Tanec s diablom (Ep.9): Čierna deka

Prišlo leto a ruch veľkomesta sa hemžil ďaleko za lúkou. Sedeli so Saškou v objatí. Hladil ju po vlasoch, voňajúcich broskyňami a mätou. Občas si kadere obtočil okolo dlane a nasal ich omamný parfém.

Rozprávala, ako sa s dievčatami smiali pri traileri nového filmu Ryana Reynoldsa. Musia naň zájsť, kým sa ešte Vitalijovi dá. Keby len neodchádzal do tej Moskvy…

Prikývol. Strčil jej ruku pod tričko a pomasíroval prsník.

„Kšá, ty straka. Máme predsa dosť času.“

Vlepila mu pusu pomedzi lietajúce lupene. Vtedy k nim vietor privial praskanie zbraní. Krik.

Popri práci sa môže prihlásiť na univerzitu v Krasnojarsku. Moskvu oželie.

Z druhej strany lúky ľudia utekali od výbuchu granátu. 

Postavil by dom, zasadil strom. Postaral sa o rodinu. Tak ho doma učili.

Kroky. Rytmické - jeden za druhým. Neprestávali. Silneli. Musí obrániť… Koho?

Saške by odľahlo a jemu možno tiež. Vlastne mala pravdu, ako každá žena. Nič im nechýba. Celý život čaká priamo pred nosom.

Ten prekliaty buchot kanád. Odkiaľ vychádza? A kam sa vyparila jeho zbraň?

Zeleň stmavla a spomedzi stromov vyšiel Čečenec v čiernom. Brada mu previsala cez guľomet namierený na Vitalijovu hruď. 

Murza vystrelil, než sa chlapec stihol postaviť. Náboj ho však minul. Zahryzol sa do Saškinho srdca.

Zo sna ho vytrhol rev. Hlava Vitalijovi trešťala, až mal problém otvoriť oči. Nahmatal telefón a zapol baterku.

Kličko sa váľal po zemi, zamotaný v deke. Cez vlnu presvitala škvrna pod bruchom. Kričanie sa stupňovalo, kým sa chlapcov pohľad zvíjal po stene. Vitalij tam otočil lúč. 

Nič okrem plesnivého vápna s odtlačkom podrážky. 

„Kľud, kamarát, preboha. Stíš sa.“

Kličkov hlas sa zlomil do chrapotu.

„Je tu. Videl som ju. Tu v izbe. Chápeš?“

„Koho? Som tu iba ja a...“ 

Muž ich z postele sledoval. Poza nohou skrýval dvadsaťcentimetrový tesák. 

„Roman, videl si niekoho?“

„Mám to spočítané,” zašepotal Kličko.

Kroky. Tie zo sna. Razancia sa stupňovala spolu s rozhorčenými hlasmi. Kde má kalašnikov? 

Izbietkou zahrmeli dva údery na dvere.

„Čo tam stvárate? Sú štyri ráno.“

„Kamarát mal zlý sen. Už bude ticho.“

Vrava stíchla.

„Mám zavolať kapitána?“ povedal jeden. 

Druhý naňho sykol: „To sú tí dvaja zo Severodonecku. Mešuge.“

„Pizdec…“

Dvere osireli, kým sa súdruhovia rozpŕchli dospať hodinu a pol pred budíčkom.

„Ona je tu, Vitalij. Nedožijem rána,“ stisol mu kamarát ruku.

„Aká ona?”

Doplo mu, než Jevgenij meno vyslovil.

„Mora.”

„Neboj sa. Nahovorili ti povedačky. Počul si Romana - jeho známemu sa nič nestalo. Kľud.”

Kličko povolil zovretie a Vitalij ho vytiahol na posteľ. Nevšímal si pach moču. 

„Mysli na príjemnosti. Ako ti dievčatá z Karatanovej hádžu ruže pod nohy. Renáta Kolovozká ti spadne do náručia. Možno aj niečo navyše.“

Kamarát neodpovedal. So zavretými viečkami si vytiahol deku ponad prsia napriek potu, ktorý sa leskol svetlom telefónu.

„Skús sa trochu vyspať. Zajtra prídu nové sračky.“

Vitalij chvíľu so spolubývajúcim kamaráta sledoval, než sa hodil na vankúš. Ešte raz sa Romana opýtal, či niekoho nevidel. Ten zakrútil hlavou, lopatky opreté o konštrukciu postele. Nôž však neschoval.

Neprešla sekunda a zobudilo ho trieskanie. Pod prahom presvitala oranžová. Mobil ukazoval 5:38 a 2% batérie. Blesk naďalej žiaril do plachty. Romanova posteľ bola príkladne ustlaná.

Zanadával a snažil sa spomenúť, kam strčil nabíjačku. Nosom mu zakysli chcanky, ako keď počas horúcich liet navštevoval mamu v práci. Latríny detského táboru, čistené raz za sezónu, útočili na zmysly už od brány. Občas tým puchom nasiakli aj jej tričká a musela ich pri praní zaliať octom.

„Šampión, budíček. Ide sa bojovať. Ďalší úžasný deň,“ natiahol sa po Kličkovej nohe. Nenahmatal však maskáče. Brušká prstov mu škriabali vlákna hrúbky oceľovej vlny.