Tanec s diablom (Ep.8): Bez milosti

Pavlova vysielačka neprestávala šumieť. Po porade sa preto štvorica rozhodla vyjsť na vlastnú päsť. Vitalij po odkrútení stráže vrátil samopal Kosťovi. Ten sa ho opýtal, či nevidel Michaila. Chlapec kývol plecami, nezdvíhajúc pohľad. 

Hodinu pred polnocou prekutrali garáže, kde našli pojazdného žiguláka a bandasku benzínu. Bez svetiel vyrazili smer Butové, držiac motor pod tisícpäťsto otáčkami.

Vitalij sa natlačil do rohu a snažil sa driemať popri žartoch o Kosťovej dochádzke na kurz prvej pomoci. Vraj by iba Doktora Housa napadlo obväz viazať cez košeľu. Anton ho spoza spolujazdca sledoval. Drgol ho pažbou a podal mu zbraň. 

„Tento si už nestrať. Inak ťa Kalimov prepleskne.”

Vitalij nepoďakoval, len si oprel čelo o čiernu oceľ. Zamyslel sa, či je zbraň zaistená, no nemal silu poistku skontrolovať. 

Atmosféra mu pripomínala večerné jazdy Ladou z Krasnojarsku - spomienky nemožne zapadané popolom minulosti. Vitalij sa neodhodlal spomínať. Príliš to bolelo.

Po hodine a pol cesty sa im rozsypala prevodovka. Mudrovanie problém neopravilo a vo Vrchnej Pokrovke nenašli jediný dom so štyrmi múrmi, nieto mechanika. Odstavili preto žiguláka v poli a pokračovali cez les.

Kým sa s odretými nohami došmatlali k ostnatému plotu základne, spln mesiaca sa hmlou predieral od západu. Kličkova skupina akurát popíjala čaj v jedálni. Každý z nich sledoval svoj kus stola, priložil hrnček k ústam a pokračoval v čistení špiny za nechtami. Kličko uvidel Vitalijov pohľad a vyskočil mu okolo hrude.

„Tak rád ťa vidím, kámo.“

„Aj ja teba,“ odtiahol sa Vitalij a spadol na ľavicu. Po Kličkových kanadách schlo bahno a v puzdre chýbal otcov nôž.

„Snáď nikomu neumrel škrečok, mládenci,“ povedal Anton, keď si vytiahol konzervu fazúľ. Zo zipsu vypadli aj čipkované nohavičky. Spýtavým pohľadom odfrkol: „Vojak potrebuje domovskú podporu všade.”

Nasledovnú mĺkvotu rozdelilo plukovníkove smrkanie.

„No konečne,” zabuchol dvere, skladajúc vreckovku do saka. „Dali ste si na čas, jedni aj druhí. Kde je poručík Tereščenko?“

„Prepadli nás Ukrajinci, pane. Teda Čečenci. Mína. Odtiaľ išla misia dolu kopcom,“ povedal Anton popri prežúvaní.

„Nehovorte s plnými ústami, desiatnik. Prečo ste sa hneď neohlásili?“

„Nebol signál.“

„Nezmysel. Máme rádiové pokrytie až po Kramatorsk.“

„Možno chyba vo vysielačkách.“

„Nemožné, sám som ich testoval. Neklamte mi.“ 

„Prepáčte, pán plukovník. Hold tá telekomunikačná firma, ktorú ste pretlačili tendrom, nie je pripravená slúžiť vlasti.“

Kalimov sa postavil dva centimetre od Antonovej tváre. Desiatnik sa stiahol a pohrúžil do večere. 

„Čo to vlastne máte na sebe?”

„Uniformu.”

„Odkiaľ?”

„Našiel som.”

Plukovník si utrel pokrčený nos.

„Nestrpím klamstvá. Ani povaľačstvo. Zajtra prídu posily, postúpime západným frontom.“

„Nemali prísť dnes?“ ozval sa staršina.

„Hej a prinesú aj tie stratené vesty,“ zamrmlal Anton, čo plukovníka obrátilo naspäť naňho.

„Potrebujeme vás, vojaci. Vlasť vás potrebuje. Ale bez mudrovania a odvrávania. Som ochotný baviť sa s každým ako s dospelým chlapom - pokiaľ sa budeme rešpektovať. Nie sme v holubníku. Ak sa vám nepáči, môžeme ísť klasickým spôsobom, desiatnik.“

„Veď ja len tak. Predsa nehovorím novinky.“

„Novinky…? Vztyk! No rýchlo, prasatá,“ pľul Kalimov. „Zoradiť, ihneď.“

Chlapi sa vliekli do pozoru. Anton si držal krajec v rukách a zazeral na plukovníka, ktorý sa mu postavil čelom.

„Vychádzky vás omrzeli, desiatnik? Meno!“

„Smirnov. Anton,“ prežúval ďalej.

„Á, desiatnik Smirnov. O vás som počul. Posledné správy výkon veľmi nechválili. Vraj ste nechali súdruha zomrieť pod paľbou a následne ho okradli.“

„Kompletný výmysel, plukovník. Nikdy by som nič také neurobil.“

„Kapitán si myslel, že ste mŕtvy. Hľadali vás pol hodinu.“

„Prenasledovali ma fašisti. Musel som sa stratiť, pane. A nájsť lepšie zásoby. Pre ostatných, samozrejme.“

„Aha, lepšie zásoby. Tie ruské sa vám nepozdávajú?“

„Pán plukovník, so všetkou úctou, tie zvyšky z Moskvy… Povedzme, že som zažil chutnejšie zemiaky v kazaňských chlievoch.“

„Dobre. Namiesto jedla dostanete zrušené vychádzky. Teraz sa môžete smiať, desiatnik, celou svojou pokryteckou papuľou.“

Kalimov mu napľul pod topánky a odišiel. 

„Nechce sa mi smiať, pán plukovník. Nasmial som sa dosť na tých neoznačených nákladiakoch. Zvláštne, že chodia o tretej ráno poza sklad zrovna tie dni, keď majú prísť zásoby. Možno ste o nich nevedeli, tak som vám chcel podať hlásenie z prvej ruky.“

Plukovník sa otočil s ohňom v očiach. Zadržanie smiechu Antonovi nepomohlo.

„Takže takto sa mi budete... Stalin mal pravdu. Jeden príklad lepší než tisíc slov. Stráže!“

Vošli dvaja chlapi vojenskej polície. Plukovník natiahol prst na desiatnika.

„Spútať a von.“

Bez slova vykonali rozkaz a bratia z oddielu sa predbiehali, kto prvý nič nepovie. Anton sa trepal a nadával. Nepomohlo. 

„Pochod, všetci!“

Mimo svetla mesiaca stálo po rozbahnenom dvore dvadsať divákov. 

„Prišiel čas pre lekciu správania. Desiatnik Smirnov, chceli by ste na svoju obhajobu niečo povedať?“

„Prepáčte, ja som nič konkrétne nemyslel, pán plukovník. Nevedel som, čo hovorím. Kľudne budem dva týždne rajbať hajzle.“

Kalimov nadvihol spodnú peru a prikývol.

„Pluk, teraz dávajte dobrý pozor. Keď sa nedá po dobrom, ideme po zlom.”

„Naozaj, len hlúpy vtip. Celý mesiac zostanem upratovať. Veď na tom nezáleží. Sranda, pane,” nedal sa Anton.

„Každý, kto zopakuje chyby desiatnika Smirnova, skončí ako desiatnik Smirnov. Jeho slovami - veď na tom nezáleží. Sranda.“

Kývol strážnikovi, ktorý ich včera privítal pred bránou. Namieril kľačiacemu Antonovi na hlavu. Vitalij si ukazovákmi zapchal uši a odvrátil pohľad.

„Prosím, pán plukovník, odprisahám…”

Výstrel sa hmlou ozýval niekoľko sekúnd potom, ako kopa mäsa dopadla pod usmiateho plukovníka. Ten zakončil monológ prísahou vykorenenia pochybností o ruskej sile, kým zopár tieňov poza oknami rozšírilo publikum. 

„Pane, ak sa poponáhľame, stihneme raňajší odvoz tiel,“ nadhodil strážnik, nasledujúc Kalimove mašírovanie.

„Nie, poznáte rozkazy,“ zamrmlal plukovník. Nevšimol si Vitalija s Kličkom, ktorí kráčali pár metrov za nimi. „Zakopať. Stratil sa v akcii, telo sme nenašli.“

„Prečo sa s týmto vlastne musíme kašľať, pán plukovník?“ spýtal sa druhý, keď cez vysielačku požiadal o plastový mech.

„Poistenie. Nevypláca sa rodine, ak nebol vojak identifikovaný. Zostane viac na vaše nové hajzlové kefy, čatár. Dajte si záležať, nech ho do dvoch hodín nevidím. Nezabudnite zahrabať krv. A aspoň meter a pol do hĺbky, jebem vám boha, nech ho psi nevyťahajú. Ak by nám tu smrdel, ako ten posledný...“

„Rozkaz. Nebojte sa.“

Kamaráti z Taskina sa šuchtali po schodoch, akoby neexistovalo zajtrajška. Zaostali poza susedmi a ich bundami zatriasol severák. Svetlo zhaslo, tak vytiahli baterku. Vitalij to dlhšie nevydržal.

„Čo je s tebou? Podarilo sa vám nájsť tých stratených?“

Skupina pred nimi zrýchlila krok a stratila sa za rohom. Kličko zdvihol rozšírené zreničky a prestal si hrýzť nechty. Nadýchol sa.

„Neviem. Oni mi hovorili... Asi to nič nebude. Netráp sa tým, kamarát. Budem okej. Nemáš cigu?“

Vitalij zakrútil hlavou a stlačil kľučku ich izby. Dvere sa nepohli. 

„Nepomýlili sme si chodbu?”

„Nie.”

„Kto by zamykal? Hej, chlapi, otvorte,“ zabúchal Vitalij. 

Spoza dreva počuli šuchtanie maskáčov.

„Kto je?”

„Vitalij. Veď ma poznáte.” 

„Je s tebou ten tlstý debil?“

Vitalij pokrčil obočie a pozrel na kamaráta.

„Kto? Myslíte Jevgenija?“

„Áno, toho.“

„Je tu, hej. Môžete hovoriť rovno naňho. Počuje vás.“

Posledným slovom izba zamrela.

„Čo vám je? Veď nás pustite dovnútra, potrebujeme sa vyspať.“ 

Trieskal, až po chodbe vykúkali napuchnuté ksichty druhých družstiev. Keď uvideli Klička, stiahli sa naspäť.

„Nechaj to tak. Poďme inam,“ povedal mu kamarát a odšuchtal sa ku schodom.

„Povieš mi konečne, čo sa deje?“

„Nechaj tak, hovorím. Nič sa nestalo.“ 

Kličko spätkoval chodbou a vyzeral, že za sebou ťahal telo z donútenia. Vitalij ho strhol a uvidel pramienky stekajúce po kamarátových lícach. 

„Som ďalší na rade,“ zašepkal a utrel si tváre rukávom. „Zajtra budem čuchať fialky odspodu.“

„Čo rozprávaš? Kde je Kličko Neohrozený, majster šestnásť-nula v céesku? Potrebujeme toho mača strieľajúceho srnky na tristo metrov.”

Vitalij sa usmieval, no pod povrchom chcel revať tiež. 

„Neboj, zajtrajšok nejak dáme a svet bude farebnejší.“

„Je vystrašený z iného dôvodu, Vitalij,“ otvorili sa dvere pri schodoch.

„Ha?“

„Odokryl mŕtveho.“

Pomedzi zárubne sa plazil cigaretový dym. Temnotu pretrhol ten černobyľský záchranár z korby. Jevgenij zaúpel.

„Nepočul si o pliage, ktorú vraj protivník poslal?“

Vitalij si vybavoval Antonove rozprávanie. Toho Antona, čo pred pár hodinami písal manželke dobrú noc.

„Moru. Detskú rozprávku, ktorej sa máme báť,“ odfrkol Roman. „Keď spinkáš, sa za tebou prikradne. Napchá ti ropuší jazyk do gágora a vycicia vzduch z pľúc.“ 

Dramaticky naťahoval ku Kličkovi ruky, až sa mu dotkol krku. Kamarát dychčal a tisol sa na stenu.

„Nemáme tri roky, tak sa vzmuž,” potiahol si z cigarety. „Toto že má budovať našu krajinu...“ 

„Vy ste tam s ním boli, nie?“

„Nevykaj mi, ja som Roman,“ prehodil si červenú bodku do úst a nastavil pravačku. „Cítim sa hrozne staro, keď mi deti vykajú.“

„Prečo ťa k nim poručík pripojil?”

Kličko ťahal Vitalija za rukáv, aby sa pohli ďalej. 

„Poznám okolie. A už pri pohľade na vás sa Tereščenkovi nemôžeš diviť, nech mu je zem ľahká. Bol to dobrý poručík.“

„Si tu dlho?“

Zasmial sa a odhodil dohorievajúci filter. 

„Poďte ďalej, páni. Nebudeme sa vybavovať po chodbe.“

Bielizeň naskladaná do symetrických pyramídok smrdela Jávami. Podlaha vyleštená, zvyšné tri postele prázdne. 

„Som tu štyridsať päť rokov, štyri mesiace a dvadsaťosem dní.“

„Máš dobrú ruštinu,“ povedal Vitalij, keď potlačil kamaráta dovnútra. Jevgenij obsadil rohovú posteľ a sledoval hostiteľa.

„Vau, ďakujem. To mi v živote chýbalo.“ 

„Ak sa smiem opýtať - prečo bojuješ proti vlastným?“

„Vlastným? Ty bojuješ proti cudzím?”

„Dáte nám cigaretu?” opýtal sa Kličko.

Roman vyklopil krabičku a chlapec sa s uchmatnutou cigaretou vrátil do rohu. Vitalij si tiež vzal a nový známy mu pripálil. Nasal dym vo vlne kľudu. 

„No… Nie si z Ruska. Si Ukrajinec. Toto je tvoj národ.“

„Ty si myslíš, že miesto narodenia káže národnosť?“ 

Kličko sa natlačil k omietke. Oči mu behali po stenách. Roman pokračoval, sledujúc trasúceho sa tínedžera. 

„Národ je tu, pri srdci. V jednote je sila a Ukrajine nemali dovoliť, aby sa odtrhla. Popravde, najradšej by som bol, ak by sme zachovali Sovietsky zväz. Nie, nepozeraj tak na mňa. Nie som komunista, aj keď niektoré veci pred tridsiatimi rokmi dávali väčší zmysel. Dnes, keď chce mladá rodina začať život, aby sa na furt zadlžili, dreli v dvoch robotách a potom skončili po jednej oneskorenej platbe pod mostom. Taký je ten výborný kapitalizmus.“

Zapaľovač oblizol tmu. Plameň sa odrážal Romanovými dúhovkami, kým rozdúchaval čerstvú cigaretu.

„Spoločne by sme vedeli konkurovať Amerike aj Európe. Kedysi sme boli veľmoc. Teraz skapíname s minimálnymi mzdami. Ľudia si ani zahnívanie nevšimnú, lebo ich zaslepujú bludy nadutosti. A videá mačičiek na internete.“

Odpľul si.

„Nezmysly. Sme tupé opice, dementi. Preto nám treba ručne-stručne výhody ukázať a až potom prestaneme reptať. Hold, nie je ohňa bez dymu. A ja si kľudne aj pľúca spálim, aby moja rodina zimou neumrzla. Ty ju chceš aj fajčiť, či ti ju stačí ožužliavať?“ pozrel na Klička. Ten sa prisunul k nastavenému zapaľovaču a potiahnutím tabak rozžeravil.

„Netvár sa ako kôpka nešťastia. Nič ti nie je. Blbosti, povedačky pre deti. Ja sám som tak pred mesiacom našiel kamaráta. A čo? Som tu. Žiadna Mora ma nestrašila. Maximálne tá o budúcnosti tejto skorumpovanej krajiny - tá suka sa šíri horšie než korona. By sme sa, páni, ale mali dobre, keby si politici našej kapitalistickej vlasti akurát neplnili vrecká.“

„Ja ju cítim,“ povedal Kličko a odtiahol sa najprv od jednej steny, potom od druhej, akoby z nich chmátali prsty. 

„Kamarát zo strednej je vo vedľajšom pluku. Hovoril mi, že našiel svojho poručíka pod dekou a sám ho preniesol až k doktorovi. Ten síce nepomohol, ale kamarát po piatich kalíškoch falošne spieva doteraz. Prestaň bľabotať, nič sa ti nestane.“

„Počujem… šuchot kolovratu. Starenu. Presne, ako chlapi hovorili. Odvšadiaľ. Ona mi spieva.“

„Už si ju videl?“

„Nie.“

„Tak odkiaľ vieš, že je starena? Pičovina. Počuj - bol si hodinu pod paľbou bez štupľov do uší. Zvukové halucinácie sú normálne. Nie si zvyknutý.“

„Ona nie je halucinácia.“

„Vieš, komu hovor.“

„Vitalij, že mi veríš?”

„Verím, verím. Neboj,” natiahol sa, že kamaráta potľapká, no ten sa uhol. „Ako sa mu to stalo?“

„Nič dramatické. Prišli sme k nemocnici, prečesali okolie. Bez živej duše. Museli sa premiestniť, hovorím. Potom sme overili signál - fungoval. Tvoj kamarát má dobré oči. Uvidel krv ťahajúcu sa dovnútra bloku C.” 

Cigareta osvetlila privreté viečka. 

„Prvého sme našli zasypaného troskami. Granát. Ale on nebol ten krvácajúci, lebo stopa viedla do kotolne. Museli tam mať protivníci sklad alebo čo. Miestnosť bola plná poprikrývaných debien a materiálu. Naši chlapi ležali opretí o stenu. Mŕtvi dobré dva dni. Jeden s prestreleným bruchom, druhý neviem. Možno vnútorné krvácanie z explózie.“

„Mali byť štyria, nie?“

„Ty si hlavička. Odkiaľ vieš?“

„Poručík Tereščenko hovoril.“

„Dobrá pamäť. Áno, štvrtý tam nebol - na prvý pohľad. A tu nás oči tvojho kamaráta opäť prebili. Začal si hmkať a behal okolo ako splašený zajac. Odťahoval plachty a hrabal sa v debnách. Nevšimol si, že bola jedna z iného materiálu.“

„Z vlasov. Čiernych mastných vlasov. Cítim ich na prstoch… Buď ticho!“ vykríkol Kličko s paplónom k brade. Filter mu vypadol spomedzi pier a zhasol. 

„Prd makový vlasy. Srsť to bola. Alebo nepradená vlna. Že vlasy… Povedz mi, videl si niekedy ženskú s dva metre dlhými vlasmi?“

Kličko si tlačil dlane na uši. Tvár sa mu krivila do úškľabku. 

„Nechaj ma. Zober si niekoho iného,” mrmlal. 

„Náš exot našiel chýbajúceho. Určite umrel prvý, ho prikryli ostatní chlapi. Chudákovi granát škaredo rozmlátil papuľu. Vylámané zuby, bordel z krku. No hnus. Výbušné drony robia podobnú paseku. Dávaj si na ne pozor. Ak myslíš, že si videl na fronte vtáka, radšej sa utekaj ukryť.“

„Vopchala do neho jazyk a vycucala mu pľúca. Potom povytŕhala zuby a priviazala ich na svoj náhrdelník.“

„Som si z teba robil srandu.” Vyfúkol dym nad hlavu. „To si všetko hneď berie vážne?“

Vitalij sledoval spolužiakove zúfalstvo. Nevedel, ako mu ruka zablúdila ku kalašnikovu.

„Preto nás vymkli z izby?“

Roman pohodil plecami a stiahol zvyšnú tretinu tabaku. 

„Daj sem zbraň. Ju máš ako deň pred výplatou.”

Vysvetlil mu, ako správne vyčistiť samopal od zvyškov Severodonecku. Vitalij oceľ naolejoval a naspäť poskladal. Muž pritom pokračoval v rozprávaní, prečo ich skupina tiež meškala. 

„Protivník o nás vedel. Obstúpili nemocnicu a poriadne nám vydymili prdele,” zasmial sa. „Našťastie sa suterén neprepadol, tak sme sa v ňom zabarikádovali. Po zotmení sme sa preplazili k rieke. Vy ste neodpovedali, tak sme zavolali základňu. Tretí prápor hliadkoval tridsať kilometrov severne. Vzali nás na kolená.”

Natiahol sa cez posteľ a opisoval rok strávený vojnou. Dvadsiateho štvrtého februára sa viezol tankom v prvej línii. Prišli pred Kyjev, kde dostal dve guľky do nepriestrelnej vesty. Tretiu do stehna a skoro vykrvácal. Raz mu helmou prešiel šrapnel, no len natrhol kožu. Stihli ho hospitalizovať tiež so salmonelou, keď sa ruská armáda zmohla na praženicu k raňajkám.

„Aká bola tvoja najhoršia skúsenosť?” opýtal sa Vitalij.

„Vo vojne? Pár mesiacov dozadu protivník pustil pár Himarov na naše strategické základne. Väčšinu striel sme eliminovali. Jedna prešla.”

„Koľko škody mohla jedna raketa urobiť?”

„Ty si už niekedy videl Himary? Deň predtým sa stodvadsať chlapov stiahlo od Bachmutu. Zložili sa v konzervárni Tomatpromu. Chceli sa vyspať pred preskupením. Tá strela im zhodila tristotonovú strechu na hlavu. Bratranec mi odtiaľ hodinu predtým písal, že mu žena leží v pôrodnici s piatym synom. Veľmi chceli dcérenku.”

„Prepáč,” povedal Vitalij. 

„Mne sa neospravedlňuj,” zakryl si Roman prstami viečka. „Kvôli kompletnému zlyhaniu organizácie zomrela celá dvanásta rota. Verím, že sa vedenie odvtedy poučilo. Dávame si väčší pozor na sledovanie telefónov a nepriateľských dronov. Čo sa stalo s vašou skupinou?”

Vitalij sa rozhovoril o Čečencoch a reštaurácii, kde zastrelili poručíka. Ako tiež čakali do tmy a že sa im v polovici cesty pokazilo auto. Zážitky z panelákov nespomenul.

Roman prikyvoval a dofajčil druhú cigaretu. Spod podušky chlapcom hodil fľašu vody a obložené žemle. Vitalij poďakoval, no jedla sa nechytil.

„Nechajme na dnes robotu robotou. Bruchá máme plné a snáď si sa niečomu priučil. Nenechaj sa týmito vecami otriasť. Po pár týždňoch uvidíš horšie horory. Ani strašidlá netreba.“ 

Stiahol sa pod deku s kanadami stále na nohách.

„Ľudia si vystačia sami, ako vždy. Keby ste odchádzali, nebuďte ma. Len poriadne zavrite dvere. Inak sa kľudne položte. Chlapci z tých postelí sú… Proste nemám šťastie na spolubývajúcich. Alebo spolubývajúci na mňa.“

„Ďakujeme. Dobrú noc.“

„Mhm.“

Vitalij sa vyzliekol a vkĺzol pod deku. Než zavrel viečka, skontroloval Klička, ktorého vyplo v polosede. Ani cigaretu si nedofajčil. Zdalo sa mu, že niečo zašuchotalo. Prisúdil to neprestajnému pískaniu v ušiach a dúfal, že do zajtra prejde. 

K smrti unavené telo sa dlho nevzpieralo. Pod hlavu si zložil prikrývku z vedľajšej postele, pretočil sa a zaspal. Nevšimol si lesk očakávania dvojice beliem pod kamarátovým matracom.