc slaninkové čipsy sa vrátil k otázkam o červených nohavičkách Barbory Novomestskej zo sexty. Ako vedel taký pikantný detail, pýtate sa?

Pár dní dozadu som pred telesnou omylom otvoril dvere na šatni, kým sa prezliekala. Ospravedlnil som sa, no keďže ma poslala s rozbehom do riti, zobral som za situáciu plnú zodpovednosť. V detaile som chalanom opísal každú čipku jej spoďárov. Cyril dokonca ten model od Calvina Kleina našiel na nete.

Bohužiaľ mi ušlo, že moja drahá sestra vyklebetila od Prašníka po Vrbovce, kedy Lukáš príde a zrovna táto kamarátka sa ju rozhodla navštíviť. Akože spolu robili projekt. Jasné, náhodička. Nebolo všetkým jasné, že nám chcú skaziť jediný super večer z mesiaca.

Ela vtrhla do izby, keď Lukáš spod postele vyhrabal gitaru a s citom vybrnkával Nirvanu. Kým ja som sa k skúseniu darčeka od starkých odhodlával pol roka, on nechal obavy za dverami. Proste mu išli tieto veci od ruky.

“Mama prišla z roboty - nechceš sa s ňou pozdraviť? Čo robíte?”

Veď sa na nás pozeráš, chystal som sa povedať. Vtedy za ségrou vošla Barbora a mňa skoro vcucol koberec.

“Hrajú Lolko, nie? Či ako sa tá hra volá. Ahoj, Luky,” usmiala sa pripečene. Kývol jej naspäť a pokračoval v hraní. Zdalo sa mi, alebo brnkal hlasnejšie? Dokonca si pohmkával?

“Idem, idem. Nemáte lepšiu robotu než obkundovať?”

“Robotu sme dokončili a žijeme, kde žijeme, takže… Nie. Sorry, mladý. Prečo negemblíte?”

“Plný tím debilov. V najlepšom si treba dopriať pauzu,” odpovedal Lukáš a zmenil melódiu na vágnu nabodobeninu Taylor Swift. Než som sa opýtal, odkiaľ ju poznal, Barbora ma predbehla.

“Super pesnička. Vieš ju zahrať celú? Zaspievam si s tebou.”

“Zase pomaly, nevyzliekaj nám ho tu,” sadla si na posteľ Ela a udržiavajúc so mnou očný kontakt kývla k dverám.

“Áno, radšej pôjdem. Nepotrebujem sa pozerať na slintajúce tínedžerky.”

Bral som schody do kuchyne po dvoch a pobozkal mamu, ktorá ľavou rukou vybaľovala nákup a pravou pridržiavala mobil pod uchom. Keď konečne zašla za roh, vytiahol som dvojlitrovú Coca-Colu s balíkom čipsov a utiekol do bezpečia.

“Akurát preberáme obľúbené filmy. Ďalšie?” hovorila Ela, kým som balík sypal do misky. “Nechcete sa normálne najesť? Smažené robí paseku v žalúdku.”

“Moje detstvo fungovalo na životospráve cukru s olejom a vidíš - ako repa,” uchechtol sa Lukáš, ktorý štvrtým taktom predstieral, že ‘Nothing else matters’ pozostáva z jedného akordu. Barborine hudobné cítenie našťastie utieklo roky dozadu a hmkala kompletne iný text, čiže si dokázali hrkútať do rána. “Ale keď spomínaš jedlo… Dal by som si kebab. S cesnakovou majonézou.”

“Tiež by som si dal. Akurát ho z Myjavy ani Brezovej nedovážajú.”

“Preto je pizza lepšou alternatívou. Dáš si so mnou šunkovú s hríbami, brácho?”

“Neviem, či mám chuť na pizzu.”

“Stačí povedať: ‘Áno, Elenka.’ O byrokraciu bude postarané. Ty, Lukáš?”

“Pizza, hm… Možno hawaii?”

“Vďaka statusu hosťa prehliadnem kacírstvo,” povedala a kývla na Barboru.

“Rozdelíme si ju napoly?” opýtala sa spolužiačka Lukáša. Prikývol. “Potom druhú pikantnú? Ale bez cibule.”

“Rozkaz. Takže šunková, hawaii a pikantná bez cibule sa do hodiny nesie.”

“Čaute, decká. Počujem správne debaty o pizzi?”

“Nerieš, mami,” odpovedal som. “My sa o seba postaráme.”

“Len sme si pár chceli objednať na večeru, nech nežijeme o suchej strave,” hodila si sestra do úst lupienky. 

“Načo by ste si objednávali, keď som kúpila cesto? Upečieme ich doma. Predsa sú lepšie horúce, nie? Psí čumák od taxikára za toľké peniaze nestojí.”

“Nenamáhaj sa. Si narobená, vylož si nohy. Ja sa o nich postarám.”

Sestra u mňa hľadala podporu. S pohľadom v monitore som odmietal.

“Nie, trvám na správnej výžive detí. Mojich aj cudzích. Za okamih donesiem chlebíčky. Také maličké predjedlo.”

“Netreb… Hm, ďakujeme. Budeme radi,” sestra zmenila tón, keď ju pritisli matkine oči. “A mami?”

“Áno?”

“Majú vlastný rozvoz. Taxíky pizzu prestali rozvážať rok dozadu.”

Mama kývla plecami a ignorovala Elinu stŕpnutú čeľusť.

“Tato kedy príde?” opýtal som sa.

“V aute mi volal, čaká na dodávku. Sľúbil pomôcť so sťahovaním tej kamarátke zo Senice.”

Prikývol som a pokračoval v študovaní tapety. Sestra sa uvoľnila až po zacvaknutí zámky.

“Zas sa kurví.”

“Prestaň! Je tvoj otec, nesmieš tak hovoriť,” hodil som po nej perom. Hodila mi ho naspäť. 

“Môžem. Čo je pravda, nie je hriech.”

“Nie je.”

“No vidíš.”

“Tak som to nemyslel.”

“Len sa bojíš si ju priznať.”

“Nebojím!”

Hlas sa mi stupňoval ku kriku. 

“Obaja si uvedomte, že nezáleží na pravde,” položil Lukáš gitaru. “Dospelí robia, čo chcú. Našou povinnosťou je chmatnúť po zlate, ktoré padá.”

“Sa ti ľahko hovorí.”

“Áno, lebo som sa zariadil. Nedali mi nič zadarmo - chcel som Playko, musel som v správnom čase poťahať správnymi šnúrkami. Výlet do Energylandie? Nekonal by sa, keby som nevyužil tatkove nasranie na mamu kvôli doktorovi. Stačí počkať na power spike - ako v Lolku.”

“Tvoji rodičia majú peniaze. Iné možnosti, chápeš?”

“Toto nie je o peniazoch, Mišo. Ver mi. Áno, mám teraz dom aj byt, medzi ktorými je otravné pendlovať, ale v živote prospieva zmena prostredia. Rozvod nie je koniec sveta, skôr začiatok lepších časov - pokiaľ sa vieš zariadiť. Medzi dospelákmi sa prečistí vzduch a sú ochotní na viac kývnuť.”

“Necháme rozvody byť, ok? Tato nás nepodvádza.”

“Nás?” pozrela na mňa Barbora.

“Pýtal sa ťa niekto?”

Zagúľala očami a otočila sa na sestru: “Chcete sa celý večer hádať, alebo pôjdeme konečne robiť niečo zaujímavé?”

“Film k tej… pizzi?” podpálil iskričku v Elinej tvári pohľad smerom k dverám.

“Videli ste Endgame?” opýtal sa Luky.

“Nie. Zato som videla Wednesday a onedlho vychádza druhá séria. Mohli by sme si tú prvú pripomenúť,” odpovedala Barbora. Ucítila na prsiach kamarátov pohľad, tak si vytiahla výstrih. Nie príliš, aby predsa dovidel.

“Maratón Wednesday? Seriózne?” 

“Tak skús nadhodiť niečo originálnejšie, múdra hlava.”

Barborin cynický pohľad som bez mrknutia opätoval.

“Ja mám rád filmy od Denisa Villeneuve. Alebo Nolana. Mohli by sme si pozrieť Dunu, nového Blade Runnera… Alebo Interstellar - ten je cool, nie?”

Luky prikývol, zamestnaný dôležitejšími záležitosťami.

“Štyri a pol hodiny sa mi pri filme sedieť fakt nechce,” odpovedala sestrina spolužiačka.

“Aha, ale šestnásť pri infantilnom pseudohorore je ok.”

“Áno, lebo Wednesday nie je pripečená.”

“Stačí, netreba sa hádať. Čo stredná cesta - La La Land?”

Na Elu sa uprelo šestoro zreníc - jedny prekvapené, druhé prižmúrené, tretie pripravené vraždiť. Uhádnete, ktoré boli moje?

“Žartujem. Videla som na Insta dobré recenzie na Všetko všade naraz.”

“Čínska kravina,” odfrkol Lukáš a hrsť čipsov zalial pohárom koly. “Si radšej pozriem ten La La Land.”

“Ona ma ho donútila pozerať minule a viac cez tortúru odmietam prejsť bez boja,” povedal som. “Takže sme naspäť na začiatku. Akceptujem aj thrillery. Luky, začni druhé kolo a nájde…”

“Neuveríte, čo som videla na TikToku,” prerušila ma Barbora. “Počuli ste o Kľúčnikovi?”

Skupina zakrútila hlavami, poniektorí otrávenejšie než ostatní.

“Poseriete sa strachom, kámo. Jedno dievča rozprávalo, že sa zaujíma o ducharinu. Vyvolávali s kamarátkami Krvavú Mary, Slendermana, starého otca a tak ďalej. Tieto rituály s čiernymi sviečkami a Ouija tabuľkou sú, pravdaže, kraviny. Ale hovorila, že sa posledné vyvolávanie pretočilo do ozajstnej nočnej mory.”

“Nočnej mory, aha. Privolali Elvisa a nedokázal zavrieť hubu?”

“Mohli by sme nejakého ducha zavolať, aby tebe zavrel hubu, Michal,” oborila sa na mňa.

“Kašli na to,” povedal mi Lukáš a ťukol Barboru čipsom. “Ako sa vyvolávanie zvrhlo?” 

“Od bratranca sa dozvedela o Kľúčnikovi. Je to pradávna bytosť, chodiaca pomedzi reality. Prvú zmienku našli z dvora Jána Pálfiho. Má ťažké topánky a zostávajú za ním stopy vody. Cez dvere ho počuješ štrngať kľúčmi - má taký zväzok, tvorým otvorí každú zámku.”

“Vypadá strašidelne?”

“Hm… Nikto nevie. Teda, preživší nepovedia.”

“Prečo nechcú hovoriť?”

“Nie, Ela, nedokážu. V tom je problém. Tá baba, Čierna Klaudia, hovorila, že najprv pripravili vyvolávací rituál. Musí odbiť polnoc. Dvaja zapálili sviečky pred botník. Zhasli svetlá, potom zavreli všetky dvere na dome okrem tých vstupných. Tie treba dokorán otvoriť. Odriekali riekanku typu ’Sviece horia v polnočnom šere, žiadny kľúč netreba na tieto dvere…”

“Vau, riekanka na desať slov. Viac od pani Čiernej Klaudie ani neočakávam.”

“Nie každá prkotina musí mať tri a pol hodiny, ty ‘Hej-ja-mám-rád-filmy-od-Denisa-Vilena’.”

“Villenueva.”

“Počkaj, počuješ? To práve tvoje posledné mozgové bunky vonku zrazilo auto."

“Mhm, jasné. Až po tých tvojich. Netreba čakať - veľa ich nezostáva.”

“Ticho,” stiahla ma sestra naspäť do stoličky. “Prečo ľudia nedokážu Kľúčiara popísať?”

“Kľúčnika,” opravil ju Lukáš.

“Keď príde, musíš z domu utiecť, než ťa nájde. Problém je, že za sebou zamkne. Postupne odhadzuje zo zväzku kľúče a iba jeden pasuje. Treba ho nájsť. No ak sa na Kľúčnika pozrieš, zamkne ťa do tvojej vlastnej hlavy. Vtedy do smrti dokážeš hýbať len očami.”

“Čože?”

“Áno - nevieš sa najesť, ísť na záchod, hovoriť. Preto ani Klaudia nevie, ako Kľúčnik vyzerá.”

“Super,” vydýchol Lukáš a strčil si ďalšiu hrsť čipsov do úst. 

“Super blbina,” otočil som sa na kamaráta, no ten od vzrušenia nežmurkal.

“Musíme ho skúsiť zavolať. Mám stratégiu.”

“Šibe ti?”

“A prežila tá Klaudia? Natočila video, tak, predpokladám, paralyzovaná nezostala.”

“Ona nie, ale jej brat áno. Teraz hľadá spôsob, akým Kľúčnikovu kliatbu zrušiť.”

“Aha, zrazu máme kliatby copyrightnuté. Možno by mala ísť na Kľúčnikove Q&A, kde sa dozvedia Kľúčnikovu metódu na odvolanie Kľúčnikovej kliatby. Nepredáva náhodou v bio predplatné lekcií hrozenkovských cigánok?”

“Nevšímaj si ho a prepošli mi ten TikTok,” povedal Lukáš. “Máš ho uložený, nie?”

“Určite áno, akurát ho musím nájsť.”

“Načo by si riskoval paralýzu?”

“Ha, takže tomu veríš,” zasmial sa kamarát.

“Nie… Jasné, že neverím. Ale prečo riskovať?”

“Vzrúšo. Len sraľovia nemajú gule zapáliť pár sviečok po polnoci a odriekať zaklínadlo.”

“Súhlasím s bráchom - načo vyvolávať potvoru, ak za výhru nič nedostaneš?”

Barbora mykla plecami a pokračovala v scrollovaní.

“Bolo by úplne najlepšie, keby si získal superschopnosť. Napríklad dokázať odomknúť hocijaké dvere,” povedal Luky, s nosom v Googli hľadajúc pôvod tej mestskej legendy.

“Alebo že sa na teba nebude dať pozrieť - aj keď pár takých už poznám.”

“Našla som ho,” vyhŕkla Barbora a ukázala predramatizovaný thumbnail. “Podľa komentov smieš Kľúčnika poslať na inú osobu. Viem, proti komu takú schopnosť využiť.” 

Vyplazil som jej jazyk a otočil sa na stoličke dookola. 

“Mega. Stačí vyliezť oknom a Belanová má po vtákoch.”

“Tá sama by mala ponúkať, že ak neprepadneš, smieš ju poslať na ďalšieho nešťastníka,” odpovedal som Lukymu.

“Amen.”

“Deti, chlebíčky sa nesú,” zakričala mama.

“Počkajte tu, my jej pomôžeme,” povedala Ela. Nedvíhal som sa, tak ma poštípala do ucha. “Povedala som pomôžeme. Nespi!”

“Dobre, dobre. Veď idem.”

“Robí tie pizze, ktoré sme chceli?” opýtala sa spolužiačka.

“Matka má pridobré uši. A dúfam, že nenašla ananás. Žiadne vyvolávanie duchov, než sa vrátime, ok?”

“Choď aj ty do zadku, ségra.”

“Do zadku? Veď si nevieš ani farbu ponožiek bezo mňa vybrať. Nepamätáš sa, ako si ma v Trenčíne objímal, nech ťa tam nenechávame?”

Znovu ma uštipla do ucha a ja som bojoval s nutkaním potisnúť tú o dva roky staršiu ozrutu dole schodmi.