Tanec s diablom (Ep.6): Za Rusko!

Severodoneck čakal ako rozkladajúca sa mŕtvola s rebrami otrčenými k oblakom. Východná strana, odkiaľ sa minulý rok zahajovala špeciálna vojenská operácia, vyzerala o poznanie horšie. Kapitán im povedal, že si paneláky Ukrajinci rozbombardovali sami. Na Vitalijovu otázku ‚Prečo?’ neodpovedal a pokračoval v hlásení do vysielačky. 

Vitalij sa modlil, nech sa kostol s poslednou funkčnou stenou nezrúti práve na ich Ural. Naftový osemvalec podobným strachom netrpel a ľhostajne kľučkoval pomedzi sutinami bývalej promenády. 

Ohlodané pozostatky ulíc vyplavili život. Vtáky sa stránili otvoriť zobáčik, pokiaľ v diaľke nezadunel výstrel a kŕdeľ neodletel do lepších krajín. Boj prírode odopieral obnovenie života.

Vitalij si opakoval povinnosť voči vlasti, no mravčenie v srdci pretrvávalo. Scenéria zostala vyrytá pod viečkami. 

Chrániť vlasť zničením susedov? Ako? Prečo?

Predsa tu vraždili fašisti Rusov, ozval sa mu hlavou Kličkov hlas. Ako v druhej svetovej.

Nemohol byť dostatočne vzdelaný na pochopenie tak náročných otázok, aj keď počas celej cesty nevidel jedinú svastiku. Vedenie vie, čo robí a bratia navôkol tiež bez reptania počúvali.

Dva nákladiaky sa oddelili a dva drkotali hlbšie mestom. Chlapi sa smiali a pili, hrali po batohoch karty a hádali sa o zadkoch kazašských žien. Muža naproti, spiaceho s hlavou vyvrátenou o plachtu, videl Vitalij prvýkrát. Podobal sa na záchranárov z Černobyľu – vpadnuté oči, sinavá pokožka, málo prežívajúcich trsov vlasov. Pred koncom cesty ho začal podozrievať, že vôbec nespal. Hlava mu ani raz nespadla a podľa rozbujarenia susedov sa posúval mimo dosahu ich bludných lakťov.

Vitalij, opretý o hlaveň, sledoval Kličkove útrapy s kontrolou zásobníkov. Kamarát s ním odmietal prehodiť slova, lebo ho preradili k prieskumnému tímu namiesto zvyšku postupujúcemu na nepriateľskú základňu. Záchrana bratov z desiateho družstva bola, Kličkovými slovami, ‚lamácka vedľajšia misia’, kvôli ktorej zmešká akciu.

Po zastavení zvolal poručík Tereščenko prieskumnú skupinu a Kličko opäť poprosil o preradenie. Nadriadený mu pripomenul, že nie sú na školskom výlete a ak si ešte raz otvorí hubu, zoberie Ukrajincom potešenie odbachnúť ho.

„Vojaci, viete cieľ misie, hej?”

Prikývli. Jevgenij sa otrávene postavil do radu.

„Dobre. Kam presne idete?”

Všetci piati zazerali čoby veveričky spod chrastia. 

„No... Veď tuná má byť nemocnica a tam sa mala namontovať nejaká anténa a...” začal staršina po pár trápnych sekundách. Poručík ho mávnutím umlčal.

„Takže ešte raz a počúvajte, dementi. Pred dvomi dňami poslalo vedenie do nemocnice rádiový interceptor. Je jedno, či tam je, ten nejdete hľadať. Pátrate po štyroch chlapoch s modrými pásikmi. Prečešte kilometrový rádius. Pokiaľ sú nažive, pomôžete im naspäť. Pokiaľ nie, zamerajte ich polohy a potom nájdite bezpečné miesto, kde vás vyzdvihneme. Toť vsjo. Chápeme sa?”

Pätica prikývla. Vitalij by vsadil päťsto rubľov, že staršina stále nedokáže polovicu zopakovať.

„Tu máte GPS modul, nemocnica je označená. Držte oči otvorené a skúste myslieť ako oni. Nešpáraj sa mi tu v nose, kretén! Myslieť, hovorím, a dávaj pozor,” vystrčil ukazovák. „Jeden zlý krok a skončíš s americkou guľkou v hlave. Posielajú sem zvedov.”

„Pán poručík, neovládame predsa mesto?”

„Prečo si myslíš, že sa inštaluje rušička, ktorá dokáže odpočúvať rádiové hovory?”

Vojakove čelo, obmotané červenou šatkou, hľadalo u spolubojovníkov podporu. 

„Nechápem. Vy cháp...”

Kličko mu zaklopal na helmu.

„Fašisti tam majú kontrolné stanovisko. Čo si jebnutý, Rambo?”

„Aha.”

„Bežte, než sa rozplačem,“ pobúchal Tereščenko po korbe. „Hej, Roman! Vstávaj, veď nemáš opicu. Choď s nimi, lebo ma klepne. By ešte doštrádovali do Kyjeva.“

Naproti spiaca mŕtvola pomaly odlepila hlavu od plachty a zoskočila z Uralu.

„Roman je odteraz váš veliaci praporčík. Takže urobíte čo?”

„Eeh…”

„Áno - všetko, čo vám povie. Dúfam, že sú tie prichádzajúce posily bystrejšie. Nu, pašli, suka! A skúste sa vrátiť celí. Zvyšok - ideme ďalej!”

Poručík sa usadil naproti Vitalijovi a šiestich osamelých samurajov zanechal vydymených naftou.

„Fakt dúfam, že to nedojebú,” mrmlal si Tereščenko a skontroloval čas. „Zatiaľ ideme podľa plánu, dobre. Komunikátor funkčný. Zajtra poobede zaútočíme na bunker za mestom, pokiaľ prerazíme nepriateľskú líniu. V noci príde čerstvý batalión od Vladivostoku. Prerozdelíme vybavenie, pár hodín šlofíka…” Zachytil Vitalijov pohľad. „Modli sa, aby tie úspechy pokračovali. Ešte to fiasko s trochou roboty otočíme.“ 

Prešiel si dlaňou po strnisku a prepleskol sa, až mu v očiach zasvietilo.

„Počúvajte, máme pred sebou asi dvadsať minút cesty popri juhozápadnom fronte. Ukrajinci postupujú veľmi rýchlo a preto treba odvážnych chacharov. Nás. Dnešná misia je jednoduchá. Vytlačiť Ukrajincov za elektráreň. Ak zaútočia, udržíme líniu po okraji mesta. Za každú cenu zabránime zovretiu do nožníc. Inak si zajtra čo? Áno, vytrieme riť žihľavou. A pravdaže skúsime neumrieť - to sa v živote vcelku hodí. Ak predsa len niekto z vás nevidí svetlo na konci tunela a chytá samovražedné tendencie, nech sa mi prihlási popredu. Pošlem ho s piatimi kilami cé štvorky a bielou vlajkou Ukrajincom rovno do náruče. Otčina takú obetu určite nikdy nezabudne. Ani jeho mater, keď jej ho vrátia v zaváraninovom pohári.”

Pod poručíkovým ramenom zachraptila vysielačka.

„Príjem.”

„Vasiľ, máme problém,” povedal kapitán z nákladiaku pred nimi.

„Čo sa deje, pane?”

„Nikoho na stanovisku nie je. Vyzerá...”

Vetu preťal výbuch. Ural zmizol v čiernom ohni. 

Šofér dupol na brzdy a strhol volant. Vozidlo sa naklonilo a kolesom zavadilo do vytrhnutého asfaltu.

Ďalšiu sekundu mal Vitalij problém rozoznať, ktorým smerom je navrch. Masa kotúľajúcich sa tiel kričala ako jeden. Mladík pri kabíne si nezaistil samopal a vypustil polovicu zásobníku do prísediaceho. 

Pätnásť ton rozbehnutého železa prerazilo zvodidlá a zastavilo sa vyvalené cez pravobok. Vojaci si jeden cez druhého stúpali po hlavách, aby sa dostali po kyslík. 

Postrelenému vtlačili črevá naspäť do brucha a snažili sa krvácanie zmierniť, než ho v mláke výkalov oficiálne neodpísali. 

„Za víťazstvo,” vydýchol naposledy chlapec nie oveľa starší od Vitalija. 

„Ty si teda vyhral,” prikývol Tereščenko a skontroloval okná nad cestou. Začuli cudzie kanady. Zdvihol päsť a naklonil sa cez roh dymiacej korby. „Vyjebané míny. Rýchlo chlapi, sem. Musíme nájsť zákryt.”

Dvaja spolubojovníci sa medzitým zlietli k mŕtvemu a vyzliekli ho po trenky. Uspokojili sa s dvomi tisíckami rubľov a zlatou retiazkou.

„Je mi z vás na vracanie,” fľochol na nich poručík, keď ďalekohľadom preskautoval ulicu. Kroky spoza budovy sa približovali. Stíšil hlas: „Hentam rovno máme krytie. Pohyb!”

Prebehli do ruín reštaurácie a skryli hlavy pod stôl. Črepy z výkladu im rezali dlane. Vitalijovi sa triasla pravá noha. Nedokázal ju zastaviť.

Vzmuž sa, takto sa vojaci nesprávajú.

„Pst, prestaň! Prezradíš nás,“ chytil ho poručík. 

Vitalij zovrel pažbu samopalu. Kamienky štrkotali stále bližšie.

„Išli tadiaľto, som si istý. Prečešeme oblasť. Grigorij, Marko, so svojimi doľava. Zvyšok so mnou.“ 

Hlas hovoril rusky, no so zvláštnym prízvukom. Vitalij ho nedokázal identifikovať.

„Murza?“ zachrčal Tereščenko.

Poručík zatiaľ necítil prichádzajúcu smrť a vyťahujúc ďalekohľad sa preplazil k prahu. Vedľa vyvráteného nákladiaku stálo viac než dvadsaťpäť chlapov s takticky upravenými em štvorkami, po zuby natiahnutí do čiernych maskáčov. Vodcovi spod okuliarov vytŕčala polmetrová brada. Gestami riadil skupinu za sebou.

„Do prdele… Sme v loji,“ prepočítaval poručík približujúcich sa nepriateľov. „Murza presedlal k Ukrajincom. Snáď nestiahol celú elitnú čatu so sebou.“ 

Prechádzal po dvoch tuctoch skrývajúcich sa očí. Na červeno-bielych kachličkách reštaurácie nenasalo jediné hrdlo čerstvý vzduch. Vitalij sa mal chuť vsiaknuť cez stenu ako rozliata Coca-Cola.

„Je nás málo. Aspoň máme pozičnú výhodu,“ mrmlal si Tereščenko. „Nemôžu nás obkľúčiť. Pri schopnom mierení ich dokážeme zriediť. Ustúpia a my prebehneme naspäť. To by mohlo fungovať. Vojaci,“ podvihol hlas, „rozostúpte sa. Abašev, Petrov - ľavý koniec. Ty vedľa. Kuznecov k druhej strane. Na môj povel spustíme paľbu. Dovtedy nestrieľajte. Mierte na stehná, ramená a krk. Krátke dávky, potom skryť. Určite...“

Za chrbtom im cinkli dva pozdĺžne granáty. 

„Flashbang!“

Vitalijovi výbuch vypálil žilky viečok do rohovky. Nedokázal určiť, či sa strop točil alebo ho klamalo pískanie v ušiach.

„Za Rusko!“ zahučal dym. Nasledovala dávka zbrane. Výkriky. 

Prešiel si hrudník, ruky, nohy. Všetko na mieste. Nejaká tekutina mu vytekala z ucha. Zbesilo mrkal, pokým nezačal opäť vidieť. 

„Nie, ešte nie! Preboha!“ vykríkol hlas, než paľba zosilnela. „Skloň sa, veď nevid...“

Vitalija ostriekala červená. Majiteľ hlasu sa zvalil cez rozbité sklo. 

Chlapec hľadel do poručíkových prázdnych očí. Zvyšky mozgu sa vylievali po podlahe. Nedokázal od toho obrazu odvrátiť zrak. 

Šmátral po puške. Zmizla. 

Sedmička živých polievala zásobníkmi ulicu. Dvaja, ktorí pred piatimi minútami šacovali mŕtveho, sa vyparili s dymom granátu.

Abašev si chytil rameno, preklínajúc matky útočníkov. Nepriatelia sa pohybovali medzi rozstrieľanými autami a kandelábrami. Traja striehli natiahnutí pod múrom. Vypálili pár nábojov, zmizli a znovu sa objavili povedľa. Zbytky výkladu sa rozleteli rovno do Vitalijovho čela.

„To bude v poriadku. V poriadku. V poriadku…”

Cez symfóniu samopalov nepočul vlastný hlas. Nepotreboval ho počuť. Jeho mozog sa uzamkol. Plazenie sa stalo jedinou prijateľnou aktivitou. 

Miestnosťou blyskol druhý výbuch. Vnútro hlavy mu zaryčalo bolesťou. 

Takto to nejde. Stratil zbraň. Neprežije.

‚Postav sa,’ započul hlas trénera moskovského kempu. ‚Nebuď na posmech, strachopud!’

Keď dokázal presvedčiť údy k pohybu, zazrel granát na prsiach nebohého poručíka. Načiahol sa po ňom, no stratil rovnováhu a zvalil sa vedľa mŕtvoly. Končekmi prstov zdrapil Tereščenkovu vestu a vytvoril zo stále teplého tela zákryt. Pretrel si slziace oči, počkal, až sa výklad prestane krútiť a uvoľnil granát. 

Zameral tri helmy pri vraku auta. Cez vlasy mu zasvišťala guľka. Bar sa roztrieštil na kusy. Zavrel oči a odhodil granát, koľko mu ruka povolila.

Tlaková vlna vytrhla kapotu starého Renaultu. Čečenci nariekali jeden cez druhého. 

Rozmazaná tvár Vitalija pochválila a pokračovala v streľbe. Presné slová nerozumel. Aj pod zavretými viečkami videl Tereščenkove rozďavené čelo. Krv usychajúcu po vlasoch. Výraz do neznáma.

Zvuk amerických samopalov sa každou sekundou približoval. Vitalija hrozne boleli uši.

„Ústup, je ich priveľa!“ počul z druhej strany reštaurácie. „Požiadame o posily.“

„Ako?” spýtal sa Kuznecov spoza barovej stoličky.

Vitalij sa prevalil k poručíkovej vysielačke. Postláčal všetky tlačítka.

„Haló? Počuje ma niekto? Sme druhá čata poručíka Tereščenka, Severodoneck. Potrebujeme okamžitú pomoc. Opakujem, potrebujeme okamžitú pomoc. Zaútočil na nás nepriateľ. Poručík je mŕtvy. Haló?!”

Petrova odstrelilo dozadu. Pozviechal sa, stískajúc po košeli sa rozširujúci fľak, a strieľal jednou rukou. Polovica zásobníku skončila v múre.

„Poručík je mŕtvy,” položil si Vitalij hlavu na šumiacu vysielačku.

„Jebem celú operáciu,“ povedal Kuznecov.

„Nie, neopustíme stanovisko,” skríkol Abašev, rukávy potečené krvou. „Udržujte pozície.” 

Vojaci naňho pozerali.

„To je rozkaz!”

Príkladom sa položil pod výklad a trafil nepriateľa do krku. Zo šestky živých dali traja ruky k dielu. 

Vitalij ležiac premýšľal, prečo mu tak treští v hlave. Kde vlastne je?

Neznámy ho chytil a odtiahol hlbšie do reštaurácie.

„Mu oprdím tie rozkazy… A ty by si mal tiež. Stratený čas.”

Severodoneck. Čečenci. Výbuch. Zbraň?

„Pomôž mi s ním. Je mimo. No tak, sám to nezvládnem.” 

Kličko mu zbabelosť neodpustí.

„Hej! Ho zamordujú!”

Áno, kvôli dezercii ho zastrelia. Neuvidí Sašku. 

Napriek tomu nenašiel silu vzoprieť sa Kuznecovovi a niekomu ďalšiemu, kto mu chytil nohy. Vyniesli ho k zadnému východu. 

Opreli Vitalija o stenu. Neznámy sa predstavil ako Kosťa. Kuznecov, ktorý si pridŕžal bandáž pod rozrezanou bradou, mu podal ruku. 

„Michail Alexandrovič.”

„Ty, mladý?”

„Ha?”

„S kým mám tú česť?”

„Vitalij. Roznin.”

„Vieš vstať, Vitalij?”

„Čo?”

„Musíme ísť. Môžeš chodiť? Poslúchajú ťa nohy?” prstami gestikuloval kráčanie.

„Áno. Neviem.”

Pod rampou stála biela dodávka. Potiahli kľučku - zamknuté.

„Bljať. Autom pritiahneme pozornosť. Musíme sa vypariť. Bude tu viac Čečencov než mravcov,“ zakričal Kosťa, kým si prezeral ranu na bruchu.

„Má pravdu,“ sledoval Michail trasúceho sa chlapčiska. V pokožke pod trieskami by sa mu krvi nedorezal.

„Sakra, to bolí jak čert,” stiahol si Kosťa látku ponad slabiny. „Nápady?”

„Poďme tam. Skryjeme sa do sídliska. Vyčkáme večera. S trochou šťastia nás nenájdu. Po súmraku zavoláme o pomoc.“

„Vykašlú sa na nás,“ zašepkal Vitalij.

„Čože?” Michaila prekvapilo zapojenie neprítomného člena. „Tí zlosynovia zaručene vyšlú pátracie oddiely.“

„Nehovorím o Čečencoch.“

Vietor z Vitalijovho čela odvieval štípanie a krv kvapkajúca pod kanady prestávala bolieť. 

„Rusi by sa na svojich nikdy nevykašľali!“ zvolal Michail. Sekundovala mu stupňujúca sa paľba.

Prešli popri preliezkach a plechovom kolotoči, za ktorým ležali osemnásťposchodové paneláky. Neodvážili sa zastaviť, kým sa reštaurácia nestratila poza kopcom. 

Michail si vymenil obväz, pod ktorým zívala odhalená kosť. Prekontrolovali muníciu a opýtali sa Vitalija, kde nechal kalašnikov. Kývol plecami.

Obzreli do štvorca rozložené budovy. Prvá mala zamknuté dvere. Druhou sa vynímala sčernená diera po rakete. Vstup bol však odomknutý, tak zmizli v prítmí jej chodby. 

Netušili, že ich niekto celú dobu sledoval.