Kľúčnikova hra (4/4): Šestoro sviec v polnočnom šere

Ešteže sem dosiahla wifi, inak by som sa stihol z tlachania tých dvoch zblázniť. O čom sa vôbec dokážu baviť po troch hodinách nezavretia huby?

Napriek bubienkom na dranc som však sedel na mieste. Staré kreslo bolo pohodlné a vedľajšia miestnosť sa zdala pritemná. Plávajúce odrazy stromov atmosfére nepridávali a ja som sa necítil dva razy dobrodružne.

Stihol som prejsť polovicu zoznamu z YouTubu, keď zazvonil budík. Dvanásť hodín a pani Bukovčanová stále sedela pri Lukym. Prikryla ho dekou a ak mu jorkšír vyskočil na brucho, stiahla psa k sebe.

Ela sa nadýchla, vydýchla a do telefónu naťukala číslo od Barbory. Žena jemne položila synovu hlavu a zdvihla mobil.

“Bukovčanová, prosím?”

Sestra si ústa prekryla rukávom a hovorila zvláštne hlbokým hlasom: “Dobrý večer. Vidíme od vás z kancelárie svetlá, pani Bukovčanová.”

“Kto volá?”

“Hana Petrovičová. Bývame neďaleko vašej firmy…”

Sestra na mňa mykla hlavou.

“Slovplastik,” šepol som.

“…Slovplastik.”

“Nemusíte sa strachovať. Máme dvadsaťštyrihodinovú prevádzku.” 

“Tie svetlá sú z kancelárie.”

“Pracujeme dlhšie kvôli aktuálnej situácii. Alebo účtovníčka zabudla zhasnúť.”

Barbora sa pred sestru predklonila a udrela päsťou do dlane. Tá nadhodila plecami, hryzúc si peru.

“Ale nie, preboha - z toho okna vyšľahli plamene!” vyhŕkla odrazu.

“Čože?” zdvihla hlas Lukášova mama. “Čo to vravíte, ženská?”

“Horí, kurníkšopa. Horí vám kancelária. Rýchlo!”

Žena za oknom vyskočila a stála zaseknutá medzi synovými žmurkajúcimi viečkami a kľúčmi od auta. Schmatla kľúče a popri šprinte do schodov zo seba zhodila župan. Po minúte zbehla oblečená, dala synovi pusu a zmizla. 

Pohľad sa mi odlúčil od tela. Sledujúc scénu spoza chrbtov trojice tínedžerov, vytŕhajúcich syna z objatia matky, vo mne niečo zomrelo. Moje pľúca zovreli rovnaké kliešte ako pred dvomi rokmi v Trenčíne.

“Ste si vymysleli maličkosť, pani Petrovičová,” usmiala sa Barbora s taškou v ruke.

“Nechcela som. Videli ste, že ma odpálkovala. Potrebovali sme ju dostať von? Potrebovali. Buď rada, že som vôbec zavolala.”

“Veď ja nič, dobrá práca. Teraz poďme, rýchlo.”

Kráčal som nadol prvý. Schody sa točili popri rohu steny, linoleum klzké od prachu. Na predposlednom schode mi podrážka zavadila o vyčnievajúcu lištu. Členok sa vo vyheglaných topánkach skrútil a poslal ma nosom do komody. Rukami som si ochránil tvár, no nohu elektrizovala bolesť.

“Si v poriadku,” oprášila ma Ela. Prikývol som.

“Nechcem byť necitlivá, ale fakt nemáme čas,” prebehla povedľa Barbora a podržala vstupné dvere. “Firmu majú pri Vaďovciach, nie? Čiže maximálne polhoďka tam aj naspäť. A viem si predstaviť, že pani Nekulíšková nepríde zrovna v najlepšej nálade.”