Kľúčnikova hra (4/4): Šestoro sviec v polnočnom šere

Ešteže sem dosiahla wifi, inak by som sa stihol z tlachania tých dvoch zblázniť. O čom sa vôbec dokážu baviť po troch hodinách nezavretia huby?

Napriek bubienkom na dranc som však sedel na mieste. Staré kreslo bolo pohodlné a vedľajšia miestnosť sa zdala pritemná. Plávajúce odrazy stromov atmosfére nepridávali a ja som sa necítil dva razy dobrodružne.

Stihol som prejsť polovicu zoznamu z YouTubu, keď zazvonil budík. Dvanásť hodín a pani Bukovčanová stále sedela pri Lukym. Prikryla ho dekou a ak mu jorkšír vyskočil na brucho, stiahla psa k sebe.

Ela sa nadýchla, vydýchla a do telefónu naťukala číslo od Barbory. Žena jemne položila synovu hlavu a zdvihla mobil.

“Bukovčanová, prosím?”

Sestra si ústa prekryla rukávom a hovorila zvláštne hlbokým hlasom: “Dobrý večer. Vidíme od vás z kancelárie svetlá, pani Bukovčanová.”

“Kto volá?”

“Hana Petrovičová. Bývame neďaleko vašej firmy…”

Sestra na mňa mykla hlavou.

“Slovplastik,” šepol som.

“…Slovplastik.”

“Nemusíte sa strachovať. Máme dvadsaťštyrihodinovú prevádzku.” 

“Tie svetlá sú z kancelárie.”

“Pracujeme dlhšie kvôli aktuálnej situácii. Alebo účtovníčka zabudla zhasnúť.”

Barbora sa pred sestru predklonila a udrela päsťou do dlane. Tá nadhodila plecami, hryzúc si peru.

“Ale nie, preboha - z toho okna vyšľahli plamene!” vyhŕkla odrazu.

“Čože?” zdvihla hlas Lukášova mama. “Čo to vravíte, ženská?”

“Horí, kurníkšopa. Horí vám kancelária. Rýchlo!”

Žena za oknom vyskočila a stála zaseknutá medzi synovými žmurkajúcimi viečkami a kľúčmi od auta. Schmatla kľúče a popri šprinte do schodov zo seba zhodila župan. Po minúte zbehla oblečená, dala synovi pusu a zmizla. 

Pohľad sa mi odlúčil od tela. Sledujúc scénu spoza chrbtov trojice tínedžerov, vytŕhajúcich syna z objatia matky, vo mne niečo zomrelo. Moje pľúca zovreli rovnaké kliešte ako pred dvomi rokmi v Trenčíne.

“Ste si vymysleli maličkosť, pani Petrovičová,” usmiala sa Barbora s taškou v ruke.

“Nechcela som. Videli ste, že ma odpálkovala. Potrebovali sme ju dostať von? Potrebovali. Buď rada, že som vôbec zavolala.”

“Veď ja nič, dobrá práca. Teraz poďme, rýchlo.”

Kráčal som nadol prvý. Schody sa točili popri rohu steny, linoleum klzké od prachu. Na predposlednom schode mi podrážka zavadila o vyčnievajúcu lištu. Členok sa vo vyheglaných topánkach skrútil a poslal ma nosom do komody. Rukami som si ochránil tvár, no nohu elektrizovala bolesť.

“Si v poriadku,” oprášila ma Ela. Prikývol som.

“Nechcem byť necitlivá, ale fakt nemáme čas,” prebehla povedľa Barbora a podržala vstupné dvere. “Firmu majú pri Vaďovciach, nie? Čiže maximálne polhoďka tam aj naspäť. A viem si predstaviť, že pani Nekulíšková nepríde zrovna v najlepšej nálade.”

Vkĺzli sme do domu a alarm ani nepípol - prvá starosť vyriešená. Druhá sa privalila vlnami štekotu. Ela vytiahla z chladničky šunku a odrazu sa fenka stala najlepším kamarátom. 

Podľa plánu sme rozdelili sily - pozatváral som dvere po prízemí, Ela so psom v pätách odbehla na poschodie. Barbora medzitým rozložila šestoro sviečok a rozďavila vstupné dvere do prázdnoty ulice.

Zastal som nad najlepším kamarátom, ktorého sme zobudili. Srdce mu v hrudi bilo o závod, no dych zostával rovnako rytmický. Položil som mu ruku na plece.

“Odvahu, Luky, sme s tebou. Zanedlho ťa dostaneme von. Spoľahni sa.”

“Sakra, zabudla som oheň. Davaj, nemáme čas,” skríkla Barbora. “Sú dvere zavreté?”

“Sú.”

Zvrchu docupital jorkšír a za ním sestra.

“Aj hore.”

“Nemáte náhodou zapaľovač?”

“V kuchyni?” ukázal som za seba.

“Elektrický sporák,” povedala Ela. “Ja tiež nemám.”

Vybehol som do Lukyho izby a okamžite si nadával, lebo mi bolesť v členku ochromila nohu. Prehrabal som spolužiakove zásuvky - nič. Predsa sme púšťali tých pirátov. Opaľoval si ním v triede lavice, Belanová ti pridala k pätorke poznámku. Kam si ho strčil? 

Z okna som zazrel prichádzajúce svetlá auta. 

Vysypal som mu ruksak na podlahu a odhodil perá so zošitmi bokom. Stále nič.

Auto sa približovalo. Barbora zdola zakričala.

Rozopol som bočnú kapsičku a aleluja, zapaľovač za päťdesiat centov. Nadol som sa šúchal po zadku a cez zábradlie ho hodil spolužiačke. Auto medzitým prešlo okolo a pokračovalo k chatovej oblasti.

Trojhlasné vydýchnutie znelo priam hmatateľne. Barbora zapálila v oranžovom prítmí knôty a zdvihla mobil s riekankou. 

“Pamätajte, nepozerať na Kľúčnika. Pokiaľ počujete za rohom rachot, zavrieť oči a utekať. Ideme naraz - raz, dva, tri.”

“Šestoro sviec horí v polnočnom šere,

Žiadny kľúč netreba na tieto dvere.

Prekroč prah a pokáž úzkosti bremä, 

My voľnosť kalvárii obetujeme.

Rdúsiac svit nádeje v protiveň viere,

Zanechaj črep zväzku po svojom smere.

Hoc okovy kváru inému tneme,

Pradávny, zamkni nás v šialenstva leme.”

Po dopovedaní sme čakali za polkruhom svetielok. Stromy šušťali v teplom vetríku.

“Už ide?” opýtala sa sestra, kým jej pes kňučal pod prstami smrdiacimi šunkou. “Máme sa skryť, či…?”

“Div sa svete, babizne z Hrozenkova si vymýšľali. Ale aspoň si sa okamih cítila dôležitá.”

“Niečo je zle,” ignorovala poznámku Barbora. “Zostáva necelých dvadsať minút. Naozaj ste zavreli všetky dvere?”

Jeden plamienok zhasol v skúpej atmosfére. Vtedy som si spomenul na dvere za gaučom.

“Skús vyhodiť ten štupeľ zo zašupovačiek, nech má Barborka pokoj v duši,” povedal som sestre a ona odbehla. “Inak čo majú znamenať okovy kváru?”

“Vygúgli si to a drž hubu.”

“Neurážaj sa hneď. Mi akurát tá posledná časť neznie ako záchranné zaklínadlo. Skôr pochod na šibenicu.”

Spolužiačka odpovedala prevrátením očí a po Elinom návrate zapálila zhasnutý knôt. Jednohlasne sme ešte raz odrecitovali verše a bože môj drahý, tentoraz nebolo treba vyčkávať na znamenie.

Vzduch zhustol, lepil sa po pokožke. Steny sa priblížili. Pes zmizol šmahom pod gauč. Sledovali sme jeden druhého, báli sa nadýchnuť. Kyslík zrazu vyletel von ako z natlakovanej fľaše a zatreskol za sebou dvere, sfukujúc sviečky do poslednej.

Triasli sme sa vo vákuu, mrazivej ničote. Napriek cinkaniu lustra zapadol dom hluchotou. Neúspešne som prehltol, snažiac si vyhnať tlak z uší. Barbora pootvorila dvere do obývačky a stuhla.

Lukášovi sa triasla hruď. Telom mu prebehol kŕč. Zorničky sa vyvrátili našim smerom. Bruchom nahor sa stiahol z gauča trhanými pohybmi. Ruka sa mu podlomila a hlavou pleskol o zem. Čoby pavúk sa plazil bližšie. Hadička hvízdala s každým nádychom, z úst tiekla tekutá výživa.

Bránku prekročila dvojica bagandží. Bum-bum-bum, padali po betóne jedna za druhou. Rytmus hrôzy doplnili cengajúce kľúče.

Vstupné dvere nezostanú zatvorené dlho - či ich zatarasíme alebo nie. Volali sme ho a on prišiel. Teraz neradno nariekať. 

Napriek bolesti v nohe som po schodoch držal tempo s dievčatami. Zamkli sme sa do salónu, z ktorého jedny dvere viedli k spálni a druhé do Lukášovej deckej. 

“Video nehovorilo nič o kamarátovi meniaceho sa na dievča z Exorcistu?” nadhodil som spolužiačke. Od úst sa mi vznášali obláčiky pary. 

“Ehm…”

“Hádať sa môžeme neskôr. Kam teraz?” Elene preskakoval hlas. Takto vydesenú som ju v živote nevidel. “Doľava? Doprava? Kde nie je konečná?”

“T… Treba sa schovať. On p…potom odíde,” hlesla Barbora, napoly v tranze. “Sme vlastne v takej hre na s… scho… schovávačku.”

Nalepil som ucho ku kľúčovej dierke. Dole sa s vŕzganím otvoril vstup a ozvena topánok zamrela. Zámka s cvaknutím zapadla.

“Je vnútri,” šepol som. “Zamkol za sebou.”

“Videl nás. Nie je hlúpy. Barbora, prestaň hysáčiť,” zatriasla ňou sestra. “Pomôž! Predsa vieš o Kľúčnikovi najviac.”

“Nikto o ňom nič nevie. Nikto ho nikdy nevidel. Hrali sa s ním po Červenom Kameni. Stovky rokov dozadu.”

Bum-bum-bum, znelo stenami.

“Vychádza po schodoch.”

“Preboha, nemôžeme tu stáť. Urobte niečo,” stiahla si Ela vlasy, držiac svoj hlas od preskakovania oktávy.

Chytil som Barboru a prepleskol ju. Namierila na mňa oči podobne pomaly ako dole Lukáš.

“Hovorilo dievča vo videu, kde je najlepšie sa schovať?”

“Pod posteľ. Do skrine. Niekam s cestou von.”

“Pšt.”

Bagandže sa zastavili pred zárubňou salónu. Triašku nám prerýval sípavý dych s kvapkaním vody. Západky v zámke po jednej cvakali, kým vkladal kľúč. 

“Balkón. Môžeme skočiť. Do Lukyho izby,” vystrelil som cez miestnosť.

“Nemôžeme ho vidieť,” šepla Barbora, než ju Elena strhla opačným smerom k bližším spálňovým dverám. Nezostal čas na prebehnutie, tak som sa zavrel do detskej izby a prekonával nával paniky.

Pod teniskami mi praskali vysypané perá a zošity. Vyšiel som k balkónu a preglgol. Cesta so záhradou zmizli. Myjavskú zeleň nahradil vesmír plný hviezd a explodujúcich galaxií. Pod mojimi nohami spala nekonečná noc.

Balkón hosťovskej izby stál za jeden a pol metrovou priepasťou. Preliezol som zábradlie dúfajúc, že sa dievčatám nič nestalo. Skok som odďaľoval, pokým mi škripot v zámke nepotlačil zdrevenené nohy. 

Preletel som ponad prázdnotu. Členok ma pri dopade zradil. Dlaňami som sa zviezol k spodku zábradlia, zvierajúc železo, až mi hánky obeleli. Z vrecka vypadla baterka. V spomalenom zábere padala hlbšie a hlbšie, než sa stratila v diali. Zrazu sa vstup do deckej otvoril. 

Rozhúpal som sa a zaprel zdravou nohou o okraj balkóna. Vytlačil som trup vyššie a preliezol zábradlie. Teta nechala okno pootvorené vo ventilačke, tak som vyskočil na parapetu a kopal doňho, kým so žuchnutím nevpadlo dovnútra. Pri preliezaní dierou ma zastavilo capkanie po podlahe. Schoval som sa pod posteľ naraz s dopadom skrivenej ruky na kľučku. Naznak pretočené telo vošlo po štyroch.

Neodvažoval som sa nadýchnuť, kým sa kamarát hrabal izbou. Našťastie som z vyvrátenej hlavy videl iba ofinu a kvapôčky mliečnej tekutiny, než sa strhol za štekotom. Dlaň mi zablúdila k nožu. Hlavný cieľ rituálu mi vyfučal z hlavy.

Zavrel za sebou dvere a z vlny úľavy som skoro omdlel. Priplazil som sa ku kľúčovej dierke. Chodba ležala nehybná, bez náznaku pouličného osvetlenia. Pootvoril som dvere a po kolenách sa šúchal cez mláky. 

Pod schodami štekala Becky. Zrazu stuhla. V rytme topánok sa zvalila na bok. Žmurkala očami, kým jej približujúca sa voda zalievala ňufák. 

Hrkajúc zubami som sa odšúchal k salónu. Chodba sa zdala dlhšia, než som si pamätal. 

Sestru Kľúčnik nemohol nájsť. Nesmel. 

Pod stemnelou omietkou som nahmatal kľúč. Strčil som ho do zámky, no nedokázal otočiť. Po schodoch vychádzali kroky. Odhodil som ho a z vody vylovil ďalší. Zasekol sa v prostriedku. Sípavý dych netvora sa mi dobíjal do hlavy. Prúd tečúci spod zárubne vyplavil tretí kľúč, ktorý dvere konečne odomkol.

Zavrel som sa dovnútra a neveril vlastným očiam. Nábytok zmizol, okno tiež. Steny sa pod prúžkami vody naozaj zafarbili načierno. Mali Kulíškovia starú pivnicu, o ktorej mi Luky nepovedal?

Prešúchal som sa k dverám, kde bývala spálňa. Naslepo som šmátral podlahou, no našiel iba plastovú slamku. Na oboch stranách pokrivenú. Natiahol som dlaň po mosadznej kľučke. 

Dvere sa otvorili samé. Čo som našiel, spálňu nepripomínalo ani náhodou. 

Cez okno blikajúca červená osvetľovala rad nemocničných postelí. Podlaha sa vo vlnovkách krivila sťa zamrznuté more. Posledné lôžko pri stene čakalo prázdne, s paplónom napol visiacim cez okraj. V hlave sa mi miešal vlastný dych s plačom detí. Prečo som tú scénu poznal?

Cudzia sila ma ťahala vrátiť sa do neho. Bolo teplé, mäkké… Vtedy som zvonku započul sestrine slová. 

“Miško, sme tu. Počuješ?”

Sú v bezpečí, stihli ujsť. Idem za nimi. Nechcem tu zostať. Neznesiem to blikanie.

Vrátiť sa na balkón. Skočiť. Tá tma je halucinácia. Zachránime Lukyho. Nebudem viac sám. 

Pod dverami chodby sa hromadila voda. Kľúčnik štrngal zväzkom. Zdvihol som sa zdravou nohou a prekrivkal k detskej. Prineskoro som zbadal, že za stenou viac nestála kamarátova izba. 

Celá štruktúra sa stáčala do špirály, zvažujúcej sa ku krbu vedľajšieho domu. Zákony ľudstvu známej reality prestali dávať zmysel. 

Vtedy som precitol, čo mi celý večer  hrýzlo myšlienky. Sviečky, fľaky po koberci, ryhy v prachu a ten kyslý smrad… 

Teta cez víkend spala doma. To Lukáš Kľúčnika vyvolal u starkých.

Otočil som sa naspäť a uvidel ho. Prestal som cítiť bolesť v nohe. Vyparil sa mi cit z končekov prstov. Ponáral ma do špirály lemovanej červeným svetlom. 

Počujem ich hlasy. Volajú ma. Starajú sa o mňa. Nezaslúžim si ich a nedokážem povedať ani hlúpe ďakujem. Občas mi nosia balóniky. Pozerajú so mnou filmy. Nolana. Villeneuva. Po západe slnka odídu. Nechajú ma pod oknom blikajúcim na červeno.

Sám. 

Cítim sa tak sám…