Tanec s diablom (Ep.9): Čierna deka

Prišlo leto a ruch veľkomesta sa hemžil ďaleko za lúkou. Sedeli so Saškou v objatí. Hladil ju po vlasoch, voňajúcich broskyňami a mätou. Občas si kadere obtočil okolo dlane a nasal ich omamný parfém.

Rozprávala, ako sa s dievčatami smiali pri traileri nového filmu Ryana Reynoldsa. Musia naň zájsť, kým sa ešte Vitalijovi dá. Keby len neodchádzal do tej Moskvy…

Prikývol. Strčil jej ruku pod tričko a pomasíroval prsník.

„Kšá, ty straka. Máme predsa dosť času.“

Vlepila mu pusu pomedzi lietajúce lupene. Vtedy k nim vietor privial praskanie zbraní. Krik.

Popri práci sa môže prihlásiť na univerzitu v Krasnojarsku. Moskvu oželie.

Z druhej strany lúky ľudia utekali od výbuchu granátu. 

Postavil by dom, zasadil strom. Postaral sa o rodinu. Tak ho doma učili.

Kroky. Rytmické - jeden za druhým. Neprestávali. Silneli. Musí obrániť… Koho?

Saške by odľahlo a jemu možno tiež. Vlastne mala pravdu, ako každá žena. Nič im nechýba. Celý život čaká priamo pred nosom.

Ten prekliaty buchot kanád. Odkiaľ vychádza? A kam sa vyparila jeho zbraň?

Zeleň stmavla a spomedzi stromov vyšiel Čečenec v čiernom. Brada mu previsala cez guľomet namierený na Vitalijovu hruď. 

Murza vystrelil, než sa chlapec stihol postaviť. Náboj ho však minul. Zahryzol sa do Saškinho srdca.

Zo sna ho vytrhol rev. Hlava Vitalijovi trešťala, až mal problém otvoriť oči. Nahmatal telefón a zapol baterku.

Kličko sa váľal po zemi, zamotaný v deke. Cez vlnu presvitala škvrna pod bruchom. Kričanie sa stupňovalo, kým sa chlapcov pohľad zvíjal po stene. Vitalij tam otočil lúč. 

Nič okrem plesnivého vápna s odtlačkom podrážky. 

„Kľud, kamarát, preboha. Stíš sa.“

Kličkov hlas sa zlomil do chrapotu.

„Je tu. Videl som ju. Tu v izbe. Chápeš?“

„Koho? Som tu iba ja a...“ 

Muž ich z postele sledoval. Poza nohou skrýval dvadsaťcentimetrový tesák. 

„Roman, videl si niekoho?“

„Mám to spočítané,” zašepotal Kličko.

Kroky. Tie zo sna. Razancia sa stupňovala spolu s rozhorčenými hlasmi. Kde má kalašnikov? 

Izbietkou zahrmeli dva údery na dvere.

„Čo tam stvárate? Sú štyri ráno.“

„Kamarát mal zlý sen. Už bude ticho.“

Vrava stíchla.

„Mám zavolať kapitána?“ povedal jeden. 

Druhý naňho sykol: „To sú tí dvaja zo Severodonecku. Mešuge.“

„Pizdec…“

Dvere osireli, kým sa súdruhovia rozpŕchli dospať hodinu a pol pred budíčkom.

„Ona je tu, Vitalij. Nedožijem rána,“ stisol mu kamarát ruku.

„Aká ona?”

Doplo mu, než Jevgenij meno vyslovil.

„Mora.”

„Neboj sa. Nahovorili ti povedačky. Počul si Romana - jeho známemu sa nič nestalo. Kľud.”

Kličko povolil zovretie a Vitalij ho vytiahol na posteľ. Nevšímal si pach moču. 

„Mysli na príjemnosti. Ako ti dievčatá z Karatanovej hádžu ruže pod nohy. Renáta Kolovozká ti spadne do náručia. Možno aj niečo navyše.“

Kamarát neodpovedal. So zavretými viečkami si vytiahol deku ponad prsia napriek potu, ktorý sa leskol svetlom telefónu.

„Skús sa trochu vyspať. Zajtra prídu nové sračky.“

Vitalij chvíľu so spolubývajúcim kamaráta sledoval, než sa hodil na vankúš. Ešte raz sa Romana opýtal, či niekoho nevidel. Ten zakrútil hlavou, lopatky opreté o konštrukciu postele. Nôž však neschoval.

Neprešla sekunda a zobudilo ho trieskanie. Pod prahom presvitala oranžová. Mobil ukazoval 5:38 a 2% batérie. Blesk naďalej žiaril do plachty. Romanova posteľ bola príkladne ustlaná.

Zanadával a snažil sa spomenúť, kam strčil nabíjačku. Nosom mu zakysli chcanky, ako keď počas horúcich liet navštevoval mamu v práci. Latríny detského táboru, čistené raz za sezónu, útočili na zmysly už od brány. Občas tým puchom nasiakli aj jej tričká a musela ich pri praní zaliať octom.

„Šampión, budíček. Ide sa bojovať. Ďalší úžasný deň,“ natiahol sa po Kličkovej nohe. Nenahmatal však maskáče. Brušká prstov mu škriabali vlákna hrúbky oceľovej vlny.

Vitalijove srdce vynechalo zopár úderov. S pohľadom upretým na obrys splývajúci s tmou sa posúval k dverám. Chmátal prázdnom a než našiel kľučku, trafili ho do temena. Zvalil sa pred tvárou prebitou vychádzajúcim slnkom.

„Pobaľte sa s tvojím pochcaným kamarátom. Musí sa dať dokopy, ak nechce otrčiť krpce,“ povedal Roman, ruksak pripravený o zárubňu.

„Poď sa...“

„A vyvetrajte. Keď som odchádzal na raňajky, skoro som sa udusil.“

„Pozri sa, prosím.“

„Ha?“

Vitalij vpustil deň do tieňa štyroch stien. Napriek tomu splýval rubáš so zbytkami noci. Roman pristúpil o krok bližšie a zasmial sa.

„Vydarený prank, chlapci. Aj všetky tie lístky. Naozaj. Ľuďom v dnešnej dobe chýba odhodlanie nachcať si do postele.“

„Takto som ho našiel. Nehýbe sa.“

„Dobre, stačí. Jevgenij, priprav si veci. Za štvrť hodinu odchádzame. Haló, počujeme sa? Ty čo na mňa tak zízaš? Nemáte čas. A veľa šťastia s jedlom, už ho spratávajú.“

„Musíme skúsiť, či dýcha. A zavolať plukovníka.“ 

Roman odstúpil a zabúchal susedom. Neodpovedali.

„Nerobím si srandu. Pomôž mi. Prosím!“

Držal si od Vitalija odstup. Pohľadom blúdil pomedzi dvojicou, ktorú pár hodín dozadu prichýlil. Po niekoľkých nekonečných sekundách vyšla spoza rohu postava chrúmajúca jablko.

„Vlado, poď mi helfnúť.“

„Potrebujem sa vysrať,“ zahundral s plnými ústami.

„Si hluchý? Poď sem!“

Práporčík Vladimír Maximilianovič vystrúhal grimasu a zasalutoval. Zabehlo mu, keď ucítil smrad zvnútra.

„Môžeš nám dať pozor na veci?“ opýtal sa Roman.

„Načo?“

„Stoj a buď v strehu. Žiadna raketová veda.“

Vlado prikývol, žmúriac do šera. Vytiahol si spoza opasku baterku a prešiel ňou po izbe. 

„Bljať. Kto tam je?“

„Ten premotivovaný zelenáč. Bol so mnou včera v Severodonecku.” 

Roman ukázal tesákom na Klička. Vitalijove topánky sa odmietali odlepiť od zeme, tak ho potisol pred sebou. 

„Teraz tam my dvaja pomaly pôjdeme, áno? Pekne pomaly.“

Prešli k posteli. Roman sa dotkol látky. 

„Nerob to. Vieš, ako ostatní chlapci skončili. Pamätáš na Mareka?“ hlesol Vlado.

„Marekovi jeblo, keď mu odmrzla noha. Nezabilo ho nejaké nezmyselné prekliatie.“

„Nerob, radím ti.“

„Myslím, že by sme mali zavolať plukovníka,“ povedal Vitalij.

„Drž hubu. Urobíš to radšej ty?“

Chlapec odpovedal stiahnutím sa. Roman, blokujúc svetlo chrbtom, nadvihol deku. Odklonil pohľad a nechal prikrývku spadnúť naspäť na Kličkovu hlavu. Suché lístie zašuchorilo a popadalo po podlahe.

„Stále myslíš, že si vymýšľajú?“ odhodil práporčík jablko a založil si ruky.

„Čo si mu urobil, ty panghart?” vyskočil Roman po Vitalijovi. „Mám ťa! Ako sa ti teraz pozdáva pár vyrazených zubov?“

„Neblbni,“ stiahol ho Vlado. „Tú špinu neurobil on.“

„Odkiaľ vieš? Bol si s ním? Ležali tu osamote.“

„Prišli dva dni dozadu. Našich chlapcov nachádzajú pod čiernymi dekami už dva mesiace. Včera vraj nahlásili jedného z Mariupola. Také decko by asi ťažko prebehlo tristo kilometrov.“

Roman zhlboka dýchal a držiac Vitalijov rukáv potiahol nosom. 

„Tak mi povedz, kto zelenáčovi rozšrotoval papuľu.“

„Sám si pred chvíľou povedal, že sa Marek scvokol. Prečo treba páchateľa?“

„Videl si ho? Sám si také niečo neurobíš.“

„Súhlasím.“ 

„Jebem ti mať - tak kto to urobil?!“

„Mora.“

„Nezmysel,“ odhodil Roman Vitalija a pripálil si poslednú cigaretu. Trikrát zašlukoval, odpľul si a odišiel.

„Idem za plukovníkom. Ty pekne seď a čakaj. V žiadnom prípade sa nepozeraj pod tú prikrývku, okej?“

„Nemôžem tu len tak sedieť.“

„To nie je žiadosť, ale rozkaz, vojak. Rozumieme sa?“

Vitalij prikývol.

„Rozumieme? Chcem od teba počuť odpoveď.“

„Áno, pane.“

„A nikam. Na riti lap.“

,Čo asi Roman videl?’ dralo sa mu hlavou nasledujúcich desať minút. Mal chuť vyskočiť z najbližšieho okna. Stiahol paplón do opačného rohu a stískal si dlane čo najďalej od kamarátovho tela. 

Možno sú prekliati. A možno si to aj zaslúžia. Mestá plné nacistov, ako ich varoval major Gluzky, sa príliš podobajú tým ruským. Pôjde ďaleko odtiaľto. Hodí celé ,dobrodružstvo’ za hlavu.

Vyhoď si také zradcovské myšlienky z hlavy, zavrčal sám na seba. Nič sa nestalo. Nič. Sa. Nestalo. Situácia je pod kontrolou. 

Vráti sa, až odslúži svoje. Vydrží.

Naozaj? 

Áno. Bude na bilbordoch.

A kde bude Kličko? Tiež plánoval byť hrdinom, nie?

Zdrapil si temeno a ťahal vlasy, kým mozog neprestal bolieť.

Nemalo cenu si klamať. Chcel ísť domov. Ale ako vysvetlí kamarátovej matke, že sa jej jediný syn nevráti? Že nevie, čo sa stalo, lebo sa neodvážil nazrieť pod hlúpu deku? 

Prepáčte, teta. My, vojaci druhého práporu, sme sa báli strašidla. Takého z detských rozprávok.

Zahryzol si do líca, až ucítil krv. Svetlo posledného percenta batérie namieril na páchnuce lôžko. Rubáš, ťažký sťa plech, mu zašuchotal pod dlaňou. Skontroloval dvere a odtiahol látku. 

Oči aj ústa stáli dokorán. Vylámané zuby sa zachytili o vlákna a popadali okolo mliečnych dúhoviek. Jazyk chýbal. Hruď sa prepadla do širokej preliačiny. Vytŕčajúce rebrá vytvorili pod tričkom hrbolčeky.

Deka Vitalijovi vypadla a ďakoval Bohu, že naspäť zhltla zvyšky Jevgenija Tarasova. Sklonil sa a odkopol jeden zo zubov. Naplo ho, no žalúdok sa zmohol len na kvapkajúcu horčinu. Utrel si pery a vzopol dlane do modlitby, keď spod matraca započul šuchot. 

V rohu svietilo jedno modré a jedno zelené oko. Tvár zalepená krvou sa priblížila, odhaľujúc pokrivenú starenu. 

Vitalij zreval a odskočil k svojmu ruksaku. Zdrapol samopal. Nabil.

Žena našla stratený zub a s chichotom sa stiahla naspäť k útrobám konštrukcie. Zatresknutie dverí vysalo z izby vzduch spolu so svetlom. Vitalij zásobníkom škrtal polkruh v prachu. Rozložený po podlahe čakal útok, pripravený spustiť paľbu. 

Medzi železnými nohami však ležalo šústie nehybne. Po vychudnutej postave ani stopy.

Zavŕzganie pántov znovu odhalilo mŕtveho. Spoza chlapca spúšť sledovalo osmero nevyspatých očí.

„Na koho mierite, vojak?“ opýtal sa plukovník.

Vitalij vydýchol. Čelo sklonil k zemi.

„No, bude to? Vztyk!“

Vyskočil so samopalom v rukách.

„Zaistite tú zbraň, krucinál. Ešte niekoho odbachnete. Kde je?“

„Posteľ, pán plukovník,“ odpovedal zaňho Roman.

„Vidím, vidím. Ďakujem, práporčík. Odkrýval ho niekto?“

Roman vystrel bradu.

„Ja.“

„Zbláznili ste sa?“

„Chcem dokázať, aký nezmysel tie báchorky sú. Kľudne sa zahrám na laboratórneho králika, pane.“

Plukovník Kalimov pokrútil hlavou a zahnal zvedavcov z vedľajších izieb.

„Vám hrabe viac než tuná vojakovi. Oblečte sa, chlape, veď je za päť minút nástup. Budete v teréne dva dni.“ 

Vitalij zasalutoval, zdvihol batoh a omylom ho vysypal. Šaty natisol naspäť spolu s lekárničkou a konzervou lanšmítu. Kam strčil náhradné zásobníky? Nenašiel ich vo vreckách ani posteli, tak začal po jednom vyhadzovať veci z ruksaku. Snáď ich tá starena nezobrala.

„Hej, spamätaj sa,“ zatriasol ním Vlado a podal mu vestu. Zásobníky vykúkali spod suchého zipsu. „Nič sa nedeje. Život pokračuje ďalej. Nebude prvý ani posledný. Pozri sa na mňa. Pobaľ si najdôležitejšie veci. Ostatné nechaj tu. Najprv sa obuj. Áno, jedno po druhom.“

Vitalij v ňom videl rovnaký strach, aký stláčal jeho vlastné črevá. Nevedel prečo, ale ten krátky záblesk bratskosti mu pomohol zoradiť si myšlienky. Prikývol a natiahol si kanady. 

Škvŕkalo mu v bruchu. Kličko by bol tiež hladný. Vždy pred školskou jedálňou počítali sekundy, kým sa odomknú dvere. Kuchárky mali z kamarátovej nedočkavej tváre vrchol dňa.

Tej tváre bez zubov. S mliečnymi očami.

„Dohliadnite naňho. Našli ste toho chudáka vy, práporčík?“ opýtal sa Kalimov.

„Nie. Keď som odchádzal na raňajky, ničoho som si nevšimol. Zaručene by som dobrovoľne nespal so starou babizňou,“ uchechtol sa Roman.

„Takže ste ho našli vy, vojak?“

„Áno. Chcel som Jevgenija zobudiť. Chytil som mu nohu a…“

„Pozerali ste sa pod ňu?“

Vitalij sklonil zrak.

„Nie. Vlado mi rozkázal, aby som lapel na riti. Tak som lapel.“

„Aký Vlado? Pre vás pán práporčík, vojak. Inak vám dávam pochvalu - aspoň niekto poslúcha rozkazy. Ostatní nech si berú príklad.“

„Nič sa nestane, pán plukovník. Zaručujem vám to,“ povedal Roman.

„Len aby ste si z vlastného nosa neuhryzli.“ Otočil sa k ostatným pristojacim. „Okamžite zvolať prvú, tretiu a šiestu rotu. Nástup o šesť nula nula.“

„Čo s ním, pán plukovník?“ kývol strážnik po Kličkovi.

„Nechajte ho tu, doriešime neskôr. Čerstvé jednotky už prišli?“

„Nie, pán plukovník. V noci Američania zosnovali teroristický útok. Most cez Oskol padol. Kolónu presmerovali cez Roveňky.“

„Krucinál, ešte čo sa nestane. Človek im dá jednu úlohu. Jednu,” zvyšoval plukovník hlas, než mu nedošiel vzduch. „Dobre, nebudeme čakať. Nepriateľ o nás vie a rozkazy nepustia. Major, vyhláste nástup. Plán zostáva.“

„Ale, pán plukovník, plánovali sme s tromi stovkami pešiakov a dvadsiatimi tankami. Tankov máme päť a pripravených chlapov sotva sto dvadsať. Navyše nám predvčerom zastrelili posledného pilota dronov. Druhý má prísť až zajtra z tréningu pri Rostove.“

„Nevadí. Západný front treba udržať. Nepriateľ nemá o nič viac, verte mi. Zostáva im sotva viera, ktorej každou hodinou ubúda. Pomôž si človeče a aj Pánboh ti pomôže. Nepoznáte to porekadlo?“

„Poznám.“

„Takže ešte raz - nečumte na mňa a nástup. Do pol hodiny chcem vidieť hrdú armádu štrádovať k  Lysyčansku.“

Major krútil hlavou, kým pokyny zapisoval do notesu. Neopovážil sa však nadradenému protirečiť. Zvedavci sa jeden po druhom vytrácali, až pred Vitalijom stál iba Vlado.

„Hlavu hore, nemusíme ho upratávať. Pošlú sem iných chudákov - podľa rozpisu z osmičky. Uf, nechcel by som byť z osmičky.“

„Je to môj najlepší kamarát.“

„Bol. Radšej si na ten fakt zvykaj hneď. Nadýchni sa a pobaľ si caky-paky. Urob pár klikov, nech sa cítiš pripravený. Čaká nás nepríjemná záležitosť. Zavolaj radšej rodine hneď teraz. Neskôr nemusíš mať čas.“

Vitalij naňho vyvalil oči.

„Môže prísť hocikedy, skôr či neskôr,” mrkol kolega po prikrytom lôžku. „Akurát bez hurhaju. Kopa kamarátov mi pošla zo sekundy na sekundu. Guľka, výbuch, nôž… Nikto si nespomenie, že si kedy existoval. Taký je život.“

Zo steny sa ozvalo chichotanie. Vlado ho prepočul a než odkráčal k štartujúcim Uralom, skočil si na izbu.

„Ak sa po ceste poseriem, môžeš za to ty,” zakričal. 

Vitalij sa oprel o dvere a v pare vlastných úst hľadal Saškine číslo. Telefón mlel z posledného. Automatizovaný hlas mu oznámil, že volá do Ruska. 

Jasné, zavri hubu a davaj. 

Prvé pípnutie. 

Saška, zdvihni. 

Druhé pípnutie. 

No tak, prosím. 

Pípanie prestalo.

„Ahoj, milujem ťa. Vždy ťa budem milovať. Chcel som, aby si to vedela, lebo ideme na misiu a neviem…” utrel si pot, ktorý ho mrazil po zátylku. „Vieš čo? Keď sa vrátim, skočíme do najlepšej reštaurácie v meste. Chystal som veľké prekvapenie. Požiadať ťa o ruku. Som to takto vykecal, ja idiot, vidíš. Ale chcem, aby si tie slová počula odo mňa. Ani nevieš, ako mi chýbaš. Počuješ?“

Z druhého konca linky sa valilo ticho.

„Saška? Haló?“

Odtiahol telefón od ucha a stlačil tlačidlo. Obrazovka zostala čierna.

„Suka bljať!“ odhodil telefón, ktorý sa pri kontakte so stenou rozpadol na kusy. 

Vnútri smrad moču zredol. Rubáš zabalený raňajšími lúčmi pôsobil priam groteskne, no Vitalij mu neobetoval druhý pohľad. Zbalil si veci do plecniaku s pocitom nového odhodlania.

„Prepáč mi, šampión,” povedal do prázdna, než za Kličkovým príbehom zavrel dvere. „Mám prácu.” 

Prežije toto šialenstvo a objíme Sašku. Dá jej babičkin prsteň. Nech sa deje, čo sa deje.