Kľúčnikova hra (Ep. 2): Ťažké rozhodnutia

Lukáš celý predchádzajúci týždeň spieval o novom Playstatione od mamy. Dokonca mu dovolila hrať v obývačke, kým bola na nočnej. Nečakal som preto, že by sa cez víkend ozval. Pravda však skončila horšia.

V pondelok neprišiel do školy a ja som dostal tušáka, že niečo nie je košér s kostolným poriadkom. Napísal som mu na WhatsApp. Potom Discord. Nič. Podľa aplikácie neprišiel dva dni online. Strepal sa zo schodov a dolámal si obe ruky? Aj keby, Lukáš by vymyslel možnosť zalogovať sa nohami. 

Chalani z tímu tiež viac nevedeli. Nechcel som ho spamovať kvôli paranoji, no celý večer sa nám nedarilo. Bez Lukyna N00b Crusherom chýbala pravá ruka a akurát sme sa pred odhlásením pohádali. 

Po ďalšom dni ticha sa mi pri lavici zastavila Barbora. Opýtala sa, či si môžeme pokecať v súkromí. V doprovode prekvapených pohľadov Tomáša s Cyrilom som ju nasledoval na chodbu. 

“Počul si o Lukáškovi?” opýtala sa.

“Nie. Neodpovedá a od víkendu neprišiel online.”

“Ani mne nenapísal. Bojím sa, že je tá hrôza pravdivá.”

“Ha? Vyklop, čo vieš.”

“Najprv som to počula od známej z Kopáku. Jeden jej kamarát býva pri pani Kulíškovej.”

“Kulíškovej? Ako Lukášovej mame?”

“Áno. Vraj u nich bola cez víkend sanitka a vyniesli mŕtvolu. Na nosidlách.”

Skrčil som nos a po pár sekundách si uvedomil, že nedýcham.

“Čože?”

“Mhm. Pred matikou som začala kopať hlbšie a pýtala sa mamy, či ho neprijali.”

“Pri svätopeterskej bráne?”

“Je sestrička na áre, ty idiot.”

“Dobre, dobre, som nevedel. No, hovor ďalej a neksichti sa.”

“Lukáško nie je mŕtvy.”

“Uf, chvalabohu. Prežral sa fazuľou?”

"Je paralyzovaný. Od vlasov po nechty na nohách.”

Úsmev mi spadol z tváre. 

“Paralyzovaný? Č-Čo sa mu stalo?”

“Robili mu testy na mŕtvicu - negatívne. Žiadne infekcie, vírusy alebo parazity. Vraj si skoro pustili Doktora Housa pre inšpiráciu.”

“Nezistili nič?”

“Nezistili a nezistia. Sám vieš, kto mu to spôsobil.”

Nechápavo som na spolužiačku civel, než mi šedá kôra vyhrabala video z piatku.

“Koľko dní dozadu si oslavovala šieste narodeniny? Zabudol som ti zablahoželať.”

“Kompletne kliatba sedí. Nehraj sa na hrdinu. Tá historka ťa tiež vystrašila.”

“Nezmys…”

“Sedí, Michal. Ani v Skalici nenašli príčinu. Pani Kulíšková si ho kvôli kapacite musela vziať domov a zajtra ráno idú do Bratislavy.”

“Odkiaľ toto vieš?”

“Klebety sa po Myjave šíria rýchlo.”

“Hm… Dokážeme mu pomôcť?”

“Nikto iný mu nepomôže. Musíme ho odkliať.”

“Ok, idem s tvojou sprostou teóriou internetového monštra. Ako ho chceš zachrániť? Sama si hovorila, že tá baba z videa nevie brata…”

“Vie - včera postup ukázala. Sľúbila do večera update. Potrebujeme troch ľudí, minimum na rituál. Plán je ku Kulíškom večer zájsť. Ela mi pomôže so sviečkami. Ty sa len dostav bez vypichnutého oka.”

Zazvonilo a chodba sa vyľudnila.

“Prečo dnes večer? Nemôžeme sa o tom ‘pláne’,” naznačil som prstami úvodzovky, “aspoň v pokoji porozprávať? Po hlave sa vrhať k záverom Lukymu nepomôže.”

“Ti hovorím - prevážajú ho do Blavy. Ktovie, kde skončí. Asi im sám o Kľúčnikovi nepovie.”

“Myslíš, že nám teta Kulíšková uverí?” sykol som a usmial sa na prichádzajúcu postavu. “Dobrý deň, pani učiteľka.”

“Zvonilo, Michal. Poď dovnútra.”

“Prepáčte, zabudli sme sa.”

Nechal som slovenčinárku prejsť a než zasadla za katedru, Barbora sa ku mne naklonila: “Nestaraj sa a hlavne nemysli. Proste príď. Chceš zachrániť Lukášov život, nie?”

“Jasné, že chcem. Ale…”

“Ticho. Priprav sa na dlhú noc. Šiesta u vás. A žiadne slamky,” uškrnula sa.

“Drž hubu, to sa stalo pred dvomi rokmi. Odkiaľ vôbec vieš…”

Ignorovala ma a vybehla schody k sexte.

Celú hudobnú som sa nedokázal sústrediť. Útrpné fidlikanie učiteľa presvedčilo poslať ma domov skôr. Namiesto čakania na bus som s husľami pod pazuchou vykročil k Hliníkom. 

Hlava sa mi však neprečistila. Les navôkol hučal vo svojej mĺkvosti. Znova mnou zamával pocit samoty, ktorý dnes chápem omnoho lepšie. Pridal som do kroku a posledného pol kilometra prebehol. Žiadnymi rozumnými vysvetleniami k spolužiačkiným teóriám ma šušťanie stebiel neosvietilo. Akurát som pred bránou zastavil s boľavými pätami.

Dúfal som v rozruch prechádzajúcich áut, susedov s kabelami, chaos schopný prekričať tú divnú náladu. Namiesto toho ulicou vládol pokoj. Mama s otcom ešte neprišli z práce a sestra si pod altánkom čítala časopis.

“Čau, brácho,” povedala a napila sa z hrnčeka. “Hudobná v pohode?”

“Nemusela si hneď vyklábosiť Barbore o nehode so slamkami.”

“Ale no… Také veci sa stávajú dnes a denne, netreba sa hanbiť. Zaručene nie si jediné decko, čo napálilo do steny hrajúc sa na slimáka.”

“Nie som decko. A mal som byť Jack Sparrow.”

“Aj piráti končia v nemocnici. Predstav si tých menej šťastných, ktorí si oči vypichli. Ty si za blbosť vyviazol s pár stehmi a historkou o revaní v cétéčku. Počkaj desať rokov a zasmeješ sa.”

“Mne sa desať rokov čakať nechce. Ty radšej netrapoš so súkromnými problémami pred spolužiačkami.”

“Veď si sa smial, keď sme ťa priviezli domov. V sanitke na teba boli tiež milí, nie? Vyfasoval si nálepky.”

“Nebavíme sa o sanitke. Vieš, že problém nie je v sanitke.”

“Prosím ťa, nedramatizuj a ukľudni sa. Zachránili ti v Trenčíne oko a našli do pol hodiny posteľ.”

“Nemohol som spať. Pod oknom blikali neóny načerveno. Navyše ani mama nezostala cez noc.”

“Špitál praskal vo švíkoch a behali okolo teba, či nemáš vnútorné krvácanie. Iba im zavadzala. Navyše musela ísť ráno do práce.”

“Nemusela. Dá sa vziať ošetrovné na dieťa. Aby nezostalo straumatizované.”

“Choď ty s traumou. Sme sa o tom bavili.”

“Áno - pamätám, ako si ju proti mne huckala.”

“Proti tebe? Jednu noc si prespal sám. Jednu. Hneď ráno za tebou prišiel tatko. Pravdaže mal náhodou neďaleko kamarátku,” vrátila pozornosť k článku. Vytrhol som jej časopis z rúk, hodil ho na zem a odpochodoval do domu.

“Hej, počkaj,” zakričala, utekajúc za mnou. S batohom v ruke som vyšprintoval schody a zavrel sa do izby.

“Celý život mi chceš pokaziť. Aby sa mi v škole smiali. Preto si Barboru zavolala.”

“Fandíš si,” odfrkla spoza steny. “Za tým sú iné pudy. Podobné tým tatkovým.”

Nechápal som, čo myslela. Ten zvláštny pocit zvierajúci mi pľúca silnel.

“Pudy tvojej blbosti akurát tak.”

“Hej! Prehovárala som ju, nech vás neotravujeme. Ale dobre - prídem, až sa pánkovi vráti nálada normálne komunikovať.”

“Nechoď,” vyhŕkol som a striasol tlak z ramien. “Vraj sa s tebou bavila. O pomoci Lukymu.”

“Bavila je silné slovo,” otvorila dvere, opretá o zárubňu. “Hovorila mi o nákupe zopár sviečok a čistých spoďárov. Mame povie, že ideme dorábať ten piatkový projekt. Neviem, čo si od takého výstupu sľubuje, ale má pravdu - skúsiť pomôcť neuškodí.”

“Predsa si nemyslíš…”

“Kvôli odrapkaniu riekanky po polnoci nás nezačne naháňať debilko z TikToku, nie. Ale za pokus stojí každá prkotina. Možno motyka vystrelí a nájdeme detail, ktorý doktori prehliadli.”

“Dobre, dobre. Pôjdem s vami. Mám si niečo prichystať?” 

“Stopro pevné topánky s baterkou - ku Kulíškom máme štyri kiláky cez pole. Následne hocičo Barča zavelí. Po novom je samozvaným expertom na nášho pána Kľúčiara a ja jej vášeň preferujem nekonfrontovať.”

Pol hodinu som s hlavou v skrini rozmýšľal, aké veci sa hodia k záchrannej misii. Topánky do záhrady neboli najpevnejšie, no vhodnejšie než školské tenisky. Jedna trigovica, lampička s náhradnými baterkami, lano, pätnásťcentimetrový skladací nôž od dedka… Pravdaže by na rezanie konopného lanka stačili aj nožničky, no akosi ma jeho váha vo vrecku upokojovala. A s lanom minimálne zviažem Barboru, ak chytí hysáky.

Mozog operácie prišiel po šiestej, prevesený športovou taškou. Rodičom prespanie nevadilo a po desiatich minútach zdvorilostí ju prepustili do Elinej izby. Za posledný mesiac som k sestre zablúdil druhý raz a ten smrad voňavky ma znovu vyfackoval. Stôl prázdny, ceruzky v rade, poličky sršiace sterilnosťou… Nechutné. Ako tak dokázala žiť?

Z postele sme pozorovali spolužiačku, kým nenašla účet Čiernej Klaudie. Prstami som vo vačku prechádzal po hranách noža. Predstavoval som si, ako bojujem s monštrom, uskakujúc divými saltami a piruetami. Čepeľ vyrástla v meč, ktorým som sa oháňal lepšie než zaklínač Geralt a…

“Nepostla aktualizáciu. Snáď záchranný rituál fungoval.”

“Existuje ešte iný rituál?” opýtala sa sestra. “Nechcem byť negatívna, Barča, ale toto začína znieť jak creepypasta.”

“Nie, naozaj treba iný postup. Hovorila o ňom vo včerajšom videu. Kvôli odčarovaniu šla do…” zasekla sa v strede vety a prižmúrila na mňa oči.

“No, povedz. Do Starého Hrozenkova?” Začal som sa rehotať. “Nie náhodou za prababkou, bielou čarodejnicou? Neponúkajú konzultácie zadarmo?”

“Stichni! Nič lepšie nemáme. Vo veľa krokoch sa záchranný rituál nelíši od vyvolávacieho. Treba akurát dvojnásobný počet sviečok, ďalšie dva veršíky rýmu a troch ľudí na odriekavanie.”

“A potom čo?”

“Ak uspejeme, odomkne Kľúčnik pôvodnú obeť.”

“Vedľa nej nechá prísne tajné dokumenty o UFO. Pravda vyjde von.”

“Pokiaľ sa chceš vykašľať na najlepšieho kamaráta, odpálkuj sa rovno teraz.”

“Dobre, dobre. Som ticho.”

Barbora rozzipsovala tašku a stiahla handru.

“Priniesla som štyri sviečky, viac sme doma nemali. Kúpila si zvyšné dve?” 

Ela vytiahla vrecko spod postele. 

“Pre istotu tri. Keby sa babka z Hrozenkova prepočítala,” žmurkla na mňa. “Navyše každému pol litra vody a pár sladkostí.”

“Dík. Práve som vám poslala riekanku do WhatsAppu. Mám svetlo, ak by sme ho potrebovali… Plus kľúčenka, na ktorú budeme zbierať kľúče.”

Prečítal som si osem hlúpučkých veršíkov v čete, držiac recenziu za zubami.

“Celú maškarádu máme urobiť tu a potom utekať za Lukášom?”

“Nie. Kľúčnika treba vyvolať v rovnakom dome, kde zamkol obeť. Tá musí byť tiež prítomná, inak odčarovanie nefunguje.”

“Ty si si nerobila srandu? Bývajú v Žaboškrekoch.”

“Sorry, že snímanie kliatieb v Trenčianskom kraji zatiaľ nezdigitalizovali.” 

“Jeho mama nenechá trojku cudzích deciek chodiť v noci po baráku.”

“Nielen chodiť - ona v dome nesmie zostať. Inak ju môže Kľúčnik chytiť.”

“Okej, zabrusujeme do absurdnosti. Nemôžeme ju o polnoci poslať preč.”

“Nepošleme.”

“Nemá pani Čierna Klaudia zaklínadlo…” začal som, no Barbora ma prerušila.

“Sama odíde. Majú vo firme audit a nestíhajú.”

“To zase odkiaľ vieš?”

“Spoľahlivé zdroje.”

“Kvôli auditu odíde od chorého syna?”

“Veru. Dobré matky sa nenechajú odohnať,” fľochol som na sestru.

“Mama nemohla zostať, prestaň konečne. Tak či tak chceme Lukáša vidieť a opýtať sa, ako sa mu darí. Skúsme sa s pani Kulíškovou rozumne dohodnúť.”

“Áno. Zaklopeme, povieme, že im v dome vyvoláme démona a vyšleme tetu s ľahkou hlavou do roboty. Easy peasy lemon squeezy,” podopieral som si bradu päsťou. “Vôbec nevypadáme na bandu psychopatov.”

“Vlúpať sa cudziemu človeku do domu je jednoduchšie, hej?”

“Nie, počkaj. Máš dobrý nápad.”

“Ďakujem. Aspoň jedna racionálna.”

“Nie s tým rozumným dohodnutím - to je debilina, neuverí nám.” Barbora sa postavila a rozmýšľala s rukami vbok. Ponad tepláky jej presvitala čipka červených nohavičiek. Donútil som sa stiahnuť pohľad k radu brakových romantasy. “Pôjdeme sa pozrieť na Lukáška. Prehodíme s pani Kulíškovou pár slov. Popri tom sa vypýtam na záchod a vezmem Lukášove kľúče. Kde ich nosil?”

“V prednej prepážke batohu, po vačkoch, v bunde - podľa situácie. Čo ak ich nenájdeš?”

“Niečo vymyslím. Otvorím okno alebo…”

“Majú zašupovacie dvere na terasu. Pokiaľ do nich padne kameň, zámka nezacvakne.”

“Vidíš, lepší nápad. Alarm, dúfam, nemajú…?”

“Do riti.”

“Majú?”

“Hej.”

“Sme vybavení. Ja sa kvôli blbosti zavrieť nenechám,” povedala Ela a vyšla von.

“Kam ideš?”

“Na záchod. Dramatický efekt je čisto náhodný,” zakričala z chodby.

“Mysli, Mišo - nepamätáš si náhodou kód? Kedy si u nich bol naposledy?”

“Neviem. Tri týždne dozadu? Po škole sme pozerali videá, než išiel bus.”

“Neviem si nesmieme dovoliť. Nevidel si ho odblokovávať alarm, keď ste vošli?”

“Hm… Asi áno…”

“Žiadne asi. Rozmýšľaj!”

“Netlač na mňa. Nepamätám… Vidíš, áno. Spomínal, aký pripečený kód jeho mama nastavila. Lebo si pôvodný nevedela zapamätať.”

“Aký nastavila? Štyri nuly?”

“Neviem. Určite štyri číslice. 1234?”

“Priestor na hádanie dostaneš, až sa nás poliši opýtajú na dôvod vlámačky.”

“Čo odo mňa očakávaš, sakra?!”

Do dverí nakukla mama.

“Miško, neotravuj dievčatá. Majú prácu. Načo vám je toľko sviečok, Barborka?”

“Projekt. Chémia. Študujeme dopad zmeny teploty na… rôzne materiály. Je lepšie mať zásobu.”

“Aha, zaujímavé. Nechcete večeru? Urobila som perkelt.”

“Vieš čo, ja si dám,” povedal som. “Po domácich úlohách mi vyhladlo.”

“Dobre, donesiem vám všetkým.”

“Ja nechcem, ďakujem,” ozvala sa spolužiačka, no matka ju s radosťou odignorovala. 

“Mne daj len pol taniera,” povedala Ela a zavrela za sebou dvere. “O veľa som prišla?” 

“Tvoj brat má pamäť zlatej rybičky.”

“Čiže o nič. A posledný problém, než sa vôbec vypakujeme z domu - jastrabovi dole nejde nepozorovane zmiznúť. Bus na Myjavu odchádza dvadsať päťdesiat a zaručene nás nenechá na pokoji, než nepôjde spať.”

“No problem. Ten projekt tu nezvládneme dokončiť, lebo som zabudla… zošit s poznámkami. Pani učiteľka je príšerne požadovačná. Vaši nás zavezú pod bytovku a povieme, že vás môj otec privezie, keď skončíme. Potom sa skryjeme za výťah a počkáme. Tým pádom si budú vaši myslieť, že ste u nás a naši, že som u vás. Naspäť si vezmete taxík. Teda ak prežijeme.”

“Ako prepašujete mňa? Som v chémii na polokovoch.”

“Dostal si minule trojku, nie?” uškrnula sa sestra. “Potrebuješ doučovanie. Máte predsa koncový test presne z tohoto, nie? Easy peasy lemon squeezy.”

“Deti, poďte! Nech to nevychladne,” zakričala mama z kuchyne.

“Perkelt s vyvolávaním démonov… Lepší stredajší večer som si nevedela predstaviť.”