Tanec s diablom (Ep.7): Tanec s diablom

Sídlisko Vitalijovi pripomínalo zuby bezdomovca. Stále tam, no neprirodzene pokrivené, odpojené od života. Sčernená výťahová šachta, ktorej skupina vzdávala tichý hold, predstavovala hnilý koreň. Akýmsi zázrakom sa cez ňu výbuch vyštveral len do niekoľkých chodieb a nechal zvyšok obyvateľov pokračovať v pozemskom boji. 

Raketa sa musela stratiť. Zaručene jej zlyhala navigácia. Alebo sa tu skrýval nepriateľ. Inak nemajú dôvod cieliť na civilistov. Bojujú predsa proti fašistom. Ochraňujú nevinných.

Kosťa stiahol Vitalija spred okna. Snažil sa ho rozveseliť - neúspešne. Postupovali vyššie a šachta vcucávala odlupujúcu sa farbu spolu so sadzami až do suterénu, kde ich nikto viac nenájde. Muži skúšali kľučky, pokým na štvrtom poschodí nenašli voľný byt.

Oprášili si potrhané maskáče a posadali po gauči. Napriek devastácii voňala obývačka lešteným drevom. Michail uvaril čaj k čokoládovým sušienkam z kredenca. Vítaná zmena po zatuchnutej vode a kaši.

Ticho sedeli, pokým para z hrnčekov neustala spolu s paľbou od reštaurácie. Kosťa vytrhol dvojicu z driemot, keď Vitalijovi hodil svoju zbraň a nakázal mu strážiť, kým si ošetrí brucho. Vraj je to veľmi dôležité, tak sa má vzchopiť. Druhý súdruh sa odobral hľadať viac na zahryznutie. 

Večer sa blížil pomaly a chlapcovi stále pískalo ušami. Schod po schode schádzal k vstupným dverám. Možno znovu zaprší a spláchne popol, pomyslel si. Čas navráti zeleň, smiech a vravu, ktoré tu bývali. 

Sadol si pod zvončeky a položil hrnček. Prepočítal guľky v zásobníku. 

Jedna. 

Dva. 

Tri…

Mysľou mu preblikovali prázdne oči, mozog kvapkajúci šachovnicou kachličiek. Oprel sa o stenu a očakával granáty prichádzajúcich Čečencov. Počul iba svoj dych. Prerývaný. Ťažký.

Ak sa objavia, musí strieľať. Na takomto mieste sa nikto nepýta, či chce strieľať. Trénovali ho. Nie je sračka.

Rovnako ako Counter Strike, bude čo nevidieť koniec. Kličko tak hovoril. Loading screen a výsledková tabuľka. Vráti sa domov. Saška s matkou musia byť úplne bez seba. 

Skontroloval telefón - od Starobilsku nepribudla jediná z paličiek signálu. Pri nehode sa cez displej rozprskla pavučina, vďaka ktorej nevedel rozlúštiť stav batérie. Ktovie, ako sa…

„Bu!”

Do zorného pola mu skočila pozdĺžna tvár. Zvalil sa a zaliezol za zábradlie. Siahol po zbrani, no kým vložil zásobník, vytrhli mu ju z prstov.

„Pozri sa na tohto ostrostrelca. Toto sú ruskí najlepší,” zasmial sa vojak, ktorého Vitalij odniekiaľ poznal. Spoza útlej postavy sa vynoril druhý, taktiež okolo štyridsiatky, v cudzej uniforme. Vytrhané zlatomodré nášivky zamaskoval stuhami formujúcimi ruskú vlajku. Ich zbrane vyzerali futuristicky. 

„Niet divu, že nás západ tlačí domov,” vytiahol si muž penový štuplík z ucha. 

To oni dvaja obrali zomierajúceho kamaráta. Nechali tím v šlamastike.

„No čo čumíš, veď nie sme strašidlá. Alebo som ťa tak vyľakal, že si pustil do gatí? Kde sú ostatní?”

„Hore. Druhé poschodie.”

„Ty hliadkuješ? Ti zverili takú dôležitú rolu?” opýtal sa druhý.

Vitalij sa pozviechal a vypýtal si zbraň naspäť.

„Áno. Než ste mi dopili čaj,“ kopol do črepov dymiacej mláčky.

„Nezostala troška pre nás?“

„Možno by ste si ju radšej ukradli. Nechali nás pokapať.“

Pozdĺžna tvár sa začala smiať.

„Je vám okrádanie mŕtvych smiešne? Takíto Rusi nie sú. Máme národnú hrdosť. Zásady.”

„Sme rýchlo preskočili zdvorilosti. Ja že si trochu pokecáme.” 

Známi si sadli povedľa. 

„Okrádanie? Útek? Pozrime, kto hovorí. Anton, mne sa zdá, že iba minúty dozadu sa v reštaurácii stále bojovalo. Statoční Rusi držali líniu.“

„Sú v poriadku? Vyhrali?“ skočil mu do reči Vitalij.

„Veru tak. Čaj sa varí pomaly. Buď objavil teleport, alebo je tiež jeden z nás srabov?“

Vitalij neodpovedal.

„Vidíš, ostrostrelec. Nie sme bez hriechu - ani ty, ani my. Jednoducho prežívame. Okrádať mŕtvych, pff... Trochu silné slovo. Nemyslíš, Anton?”

„Áno, Pavel. Prisilné slovo,” povedal a napil sa z ploskačky, než ju podal kamarátovi.

„Nazval by som to zužitkovanie. Udržateľnosť je na západe populárny pojem. Sme progresívci. Mŕtvym je takáto vodka platná ako… No, ako mŕtvemu zimník. Nám, tým živým,” prihol si na zosilnenie pointy, „náramne pomôže. A chutná. V akademickom svete to nazývajú logikou. Možno si o nej počul. Ako sa vlastne voláš?”

„Vitalij.”

„Vitalij aký?”

„Vitalij Roznin, pokrytci.” 

„Toho teda nepoznám,” chechtal sa Pavel a buchol priateľa do ramena. Ten sa nesmial a Pavlovi zmrzol úsmev. „Nepamätáš si predsa, keď nám...“

„Rokov?“ prerušil ho Anton.

„Devätnásť.“

„Niečo ti poviem, Vitalij Roznin. Dobre počúvaj. Vojna nie je srandička, ako vidíš v telke s Tomom Cruisom. Alebo na počítači, či kde vy zasrani plytváte čas. Vojna je peklo a my tancujeme s diablom. Tu skapínajú ľudia s celým životom pred sebou a nikoho to nezaujíma. Uvidíš také veci, že je lepšie sa odbachnúť, než do osemdesiatky nemôcť zaspať,” preháňal si vodku ústami, než ju vypľul. „Mňa budeš nazývať pokrytcom… Mi pripomínaš toho chuja Kalimova. Prvý, čo vodu káže, ale víno pije. Zapamätaj si, mladý - zákon džungle. Silnejší pes jebe a ak nejebeš ty, ojebú teba. S humanistickými rečičkami sa ďaleko nedostaneš a pri najbližšej príležitosti skončíš ako chudák Rado. Počul si o troch ľadových medveďoch?”

Vitalij zakrútil hlavou. Stiahol si kolená pod bradu a dúfal, že dvojica odíde.

„Keď sa roztopil posledný sneh, išli sme hliadkovať. Vtedy sme ešte mali Cherson. Hľadali sme stopy po nákladiakoch, alebo hocičo naznačujúce pohyb nepriateľa. Vieš, čo sme našli? Troch chlapov z grupy, niekoľko mesiacov stratených. Umrzli v zákryte, keď ich obkľúčili. Nevydržali ani do tmy. Pech, ha?”

„Hm…”

„A vieš prečo?”

Dal Vitalijovi facku a pohyb zakončil vystretím ukazováku.

„Pretože si nezohnali zalepené boty a bundu navyše. Každý sa tu na teba vyserie. Život je jeden za všetkých a všetci za seba. Myslíš, že ťa Putin miluje? Ani nevie, kto si a v momente ťa nechá odbachnúť, ak sa mu postavíš do cesty.”

„My také hlúposti nerobíme,” doplnil Pavel a uchlipol si vodky. „Poberieme, čo sa hodí, zužitkujeme dary a modlíme sa za padnutých bratov. Presne, ako sa na slušných kresťanov patrí. Poviem ti, nájsť Ukrajinca je jackpot. Tie prešívané bundy zo západu…” pohladil Antonovu uniformu. „Luxus. Musím takú doviezť žene.”

„Ty nemáš ženu,“ zažmúril naňho Anton.

„Nájdem. Času dosť.“

„Konečne vhodná poznámka. Že ty si tú knižku nehodil do kotla.”

„Ktorú?”

„Čo som ti daroval po augustových vychádzkach. Veď vieš, ako sa nám podarilo predať ten…”

„Á, srdce oceánu. Pekný úlovok,” zaškeril sa.

Vitalij strácal farbu. Dal by poslednú vindru, aby sa mohol zamknúť v izbe a olejovať kolieska hodiniek. Prejsť sa s Alexandrou. Objať mamu, Georgyho. Aj toho starého ochľastu, ktorý sa snažil hrať na otca.

Pavel sa rozopol a nastavil tvár zvyškom októbrového slnka.

„Zamrznúť, kamarát, je o hovne smrť.” 

„Prd. Zamrznutie nie je zlé. Dokonca je ti pri konci teplo a si v rauši. Utopiť sa, to nechceš,” dopil Anton placačku a schoval ju pod bundu. „A aj topenie je lepšie než tancovať s Morou.”

Posledná veta vrátila Vitalija do Severodonecku.

„To veru, suka. Tá je horšia než syfilis…”

„Čože?” otočil sa na štvoricu zdvihnutých obočí. 

„Jáj, on je nový,” drnkol si Pavel do čela. „Ostrostrelec, predsa. Sa má na čo tešiť.” 

„Povieš mu to?”

„Ty vieš lepšie dramatizovať.”

„Nebudem pokrytec? Ha? No okej. Za siedmymi horami, za siedmymi dolami, žili raz... Či chceš skrátenú verziu?” 

Vitalij neodpovedal.

„Ukrajinci sa spaktovali s čertami. Nemyslím NATO, čo trepú tí blbci na Rusku 1. Naozajstnými pekelníkmi, takými s rohami a kopou chlpov. Ako tuná Pavel,” štrngol kamarátovi do ukradnutej helmy. Spadla mu z hlavy a rachotiac sa skotúľala až do suterénu. Pavel kukal s vystretými dlaňami, či to myslí vážne. Anton pohodil plecami a kývol nadol schodmi.

„Idiot,” sykol Pavel, keď schádzal do tmy.

„O nič neprídeš, už si to počul. Poznáš prvý pluk, Vitalij? Hovoria si Z-1.”

„Nie. Niečo ako tento náš?”

„Presne tak. Akurát dole pri Donecku. V hlavnom kempe im záhadne zomierali chlapi. Každú noc. Pred smrťou kričali o klapote či čo. Vídali ženskú v čiernom. Špinavé vlasy po zem, škaredá ochechula.”

Pavlove kroky stíchli a kontúry suterénu sa zliali s tmou. Anton pozeral Vitalijovi do očí. Nemrkal.

„Nadránom našli každého pod plachtou z tých vlasov. Kto ich prvý odkryl, začul Morin kolovrat ďalší.” 

Vitalij sledoval otáčajúci sa kolotoč. Pískanie hrdze po prázdnom ihrisku stíchlo, na zamínované polia za mestom spadla hmla. Vnímal každú kvapku vody alebo zachraptenie kamienkov spod výťahovej šachty.

„Minulý týždeň vyslali skupinu zo Z-1 na bežné preskautovanie opusteného ukrajinského bunkra. Tipni si, čo našli.”

Vitalij hlavou odmietol a vstal, no Anton ho stiahol naspäť.

„Mladé dievča. Podrezané. V kaluži vlastnej krvi a kruhu z lieskových halúzok. Tiež jej chýbali oči, aby som nezabudol. Odpísali to na obyčajného šialenca. Alebo dievča neznieslo život krtka, ktorý im vďaka dronom doprajeme. Akurát mňa svet naučil, že sa náhody nedejú. Hovorila ti matka staré rozprávky, nie? O Babe Jage, stračej nôžke a tak?”

Vitalij prikývol.

„Jasné, že áno. Čo ti mamička nepovedala je, že tá pliaga reálne existuje. Pomôže ti, ak ju pekne požiadaš. Stačí pár správnych slov, vetvičiek, sviečok,“ luskol prstami, „a pravdaže panna, ktorá sa ti ochotne podreže v strede toho cirkusu. Musia byť zúfalí, tí hajzlíci, ale nedivím sa im. Robil by som to isté, ak by sa mi do domu napakovali cudzinci bez dovolenia.”

Zasmial sa Vitalijovým očiam, naťahujúcim sa do rozmerov podšálok. Nechty zaštrngali pletivom výťahovej šachty. Stúpali schodmi. Šuchotanie látky, krok za krokom. Vyššie. Bližšie. Obrysy sa formovali z temnej hmly. 

Pavel s kapucňou na hlave a vycerenými zubami.

„Pustil si do gatí? So štipkou rozumu by si to urobil. Hovorí pravdu. Sám som počul staršinu škriekať celú noc. A ráno…” prešiel si nechtom cez hrdlo. „Nikdy – a kľudne ti zopakujem pre efekt – nikdy, ak nájdeš niekoho prikrytého čiernou plachtou, ho prvý neodkrývaj. Teda ak si s Morou nechceš zatancovať tiež, ostrostrelec.”

Obaja sa rozchechtali.

„Kde je chľast?”

„Dopil som,” pobúchal si po kapse Anton. 

„Ty hajzel… No nič, mali by sme ísť spinkať. Bude dlhá noc.”

„Ideme v noci?“ opýtal sa Vitalij.

„Kedy by si chcel ísť, po dvojtýždňovom wellness pobyte?“

Zhora sa ozval ženský krik. Kontrovalo mu vrčanie a facky.

„Ale čo, predstavenie. Ideme sa pozrieť na divadlo? Uvidíš oslobodzovanie Ukrajincov spod nacistického nátlaku v priamom prenose.”

Anton s Pavlom ho chytili pod paže a ťahali po schodoch. 

„Nechce sa ti? Predsa treba podporovať vojsko. Naši udatní bojovníci pokladajú za utlačovaných krajanov životy. Tak hovorí Solovjov, nie?”

Trojica sa pretlačila zárubňami oranžového bytíku. Vzduchom sa stupňoval krik, zmiešaný s kúdolmi dymu. Anton hodil horiacu panvicu do umývadla a otvoril okno, než vošli za hlasmi. 

Michail stál pred dvomi ženami - matkou a dcérou. Dievča Vitalijovi pripomínalo tridsaťkilové trasorítky zo Saškinho tanečného krúžku. Akurát tam sa nedusili slzami.

Matke vypovedal hlas a skúšala odtlačiť chlapovu obviazanú čeľusť. Normálne by ho dokázala pár momentov udržať, než príde pomoc. Lenže tú zabila mína mesiac dozadu.

Ruská uniforma ju zavalila. Dcéra, schovaná za skriňou, otvárala ústa a  nevnímala matkine prosby o vzatia do zajačích. Pavel si scénu odfotil a oprel sa o pianíno.

,Musia niečo povedať. Urobiť,’ pomyslel si Vitalij. ‘Aspoň jeden z nich. Prečo len tak stoja a pozerajú sa?’

„Nekrič, kráska, nepomôžeš si. Akurát ma nabudíš do nesprávnej dierky. Mhm,“ zaškeril sa muž, ktorý Vitalijovi rozprával, že pracuje v kvetinárstve a stará sa o tri deti z manželkinho predchádzajúceho vzťahu. Sťahujúc nohavičky ženu udrel. „Drž hubu, hovorím. Inak namiesto teba osedlám dcérenku.“

Žena zmĺkla a zavrela oči. Pavel sa hral na telefóne a ignoroval kamaráta, ktorý prešacoval spálňu. Do ruksaku pobalil pár strieborných náramkov s iPadom.

Netrvalo dlho a Michailove prírazy sa spomaľovali. Nosom mu stekali kropaje potu. Keď skončil, otrel si ovisnuté prirodzenie o stehno obete.

„Chce sa niekto ďalší povoziť, než pripravím dcérenku?“

„Nie! Prosím, nechajte ju na pokoji, veď má sotva trinásť!“ vyhŕkla žena. Semeno z nej stekalo po gauči.

„Nechce sa mi parkovať vo vytopenej garáži. Už si si svoje užil, tak sa stiahni,“  pristúpil Anton k chlapovi a zazipsoval mu rázporok. 

Michail ho zdrapol: „Ty si ten vyjebanec, ktorý sa na nás dole vykašľal.”

Anton ako odpoveď zdvihol samopal a vytlačil Michaila z obývačky. 

„Vytopená, nevytopená, garáž sa vždy hodí. Aspoň sa lepšie kĺže,“ stiahol si Pavel nohavice. „Za odmietnutie takej ponuky sa dáva jedna po papuli.“

Žena sa nadýchla a roztiahla nohy. Keď sa do nej vojak pustil, sledovala Antona hladiaceho dcérine vlasy. Dieťa si so skleneným pohľadom cucalo palec. 

„Mňa si zoberte, koľkokrát chcete, ale Kaťju, prosím, pustite! Zmilujte sa, páni, prosím vás. Veď spolupracujem.“

 „Urobím ti čaj, chceš?” sklonil sa Anton k dievčaťu. Zaostrila naňho pohľad a prikývla. „Poď. Ukážeš mi svoju izbu.”

Zdvihol dievča do náručia a než sa s ňou zavrel do kuchyne, kývol na Vitalija.

„Tancujeme s diablom. Buď sa prispôsobíš, alebo skapeš.”

Vitalij sa odtrhol od svojej telesnej schránky. Popri Pavlovom dychčaní vycúval a hodil tyčku chodbou. Odplantal sa na dvor, utierajúc si ústa do rukáva. Ignoroval Michaila, ktorý kráčal nahor so samopaľom v ruke. 

Sadol si do prostriedku kolotoča a sledoval letiace chmáry. V ušiach mu zarezonoval výstrel.

Na chlapov vybehol nacista z vedľajšieho bytu. Určite musel. Sú tu nepriatelia. 

Udrel sa do hlavy. Zaťal hánky a kýval sa dopredu-dozadu. 

Vizualizácie jeho bilbordov a nových áut prerývalo žobronenie. Zahnal ho, no vždy sa vrátilo. Mrmlal si dookola tri vetičky.

Za rodinu. Za vlasť.

Za ruskú slávu.