Kľúčnikova hra (Ep. 3): Život nie je fér

Napriek viacerým premenným vyšiel plán bez zádrheľov. Mama protestovala, no otec nás nakoniec zaviezol. Ani nečakal, či vojdeme do vchodu. Striedajúc si Barborinu tašku sme sa so slnkom nad obzorom dostali pred Kulíškových dom. Vďaka stromom ovládal dolinu Zaboškrekov tieň. 

Kostra baráku Lukášových starkých, chátrajúca povedľa, mojej guráži nepridávala. Občas sme s kamarátom sedávali pod deravou strechou a odpojili hlavy od zvyšku sveta. Navyše do starého domu dosiahla wifi, takže z neho Luky hrával, ak sa s mamou pohádali.

Po rozvode Kulíškovcov sa pleseň so suchým lístím plazili z ruiny bližšie k mladšiemu domu. Fasáda spomínala na žiarivú bielu a vo viacerých miestach praskala. Záhrada prerástla, kvety opadali. 

Lukáš od rozchodu rodičov menil tému, keď sa debata dostala za horu darčekov s dovolenkami v exotike. Názor som kamarátovi do očí nepovedal, no tá cesta zaručene nesmerovala k padajúcemu zlatu a ja som o pendlovanie medzi dvomi bytmi záujem nemal.

Zvonček prelepovala menovka ‘Bukovčanová’. Stlačili sme ho a čakali. Auto stálo na príjazdovej ceste, tak sme zazvonili druhýkrát. Nič. 

Akurát sme prejednávali prelezenie plotu, keď sa dom otvoril. Zvnútra vyletel jorkšírsky teriér a štekal, pokým ho pani Kulíšková neokríkla. 

“Dobrý deň, teta,” povedal som.

Prikývla, no neodpovedala. 

“Počuli sme, že sa Luky necíti dobre. Mohli by sme ho vidieť?”

“Nabudúce, deti. Určite by si návštevy vážil, no… nie je v stave privítať vás.”

Jej hlas pripomínal šušťanie lístia a k nám doletovali iba úlomky, ktoré sa v jemnom vánku udržali.

“Prosím,” vyhŕkla Barbora. “Chceme ho pozdraviť, zaželať skoré uzdravenie. Hneď odídeme.”

“Bojím sa, že s vami veľa nepodebatí. Treba ho vystrojiť do nemocnice.” S posledným slovom sa jej zatriasli líca, no udržala si vážnu tvár. “Vážim si záujem, no dnes nie.”

Zatvárala za sebou a mne nenapadlo nič lepšie: “Vieme, čo sa mu stalo a ako ho uzdraviť.”

Dvere sa zabuchli. Pohľady sme presunuli po vlastných spýtavých tvárach. Jorkšír pokračoval vo vrieskaní spoza bránky.

“Toľko k rozumnému dohadovaniu sa,” povedala Barbora. “Mišo, zamykajú tie terasové dvere na noc?”

Sestra na ňu vystrčila ukazovák: “Nedovolím zatiahnuť mi brata do vlámačky. Navyše pokiaľ…”

Tvár pani Kulíškovej sa odrazu vrátila pomedzi zárubne.

“Becky, poď dovnútra,” okríkla psa. Následne sa otočila k nám. “Viete, kto mu to urobil?”

Barbora divoko prikyvovala. 

“Máme dokonca dôkaz,” vytiahla telefón.

Bránka zabzučala. Pes zaliezol za nohy pani domácej a sledoval, kým sme sa ponúkali do otvárania.

“Poďte dovnútra. Päť minút oželiem.”