Kľúčnikova hra (3/4): Život nie je fér

Napriek viacerým premenným vyšiel plán bez zádrheľov. Mama protestovala, no otec nás nakoniec zaviezol. Ani nečakal, či vojdeme do vchodu. Striedajúc si Barborinu tašku sme sa so slnkom nad obzorom dostali pred Kulíškových dom. Vďaka stromom ovládal dolinu Zaboškrekov tieň. 

Kostra baráku Lukášových starkých, chátrajúca povedľa, mojej guráži nepridávala. Občas sme s kamarátom sedávali pod deravou strechou a odpojili hlavy od zvyšku sveta. Navyše do starého domu dosiahla wifi, takže z neho Luky hrával, ak sa s mamou pohádali.

Po rozvode Kulíškovcov sa pleseň so suchým lístím plazili z ruiny bližšie k mladšiemu domu. Fasáda spomínala na žiarivú bielu a vo viacerých miestach praskala. Záhrada prerástla, kvety opadali. 

Lukáš od rozchodu rodičov menil tému, keď sa debata dostala za horu darčekov s dovolenkami v exotike. Názor som kamarátovi do očí nepovedal, no tá cesta zaručene nesmerovala k padajúcemu zlatu a ja som o pendlovanie medzi dvomi bytmi záujem nemal.

Zvonček prelepovala menovka ‘Bukovčanová’. Stlačili sme ho a čakali. Auto stálo na príjazdovej ceste, tak sme zazvonili druhýkrát. Nič. 

Akurát sme prejednávali prelezenie plotu, keď sa dom otvoril. Zvnútra vyletel jorkšírsky teriér a štekal, pokým ho pani Kulíšková neokríkla. 

“Dobrý deň, teta,” povedal som.

Prikývla, no neodpovedala. 

“Počuli sme, že sa Luky necíti dobre. Mohli by sme ho vidieť?”

“Nabudúce, deti. Určite by si návštevy vážil, no… nie je v stave privítať vás.”

Jej hlas pripomínal šušťanie lístia a k nám doletovali iba úlomky, ktoré sa v jemnom vánku udržali.

“Prosím,” vyhŕkla Barbora. “Chceme ho pozdraviť, zaželať skoré uzdravenie. Hneď odídeme.”

“Bojím sa, že s vami veľa nepodebatí. Treba ho vystrojiť do nemocnice.” S posledným slovom sa jej zatriasli líca, no udržala si vážnu tvár. “Vážim si záujem, no dnes nie.”

Zatvárala za sebou a mne nenapadlo nič lepšie: “Vieme, čo sa mu stalo a ako ho uzdraviť.”

Dvere sa zabuchli. Pohľady sme presunuli po vlastných spýtavých tvárach. Jorkšír pokračoval vo vrieskaní spoza bránky.

“Toľko k rozumnému dohadovaniu sa,” povedala Barbora. “Mišo, zamykajú tie terasové dvere na noc?”

Sestra na ňu vystrčila ukazovák: “Nedovolím zatiahnuť mi brata do vlámačky. Navyše pokiaľ…”

Tvár pani Kulíškovej sa odrazu vrátila pomedzi zárubne.

“Becky, poď dovnútra,” okríkla psa. Následne sa otočila k nám. “Viete, kto mu to urobil?”

Barbora divoko prikyvovala. 

“Máme dokonca dôkaz,” vytiahla telefón.

Bránka zabzučala. Pes zaliezol za nohy pani domácej a sledoval, kým sme sa ponúkali do otvárania.

“Poďte dovnútra. Päť minút oželiem.”

Interiér dusilo zanedbanie podobne ako fasádu. Odraté polstrovanie stoličiek stále nestihli opraviť. Knihy s obrazmi v šere osamoteného svetielka stratili farby. Po stole ležali rozložené nádobky s liekmi a nemocničným príslušenstvom. Pod stoličkou použitá psia plienka skrkvaná vedľa čistej. Slnko v tomto dome zapadalo skôr a žiadne množstvo peňazí ho neudržalo vyššie.

Pani Kulíšková nás ponúkla k jedálenskému stolu, no my sme sa zastavili nad gaučom. Lukáš sa nepohol. Ležal vystretý, akoby ani nedýchal. Mŕtvolnému vzhľadu prekážali iba doširoka otvorené oči a hadička z nosa.

“Ahoj,“ priblížil som sa mu do zorného poľa. Dvakrát zamrkal. “Dúfam, že to nebolí. Snáď si v pohode. Tam vnútri.”

“Dokážem zrušiť kliatbu, Lukáško,” odstrčila ma Barbora. “Neboj, ráno budeš behať ako rybička.”

Poznámku, že rybičky behajú akurát v jej hlave, som pri pohľade na pani Kulíškovú prehltol. Opierala sa o stôl, sťažka dýchajúc. Pritiahla si tričko v snahe schovať mláky pod pazuchami. Otvorila ústa a naspäť ich zavrela. 

“Načo je tá hadička z nosa? Zistili lekári niečo nové?” opýtala sa Ela a postavila sa k druhej strane stola.

Teta zatriasla hlavou a napila sa kávy. Znovu po otvorení ústa naprázdno zaklapla. Ozvala sa, až keď Barbora stisla synovu dlaň.

“Nič nevedia. Povedali syndróm uzamknutia. Krvácanie do mozgu ani mŕtvicu nezistili. Rakovinu v hlave tiež nemá. Čiže si tú vašu pravdu rada vypočujem.”

Nikto z trojice sa nemal príliš do reči. Neverbálne sme sa navzájom ponúkali. 

“Nechceli ste mi povedať, čo sa môjmu synovi, dopekla, stalo?”

S Elou sme ukázali na Barboru. Pustila Lukášovu ruku a prehrala video jeho mame, ktorá ku koncu zdvihla obočie. 

“Kľúčnik? Internetová legenda?”

“Lukáš je obeťou kliatby,” pritvrdila Barbora. “Zostane paralyzovaný, pokiaľ ju nezrušíme.”

“Aha, zrušiť kliatbu. Vy traja.”

“Áno. V ďalšom videu hovoria, že treba troch ľudí. Máme potrebné veci so sebou. Žiadame iba, aby ste jednu noc v dome neboli.”

“Hm… Čiže ma vystrnadíte z vlastného domu aj s chorým synom, aby ste sa mohli hrať?”

“Nie, on musí zostať. Inak odkliatie nezafunguje.”

“Ešte lepšie. Nechám ho celú noc v skúsených rukách rovesníkov.”

“Nechápete…”

“Nie, deti, vy nechápete. Z roboty mi nedajú pokoj, lebo som si musela vziať voľno. Nestihla som spraviť polovicu vecí, ktoré som potrebovala. Zajtra si mal pre Lukáša prísť jeho otec a netuším, ako situáciu vysvetlím. Nemám úplne čas na hry a šarlatánske liečby. Je toto všetko, čo ste mi plánovali povedať?”

V obývačke zostalo ticho. Lukáš divo mrkal viečkami. Ukázal som naňho, no teta ma ignorovala.

“Dobre. Aspoň ste ho videli. Teraz…” Zazvonil jej telefón a nahlas vydýchla. “Počkajte chvíľu. Držte Becky, aby po Lukášovi neskákala. Nemá to rád.”

Odbehla na poschodie, hádajúc sa s kolegom o dokumentácii odpisov. Medzitým som strčil zátku z minerálky do posuvných dverí.

“Hej, nemusíme mať náhodou otvorené aj vstupné dvere pre rituál?”

“Sakra, pravda. Kde má Lukáš tie kľúče?” otočila sa na mňa Barbora.

“Čo kukáš. Tu leží, opýtaj sa ho sama.”

Lukáš mrkal a uši mu očerveneli. Nedokázal pohnúť buľvou, nieto natiahnuť prst.

“Keby si bol taký krásny, ako si vtipný. Vlastne, počkaj…”

“Izbu má hore vľavo. Najskôr ich nechal v batohu. Prípadne v bunde.”

“Dávajte pozor,” otvorila šatník a prehrabávala sa oblečením.

Cvakli dvere a zvuk hovoru ustal. Barboru sme nemuseli varovať - privrela dvierka a do sekundy stála pred televízorom. Teta sa vrátila o dva roky staršia. Doliala si kávu a usadla vedľa syna.

“Prepáčte, nechceme otravovať a ani žartovať o celej situácii. Snažíme sa pomôcť.”

Sedela a cez Barboru sledovala vypnutý televízor.

“Odskočím si na sekundičku,” vystrúhala spolužiačka hanblivú grimasu a zmizla. Sestra sa postavila na jej miesto.

“Smieme vám nejak pomôcť? Navaríme, upraceme, alebo…”

“Veru smiete. Nedokážete náhodou vrátiť čas? Dala by som na vlastného syna lepší pozor,” pohladila Lukáša po vlasoch. Pozerala mu do očí a líca sa jej opäť zatriasli. “Svet mi odoprel napraviť prešľapy. Nie zrovna férovým spôsobom. Pozrite sa naňho. Môj maličký.” 

“Mrzí nás to. Netušili sme…”

“Ráno som ho objavila ležať v prachu a špine. Pod hlavičkou kaluž krvi. Ktovie, či tam chudáčik ležal dvadsať minút alebo celú noc. Osamotený. Opustený. Mala som nepočúvnuť jeho otca a zamurovať celý kozub. Garantujem vám, keby mi vtedy bývalý prišiel do cesty, roztrhnem ho v zuboch! Ale nebol tam. Nikto. Žiadny prízrak alebo monštrum. Iba jeden pocikaný chlapec, ktorého matka nechala napospas svetu. Matka schovávajúca sa za výhovorky, že nemá iného východiska. Polovica života jej odišla za mladším modelom. Akurát hypotéku zanechal celú. A ešte sa chce súdiť. Keby sa len dali pretočiť tie hodinky.”

Vrchným poschodím sa ozvalo tresknutie. Pani Kulíšková vyskočila a zastala na druhom schode, keď sa Barbora objavila nad zábradlím.

“Pardon,” chlácholila ženu, ktorej sa viditeľne zrýchľoval tep. “Ja som myslela, že máte záchody hore.”

Teta prikývla a zašepkala: “Von. Celá grupa. Ďakujeme za návštevu.”

So založenými rukami čakala, než si obujeme topánky. Vtedy som ich zbadal, zavesené pod interkomom. Drkol som do Eleny. Po pár sekundách sestre doplo.

“Pani Kulíšková, prosím…”

“Nevolám sa viac Kulíšková. Bukovčanová.”

“Pardon, pani Bukovčanová. Zabudla som si na stole telefón. Nechcem vás viac otravovať - mohla by som si poň zájsť?”

Žena fľochla po jej zašnurovaných teniskách a zmizla za rohom. Medzitým som schmatol Lukášove kľúče od domu a prázdne miesto nahradil vedľajšími. 

“Našla som ho, spadol mi do kabele,” zakričala Elena. “Prajeme vám aj Lukášovi veľa šťastia.”

Tlačili sme jeden druhého za bránku. Bál som sa vyrieknuť otázku, ktorá sa všetkým posledných päť minút lepila k podnebiu. 

Napriek mlčaniu Barbora odpovedala: “Neviem, čo urobiť.”

“To sme dvaja.”

“Traja,” pridala sa Ela. “Načo sú nám kľúče, ak nevyjde z domu. Nemá cenu čakať.”

“Videla si jeho oči? Počúval nás, akurát sa nemohol hýbať. Našli ho v dome ráno. Do posledného to sedí na Kľúčnika. Jeho mamka je cez víkend do noci v robote kvôli auditu. On sa nudí, spomenie si na video a bum. Nemôžeme ho nechať napospas. Sama vieš, že mu žiadny zázračný doktor v Bratislave nepomôže.”

“Počkajme chvíľu. Snáď sa šťastie obráti,” povedal som. “Minimálne ja mu tú trošku dlžím.”

“Šťastie? Vykoumal si aj konkrétnejšiu predstavu? Napríklad padajúce traktory alebo tak.”

“Nie… Hm… O malý hurhaj sa dokážeme postarať,” povedala Barbora. 

Sestra sa mračila.

“Zavoláš anonym, že má v dome bombu?”

“Netreba byť brutálny. Stačí menšia nehoda. V práci.”

“Okamžite planý poplach prekukne. Keby zrovna, dostaneme max pol hoďky.”

“Preto by sme si mali krok po kroku nacvičiť celý rituál, nech sa noc neskončí zle.”

Elena zavrčala a zatla päste. Ja som sa medzitým vybral k plotu opusteného domu.

“Ty kam ideš?”

“Nie je lepšieho miesta k debate než prostriedok cesty. Poďte za mnou.”

Preskočil som bránku a skryl sa za roh steny. Baterkou som zasvietil dovnútra, no cez plesňou pokryté okná som videl akurát obrysy.

“Šibe ti?”

“Kľud. Luky má kľúče. Občas tam chodíme.”

Dvere sa otvorili samé, kým som sa snažil trafiť do zámky. V prítmí sa miešala zatuchlina s ostrejším pachom, na ktorý som si nespomínal. Lúč svetla preskakoval zabudnutými krámami, od železných tyčí po použité sviečky. Z rohov zazerali pavúky, popri leme koberca prebehla myš. Dlaňou som baterku zatienil, nech nepriťahujeme pohľady zvonku. 

“Tuná nahor. Uvidíme Kulíškom do obývačky.”

“Ona sa už tak nevolá,” napodobnila sestra hlas Lukášovej mamy. S Barborou sme sa zahihňali.

Netuším, prečo som si vtedy nespojil sviečky s ryhami v prachu. Podobne ako pani Bukovčanovej mi svet odoprel napraviť prešľapy. Ale čo narobíme, keď život nie je fér?

Stiahli sme dve stoličky a moľami vyžraté kreslo k oknu. Sestra mi hodila Snickersku a opýtala sa, či nechcem vodu. Odmietol som. 

“Ty náhodou nemáš číslo Lukášovej mamy?” opýtala sa.

“Nie. Nikdy som s ňou nič nemal. Skús matku.”

“Dobrý nápad. Snáď nespí. Barča, popýtaj sa u vašich.”

“Stalo sa. Mama by mi ho vedela nájsť zajtra počas služby. Skúsim napísať pár známym, ktorí pod Kulíškovou robili.”

Prezeral som terasu vedľajšieho domu. Záhradný nábytok síce rozložili, no noha naň celé leto nevstúpila. Telefón pani Bukovčanovej medzitým prestal zvoniť a synovi pripojila vrecko naplnené mliečnou tekutinou k hadičke v nose. Postavila výživu do stojanu a pomedzi hladením Lukášovho čela odbiehala hore schodmi. Určite mu balila veci. Sebe tiež - dobrá mama dieťa neopustí v nemocnici. Pobije sa so záchranármi, keď jej nedovolia sedieť v sanitke.

“Ahoj, mami… Projekt ide dobre. Dokonca máme video, teraz ho striháme… Prečo by sme tu otca zdržali? Neberie ti telefón?”

V hlave sa mi rozoznel alarm. Nahol som ucho k sestre.

“Nehovoril, že sa potrebuje niekde zastaviť?” povedal hlas z reproduktoru. Mama znela ospato.

“Hovoril. U Krištofa skontrolovať tie tlmiče. Vieš predsa, že búchajú.”

“Aha. Tlmiče spomínal. Nie zajtra? Je hrozne neskoro.”

‘Prečo to robíš?’ artikulovala sestra.

“Presunuli ju. Krištofovi vraj… ochorel syn a zajtra ho berie doktorovi. Určite tato za chvíľu príde,” odpovedal som a odartikuloval Ele: ‘Lebo je to tak lepšie.’

Neveriacky krútila hlavou, než si telefón priložila naspäť k uchu.

“Mami, nemáš náhodou telefónne číslo pani Kulíškovej? Teda, po novom Bukovčanovej, Lukášovej mamy.”

“Počkaj chvíľu, pozriem.”

Medzitým som napísal otcovi, nech pozdraví Krištofa v dielni a že prajeme šťastie s chorým synom. Zajtrajšie stretnutie stihli presunúť naozaj v poslednej chvíli. Má sa poponáhľať domov, lebo sa mama strachuje.

Ticho v slúchadle narušilo sestrine syknutie: “Nesmieš jej klamať. Netušíš, akú nebezpečnú hru rozohrávaš.”

“Aspoň nám dávam šancu,” zašepkal som. “Čím sa tvoje neškodné klamstvo líši od môjho? Znovu používaš dvojitý meter.”

“Tu ide o mamu, kurník. Zaslúži si…”

“Haló, Elenka, si tam?” ozvalo sa a Elena stiahla dlaň z mikrofónu.

“Áno, počúvam.”

“Prepáč, nemám ho. Raz mi volala, ale neuložila som si ju, ja hlupaňa. Zajtra sa popýtam pár známych. Načo ho vlastne potrebujete?”

“Nič dôležité. Do projektu by sa hodil rozhovor a Lukáš hovoril, že u mamy v robote teplom formujú plasty.”

“Neskoro ste si spomenuli, miláčikovia. Dnes jej viac nevolajte, nech si užije posledný večer so synom. Lukáš ide zajtra znovu na týždeň otcovi do Nového Mesta, nie?”

“Áno, ide,” odvetila Ela po okamihu zaseknutia.

“Tak vidíš. Povedz pánovi učiteľovi, že doložíš rozhovor do projektu pred koncom týždňa a zavolaj jej zajtra poobede. Pokiaľ by ti to nechcel dovoliť, poprosím ho ja. Určite pochopí. Zajtra Kulíškovej číslo zistím.”

“Nie, mami, fakt netreba…”

“Úspešne pracujte, Elenka. Pobozkaj Miška. A nechoďte neskoro spať! Dobrú noc,” povedala a cmukla.

“Dobrú,” položila sestra a hodila mojím smerom zronený výraz. “Michal, nemôžeš tatka kryť. Koľkokrát ti mám opakovať…”

“Bingo!” zdvihla ruku Barbora. “Mám číslo. Teraz je… deväť. Počkáme tri hoďky a potom zavoláš.”

“Kto?” opýtala sa Ela.

“Ty.”

“Prečo ja?”

“Lebo si sa prvá ozvala.”

Zasmial som sa a prečítal otcovu odpoveď: ‘Ok.’

“Nastavím budík,” pokračovala Barbora. “Medzitým obaja dávajte pozor - prejdeme si prípravu aj riekanku. Mišo, sem kukaj! Je dôležité, aby sme ju poznali naspamäť. Pamätajte, že najprv zatvárame dvere po celom dome. Ela, ty si berieš horné poschodie. Mišo spodok. Ja nachystám sviečky, ktoré zapálime pred otvorením vstupných dverí. Odrecitujeme zaklínadlo a utekáme sa skryť nahor. Najlepšie do jednej miestnosti s viacerými únikovými možnosťami. Pokiaľ príde Kľúčnik za jedny dvere, vybehneme druhými. Pamätajte na zbieranie kľúčov. Bude tma a nevedno, ktorý je od vstupu. Navyše môžu časti domu vyzerať inak. Preto treba zostať pohromade. Áno?”

Pokiaľ moje dôvody sestra nechápe, nemusí sa zapájať. Len nech nestojí v ceste, lebo ja neznesiem vidieť náš dom rovnako spustnutý.

“Mišo, ty dement. Pokiaľ ťa tam budem musieť nechať kvôli tvojmu ADHD, tak to, prisámbohu, urobím. Dávaj pozor!”

“Dobre, dobre. Veď dávam. Zavrieť dvere, odreptať básničku a vyjsť nahor.”

“Pamätajte hlavne - nesmieme ho vidieť. Nájdeme kľúč a šprintujeme rovno na dvor. Za vstupnými dverami sa nás nemôže dotknúť. Ale neobzerajte sa, pokým sa vchod sám nezavrie. Vtedy vieme, že sme vyhrali. Kapiš?”

Mal som Barboru počúvnuť a prečítať si komentáre pod videom. Opisovali pokrútené chodby s neexistujúcimi izbami. Zámky v dverách, kde predtým žiadne neboli. Po temnote plaziace sa hrôzy.

No čo teraz narobím. Všetci žijeme a umierame vlastnými rozhodnutiami. Keby sa len dali pretočiť tie hodinky…